Jazyk, národ a politické spoločenstvo. Ako genderovo neutrálne oslovovať črevnú flóru. Nikdy sme neboli jednotlivci ? Ceremoniálny jazyk novodobých žrecov. Spätná väzba: norma ako fakt.
Jazyk, národ a politické spoločenstvo
Národné zápasy, tvrdí Ludwig von Mises vo svojom Nation, Staat und Volkswirtschaft, sú v zásade vždy jazykovými zápasmi. Jeho dielo sa nepochybne oplatí čítať.
Ale podobne ako v jeho ekonomickom myslení, aj v jeho myslení o štáte je niekedy priveľa zjednodušovania.
Zaujímavo však popisuje vzťah medzi kultúrou, hĺbkou a dôkladnosťou osvojenia si jazyka a príslušnosťou k národu.
Trochu zjednodušene sa dá povedať, že považuje príslušnosť k národu (virtuálne „občianstvo národného spoločenstva“) za priamo úmernú hĺbke a dokonalosti ovládania národného jazyka (a to spisovného národného jazyka).
Ide tak ďaleko, že nárečové skupiny v jednotlivých jazykoch a národoch považuje za akési „mikronárody“, ktoré by za iných politických okolností mohli pretendovať na národnú subjektivitu, a zasa za iných okolností by mohli národy s jedným jazykom splynúť.
Jeho kniha v nemeckom vydaní z roku 1919 okrem iného preukazuje na rakúskeho Nemca pomerne hlbokú znalosť rozdielov medzi Čechmi a Slovákmi, rozdielnosti ich jazyka a kultúry a naopak oveľa užšej jazykovej príbuznosti spisovnej chorvátčiny a srbštiny, ktoré dokonca považoval za jednotný jazyk1.
Samozrejme, existujú výnimky, môže si povedať čitateľ. Existujú národné štáty, ktoré jazyk „titulárneho národa“ používajú skôr ako ceremoniálny nástroj (Írsko, Ukrajina, Bielorusko), ba aj národy, kde sa hlavným národným znakom jazyk nikdy nestal (USA). Pokiaľ ide o národy, kde pôvodný jazyk plní najmä ceremoniálnu úlohu, niet takého, kde by sa tento fakt nestal predmetom ostrých vnútroštátnych zápasov či národných zápasov ešte pred vznikom štátu.
Na Ukrajine sa regionálne rozdiely vo výučbe ukrajinského jazyka datujú najmenej do posledných dvoch desaťročí devätnásteho storočia, a umožňujú dnes ruskej verejnosti označovať ukrajinský jazyk za rakúsky výmysel. Drobničkou ostáva podobný zvyk Čechoslovákov označovať spisovnú slovenčinu za výmysel uhorských úradov.
Rovnako s defamáciou ukrajinčiny a ukrajinského národného vedomia ako výmyslu rakúskej administrácie Haliče prišli svojho času (aspoň podľa von Misesa) práve Poliaci. Rovnako ako v prípade Bieloruska, tak aj v prípade Ukrajiny slúžila ako hlavný mestský jazyk ruština, a jej dominancia bola podstatne silnejšia než napríklad v pobaltských guberniách, na Kaukaze či v Poľsku (vislianskych guberniách).2
Jazyk ako médium kultúrnej, právnej a politickej komunikácie, ako prostredie, kde sa „odohráva spoločenstvo“, azda ani nemožno preceniť.
Kým v devätnástom a dvadsiatom storočí ohrozovali jazyky živých bezštátnych národov v stredovýchodnej Európe imperiálne i liberálno-občianske zjednocovacie pokusy, následne rozličné národno-zlučovacie experimenty, v dvadsiatom prvom storočí pozorujeme dva nové javy.
Jedným je zmena spočívajúca v penetrácii angličtiny ako jazyka vzdelávania, samovzdelávania a šírenia informácií, ktorej dominantné postavenie dokonca spôsobuje jav známy predtým z dominancie češtiny v predškolskom a rannom školskom veku pri audiovizuálnej produkcii a dabingu.
Deti a mládež sú dnes v online prostredí vystavené tak výraznému vplyvu angličtiny, že klesá ich schopnosť čítať slovenský text s porozumením. Izolácia týchto generácií od slovenskej mentality ide ruka v ruke s týmto javom, a spolu s ním ide akoby podvojná identita, a výrazné vnímanie západným myslením inšpirovaných reformných, revolučných či protestných hnutí ako referenčnej skupiny.
Dokonca aj identita skupín, ktoré sa hlásia k odporu voči prichádzajúcim „novotám“, alebo sa voči ním vymedzujú, je skôr typická reakciou na neželané javy, pričom aj vlastný program či identita je často inšpirovaný anglickým jazykovým prostredím.
Bez tejto inšpirácie by sa napríklad slovenskej spoločnosti vyhla uhranutosť Trumpom, extrémne vysoký vplyv anglojazyčnej konzervatívnej online „spisby“, dopady neznalosti neanglickej inojazyčnej literatúry, ba aj slovenského politického myslenia, jeho dejín i súčasnosti.
Nie je to iba problém Slovenska, ale všetkých malých národov, osobitne európskych. V niektorých štátoch sa dokonca rozšírila už u stredoškolákov preferencia, aby aj ich deti v budúcnosti navštevovali školy, ktorých vzdelávacím jazykom by bola angličtina, hoci by sa v nich mal „národný jazyk“ vyučovať tiež3.
Jazykoví ombudsmani – ako je zjavné z ukrajinskej praxe – nepomáhajú. Hnutia za očistu jazykov od prevzatých slov (jazykové puritánstvo) sú podobne úspešné ako puritánstvo vôbec.
Vplyv angličtiny však viac než jazyk, môže ovplyvniť našu sociálnu skutočnosť. Angličtina je totiž nespochybniteľným kráľom virtuálneho sveta v Európe a Amerike, a je súčasne najrozšírenejším jazykom medzinárodnej komunikácie.
Preto je prenikanie myšlienok v angličtine do myslenia našej mládeže, intelektuálnych elít i „elít“ masívnejšie ako akýkoľvek iný kultúrny, filozofický či ideologický vplyv v minulosti.
Mohli by sme sa spolu s rímskym exulantom Zvonickým obmedziť na zvolanie, že zo západu slnko neprichádza, ale keďže myšlienky, na rozdiel od slnka, zo západu prichádzajú, s touto metaforou si nevystačíme.
Druhým javom je totiž boj o pojmy, a presakovanie nezmyselných teórií, ktoré často ani nemajú zmienkyhodný obsah, ale hromadia symbolicky, rituálne nové slová alebo posúvajú zmysel dovtedajších slov tak, že rozšírením, znejasnením ich obsahu, strácajú význam. Stávajú sa jazykom zaklínačov.
Ako genderovo neutrálne oslovovať črevnú flóru
Človek by si pomyslel, že školy filozofickej antropológie v dvadsiatom storočí už dostatočne, ako v podobe fenomenológie, tak aj svojskej metafyziky poškodili štruktúru filozofie.
Keď som (v dávnych časoch) mladosti narazil na Husserla4, Heideggera či Lévinasa, mal som pocit, že úpadok filozofie je nezastaviteľný. Čítanie Sartra a Camusa ho nezmenilo5.
Okrem katolíckej, najmä neotomistickej a sčasti personalistickej filozofie všade panovala ríša večného pohybu, neurčitosti a pojmovej nedostatočnosti.
Antropologický obrat vo filozofii, či už v podaní Maxa Schelera6, Helmutha Plessnera7 či Arnolda Gehlena,8 bol postavený na tradične nemeckom „znovuobjavovaní“ pojmov, ale aj tvorbe filozofických novotvarov na hranici jazykovej zrozumiteľnosti.
Stále však išlo o premýšľanie o postavení človeka vo svete, o jeho rozdielnosti oproti „nižším“ alebo „iným“ stupňom organického bytia.
Biologická stránka človeka ako živého organizmu bola skúmaná ako podstatná súčasť jeho telesnosti, ale nebolo pochýb o tom, že tento organizmus aspoň v rozhodujúcej časti svojho spoločenského konania je podriadený vôli ako duševnej kvalite.
Nebolo pochýb o tom, že sa človek rozumovými a vôľovými vlastnosťami odlišuje od zvierat a že ich v týchto kvalitách prevyšuje.
Neznamená to, že by aj myslenie inšpirované v nejakej miere antropologickým obratom nemohlo inšpirovať tradičnejšie filozofické prúdy, alebo tieto neovplyvňovali filozofov-antropológov či prírodných filozofov.
Napokon Plessner v diele Stupne organického a človek už v predslove k prvému vydaniu vychádza z toho, že Schelerova (hoci fenomenologická) antropológia ovplyvnila Metafyzickú rozpravu jednej z hviezd súdobej nemeckej filozofie, Hedwig Conrad-Martius.9
Hlbinný ekologický obrat vo filozofii potom prichádza s úplným rozkladom pojmov. Pojem existencie vedomia a povahy subjektu ako cieľavedome konajúceho sa postupne rozpadá a rozmazáva. Odôvodňuje sa to všelijako, vrátane úvah o duši či vedomí zvierat, rastlín a napokon aj baktérií.
Pričom samozrejme ani antropocentrickému pohľadu, ba ani teocentrickému pohľadu nikdy neunikal zjavný fakt, že zvieratá sú živé, ba že sú živé aj rastliny a mikroorganizmy.
Vyššie spomínaná Hedwig Conrad-Martius prišla už v roku 1921 v Metafyzických rozpravách s celou veľkou časťou venovanou duši rastlín. Napokon o vegetatívnej duši písal aj Doctor Angelicus.
Na jednej strane sa objavujú snahy (niekedy aj úspešné) priznávať práva ekosystémom, Šmajs dokonca prichádza s návrhom planetárnej ústavy.
Na druhej strane prichádzajú odbory ako „zvieracie štúdie“, kde sa dominancia človeka nad inými organizmami v ekosystémoch považuje za druh útlaku, žiada sa „multidruhová demokracia“.
Ako svedčí letmé nahliadnutie do produkcie projektov platených European Research Council v oblasti multidruhovej demokracie, akejsi novej prírodnej filozofie posledných desaťročí, človek sám je „holobiont“, ekosystém, ktorý hostí miliardy baktérií.
Medicínsky zmysluplnou štatistikou o priemernom počte buniek baktérií vs. počte buniek samotného ľudského tela argumentujú filozofovia v prospech zmeny paradigmy samotného ľudského tela a telesnosti ako zložky jedného vedomého ja.
Velikáni súčasnej vedy prichádzajú s nápadmi, ako zapojiť psy do mestského územného plánovania.
Uznávam: je možné, že mapovanie výlučkov môjho psa počas prechádzok medzi Dlhými Dielmi a Devínom by viedlo k lepšej trase pre cyklistov než je dnes vyznačená na Devínskej ceste.
To ešte neznamená, že by mal byť môj pes hlavným architektom mesta Bratislava.
Dokonca ani za predpokladu, že by svoju prácu vykonával lepšie ako súčasný úradník magistrátu, a to už tým, že by o nej nevedel, nič by nepodpísal a teda doterajší stav nezhoršil, nie je to dôkazom v prospech jeho účasti na multidruhovej demokracii.
Ale postmoderní priaznivci senátorských úspechov Caligulovho koňa sa nezastavili pri nezmyselnom pojme multipruhovej multidruhovej demokracie, ktorá by si samozrejme vyžadovala multidruhový démos.
Tie isté koncepcie, ktoré vraj podporujú údajné práva zvierat, rastlín, riek, ľadovcov či Zeme, môžu ľahko viesť k spochybneniu práv, ba i zodpovednosti ľudí.
Nikdy sme neboli jednotlivci ?
Nateraz neprekonateľnou ukážkou nezamýšľaných dôsledkov vedeckého obratu zvaného raz post-ľudský, inokedy non-ľudský či viac-než ľudský (áno post-human, non-human a more-than-human turn sú pojmy, ktoré dnes zaplavili filozofickú antropológiu a ekologickú filozofiu) je štúdia Symbiotický pohľad na život: nikdy sme neboli jednotlivci autorského kolektívu A symbiotic view of life: we have never been individuals.10 Gilbert, Sapp a Tauber už v roku 2012 prišli s odvážnym tvrdením, ktoré si, ako to už pri pochode inštitúciami býva, našlo svojich stúpencov, propagátorov, opakovateľov a extrapolátorov.
Trvalo to dlhšie a chvíľu bol tento prístup súčasťou spodných prúdov; bol marginálny, aby následne získal dôstojné miesto v panoptiku moderných bludov.
O čo autori opierajú svoj záver ? O akej individualite hovoria ? Samozrejme, ide o individualitu biologickú. Postupne preberajú „nedostatočnosť“ definícií, prípadne argumentačne vyvracajú staršie definície anatomickej, vývojovej, imunitnej, genetickej, a evolučnej individuality, aby napokon uzavreli toto úsilie odsekom príznačne nazvaným podľa amerického hesla „E pluribus unum“ (z mnohorakosti k jednote) The Negotiated Surveillance of Parts and Wholes (Vyrokovaný/Dohadovaný dohľad častí a celkov).
Z obratu v čiastkových biologických otázkach, ako napríklad či sú naše eukaryotické bunky výsledkom symbiózy pôvodne samostatných organizmov, v šesťdesiatych rokoch vyvodili títo filozofujúci biológovia po štyridsiatich rokoch postupných krokov prevratný záver o neexistencii indivídua.
Zdá sa to byť nezmysel ? Iste. Veď to aj nezmysel je. Aby bolo jasné, nie som biológ, a je mi v zásade jedno, či moje mitochondrie a chloroplasty majú vlastné gény a vlastný translačný aparát. Povaha živočíchov ako symbiotických organizmov, ale aj imunitná odpoveď na otázku „svoj alebo cudzí“, je nepochybne zaujímavý a zrejme aj dôležitý prvok pre biológiu, imunológiu či medicínu.
Keď sa však zrazu v biologickom texte objaví filozofická či psychologická kategória „ja“ (self), a označuje sa z týchto dôvodov za dynamické, kontextuálne či závislé od negociovaného vzájomného dohľadu (negotiated surveillance) jednotlivých častí holobionta a celku (hoci bez jasnej predstavy o tom, čo vlastne ten celok je), vidím biológov, lekárov a bioetikov.
Tých istých, ktorí boli schopní popierať vedomie u niekoľkomesačných detí a popierajú osobnosť u nenarodených detí, ba aj individualitu človeka, ako súčasne implicitne prisúdia vedomie oným bunkám, mitochondriám, chloroplastom a siniciam či alfaproteobaktériám, ktoré si „vyrokovali“ svoj vstup do nového celku asi podobne, ako americké kolónie vyrokovali svoju prvú ústavu – Konfederačné články.
Pojem negociovaný dohľad, nech je negociácia na akejkoľvek biologickej či biochemickej báze, totiž implicitne predpokladá vedomý subjekt.
Z antickej filozofie, kde je človek súčasťou spoločnosti a iba v nej dosahuje úplnosť, cez kresťanský pojem jednotlivca nadaného dušou a renesančný pojem individuálnej tvorivej osobnosti, sa napokon dostávame do absurdného stavu, v ktorom je moderná „veda“ schopná súčasne popierať individualitu človeka, súčasne zmysel a usporiadanie jeho rodinných s spoločenských štruktúr, odmietať vedomie u nenarodeného dieťaťa ba aj u dieťaťa narodeného (dodnes napríklad slávny , progresívcami obdivovaný a v našom spoločenskom a mediálnom kontexte aj propagovaný Singer) a pripisovať ho naopak zvieratám, nižším živočíchom a v konečnej analýze baktériám osídľujúcim naše útroby, a siniciam, ktoré si pred miliónmi rokov vyrokovali vznik symbiotickej eukaryotickej bunky.
Ceremoniálny jazyk novodobých žrecov
Samozrejme, z produkcie multidruhových demokratov a postmoderných „prírodných filozofov“ je zrejmé, že sú to práve oni – ľudia – ktorí majú svojou retrospekciou či introspekciou, reflexiou, alebo akýmkoľvek iným duševným poryvom, nahrádzať tie vôľové a rozumové kvality, ktorými zvieratá nedisponujú. Je to akýsi Plessner či Gehlen naopak.
V konečnej analýze nikto z nich nenavrhuje, aby sme naozaj uskutočnili hlasovanie psov z našej štvrte o tom, na ktorých miestach rozostaviť koše na odpadky, alebo kde vyznačiť miesto na venčenie bez vôdzky, rovnako ako nenavrhuje, aby kozy samé rozhodovali o tom, v ktorej dennej dobe im najviac vyhovuje pôdoj, prípadne o tom, za koľko sa má predávať ich mlieko, ba dokonca ani plebiscity črevných baktérií o antibiotikách. Hoci o črevných baktériách a ich vplyve na život holobionta už v nemeckom jazykovom prostredí vznikla aj poviedka. Možno to nie je prvá poviedka, v ktorej sa objavujú črevné deje hrdinu, isto je však prvá, ktorej ťažiskom je človek ako ekosystém.
Nikto zatiaľ nenavrhol ani založenie biochemických prieskumov verejnej mienky mitochondrií a chloroplastov (pričom projekt na získanie nástrojov metriky spokojnosti mitochondrií a chloroplastov s rozdelením úloh v bunke by iste nebol v EÚ bez šance) a nikto z hlbinných črevných ekológov dosiaľ nevysvetliteľne neprišiel ani s návrhom, hoci len v obmedzenej mierke jediného holobionta, aby si jeho baktérie založili odbory.
To človek sa v nejasnom pohľade tejto pseudofilozofie má na svet pozerať inak.
Napokon aj Šmajsova planetárna ústava11, je dielom človeka, ktorý sa rozhodol priznať práva Zemi a práva človeka doslova týmto vymysleným právam vymysleného subjektu podriadiť.
Kým u človeka tento smer myslenia jeho individualitu a povahu celku bytosti spochybňuje, považovať zemské bioty za jeden celok so zemským jadrom, plášťom či magmatickými krbmi im podivné nepripadá.
Záujmy extrémofilných baktérií z Yelowstonského národného parku alebo Danakilskej preliačiny sa nepochybne líšia od potrieb rozšírenejších ekosystémov, a napríklad také výrazné oteplenie celej planéty hoci aj na úroveň onej Danakilskej preliačiny by im zrejme prospelo.
Iste, možno argumentovať tým, že právnická osoba je vždy fikciou. Právna úprava sa v priebehu stáročí vyvinula do podoby, keď právnická osoba môže byť i takým subjektom, ktorého personálny substrát nemá ani členský ani vlastnícky vzťah k právnickej osobe.
Hlavným účelom takých osôb je vyčlenenie, správa a používanie majetku (napríklad nadácie, či zverenecké fondy) a teda, že personálny substrát fyzických osôb sa tu v podstate nelíši od priznania povahy právnickej osoby neživej prírode.
Formu právnických osôb majú pritom niektoré štátne orgány či inštitúcie, a aby sme boli čím bližšie k hlbinným ekológom, napríklad aj národné parky. Pri niektorých procesoch zasa má zainteresovaná verejnosť postavenie účastníka aj v prípade, keď povahu právnickej osoby nemá. O občianskej a nadačnej sfére vystupujúcej akoby zastupovala záujmy prírody hovoriť azda ani netreba.
Podstatný rozdiel prebiehajúceho filozofického posunu je v tom, kto je nositeľ práv. Právo na zdravé životné prostredie, právo na informácie o životnom prostredí, všetky bežné ekologické práva sú rámcované v štátnom práve z ľudského pohľadu, v kresťanskom náboženskom myslení zasa z obrazu stvorenstva a zodpovednosti človeka voči Bohu, za to, ako sa správa k stvorenstvu, ktoré je rovnako ako on dielom Stvoriteľa.
Pre žiadnu praktickú potrebu ochrany životného prostredia nie je potrebná ani ústava Zeme, ani právnofilozofické podriadenie práv človeka právam prírody či ekosystémov, ani pochybnosti o našej existencii ako bytostí.
Možno pre medicínu a biológiu má zmysel zistenie evolučného pôvodu mitichondrií a chloroplastov a symbiotický pôvod eukaryotickej bunky. Nepopieram. že populárne hypotézy i skutočné medicínske zistenia o osi žalúdok – mozog, a ovplyvnení zdravia mozgu zdravím črevného mikrobiómu môžu mať praktický medicínsky význam.
Rozhodne však paradigmatická zmena, ktorú prinášajú do „prírodnej filozofie“, neznamená vo svojich dôsledkoch nič iné než ďalší dopad kognitívneho úpadku aktérov v odbore filozofie na spoločenskú situáciu.
Jazyk, ktorý sa takto presadzuje, môže o niekoľko rokov v podobe dnešnej dospievajúcej generácie, ktorá ním bude formovaná na vysokých školách, priniesť nebezpečné rozšírenie agresívneho ekoteroristického myslenia.
Napokon ekologické hnutie presadzujúce vyhynutie človeka ako podmienku záchrany Zeme sa už objavilo.
Autori, ktorí sa navzájom citujú a ovplyvňujú, vytvárajúc svoju „alternatívnu jazykovú realitu“ samozrejme vedia, že žiadne rozdrobenie ľudského subjektu nebude viesť k bezprostrednej zmene trestného či priestupkového práva.
V priestupkových konaniach asi ešte dlho nepomôže obrana: „Moje črevné baktérie ma donútili prejsť cez križovatku na červenú. Išlo o hrubý (črevný) nátlak. Zo zvýšenej peristaltiky a správ enterického nervového systému som sa dozvedel o obsahu ich vyhrážky, že ak neprejdem hneď na červenú, neskôr už prejdem iba na hnedú“.
Oslabenie morálnej zodpovednosti človeka za jeho konanie, v podobe nekonečného drobenia a spochybňovania slobody vôle, autonómie konania, a jeho vlastnej existencie ako subjektu, ktorý má jednu vôľu, však dôsledkom takýchto „vedeckých pohybov“ byť môže.
Rovnako autori myšlienok o právnej subjektivite „makro-ekosystémov“, či už takým subjektom má byť Ganga alebo Zem, nepredpokladajú, že by sa zrazu Gaia začala prihovárať Bezpečnostnej rade OSN nejakými mystickými zjaveniami.
Zem podľa tejto hlboko pohanskej myšlienky budú samozrejme zastupovať akýsi hovorcovia (podobne ako podľa neúspešného súdneho pokusu vyzdvihnúť na úroveň právnej osoby Gangu v Indii).
Je to hra so slovami ? Nie len.
Tento nový vývoj v prírodnej filozofii a tzv. filozofii biológie nezdôrazňuje povahu subjektu neúmyselne.
Človek dlho otrokom prírody a živlov bol.
Hlbinná ekológia, jej hlboko prežívaná a prijatá ideologická podstata, považuje ľudstvo za akéhosi zlého boha zoroastrianizmu.
Miesto výroku o Bohu: „všetko robí dobre“, je tu výrok o akejsi temnej utláčateľskej ľudskej spoločnosti, ktorá všetko robí zle.
Namiesto vzbury voči negatívam civilizácie je tu vzbura voči kultúre, jej existencii a jej základom.
Tento ideologický jazyk nie je používaný v prvom rade na odovzdanie informácie, na prezentovanie myšlienky, ktorá sa naozaj nachádza v nejakom kvázi-vedeckom texte.
Prakticky všetky „výskumné“ i „praktické“ aktivity zamerané na multidruhovú demokraciu a „práva“zvierat dajú realizovať aj bez ideologického jazyka.
Väčšina zvláštneho „hnutia“ sediaca na katedrách Animal Studies (tu je inak významný rozdiel oproti Gender Studies) by mohla za konkrétne požiadavky bojovať aj bez pokusov o vytvorenie nových subjektov práv.
Boj proti konzervatívnej, inherentne náboženskej paradigme človeka ako správcu Zeme by bol úplne nezmyselný, ak by mali títo vedci i „vedci“ na mysli naozaj potrebu postaviť sa za prirodzenú, usporiadanú a rozumom usmernenú úctu k živým organizmom, či už ide o boj proti týraniu zvierat, boj proti nadmerným výrubom stromov, či za vodozádržné opatrenia.
Konflikty pri spolužití človeka so psom v mestách sú napríklad dôsledkom rýchleho tempa rozmnožovania psov, organizovaného a propagovaného ľuďmi, sú to ľudia, ktorých zmenené rodinné správanie, vedie k tomu, že sú bytové domy vo veľkej hustote kolonizované psím druhom.
Preto obraz správcu, ktorý je zodpovedný za zverenú Zem, je oveľa príhodnejší ako obraz vykorisťovateľa, ktorý sa má zmeniť na zástancu „podrobenej“ prírody.
Jazyk magických zaklínadiel pritom vidíme aj v iných oblastiach, ako v ekologickej filozofii, a antropologické zmeny, ktoré sa z jazyka zaklínadiel už v spoločnosti na západ od našich hraníc presadili, už môžeme vidieť.
Spätná väzba: norma ako fakt
Sociálna skutočnosť, ako som už spomínal v iných textoch, môže mať normatívnu silu.
Môže normu vytvoriť (dlhodobo zachovávané obyčajové normy, ale v systémoch písaného práva napríklad aj obchodné zvyklosti).
Môže právnu normu, alebo aj právny stav vytvorený doterajšími normami zmeniť. Takýto prejav normatívnej sily faktického si vyžaduje rozdiel medzi normovaným a faktickým správaním, a to rozdiel dostatočne rozšírený, alebo dostatočne markantný na to, aby mohol pôsobiť ako zrod novej normy.
Ambícia presadiť novú normu nemusí byť vyslovená, musí však byť v danom konaní aspoň implicitne prítomná, aspoň vo forme presvedčenia konajúcich osôb, že doterajšia norma neexistuje, nie je platná a nemá byť (voči nikomu, nielen voči práve konajúcemu) vynucovaná.
V oblasti medzinárodného práva ale aj obyčajových noriem vo väčšine právnych poriadkov je známy princíp desuetudo. Dlhodobo nepoužívaná, obsolétna norma stráca záväznosť, a ako stráca záväznosť, prestáva byť normou.
Iným spôsobom konfliktu faktického s normatívnym, pri ktorom faktické získava normatívnu silu, je úspešný štátny prevrat či revolúcia (obľúbený Jellinekov príklad).
V takom prípade nejde o rozšírenie v nejakej veľkej časti spoločnosti, postačuje faktický stav vyvolaný dostatočne aktívnym a rozhodným hýbateľom (armáda, radikálna politická strana, radikálna alebo výrazne znepokojená ilegálna organizácia).
Normatívna sila faktického stavu sa neprejavuje samým prevratom či samou skutočnosťou vzbury, povstania alebo revolúcie, ale ich úspechom, prevzatím normatívneho monopolu a následným (retroaktívnym) stanovením dňa 0, od ktorého sa považujú nové normy za platné.
Existuje však aj dynamická a potenciálne nebezpečná spätná väzba.
Príkladom dopadu zmeny právnej normy na sociálnu skutočnosť s následnou zmenou mravnej normy, tzv. verejnej morálky je napríklad trvalosť partnerských vzťahov.
Pri dlhodobo stabilnej právnej norme štátneho práva o rozlučiteľnosti manželstva a vysokej rozvodovosti nemôžu byť pravidelne stabilnými ani predmanželské vzťahy, ani kohabitácie, lebo ak najsilnejšia právna väzba pokrvne nepríbuzných osôb, aká vôbec existuje (manželstvo muža a ženy) je jednoducho zrušiteľná, je zmluvou, ktorej trvalosť je v očiach štátneho práva už len floskulou, o to menej môžu byť stabilné iné vzťahy.
Rozdiel medzi stabilitou sviatostných manželstiev a manželstiev civilných nejakú dobu podporoval záver, že náboženská morálka a cirkevné právo, a vnímanie prirodzeného práva či Božieho zákona umožňujú udržať nerozlučnosť manželstva založeného sviatostnou formou. Dnes už vidíme, že to tak nie je.
Dlho udržiavaný stav štátneho zákonodarstva naopak oslabil mravné vedomie a otupil svedomia natoľko, že pokiaľ by sme dnes mali dobrú metriku na zistenie stability názoru katolíkov na nerozlučnosť manželstva, viedlo by to zrejme k zisteniu, že pomerne významná časť katolíkov žije v heréze.
Tézu, že právo ovplyvňuje verejnú morálku či súkromné mravy, možno spochybňovať a tvrdiť, že hypotetickej cnostnej väčšine spoločnosti predsa umožnenie rozvodov nemôže brániť žiť naďalej v manželstve, tobôž šťastnom manželstve.
To sú časy
Prosté sa stalo zložitým,
sme samý komplex, kríza,
hypotéz hory medzi tým
a psychoanalýza.
Vyjsť z toho, to je morálne,
prijať to – to je normálne.
(Ján L. Doránsky, Pri chladnom kozube12)
Katolíckej väčšine spoločnosti nemôže predsa skutočnosť, že civilné právo umožňuje rozvod, zmeniť mravný vzťah k Božiemu zákonu o nič viac, než skutočnosť, že ho po stáročia pripúšťalo právo reformovaných cirkví, pravoslávnej cirkvi, či právo židovské, a do zavedenia civilného rozvodu v Uhorsku v roku 1896 existovalo vlastne viacero rozličných sústav manželských noriem.
Je nepochybné, že katolík v roku 1895 vedel (resp. mohol a mal vedieť), že jeho manželstvo je nerozlučné pred cirkvou i štátom. Katolík v roku 1897 vedel, že jeho manželstvo je nerozlučné pred cirkvou, ale rozlučiteľné pred štátom. V oboch rokoch katolík v Uhorsku vedel, že manželstvo uzavreté medzi členmi reformovaných cirkví je za nejakých okolností rozlučiteľné s účinkami pre ich cirkev i pre štát.
Nemáme teda pre tento príklad omylom obrátený časový sled účinkov medzi spoločenskou skutočnosťou a normou? Nenastala už pred zmenou normy zmena spoločenskej skutočnosti ?
Myslím, že vieme celkom exaktne porovnať spoločenskú situáciu v Uhorsku, kde bolo zavedené jednotné civilné manželstvo a civilný rozvod, a v Rakúsku a českých krajinách, kde sa tak stalo až po 1. svetovej vojne. Takmer nik nepochybuje, že české spoločenské zmýšľanie bolo v danej dobe oveľa väčšmi sekulárne, nenáboženské, ak nie protináboženské, než slovenské.
Ešte aj slovenskí protestanti boli podstatne konzervatívnejší ako značná časť českých katolíkov. Predsa však všeobecná rozlučiteľnosť manželstva bola zavedená na slovenskom území o dobrých dvadsať rokov skôr než v Čechách.
Samozrejme, evanjelická i reformovaná cirkev v Uhorsku uznávali rozlučiteľnosť manželstva po stáročia, a to z „málopočetných“ dôvodov, niektoré však boli natoľko vágne definované, že si s nimi vystačil aj štát pri predstieraní, že rozvod plánuje pripustiť iba z vážných dôvodov.
Netvrdím, že treba rozvody zrušiť alebo ich dôvody obmedziť. Poukazujem na tento príklad len ako na príklad, že norma má spätnú väzbu k skutočnosti, norma skutočne ovplyvňuje správanie svojich adresátov.
Pri prikazujúcich alebo zakazujúcich normách sa to obvykle predpokladá, hoci niekedy sa efektivita konkrétnej normy spochybňuje.
Na spochybnenie efektivity normy je nepochybne dosť dôvodov, ktorým sa venujú iní autori.
Pri zákazových osobitne trestnoprávnych normách sa napríklad často zdôrazňuje latencia niektorých činov alebo nízky preventívny účinok trestania.
Pri povoľujúcich normách, alebo zrušení noriem zakazujúcich nejaké konanie, i pri normách kvázi-deklaratórnej či programovej povahy ako v prípade katalógov ústavných práv sa však zdá, že norma nenastoľuje sociálnu skutočnosť.
Typickým prípadom sa nedávno stala novela ústavy v oblasti existencie iba dvoch pohlaví a predtým novela ústavy o definícii manželstva ako zväzku (jedného) muža a (jednej) ženy.
Progresívno-liberálne prúdy spoločenského, právneho a ústavného myslenia vyrukovali okrem iných aj s argumentom, že text poslednej novely odporuje realite (slovami progresívneho katolíka F. Mikloška „popiera skutočnosť prinajmenej ohľadne existencie intersexuálov“), súčasne však s tvrdením, že neuznanie „práv“ osôb rovnakého pohlavia na uzavretie manželstva odporuje ich právu na rodinný život či na súkromie.
Aj pri iných otázkach sú konzervatívne časti spoločnosti, konzervatívne organizácie či ich hovorcovia a právnici napádaní za to, že nerešpektujú realitu.13 Samozrejme, niekedy to môže byť pravda. Môže to byť pravda dosť často.
Pri „uznávaní reality“ od šesťdesiatych rokov približne do rokov 2000-2010 boli hlavné argumenty klasických liberálov postavené na tom, že štát nemá právo trestať porušovanie verejnej morálky14 ak ide o skutky konané v súkromí, keďže nedochádza k žiadnej škode na záujmoch spoločnosti.15 V dobe debaty Hart-Devlin, ako to v prvej zo svojich známych esejí uvádza Devlin „nik nepochyboval, že život homosexuála je dosť mizerný“ a súčasne, že u značnej časti osôb nejde o slobodnú voľbu, ale o správanie, ktoré zodpovedá ich vnútornému nutkaniu, ktorému sa nedokážu vzoprieť. Lord Devlin podporoval dekriminalizáciu, ale nepodporoval závery komisie, ktorá ju navrhla, pretože táto vo všeobecnosti popísala hranicu medzi štátom a súkromnou sférou človeka, hranicu medzi právom a morálkou takým spôsobom, s ktorým zásadne nesúhlasil.
Rešpektovať realitu môže znamenať uznávať, že nejaký jav existuje, a súčasne uznávať, že daný jav alebo miera jeho rozšírenia je spoločensky prospešná, alebo neškodná.
Ale rovnako dobre to môže znamenať, že osoba, ktorá rešpektuje realitu uznáva, že nejaký jav sa vyskytuje, ale jeho výskyt alebo miera rozšírenia je škodlivá.
Dokonca to môže znamenať, že osoba uznáva, že sa nejaký jav vyskytuje, ale nesúhlasí s tým, ako sa má taký jav právne regulovať.
Účelom právnej i mravnej normy je regulácia spoločenských vzťahov.
Norma je priam nemysliteľná bez svojho účelu regulovať medziľudské vzťahy, správanie s ňou súladné povzbudzovať a správanie s ňou nesúladné obmedzovať.
Normalizácia správania, ktoré považuje konkrétna organizovaná spoločnosť za nesprávne, znamená zmenu postoja k tomu, či naozaj ide o konanie nesprávne, konanie, ktoré by rozumný človek považoval za nesúladné so spoločenskou morálkou natoľko, že si vyžaduje normu zakazujúcu, alebo aspoň vylučuje prijatie normy, ktorá by nejaké správanie uznávala ako rovnocenné konaniu cnostnému, konaniu, ktoré spoločnosti prináša úžitok.
Môžeme s veľkou mierou pravdepodobnosti povedať, že na Slovensku neexistuje všeobecný spoločenský súhlas s homosexuálnym správaním ako konaním mravným.
Časť spoločnosti ho považuje za plne súladné s mravným životom, časť ho považuje za konanie ktoré síce nie je v súlade s mravmi užšej skupiny ľudí (napríklad kresťanskou či katolíckou morálkou) ale je v súlade so spoločenskou morálkou, a časť ho dokonca považuje za nesúladné ani so spoločenskou morálkou, ale považuje za neúčelné ho akokoľvek postihovať, časť zasa za konanie ktoré je takmer nezávislé od vôle, kvôli genetickým predispozíciám a preto morálne irelevantné.
Existuje celkom zjavná zhoda, že homosexuálne správanie dospelých osôb v súkromí (prípadne verejné prejavy v podobe, ktorá nedosahuje hranice obscénneho prejavu) s ich slobodným súhlasom nie je dôvodné postihovať.
Môžeme rovnako dobre povedať, že značná časť spoločnosti považuje priznanie manželských práv osobám rovnakého pohlavia, či prax ohľadne zmeny pohlavia či pohlavného sebaurčenia za tak výrazne nevhodnú a tak odporujúcu záujmom spoločnosti, až jej reprezentanti presadili v danom ohľade novelu ústavy.
Ústavná norma má na spoločenskú realitu významný vplyv. Hoci by progresívni liberáli mohli tvrdiť, že samotná táto norma alebo normy zákona o rodine „nezmenia realitu“, tvrdia niečo iné.
Tvrdia, že ide o neprípustné, nelegitímne zásahy do ľudských práv a slobôd.
Nielenže považujú svoje údajné práva, ktoré im ústavná norma nepriznáva, ba odopiera, za základné ľudské práva, ale aj zásah do nich považujú za nelegitímny, nesleduje podľa nich žiaden legitímny cieľ, a ak by aj pripustili, že taký legitímny cieľ by existoval, (ochrana manželstva muža a ženy) rozhodne tvrdia prinajmenej to, že ide o zásahy neprimerané.
Implicitne okrem toho progresívno-liberálne hnutie v tejto novej bitke „kultúrnej vojny“ priamo popiera suverenitu slovenského štátu, priamo sa dovoláva ultra vires rozhodnutí SDEÚ a ESĽP a teda iného rámca existujúcich nadnárodných právnych noriem.
V prebiehajúcom zápase normy a spoločenskej reality tak realitu ovplyvňujú tri normové sústavy – slovenské právo, európske právo a morálka.
Hoci prima facie ide v prípade slovenského a európskeho práva (vrátane jeho výkladu ľudských práv) o jednu normatívnu sústavu, na priebehu takzvaného súdneho dialógu iných súdov členských štátov EÚ so Súdnym dvorom vidíme, že v skutočnosti o jednu normatívnu sústavu nejde, ba nejde ani o harmonizované jurisdikcie s jasnou prednosťou jednej z nich.
Už samotný fakt súperenia slovenského ústavného a európskeho práva o prednosť spôsobuje hlboké rozdelenie a ohrozuje jadro spoločenskej morálky.
Viaceré strany tohto konfliktu používajú tie isté slová na označenie značne rozdielnych obsahov. Chaos sa stupňuje. V podmienkach dominancie európskeho práva a európskeho mocenského centra nemám veľké ilúzie o tom, ako tento zápas dopadne.
Úvodné odseky o hlbinnej ekológii a rozvrate antropológie novými smermi myslenia neboli ale iba slohovým cvičením.
Ukazujú nám, že ani akceptovanie redefinície manželstva by neviedlo (ako ani na západ od nás neviedlo) k stabilizácii nejakého spoločného základu spoločenskej morálky.
Po redefinícii manželstva prichádza redefinícia pohlavia, pokusy o redefiníciu monogamnosti manželstva – lebo obhajoba polyamorie nie je ničím iným.
Pokusy o redefiníciu mravných noriem o manželskej vernosti a prostitúcii…
Napriek obviňovaniu konzervatívneho spektra nejde vôbec iba o otázky „intervencie do spálne“.
Naopak sledujeme pokusy o redefiníciu verejnej obscénnosti, ohrozovania mravnej výchovy mládeže, sadomasochizmu, a to naozaj v podobách realizovaných s verejným šírením, ba verejným financovaním.
Non-humánny obrat v antropológii a biológii zasa otvára ďalšie dvere k normatívnym zmenám, počnúc obmedzovaním práv a slobôd človeka v mene hypotetických práv Zeme, živočíchov či ekosystémov, až po pokusy o dekriminalizáciu dnes ešte trestných sexuálnych úchyliek. Na obzore sa črtajú redefinície psychického zdravia a vôľového aparátu indivídua, a tým pričítateľnosti zodpovednosti za svoje vlastné konanie.
Spoločnosť nemôže dlhodobo prežiť a rozvíjať sa bez jednotného jazyka, a bez zhody na základných pojmoch a základných princípoch morálky, vrátane spôsobilosti človeka zodpovedať za svoje skutky a nespôsobilosti Gangy či Dunaja niesť zodpovednosť za povodeň.
Neznamená to, že všetky princípy spoločenskej morálky bude, môže či má spoločnosť vždy vynucovať.
Neznamená to obhajobu či potrebu paternalistického štátu a neznamená to ani schvaľovanie či obnovu masívnych intervencií štátnej moci do súkromia.
Znamená to ale toľko, že spoločnosť potrebuje úplne nevyhnutne návrat k takému výkladu vzťahu práva a morálky, ktorý umožní základnú spoločenskú súdržnosť.
Vzťahu, ktorý bude realitu rešpektovať a súčasne mravné konanie podporovať, a nemravné nepodporovať, jeho vážne negatívne následky neuznávať a v odôvodnených prípadoch, v ktorých sú záujmy spoločnosti zasiahnuté najvýraznejšie, aj trestať.16
Namiesto jazyka neustále posúvajúceho a ohýbajúceho pojmy až za hranicu ich protirečivosti, vnútornej spornosti alebo takej obsahovej vyprázdnenosti, že môžu znamenať čokoľvek, je potom nevyhnutné brániť jasné definície.
Jasné mravné i právne pojmy.
Jasnú štruktúru noriem.
Brániť sa a odopierať „redefinujúcemu prúdu“ dominanciu, ktorú má dnes v médiách a akadémii.
Ak ničím iným, tak tým, že nebudeme preberať, akceptovať a šíriť jeho novoreč – bez ohľadu na to, či je dôsledkom klamstva alebo dobromyseľného omylu.
Pesimistický
Namiesto žuly piesok základ,
namiesto práv les bezpráví
namiesto hodnôt výber náhrad,
namiesto mravov nemravy.
(Ján L. Doránsky: Pri chladnom kozube)
- Ludwig von Mises, Národ, štát a národné hospodárstvo, a passim nem.: Nation, Staat und Volkswirtschaft: Beiträge zur Politik und Geschichte der Zeit, Wien und Leipzig, 1919, Manzsche Verlags – und Universitäts – Buchhandlung, angl. Nation, State and Economy: Contributions to the politics and history of our times, preklad Leland B. Yeager, 1983, Institute for Human Studies series in economic theory. ↩︎
- V tejto súvislosti sa patrí poďakovať priateľovi, juhoosetskému novinárovi a politickému analytikovi Inalovi Plievovi, ktorý ma dávnejšie upozornil na Stalinove texty v ktorých ešte ako ranný sovietsky „odborník na národnostnú otázku“ a ľudový komisár pre národnosti zdôrazňoval, že fakt, že v Bieloruskej a Ukrajinskej SSR mestá hovoria po rusky a vidiek dialektmi z ktorých bol skonštruovaný spisovný jazyk Bielorusov a Ukrajincov, nemožno vidieť žiadne pravidlo pre budúcnosť, ale ide iba o dôsledok dovtedajšej privilegovanej úradnej a školskej pozície ruštiny, a vzdelávanie v národných jazykoch sa postupom času udomácni aj v metropolách (to bolo ešte v časoch politiky „korenizacie“ a podobný dojemný záujem Stalin zjavne neprechovával ohľadne vzdelávania v osetskom jazyku hoci bol polovičný Gruzínec a polovičný Oset. ↩︎
- Martin Ehala – Katrin Niglas, Language Attitudes of Estonian Secondary School Students, In: JOURNAL OF LANGUAGE, IDENTITY, AND EDUCATION, 5(3), 209–227, 2006, Lawrence Erlbaum Associates (Pozn. Vydávanie JLIE od r. 2007 prevzalo vydavateľstvo Routledge, dcéra Taylor and Francis), ↩︎
- Pozri najmä Edmund Husserl, Logische Untersuchungen (1. vydanie 1901, české vydanie Logická zkoumání, OIKOYMENH, 2010 ), Méditations cartésiennes, 1931, Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie, 1936, Martin Heidegger, Sein und Zeit 1927, ale najmä Der Ursprung des Kunstwerkes 1936 a Brief über den Humanismus, 1946 ↩︎
- Osobitne ma v mladosti poznačil stret s dvojjazyčným česko-francúzskym vydaním spisu Emannuela Lévinasa „Ja a ten druhý“, hoci väčší zmysel by malo čítať zbierku Ruda Fábryho „Ja je niekto iný“. ↩︎
- Max Scheler, Postavenie človeka vo vesmíre, nem. vydanie: Die Stellung des Menschen im Kosmos, Nymphenburger Verlagshandlung 1947, „Skrátená verzia“ 1. vydania vyšla už v r. 1927 vo vydavateľstve Otto Reichl Verlag, v ročenke »Der Leuchter« 1927. Úplné vydanie v nemčine je dostupné na https://projekt-gutenberg.org/authors/max-scheler/books/die-stellung-des-menschen-im-kosmos/chapter/2/. ↩︎
- Helmuth Plessner, Stupne organického a človek, nem. vydanie: Die Stufen des Organischen und der Mensch, 1928, k súčasnej recepcii Plessnera pozri aj a) Primož Vidovič:Plessner’s Theory of the Excentric Positionality of Humans, https://metanoia.si/2020/09/10/plessners-theory-of-the-excentric-positionality-of-humans/ b) Jaroslava Vydrová: Telesnosť ako excentrická pozicionalita v antropológii a filozofii biológie Helmutha Plessnera, In: Filozofia, 2021, c) Joachim Fischer: Philosophical Antropology: A third way between Darwinism and Foucaultism dostupné na: https://philarchive.org/archive/FISPAU ↩︎
- Arnold Gehlen: Človek. Jeho príroda a postavenie vo svete, nem.: Der Mensch. Seine Natur und seine Stellung in der Welt, 1940, zaviedol osobitný pojem Mangelwessen, teda charakteristiku človeka ako bytosti v prírodnej sfére „nedokonalej“ ktorá pre prírodný život nebola uspôsobená a špecializovaná, a nevyhnutne žije v umelom prostredí, ktoré si „z núdze“ vytvára. ↩︎
- Pozri dielo cit. v pozn. 7, vo vydaní ako zväzok IV Zobraných spisov z r.1981 (Helmut Plessner, Gesammelte Schriften IV: Die Stufen des Organischen und der Mensch: Einleitung in die philosophische Anthropologie, Suhrkamp Verlag), z ktorého vychádzam, sa odkaz na Hedwig Conrad-Martius nachádza na s. 11. Zaujímavé je, že na jej „Metaphysische Gespräche“ sám Plessner ďalej nereflektoval, keďže ju (celkom správne) považoval za ovplyvnenú Schelerom a Husserlom, podcenil pritom jej originalitu a snahu zladiť metafyziku s fenomenológiou (o čo sa neúspešne snažil aj Heidegger). Hedwig Conrad-Martius so svojim protestantským obrátením, rovnako ako katolícka konvertitka zo židovstva a neskoršia obeť holokaustu sv. Theresia Benedicta vom Kreuz, OCD (Edith Stein) a vzájomný vzťah ich myslenia by si zaslúžili osobitný text (v nemeckom jazykovom prostredí sa o nich doposiaľ vydávajú celé knižné pojednania). ↩︎
- Scott F. Gilbert, J. Sapp, and A. I. Tauber. (2012). „A Symbiotic View Of Life: We Have Never Been Individuals“. Quarterly Review of Biology.Volume 87, Issue 4. 325-341. DOI: 10.1086/668166 https://works.swarthmore.edu/fac-biology/165
↩︎ - Prof. Ing. Josef Šmajs, Ústava Země, Banská Bystrica, Tzv. Dôvodová správa sa dokonca priamo na niektoré pokusy priznať riekam a neživým prírodným objektom, právnu osobnosť odvoláva. V Indii bol súdny proces v takomto smere vďaka rozhodnutiu Najvyššieho súdu neúspešný, v niektorých krajinách však boli rieky vyhlásené za právnické osoby zákonom. ↩︎
- Ján L. Doránsky: Pri chladnom kozube, básne – epigramy (Výber z exilovej tvorby 1945-1971), Matica slovenská 2004, ISBN 80-7090-736-3 ↩︎
- Opäť zdôrazňujem, že sa nepovažujem za konzervatívca ale za kontrarevolucionára, súc presvedčený, že v oblasti právnych noriem, štátu ale aj spoločenských mravov sa spomaľovaním postupného rozkladu spoločnosti nedá ani zlepšiť jej stav, ani obnoviť právo. Nič v tomto texte pritom nenavrhujem, aby štát intenzívne verejnú morálku vynucoval, miera intervencie a donútenia je otázkou úplne iných úvah než je vzťah medzi normami a spoločenskou skutočnosťou. ↩︎
- Zaujímavú a ex post významne dezinterpretovanú debatu o otázke vzťahu práva a morálky viedli v anglojazyčnom prostredí prof. H.L.A.. Hart a lord Devlin, argumenty Harta zvíťazili, aj preto, že bol právnym filozofom, kým Patrick Devlin „iba“ praktickým sudcom, v skutočnosti majú Devlinove názory ak si s nimi dá človek čas na ich dôsledné a rozvážne štúdium oveľa vyššiu príťažlivosť než Hartov pozitivizmus, ktorý len pre účel jednej alebo dvoch liberálnych agend mal taký veľký formačný dopad na podobu právneho myslenia západného sveta. K sporu Hart – Devlin ako minimum odporúčam: Patrick Devlin: The Enforcement of Morals, Oxford University Press, 1972, dostupné na https://static1.squarespace.com/static/5b7ea2794cde7a79e7c00582/t/647491c555cded580bd769c7/1685361095813/enforcement-morals.pdf, naposledy navštívené 29.10.2026, H.L.A. Hart Law, Liberty and Morality, Stanford university press 1963, prehľadné zhrnutie ich východísk predstavil napr. Peter Cane: Taking Law Seriously: Starting Points of the Hart/Devlin Debate, The Journal of Ethics, dostupné na https://www.researchgate.net/publication/225525692_Taking_Law_Seriously_Starting_Points_of_the_HartDevlin_Debate ↩︎
- Tento prístup napríklad k dekriminalizácii súkromného homosexuálneho správania dospelých osôb mal na 1. československom právnickom zjazde v r. 1923 JUDr. Vojtech Hudec, inak člen radikálneho krídla HSĽS a spoluorganizátor Rodobrany, ↩︎
- Celkom absurdný je v tomto ohľade stav, v ktorom mravnostné trestné činy orgány (ne)činné v trestnom konaní ignorujú aj napriek ich existencii v Trestnom zákone a napriek dôkazom, čo až tak neprekvapuje, keďže korupcia a lenivosť nikdy nemôžu byť limitované iba záujmom skupín ťažiacich rentu. Ak štát zlyháva v tzv. dôležitých kauzách, niet dôvodu, prečo by jeho personálny substrát nezlyhával v menších veciach. ↩︎