Návrh prof. Mazáka na prijatie novej ústavy, je pre konzervatívcov ako napríklad redakcia Postoja síce možno obsahovo aj „zaujímavou“ iniciatívou, ale predsa by radšej ústavnú budovu skôr podporili novými piliermi, ako by ju rúcali a stavali nanovo. Sám Mazák sa samozrejme spolieha na to, že novú ústavnú výstavbu bude síce realizovať slovenský parlament ale pod starostlivým dohľadom dvoch progresívnych komisií – bruselskej a benátskej a troch progresívne obsadených súdov – košického, štrasburského i luxemburského. Zmeny režimov však vyzerajú všakovak, a nie vždy dopadnú búrania a výstavby podľa predstáv stavebníka, nehovoriac už o tom, že keď progresívny staviteľ skrachuje, môže sa stavby chopiť aj niekto iný. Napokon, pri výročiach 29. augusta a 1. septembra vždy na Slovensku odznejú prejavy, ktoré ukazujú trhliny v stavbe tým väčšmi, čím viac sa ich rečníci snažia zakryť.
Pandorina skriňa či dvere do Narnie ?
Keď profesor a zástanca prednovembrového spôsobu spolupráce súdu s políciou, ktorý ho verejne ako predseda Súdnej rady použil na zdôvodnenie údajnej (samozrejme neexistujúcej) povinnosti súdu odovzdať vybrané súdne spisy jelitným vyšetrovateľom, príde s návrhom zbúrať našu ústavu a postaviť miesto nej novú ústavnú stavbu, hneď vieme, že sa mu ústava nevidí najmä pre jej zmeny od roku 2014, ktoré sa snažili v nej vytvoriť „materiálne jadro“ odolné voči tým slobodnejším murárom z Bruselu, Štrasburgu a Luxemburgu.
Problém dvoch zajatcov
Niektorí slovenskí konzervatívci, ktorí žiaľ sú aj vo svojej kresťanskej ba i katolíckej časti často zajatcami československej štátnej myšlienky (či skôr československého štátneho blúznenia), celkom kvitujú odstraňovanie „demokratického deficitu“ nahradením ústavy, ktorá bola prijatá bez referenda o rozdelení ČSFR, a tak prakticky nie je kritozovaná predstava „náhradného referenda“ na schválenie ústavy, či aspoň „odstránenia škvrny“ existencie ústavy zo septembra 1992, ktorá prinajmenej nominálne bola v rozpore s ústavou založenou na rozšírení štokholmského syndrómu.
Diskusie o „zlom založení štátu zlými ľuďmi“ je ozvenou starého sporu o spôsob ukončenia živorenia pseudoštátneho spoločenstva s posledným (nezmyselným) názvom Česká a Slovenská federatívna republika, ktoré od odchodu spojenecko-okupačných vojsk Červenej armády už nemalo žiadnu šancu prežiť, nemalo dôvod prežiť. Ak by sme ho považovali za jeden organizmus, a pripodobnili suverénne štáty k živej bytosti, bolo mŕtve už od svojej obnovy v roku 1945.
„Do hmly nás chceli ponoriť,
obluda ohňom do nás striekla,
dľa zafarbenia neba už
zem naša spadla do predpeklia“Valentín Beniak, Šli piruety do sveta, úryvok (In: Igric, 1944)
Zbaviac sa bodákov a automatov sovietskej Červenej armády, bez ktorých by sa tento štát nikdy Benešovi nepodarilo obnoviť. Súc obnovený takýmto spôsobom, od neslávneho importu tohto kverulanta, abdikanta a verného sovietskeho kolaboranta do košického Jakabovho paláca až do odchodu sovietov, nedokázal vykazovať ani toľko nezávislosti ako ktorýkoľvek richtár nielen za 1. SR ale ani za Uhorska, čo najlepšie vidno na priebehu „slávneho“ obrodného hnutia a jeho neslávnom konci, úplne nepodobnom cieľom, priebehu a hodnotám maďarskej vzbury proti boľševikom v roku 1956.
Nešlo tu však ani o pohreb tejto štátnej mŕtvoly, lebo ani v národnom zmysle nešlo o jeden organizmus, ale o dva, z ktorých bol slabší k silnejšiemu pripútaný nasilu. Ako iné podobné násilné konštrukty slúžiace silnejšiemu (hoci aj s predstieranou obranou záujmov slabšieho silnejším) sa rozpadnúť musel. Nie, nikto na to nepotreboval zisťovať „slobodnú vôľu“ národa inak ako slobodnými voľbami. A voľby vygenerovali práve taký slovenský parlament, ktorý prijal ústavu, a také zloženie československého parlamentu, ktorý Slovensko napriek rozšírenému štokholmskému syndrómu z ochrannej náruče a toxického vzťahu s českým manželom.
Hlinkov prímer o manželstve s Maďarmi vs. manželstve s Čechmi z martinskej schôdze SNR v roku 1918 je v tomto zmysle celkom vhodný, lenže dospelý národ je obecnina s mužským rodom, a tak tieto rovnakopohlavné „manželstvá“, v ktorých sa mužný kalvín i spevavý husita snažili slovenský národ presvedčiť, že je rodu ženského teda „národnosť“ a „vetva“, dopadli presne tak ako dopadajú iné pokusy o navodenie pocitu rodovej dysfórie propagandou – nešťastne.
Podobný pokus o zmenu rodu názvu politického spoločenstva z maskulína národ či ľud, ktorý odráža vnímanie tohto spoločenstva nie ako aktívneho činiteľa, subjektu, ale ako predmetu, objektu, je aj takmer výhradné používanie slovného spojenia „táto krajina“ v slovníku istej časti politickej „elity“.
Ale ak by sme aj zobrali iný predobraz, v niečom menej, v niečom väčšmi násilný, dôjdeme k podobnému výsledku. Istý slovenský šľachtic – emigrant, žijúci v čase mojich (už pomerne vzdialených štúdií) striedavo v Bavorsku a Bratislave, viackrát s dávkou sebairónie rozprával o tom, že sa jeho prapredok za tureckých vojen stal šľachticom „pre obetavú hlúposť“. Ako vtedajší sluha svojho pána bol podľa rodinného podania zajatý Osmanmi a vo väzení boli pán a sluha prikutí spoločnými okovami na nohách. Keď sa Božím riadením nejako dostali k šabli, použili ju tak, že si sluha nechal odťať nohu nad členkom, aby jeho pán mohol ujsť zo zajatia.
Či bola dôvodom obetavá hlúposť, alebo povýšenie odškodnením zo strany jeho pána, nie je pre našu úvahu také podstatné. Predstava slovenských čechoslovákov, že si malo Slovensko nechať na sebe napáchať oveľa väčšie škody zo solidarity (lebo táto predstava Slovenska ako verného sluhu československého bludu je skutočným dôvodom vnímania 14. marca ako zrady, slovenský národ mal byť síce od „Maďarov oslobodeným“ ale zato nie slobodným ale „naveky vďačným“ život zachraňujúcej obetavosti českého národa). Lenže ako píše Valentín Beniak v inej básni, „môžu ísť dvaja životom, však na smrť pôjde každý osve“, ak teda nejde o smrť podľa príslovia „spolu chytení, spolu obesení“.1
Ale kým „ľudáckemu“ Slovensku sa podarilo vyhnúť do roku 1944 osudu českých krajín, po roku 1944 dostali sa Slováci spolu s Čechmi do područia Sovietskeho zväzu, a to nielen vinou nových veľmocenských dohôd, ale aj, ba najmä, vlastnou hlúposťou.
Vyhnúť sa nemeckej okupácii sa mohlo podariť Slovensku postavenom na odkaze Hlinku, ale aj národnej kontinuite štúrovcov, na živom a živelnom odpore k moderným národným konštrukciám či už Dvorčákovej slovjackej, alebo Hodžovej, Šrobárovej a Bellovej československej. Podarilo sa to aj vďaka Ďurčanskému, ktorý po tzv. Homolovom puči, v skutočnosti protiústavnom zásahu českej vlády, ktorá chcela týmto zásahom 10. marca docieliť práve zastavenie pohybu od autonómie k nezávislosti, ale súčasne sama v záznamoch priznala, že i nemecký zásah na podporu slovenskej nezávislosti bude lepší ako samovoľný rozpad, lebo aspoň bude môcť emigrácia hrať kartou nemeckej intervencie a slovenskej závislosti. Toto vyprodukoval neslávne známy Chvalkovský, ktorý si pritom ako minister zahraničia česko-slovenského štátu pýtal súhlas nemeckého vyslanca azda aj na to či si má v daný deň do práce zobrať kravatu alebo motýlika.
Oslobodzovacia rétorika je pekná, a mytológia roku 1918 i 1944 je farbistá. Každý mýtus však prežíva dovtedy, kým má úlohu v národnom spoločenstve. Naša národná mytológia by už mohla ustúpiť pravde.
A prostou pravdou je, že československý štát bol v roku 1945 obnovený preto, aby slúžil sovietskej zóne vplyvu, cementoval ju a bol spolu s Bulharskom najpevnejšou oporou sovietskej moci. Bol ňou najmä preto, že v roku 1946 (a sovietskej vláde táto budúcnosť bola jasná, samozrejme už v roku 1944 i 1945) v českých krajinách voľby vyhrali komunisti, a za nimi nasledovali českí sociálni demokrati, ktorých už v tej dobe viedol tajný člen KSČ a súčasne platený sovietsky agent a od 4. apríla 1945 predseda vlády Zdeněk Fierlinger.
Všade v sovietskom bloku vybuchoval odpor. Rumunsko bolo plné podzemných protikomunistických ozbrojených formácií, v Berlíne, Varšave, Budapešti, všade bolo treba obrovský nátlak, falšovanie volieb a plebiscitov alebo kúsky ako vymenovanie sovietskeho maršala za poľského ministra obrany. Všade musel vynakladať sovietsky aparát veľké úsilie ako na ovládnutie, tak aj na udržanie vlády nad danou krajinou. Juhoslovanskí komunisti dokonca ani za pomoc pri dobytí Chorvátska a navrátenie Macedónska z moci Bulharska neboli ochotní stať sa natrvale vazalom Sovietov a to dokonca pri rovnakej ideológii.
Aká choroba mysle teda viedla český národ k akceptovaniu svojej závislosti od Moskvy ? A čo viedlo slovenský národ k akceptovaniu svojej trvalej mentálnej a povahovej nespôsobilosti na vládnutie ?
Aj s ohľadom na časový odstup, ale najmä preto, že neplní žiadnu funkciu, nahliadnime čo i len pre túto úvahu za oponu mýtotvorného divadla štátnych rituálov, ako sú najbližšie oslavy výročia vypuknutia bratovražednej občianskej vojny. Víťaznou stranou onej občianskej vojny boli jednak slovenskí komunisti, znovu objavujúci stopy svojej československej príchylnosti, ale hlavne na smrť verní Stalinovi, a jednak malá skupina československy orientovaných politikov, ktorí za normálnych okolností v Československu (okrem agrárnikov, z ktorých sa do povstania zapojili azda piati) získavala 2-3 mandáty. Evanjelické krídlo tzv. Občianskeho bloku a následne Demokratickej strany dobre vedelo, že bez dohody s katolíkmi voľby nevyhrá. Ale to, že voľby v roku 1946 vyhralo práve s pomocou ľudáckych, katolíckych voličov bolo najmä dôsledkom zákazu existencie akejkoľvek slovenskej katolíckej strany (pri pokuse ju založiť napokon vznikla Strana slobody, ktorej ironický názov zo slovenskej katolíckej perspektívy podčiarkoval fakt, že Národný front si na jej čelo vynútil takú sprofanovanú osobu ako bol Vavro Šrobár, zradca Hlinku pri výsluchoch ešte za Uhorska, bývalý – v r. 1918-19 – pseudodiktátor Slovenska, v roku 1946 senilnejší ako Biden s Trumpom dokopy, ale najmä čechoslovák do morku kostí a ateista, ktorý slávnostne vystúpil z katolíckej cirkvi).
Voľby 1946 boli v skutočnosti jasným dôkazom odmietnutia obnovy Československa voličmi, a tak ich výsledok na Slovensku vnímala aj československá tajná služba, armádne elity a bezpečnostný aparát. Preto hneď začali pripravovať rozloženie DS, čo sa im už v septembri 1947 zatýkaním prakticky celého vedenia jej katolíckeho krídla podarilo. Evanjelickí demokrati, najmä bývalí agrárnici slabúčko hryzkali, lebo spolupráca katolíkov s emigráciou ohrozovala ich hlavný cieľ: udržať československý štát síce na orbite Stalina, ale bez komunistického režimu. Bol to pokus nie veľmi inovatívny, stali sa tak napodobovateľmi prezidenta Tisa, ba verbálnym vzývaním osloboditeľov a osobitnými výkladmi ľudovej demokracie a socializácie aj prof. Tuku. Akurát si poplietli povahu režimu, povahu svojej závislosti a samozrejme fakt, že sú len príveskom českého komunistického centra. Politika tzv. demokratov v rokoch 1944-1948 je nebývalým a v slovenských pomeroch historicky bezprecedentným a už nikdy neopakovaným radom hlúpych rozhodnutí, sebapreceňovania, naivity, a bezmocnosti. Ak dnes hovoríme o sklamaní voličov z politikov, ktorých sami volili, či premrhaní dôvery elektorátu, tak politika demokratov v danom období je etalón premrhania dôvery, a volebný hlas pre DS v roku 1946 je etalónom zbytočného hlasovania.
Okupácia v roku 1968 sa pripomína v oboch „následníckych“ štátoch. V Prahe je to naozaj pochopiteľné, lebo české politické vedenie napriek svojej závislosti od Sovietskeho zväzu samo uverilo vo svoju moc a nezávislosť. Jeho absolútna poslušnosť až do januára 1968, nulová odozva na medzinárodné oslabovanie sovietskej pozície v strednej Európe po roku 1955 (ak neberieme do úvahy spoluprácu tajných služieb ohľadne Maďarska a strach ŠtB z možného nárastu vplyvu Nemecka a vplyvu slovenskej emigrácie, prirodzene po rakúskej štátnej zmluve sa česká elita ničoho nemusela obávať tak veľmi ako zjednotenia Nemecka, hoci aj neutrálneho, a sovietskeho stiahnutia z Maďarska, východného Nemecka a Poľska).
Sklamanie z roku 1968 na Slovensku nikdy nedosiahlo rozmery českých krajín. Historici si lámu hlavu nad tým, prečo Slováci „uprednostnili federáciu pred demokratizáciou“. Môžeme to nazvať väčším odstupom od moci, menšou mentálnou príchylnosťou ku komunizmu, ľudovým géniom, alebo odolnosťou voči indoktrinácii, ktorú malo slovenské vidiecke obyvateľstvo (mestské sa ňou vyznačuje podstatne menej). Slovenskí komunisti i nekomunisti dobre vedeli, že demokratizácia je humbug. Ak sa k nej aj slovne hlásili, bolo to z rozličných dôvodov. Časť národa, nekomunisti, katolíci, tzv. občianska spoločnosť, vítali každé nadýchnutie, a každé hoci aj malé rozšírenie slobody tvorby, myslenia či náboženskej slobody. Slovenskí komunisti i nekomunisti súčasne ale vedeli, že skutočné úradné výkony, a budovanie aparátu federálneho zloženia štátnych orgánov prinesie aspoň nejaké byrokratické obranné mechanizmy. No a napokon samozrejme slovenskí komunisti vedeli, že ak by demokratizácia skončila demokraciou, tak skončili aj oni aj československý štát. Predstieraná štátnosť Slovenskej socialistickej republiky mohla dosiahnuť nové mocenské ekvilibrium:
a) nepopulárne rozhodnutia sa stále dali zhodiť na Prahu,
b) voľby naďalej neboli,
c) stranícky monopol bol zachovaný,
d) české zasahovanie bolo obmedzené,
e) opozíciu proti diktatúre menšiny mohli vždy obviniť zo separatizmu, buržoázneho nacionalizmu, či klérofašizmu.
Keď sme pri tom, že komunisti tvorili na Slovensku menšinu: zabudnite na porovnávania počtov členov KSS a KSČ k obyvateľstvu, to je úplne neplodná debata v situácii, keď členstvo bolo kariérnym výťahom, to by sme mohli tvrdiť, že HSĽS stúpala v rokoch 1941-1944 podpora, lebo jej stúpalo členstvo, a z toho by sa javilo, že radikalizácia jej politiky mala vnútornú podporu.
Odhliadnuc od toho, že mytológia rokov 1918-1938 i rokov 1944-1948 prežíva v tvorbe „Ústavu selektívneho šľachtenia pamäti národa“, či slovenskej hysterickej obce z dôvodov svetonázorových a dotačných, prežíva už vlastne s vymeneným hodnotovým základom. Ruptúry v hodnotách sú síce popisované ako „prirodzený vývoj k uznaniu a ochrane nových generácií ľudských práv“ ale to, že nazvete zosun pôdy v Himalájoch prirodzeným vývojom, nemení nič na skutočnosti, že strhol budovy, o ktorých sa ešte včera zdalo, že stoja pevne.
Dvaja zajatci: český národ a slovenský národ boli v rokoch 1944-1946 zajatí sovietskymi komunistami. Rozdiel je ale v tom, že český národ, ktorého národná elita sa výrazne komunizovala (aj pre logický úpadok sociálnych demokratov a národných socialistov spôsobený nielen intrigami bezpečnostného aparátu ale aj krachom ich spojeneckej politiky a krachom nimi do značnej časti vedeného štátu – 1. ČSR) sa stal v jednom z barakov socialistického tábora kápom. A máloktorý kápo sa môže stať miláčikom baraku.
Táto rekapitulácia má jeden jediný zmysel: aby čitateľ napriek školskému vzdelaniu v hysterických mýtoch pochopil, že nostalgia za československým štátom (nie konkrétnymi osudmi podnikov, úrovňou priemyslu či inými „výdobytkami plánovaného hospodárstva“ má okrem vysvetlenia nostalgickým spomínaním na mladosť, ešte jedno – a to horšie – vysvetlenie: hlboko zakorenený – a starostlivo desaťročia štátom pomocou propagandy, masmédií a „pedagogiky národnej hanby“ pestovaný slovenský pocit menejcennosti v spojení so štockholmským syndrómom.
Mazák, Naď a Rattaj
Do tohoto prostredia slovenského pocitu menejcennosti, ktorý dodnes pestuje údajne progresívna intelektuálna elita, vpadnú potom rozhovory, state a programy ako „nová ústava“ prof. Mazáka, „hlboká orba“ novodemokratov Naďa (ktorí si symptomaticky vybrali meno Demokrati práve preto, že si svoju vládu predstavujú – ako to ukázali v rokoch 2020-2023 presne ako ich predchodcovia v rokoch 1944-1946) či rozhovor „kráľa Tatier“ Rattaja s jeho návrhom na odňatie volebného práva dôchodcom.
Progresívna intelektuálna elita potrebuje niečím jednak odôvodniť svoje doterajšie prehry, a súčasne aj vysvetliť kvalitu mocenskej elity, ktorú voliči vyzdvihujú do parlamentu a vlády a súčasne prostredníctvom politických mocí do tvorby moci súdnej. Navyše je hnaná snahou získať objektívne potvrdenia svojej odlišnosti od ľudu, svojej osvietenosti, svojho elitného intelektuálneho výkonu. Myšlienkovou produkciou ani literárnou činnosťou to dosiahnuť nemožno. Keďže vnímanie sebahodnoty týchto ľudí (a nás všetkých) je pedagogikou národnej hanby ovplyvňované po desaťročia, nevyhnutne potrebujú vonkajšie utvrdzovanie svojho sebaobrazu. Potrebujú súhlasné prikývnutie a úsmev učiteľa, a túžia po jeho pochvale, ako kedysi usilovný žiak v druhej-tretej triede (hoci aj tých je v skutočnom živote čoraz menej).
Ale to nie je problém prof. Mazáka. Ten už je v elite európskej doma. Jeho status je nespochybniteľný. Je inteligentný. On dobrovoľne akceptoval všetky západoeurópske bludy, a rád ich podporí. Nie je to dané ani nevyhnutnosťou. Ak by sa k niektorým veciam nevyjadril, či bol zdržanlivejší, neutrpel by ním ani jeho verejný obraz ani jeho predstava o sebe. Treba mu uznať jedno: naozaj píše a zverejňuje to, čomu verí.
Ako tomu môže inteligentný človek veriť, je úplne iná otázka (aj inteligentný ústavný právnik môže mať výrazné medzery v biológii, biochémii či genetike, a je to úplne v poriadku, oveľa väčší je problém tzv. vedeckého konsenzu a toho, ako odborníci z odvetvia gender štúdií a medicíny môžu mať také medzery v biológii, biochémii a genetike, o úpadku ba priam kríze psychológie a psychiatrie ani nehovoriac).
Ale to, že to, čo napíše, slúži naopak ako sebapotvrdenie vlastnej osvietenosti pre značnú časť čitateľov Denníka N a voličov, ale aj poslancov PS, je takisto pomerne jasný fakt. Nakoľko túžba po tom, aby si mysleli to čo on, ovplyvňuje spôsob jeho písania a uvažovania, sa mi odhaduje ťažko, rovnako ako očakávaná spätná väzba.
Prof. Mazák vo svojom „návrhu“ na prijatie novej ústavy samozrejme nemá na mysli úplnú zmenu režimu; má ísť nepochybne o liberálnu, ľudskoprávnu, demokratickú a republikánsku ústavu.
Jej jediným skutočným dôsledkom, azda okrem niektorých ústavných technikálií by bola zmena práve toho, čo sa vyvinulo na „nové materiálne jadro“ teda ochranu štátnej suverenity, manželstva a horúcich kultúrno-etických tém.
Netreba mať žiadnu obavu; v podaní hypotetickej ústavnej väčšiny PS-DS-HS(Matovič)-Sas-KDH sa predsa „nemusíme žiadneho ohrozenia obávať“. Iba sa „zvýrazní prednosť európskeho práva“ a „naše pevné miesto v trans(atlantických) štruktúrach“.
Akurát, že dôsledkom bude plné akceptovanie všetkých bruselských nezmyslov. V prípade PS a SaS aspoň ide o nezmysly, ktorým úprimne veria. V prípade DS a HS ide o súčasť boja proti Smeru a je jedno, čo za to zaplatí ústavný systém. O KDH je škoda hovoriť; tam je napokon aspoň nejaká šanca, že sa ani s ústavnou väčšinou na žiadnej novej ústave s PS a SaS nedohodnú.
Pokiaľ ide o Naďovu „hlbokú orbu“, jej príťažlivosť (a nejakú príťažlivosť má o čom svedčia preferencie „Demokratov“) postavená na úplne pochopiteľnom hneve časti voličov, a ich frustrácie, ako z miery korupcie, tak aj miery ochrany vplyvných skupín, ktoré si v princípe počas vlád Smeru výrazne rozparcelovali štát, orgány činné v trestnom konaní a niektoré bezpečnostné štruktúry, a osobitne súdnu moc, ktorá je napadnutá takými rakovinovými prvkami, že jej neexistujúca nezávislosť, nefunkčnosť a neschopnosť zabezpečiť bazálne vysluhovanie spravodlivosti, a to osobitne pre stále sa stenčujúcu strednú vrstvu menších a stredných podnikateľov a investorov, ktorí sú vystavení ľubovôli polomafiánskych štruktúr z orbity Smeru, pri ktorých už ani nejde o to, žeby mali naozajstné politické krytie, ale o to, že väčšinu vysokopostavených sudcov a prokurátorov má niektorá z „elitných právnických skupín“ (na ktorých pri bližšom pohľade nič elitného nevidno) na súpiske.
Samozrejme, podobne ako v rokoch 2020-2023 je vysoko nepravdepodobné, že by ústavné zmeny na posilnenie „boja proti korupcii a klientelizmu“ priviedli k nejakému výsledku v zmysle zlepšenia systému presadzovania práva. Napokon, pri akejkoľvek reforme vlády PS-SaS-D-KDH-HnuS bude k dispozícii istá bývalá ministerka spravodlivosti a bývalá štátna tajomníčka MS SR. A jej účasť je zárukou, že podobne ako pri súdnej mape, to čo budú chcieť zaviesť ako systémové zmeny, sa im podarí tak, že výsledok bude skôr deštrukcia zbytkov právneho systému.
Keďže niet významnejšieho segmentu voličov, ktorý by si korupciu neuvedomoval, rozdiel je len v tom, že voliči Smeru a Hlasu, resp. zbytky voličov SNS ju nepovažujú za podstatnú a súčasne sú skeptickí voči možnosti, že by sa stav právneho štátu mohol za účasti dnešných opozičných strán aj zlepšiť.
Pridávam polohlasný povzdych, že v podstatné zlepšenie právneho štátu v demokratickom režime taktiež neverím (ani som mu neveril, ale malé štrukturálne reformy, ktoré by dosah vplyvových sietí oslabili, zasa nie sú tak nevykonateľným cieľom, aby mu bránila sama povaha demokracie).
Tu teda opúšťame tému hlbokej orby a presúvame sa k ďalšej geniálnej mediálnej ofenzíve, ktorej prejavom je medzičasom slávny rozhovor „kráľa niektorých častí Tatier“ Rattaja na youtube.com (Rozhovory so Šimonom), ktorý okrem iného navrhuje odňať volebné právo dôchodcom.
Keďže je zatiaľ len „kráľom“ niektorých tatranských rezortov (aj to s prenajatými pozemkami pre svoje zjazdovky a nájom naozaj nie je panstvom nad vecou) a nie skutočným panovníkom (Pán Boh uchovaj!), jeho argument, že dôchodcovia nič pre spoločnosť neprinášajú, je celkom v zhode s rozšírením eutanázie na západ od našich hraníc.
Na druhej strane si viem predstaviť taký „ústavný barter“: Nová ústava nášho spoločenstva by pokojne mohla odňať volebné právo dôchodcom, lebo neprinášajú štátnemu rozpočtu ekonomický prínos, nepodieľajú sa na financovaní príjmov štátu.
Hneď potom, ako by bol zavedený cenzus, ktorým by aktívne volebné právo bolo podmienené nejakým prínosom. Samozrejme, dôchodcovia, ktorí platia dane, odvody, alebo napríklad vychovali nejaký počet detí, alebo majú napríklad vzdelanie a skúsenosti, z ktorých spoločnosť môže čerpať aj dnes, by teda právo voliť mali. Čo s dôchodcami, ktorí sa napríklad starajú o vnúčatá, alebo napríklad o zdravotne znevýhodnenú alebo chorú manželku/manžela, družku/druha, súrodencov a podobne, nevedno. Asi by sme podľa Rattaja – účtovníka Fantozziho ústavného poriadku – mali zaviesť výpočet ich prínosu pre HDP. To isté platí pre matky v domácnosti, na materskej, otcov na otcovskej etc. etc.
Predchádzajúci odsek len popisuje špecifikáciu, ako teda navrhovaný „prínosový cenzus“ prakticky uchopiť. Jeho dôsledkom ale nepochybne bude, že nejaká kohorta voličov príde o volebné právo, a nebude môcť hlasovať tak aby prehĺbila nerovnováhu verejných financií, do ktorých neprispieva.
Volebné právo je politickým právom, ktorého obmedzenie si už vyžaduje zmenu režimu. V jej rámci som ešte nepopísal, ako by sa mal ten „ústavný barter“ dotknúť pána Rattaja a súputníkov. Napadajú mi dva varianty, ktoré by autor nápadu odňať volebné právo dôchodcov iste ocenil:
Prvý je umiernený ako moja vyššie uvedená transformácia plošného odňatia volebného práva dôchodcov na „prínosový cenzus“: O rovnaký podiel voličov, o ktorý klesne počet oprávnených voličov (napríklad 20, 30, 40 %, v prípade ak by podiel poklesu zodpovedal niektorému zo „zakázaných čísel“ ako napríklad 14,88 %, použila by sa sadzba dane najbližšie zaokrúhlená o jednu stotinu či desatinu percenta nahor.) by klesol majetok takých platcov dane, ktorých majetok zodpovedá najvyššej majetkovej skupine vymedzenej rovnakým pomerom majetku k mediánu, aký bude podiel voličov, ktorí stratia volebné právo, a to uvalením majetkovej dane vo výške príslušného percenta všetkého majetku v účtovníctve, katastrálnych, bankových a notárskych záznamoch daňového subjektu (vrátane fyzických osôb, nadácií a zahraničných právnických osôb).
Druhý je radikálnejší, ale je tak pôsobivo jednoduchý, ako návrh na plošné odňatie volebného práva dôchodcom. Ako protihodnota za tento ústavný zásah, ktorého nevyhnutnosť by sa dala odôvodniť nevyrovnaným štátnym hospodárením a nezodpovedným zadlžovaním, by bola priamo ústavou zavedená 89 % daň majetková daň na všetok majetok na území Slovenskej republiky u vybraného okruhu právnických osôb a fyzických osôb a) ťažiarov renty z politického vplyvu, b) podnikajú vo vyhradených segmentoch trhu v ktorých je významne obmedzená hospodárska súťaž najmä v regulovaných a sieťových odvetviach, c) zúčastnili sa konania, ktoré obmedzuje hospodársku súťaž, d) ktorých podnikanie bolo predmetom pozitívnych diskriminačných opatrení štátu, e) ktorých privatizačné alebo iné nadobudnutie od subjektov verejného okruhu preukázateľne prebehlo s porušením platných právnych noriem, alebo za zjavne nevýhodných podmienok, bez primeraného protiplnenia, f) ktoré nedokážu preukázať legálny pôvod zdrojov z ktorých nadobudli majetok v zmysle ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku.
Z mimoriadneho zdanenia by existovali výnimky iba v prípade, ak by ovládajúce osoby odovzdali overiteľné vyhlásenia o majetku, vrátane všetkých správcov majetku, advokátov, privátnych štruktúr v daňových rajoch, a podrobili mimoriadnemu zdaneniu všetok majetok mimo územia SR, pričom by príslušnému osobitnému daňovému úradu predložili zoznam všetkých komunikačných kanálov a celú komunikáciu so svojimi daňovými poradcami, advokátmi, privátnymi bankármi a poskytovateľmi služieb v zahraničí, pričom by sa vzdali daňového, ako aj advokátskeho tajomstva na účely zistenia majetku. Nepravdivé vyhlásenie a zatajenie majetku by súčasne predstavovalo trestný čin, pre ktorý by ústava vylučovala premlčanie.
O hraniciach a spôsobe zdanenia je samozrejme možné diskutovať, a nepochybne platí, že vysoké zdanenie môže mať vyvlastňovací efekt. Podľa Ivana Mikloša, ktorý je takým vzorom dobrého politika pre kráľa Tatier, by sme potom mohli usudzovať, že ani 90% daň z emisných povoleniek, ktorú kedysi presadil, nebola vyvlastnením.
Preto aj návrh na 89 % zdanenie majetku. Keď to nevadilo pri jednom druhu majetku, azda nižšie zdanenie nebude vadiť ani pri inom druhu majetku. (Chvíľu som rozmýšľal aj o 88-percentnom zdanení, ba aj o nižších úrovniach zdanenia, ale nechcel som riskovať, že by mohli byť vyčítané ako „zakázané číslo“.)
Je nepochybné, že všeobecnosť volebného práva nie je absolútna ústavná hodnota (lebo takou nie je prakticky žiadne právo a sloboda azda okrem práva na život). Ale ochrana vlastníckeho práva taktiež nie je absolútnou. No a okrem vyvlastňovania tu máme aj zdanenie. A ak by páni namietali, že za taký podiel na daniach nič nedostanú, nuž to je presne finančnoprávna a ústavná definícia dane: daň je povinnosť uvalená štátom, ktorej nezodpovedá žiaden konkrétny záväzok na protiplnenie (inak by išlo o štátom vyberaný poplatok).
Poznámka: Nie, v skutočnosti (nateraz) nenavrhujem masívny zásah do majetkových práv skupín obyvateľov na základe kolektívnej viny (hoci kolektívnu zodpovednosť niektorých podnikateľských a právnicko-podnikateľských skupín za stav slovenskej ekonomiky možno vidieť aj „voľným“, alebo ako hovoria Rusi „neozbrojeným“ okom).
Ale keď už je jeden zo slovenských „veľkopodnikateľov“ (čo je samo osebe okrem dvoch skupín na Slovensku pochybný pojem), takým nadšeným prívržencom zasahovania do volebného práva navrhol som „ústavnoprávny barter“ práve preto, že si myslím, že pokiaľ by na mimoriadnom zdanení vznikla ústavná zhoda, skupina dotknutých slovenských dôchodcov by rada obetovala svoje právo voliť, za také masívne uzdravenie verejných financií o ktorom ani Ódor s Miklošom nesnívajú.
Dotknutí dôchodcovia by tak celkom radi vymenili volebné právo (ktoré inak mnohí ani nevykonávajú) za ekonomicky silnejší štát. Rattaj ich vidí ako parazitov a spochybňuje ich spoločenský prínos.
Ja ako kontrarevolucionár dlhodobo spochybňujem prínos pseudo-privatizácie a pseudo-ozdravenia bánk a i modelu rozvoja postaveného na takej časti podnikateľského spektra, ktorá sa dá najlepšie popísať ako trieda politickej renty.
Keďže ich negatívny vplyv na verejné politiky je perzistentný a je založený práve na majetkovom a finančnom vplyve, nie na ich hlasovacom práve, a preto bartrom za obmedzenie volebného práva je práve zásah do ich majetkových práv. Som pritom presvedčený, že pri riadnej, zákonne vykonávanej činnosti a) daňovej správy, b) orgánov činných v trestnom konaní, vrátane prokuratúry, a napokon c) riadne fungujúcich súdov, by mimoriadne zdanenie nebolo ani potrebné. Keďže za súčasného vplyvu týchto skupín je zmena v písmenách a) až c) predchádzajúcej vety prakticky nerealizovateľná, v novom štátnom režime k nejakému zásahu dôjde.
Problém troch telies
Naša súdna sústava samozrejme dnes zmenu režimu iným ako radikálne progresívnym smerom vylučuje. Nie je to spôsobené len komunisticko-socialistickou výchovou väčšiny sudcov, ba ani ich mentalitou, či biednym vzdelaním a čoraz väčšmi upadajúcou úrovňou právnej logiky a myslenia (čo sa naopak u korpusu mladších sudcov evidentne ešte zhoršuje a s poklesom úrovne vzdelania a vzostupom AI naďalej zhoršovať bude).
Je to spôsobené postavením a obsadením Ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie a ich súdnym dialógom.
Za postavenie a obsadenie týchto troch mocných údov našej súdnej sústavy nenesie plnú zodpovednosť slovenská politická sústava. V prvom rade nesie zodpovednosť za postavenie a obsadenie Ústavného súdu a nesú tu zodpovednosť oba hlavné tábory, čo osobitne netreba vysvetľovať, ak si uvedomíme účasť parlamentu, povahu koaličných vlád, a napokon dve funkčné obdobia prezidentov Kisku a Čaputovej.
Za postavenie ESĽP a SDEÚ môže naše členstvo ako v EÚ, tak aj v Rade Európy a viazanosť pervazívnymi medzinárodnými zmluvami. Nie je nutné to riešiť opustením dohovorov, avšak s členstvom v únii je takmer nemožné vyhnúť sa invázii európskeho práva, ktoré má, najmä vo výklade SDEÚ, nerešpektujúcom v podstatných prvkoch a garanciách subsidiarity a hoci aj zbytkovej suverenity členských štátov zakladajúce zmluvy, významný centralizačný efekt a snaží sa vytvoriť z európskeho právneho priestoru medzinárodnoprávne jednotný priestor a z únie jediný skutočný štát v Európe.
Naše zranené spoločenstvo postihnuté amnéziou
V rámci súčasného ústavnoprávneho či právnofilozofického výkladu nežijeme prosto v pluralitnej parlamentnej demokratickej republike, žijeme v liberálnej demokracii hodnotovo napájanej z otráveného prameňa kultúrnej revolúcie a pochodu inštitúciami, ktoré sú už úplne ovládnuté. Teoreticky by sme tento
Stav ideologickej bojovej pohotovosti a výlučného ultraprogresívneho hodnotového rámca európskych súdov, je trvalý. Ak by sme chceli popísať dynamiku vývoja tejto mentálnej virózy, prognóza je neveselá a choroba je na postupe – inak povedané porucha je naozaj progresívna.
Dobrým príkladom je Vízia Slovensko 2040, ktorá hneď v úvodných odsekoch obsahuje všetky progresívne mantry, a ktorú „budovateľ hrádze proti progresivizmu“ napriek tomu prezentuje a víta ako krok vpred. Ono to aj je krok vpred, akurát stojíme na pokraji priepasti a na mieste by bol krok vzad.
Cesta napred nemožná,
naspäť sa ísť hnusí!
(parafráza štúrovského Cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí!)
Nie, netvrdím, že by všetky, či čo i len väčšina vízií SAV bola nemiestna, nesprávna či nevhodná. Kto by nechcel lepšie štátne či verejné služby, dostupné bývanie, lepšiu správu verejných vecí, odolnosť, bezpečnosť a všetky ostatné cisárové nové šaty.
Akurát úplne odpadla akákoľvek úcta k hodnotovým základom slovenskej ústavy a nášho spoločenstva, ktoré sú pretavené práve v ústavných novelách posledných rokov.
Veď ako si vysvetľovať ódy na úctu k identite jednotlivca, a na „všestranný pokrok“ než ako ani nie veľmi tiché odmietnutie nového pokusu o materiálne jadro ústavy. Ako inak si vysvetľovať omieľanie bezpečnostného rámca Slovenska v NATO vo vízii do roku 2040, keď sa NATO pred našimi očami teraz v rokoch 2024-2026 rozpadá, jeho akcieschopnosť je pochybná a zmysel členstva Slovenska v ňom už je úplne otrasený.
Neveril som v zmysluplnosť členstva Slovenska v NATO a EÚ ani v roku 2004, a po roku 2007, 2009, 2014, 2022 prichádzali rany za ranou, ktoré otriasajú zbytky dôveryhodnosti oboch zoskupení. V roku 2004 sme potrebovali záhadne jediné úspešné referendum za domnelej a nekontrolovateľnej účasti na vstup do EÚ, ktorá mala vtedy podstatne lepší verejný rating v slovenskej populácii ako NATO (za vstup do EÚ reálne ani vtedy nebola väčšina populácie, hoci podľa prieskumov mala EÚ vtedy vysokú podporu, a práve pseudo-účasť státisícov slovenských gazdiniek v sobotu od 12.00 do 14:00 zachránila kvórum účasti).
Dnes neveria v zmysluplnosť jednej alebo oboch organizácií desiatky percent populácie a práve dnes, keď je takáto dôvera otrasená, a právom. V čase, keď nás politika EÚ a NATO doviedla na hranu tretej svetovej vojny a eskalácie, (a nehovorím, že v tom boli samé, a že sa eskalácie nezúčastňujú najmä Rusko a Ukrajina v rámci svojho historického, územného a kultúrno-civilizačného sporu), ktorá môže skončiť prvým jadrovým konfliktom ale aj tretím nasadením slovenského vojaka na ukrajinských stepiach.
A predsa práve dnes na vládnu objednávku SAV papagájuje našu „zakotvenosť“. Nikomu z vizionárov neprišlo na um, že súčasťou vízie do roku 2040 by malo byť aj zváženie alternatívy neutrality, najmä v situácii pnutí v EÚ, úpadku jej konkurencieschopnosti, ale aj možného pokračovania America First politiky v USA po roku 2028. Nikomu asi nestálo zato reálne rozmýšľať, nakoľko sa potreba zabezpečenia dostupnej, stabilnej a cenovo výhodnej elektrickej energie a energonosičov, zrovnáva s novou železnou oponou a krvavým frontom na Ukrajine.
Ústava a štátny režim nemôžu byť bezhodnotové. Vždy odrážajú hodnoty národa alebo viacnárodného politického spoločenstva.
Hodnotovo je potom slovenské spoločenstvo spoločenstvom napoly vymazanej historickej pamäte, pluralitnej v tom, kde samostatné rodinné, rodové, konfesijné a klanové vnímanie spôsobuje akúsi schizofréniu národnej pamäte, a jednotné len v politicko-symbolických skladbách vo falošných tónoch.
Akoby mala politicko-symbolická produkcia dokázať tézu, že čím viac politických aktérov sa v súčasnom režime na niečom zhodne, tým väčšmi je pravdepodobné, že bude tým spoločným základom omyl, sebaklam alebo vedomé klamstvo2.
V podstatnom jednota, v ostatnom sloboda, vo všetkom láska
Svätý Augustín je svätcom cirkvi pred Veľkou schizmou, (v pravoslávnych cirkvách známy ako blažený Augustín) a ako cirkevný mysliteľ je rešpektovaný aj v reformovaných cirkvách, hoci majú iné chápanie svätosti alebo sa inak stavajú k cirkevnej autorite pri svätorečení. Jeho slávna formula v medzititulku poskytuje usmernenie aj pre rozmýšľanie o tom, ako sa má povaha štátotvorného národa, a s ním dlhodobo spolužijúcich národných skupín či národností ako politického spoločenstva prejavovať v ústavnom režime.
Aké prvky ústavného zriadenia v prípade zmeny režimu možno považovať za podstatné, teda také, v ktorých jednota má prednosť pred slobodou ?
Podstatné prvky sa pokúsim načrtnúť a zoradiť tak, aby bolo jasné, že zodpovedajú súčasnému stavu nášho národného vývinu, a očakávaniu národného spoločenstva od štátu a jeho režimu vrátane jeho medzinárodného ukotvenia. Na to je nevyhnutné popísať podmienky a hýbateľov možnej zmeny ústavného zriadenia:
- Spoločné presvedčenie, že súčasný ústavný režim neobstojí, že zásadným a podstatným spôsobom zlyhal. Som presvedčený, že takéto spoločné presvedčenie sa už v posledných rokoch formuje, ak sa ešte nesformovalo. Samotné opakované sklamania, zlyhávanie vlád, výrazné zmeny preferencií strán, otváranie otázok obmedzenia volebného práva (cenzus osadlosti v samosprávnych voľbách, spory o hlasovanie z cudziny, pokus zaviesť vzdelanostný cenzus pre pasívne volebné právo na funkciu starostov v obciach, zrušený ústavným súdom), otázka zlyhávania formovania ústavného súdu opakovane počas viacerých koaličných vlád a za účasti viacerých prezidentov sú jedným z prejavov tohto presvedčenia. Program hlbokej orby, predtým boje s oligarchiou, v rokoch 2020-2023 pokus o „očistu“ štátnych orgánov, a v rokoch 2023-2026 pokus o nápravu zásahov do právneho štátu spôsobených pri pokusoch o „očistu“ to všetko spolu s popularitou politikov kritizujúcich či už korupciu, alebo naopak naše ekonomické modely rozvoja podviazané vojnou na Ukrajine a európskym tlakom.
- Hlboké sklamanie od zmeny režimu delí iba hlboká skepsa nášho obyvateľstva ku kapacite štátu zabezpečiť či už verejné alebo jeho osobné blaho. Slováci, Maďari a Rusíni si zachovali značne skeptický pohľad na to, či štát naozaj môže a či „panstvo“ chce, ale aj má „úroveň“ na to aby vedelo zásadne zlepšiť našu situáciu. Táto skepsa dnes bráni režimovej zmene. Nato, aby sa spoločenské deje urýchlili, či smerovali ku kvalitatívnej zmene (zmene režimu) však postačuje, aby malá časť aktívnej populácie prekonala skepsu, a aj to len čiastočne (čo do potreby zmeny režimu, nie čo do ambície nového režimu zachrániť a obrátiť k lepšiemu všetko a pre všetkých).
- Tá časť politickej scény, či už z jednej alebo druhej strany frontu dnešnej studenej občianskej vojny, ktorá v zápase o povahu režimu zvíťazí potom bude disponovať politickou prémiou, a to v podobe zásadného ovplyvnenia podoby ústavného zriadenia. Či to bude v podobe novej ústavy alebo jej zmeny, a či naozaj nový štátny režim zachová kontinuitu so starým a bude plodom činnosti parlamentného ústavodarcu, ľudu ako ústavodarcu prostredníctvom referenda (čo vie dosiahnuť ktorákoľvek vláda aj najtesnejšej parlamentnej väčšiny, ba za istých okolností a podpory časti voličov aj vláda bez dôvery) je len technická otázka.
- Katalyzátorom zmeny bude zahraničnopolitické vychýlenie a to buď smerom k provincii EÚ (rozhodujúce víťazstvo tábora PS-SaS-DS), alebo k neformálnej neutralite (rozhodujúce víťazstvo socialistického vlasteneckého tábora na čele so Smerom), alebo formálnej neutralite (rozhodujúce ale dokonca i len marginálne víťazstvo národno-konzervatívneho tábora nepriek jeho výraznému oslabeniu, nedostatkom, rozdeleniu a submisívnosti – v podobe KDH submisívnosti k PS, v podobe Republiky a SNS submisívnosti k Smeru). Toto vychýlenie môže byť ale spôsobené do veľkej miery aj externými okolnosťami. V podmienkach studenej občianskej vojny potom treba poznamenať, že tábory na začiatku málokedy zodpovedajú vymedzeniu táborov počas jej zvratov či na jej konci. V tomto katalyzačnom procese sa zo všelijakých voľných radikálov ľahko môžu stať hýbatelia nových frakcií či zmien táborov.
- Podstatná jednota teda bude (bez ohľadu na otázku prostej numerickej väčšiny) dosiahnutá politickým táborom s víťaznou prémiou a jej prvkami budú autoritatívne postavenie hlavy štátu, demokracia s obmedzenou pluralitou pri zachovaní participácie ľudu na vláde, a preferenčný, hodnotovo jednoznačný ústavný systém. V rozličných výsledkoch zápasu je potom možné doplniť väčšiu alebo menšiu suverenitu štátu, slabšiu alebo silnejšiu pozíciu ústavného súdu a naopak európskych súdov.
- Keďže som presvedčený, že ani jeden z frontov studenej občianskej vojny sústredených okolo Smeru a Progresívneho Slovenska nemôže zvíťaziť, nižšie načrtávam prvky ústavného zriadenia, ktoré sa môžu objaviť v prípade víťazstva zatiaľ nepomenovanej tretej frakcie. Progresívne Slovensko nevie odhadnúť nosnosť slovenského ducha, slovenskej politickej a religióznej kultúry a ani skepsu podstatnej časti národa ohľadne inštitúcií EÚ, ekonomického modelu po roku 1989 a napokon hlboký nesúhlas s politikou EÚ ohľadne rusko-ukrajinskej vojny. Smer napriek budovaniu hrádze proti progresivizmu nemá vôľu na podstatné ústavné zmeny, ani zahraničnopolitické zmeny. Strana a celá jej koalícia sa hýbu zo zotrvačnosti napriek pomerne frenetickej mediálnej aktivite premiéra. Vždy tam, kde si jeho kurz vyžiada kolíziu s EÚ, sa pokúša o kompromis, čím sa snaží vyhnúť čelnej zrážke s Európskou komisiou a súdmi, pričom si musí uvedomovať, že jeho správne politické inštinkty v zahraničnej politike ho na kolízny kurz vedú stále a znova. Preto sú posledné tri roky cestou tvorenou takmer rovnakým počtom potknutí ako krokov, hoci si môže premiér pripísať na svoje konto ústavnú novelu.
Podstata v štrnástich bodoch
I. Hlava štátu: monarchistický princíp slovenskej štátnej tradície a slovenskej mentality.
Celá slovenská štátna tradícia je monarchistická. Od hlavy štátu pritom nečaká veľa. Monarchistická je nielen tradícia uhorskej volebnej monarchie, či jej postupné nahradenie dedičnou monarchiou Habsburgov, všetky stavovské povstania, ktoré neboli ani za mak republikánske a vždy boli vedené kniežatami. Monarchistická je aj tradícia roku 1848 s jeho návrhom slovenského vojvodstva, a napokon imanentne monarchistické je vnímanie prezidentov (okrem čias komunistickej diktatúry), ako otcovských postáv či už v prípade Masaryka alebo Tisa.
Iba v najnovšom čase, v zlyhávajúcom režime druhej Slovenskej republiky, vďaka silnej pozícii premiérov a takmer náhodným konfliktom Mečiara s Kováčom a Fica s Kiskom a Čaputovou sa postavenie prezidenta výrazne oslabilo a stratilo monarchistickú mravnú aureolu zdržanlivého, prísneho a obmedzeného vladára. Aj vo svojej vodcovskej podobe mimoriadnych právomocí u Masaryka a Tisa a sebainštalácie Beneša, aj vo svojej vodcovskej podobe Kisku a Čaputovej, v ktorej sa prezident stával akýmsi asertívnym ústavným cedidlom nominácií s vplyvom rastúcim s apetítom a ústupčivosťou vlád sa ukázali limity autority hlavy štátu.
Slovenskej povahe vyhovuje silný politický vodca. Jeho miesto je ale v exekutíve, lebo tento vodca by mal byť práve pre priamy a hlavný politický vplyv vymeniteľný, a to v pomerne krátkych obdobiach (krátkych z hľadiska strategického plánovania a krátkych z hľadiska všakovakých vízií).
Hlava štátu môže byť arbitrom s takmer ústavnými blokačnými právomocami, ale aby nevyvolávala pravidelný odpor a ostrý vnútropolitický konflikt, nemôže byť volená priamo.
Onedlho to bude 110 rokov od republikánskej revolúcie, a napriek všetkým generačným zmenám, politický národ nášho štátu nie a nie si osvojiť republikánsky prístup k hlave štátu. Chce mať reprezentanta dôstojného, diplomatického, „na úrovni“, ale súčasne dostatočne blízkeho ľudu, nie príliš ústupčivého, nie príliš asertívneho.
Aj by sme chceli, aby politickú arénu krotil, aj spoločnosť zjednocoval, aj aby to nebolo príliš na škodu vplyvu premiéra, teda by prezident nemal „zavadzať“ v dennej politickej prevádzke, aj sa nevieme zhodnúť na neutrálnych a všeobecne uznávaných osobnostiach. Práve neschopnosť zvoliť prezidenta v parlamente bola podnetom na zavedenie priamej voľby, ktorá nedáva zmysel špecificky v slovenskej verzii parlamentnej demokracie, v ktorej priamo volený prezident má práve toľko právomocí, koľko si po Kiskovom vzore vybojuje, hoci aj nemenovaním sudcov ÚS, či mimoústavným odmietnutím menovania ministra.
Pre ústavný režim, ktorý môže vzísť zo zapojenia časti mlčiacej väčšiny v prospech „tretej frakcie“, je potom prezident už úplne nevhodnou hlavou štátu, ak náhodou nejde o „prezidenta na doživotie“. Politickým vyvažujúcim negociátorom, hlavou štátu, ktorá chráni materiálne jadro ústavy nového režimu, je potom nevyhnutne monarcha, či už bývalej alebo (čo je podstatne vhodnejšie) novej dynastie. Ústavná zmluva medzi politickou silou s „víťaznou prémiou“, „ľudom“ a „hlavou štátu“ tak môže zabezpečiť rovnováhu hodnôt, ktoré sú inak v prirodzenom vzájomnom napätí, a to práve preto, že panovník (hlava štátu) v takomto režime sám zdieľa hodnoty ústavnej zmluvy.
II. Demokracia s obmedzenou pluralitou
Pre osud demokracie je úplne irelevantné, či bude nový režim národno-kresťanský alebo liberálno-progresívny. Ak bude úspešná progresivistická, voči Eurokomisii a juristokracii submisívna frakcia, čaká nás rovnaká demokracia s obmedzenou pluralitou ako v Rumunsku, rovnaké predvolebné a povolebné zásahy ako v Poľsku a Maďarsku, rovnaké zásahy proti národnej opozícii ako vo Francúzsku a Nemecku. Nie je ani podstatné, ktoré strany budú rozpustené ako prvé. Bude to rozhodne v súlade s ústavnými princípmi novej moci. A keďže to bude provinčná moc európskeho štátu, všetky kroky novej moci sa stretnú buď s hlasným súhlasom alebo občas s veľmi hlasným mlčaním bruselskej i benátskej komisie.
Demokratický režim s obmedzenou pluralitou napokon máme i dnes. Ani osemdesiatročný zákaz HSĽS nikto nezrušil, kým KSS sa teší dobrému fyzickému zdraviu (s mentálnym je to horšie, ale súdiac podľa Štúrovho hodnotenia: „komunizmus je najšialenejší výplod ľudského myslenia za celú jeho históriu“, na tom KSS nikdy nebola lepšie). Zákaz jednej extrémistickej (ľudáckej) strany už v našom súčasnom zriadení prešiel, a to vďaka úsiliu slovutného generálneho prokurátora „Zloslava“ T., ktorého napriek tomuto hrdinskému výkonu napokon ešte slovenskí pokrokári za svetlý príklad boja s extrémizmom nevyhlásili.
A nový režim teda zachová demokraciu s obmedzenou pluralitou. Aké obmedzenia budú uvalené na strany, to neviem predvídať; snažím sa odhadnúť, ako by mohol taký režim vyzerať, bez toho, aby som mal ambíciu zúčastňovať sa jeho vzniku, tvorby či budovania. (Napokon ani jeho vznik nie je pravdepodobný, víťazstvo progresívnej frakcie je pravdepodobnejšie, ba aj ďalšie dvadsaťročné opatrné prešľapovanie na mieste, pod vedením Smeru je pravdepodobnejšie).
V prípade, že by sa v budúcnosti uskutočnila ústavná reforma alebo ústavná kontrarevolúcia postavená na víťazstve tretej frakcie, v legálnom priestore politickej súťaže nebude miesto pre strany s agendou založenou na odpore k materiálnemu jadru novej ústavy, pre strany založené na masívnom zahraničnom vplyve a odmietaní plnej suverenitnej štátu.
Či bude priestor pre strany založené na princípe akciových spoločností ovládaných zakladateľmi, to si netrúfam odhadnúť. Úlohe politických strán v pluralitnom systéme, a ich verejnému pôsobeniu a vyžadovanej transparentnosti ich financovania a rozhodovania sa to síce prieči, ale skôr by som povedal, že ak budú obmedzenia limitované iba na rešpekt k ústave (jadru ústavy), potom aj takéto strany budú naďalej legálne.
Môjmu politickému názoru sa to síce prieči, keďže marxistické alebo ľavicové strany postavené na ideológii triedneho boja považujem za hrozbu pre akékoľvek ústavné zriadenie okrem komunistického, miera pokrytectva a iba formálneho inštrumentálneho využívania triedneho boja u súčasnej sociálnej demokracie, rovnako ako jej legitimizačná úloha pri uzatváraní spoločenského zmieru a tvorbe novej ústavnej konštrukcie podporujú predpoklad, že krotká slovenská verzia sociálnej demokracie ani v národno-konzervatívnom ústavnom zriadení nebude predstavovať stranu, ktorá by podstatným spôsobom predstavovala hrozbu pre ústavné zriadenie, či konala v snahe ho odstrániť.
Toto je ale úvaha o tom, ako by nový režim mohol vyzerať. O tom, ako bude vyzerať v skutočnosti (pokiaľ k pádu súčasného ústavného zriadenia dôjde), bude rozhodovať ústavodarca za daných okolností.
Súc poučený totalitárnou tendenciou straníckeho monopolu HSĽS-SSNJ počas prvej republiky, tak aj komunistickou totalitou, odhadujem, že nedôjde ani k monopolizácii straníckeho systému ani k systému „národného frontu“.
Či zúčastnené legálne strany nebudú po čase fungovať spôsobom obdobným frakciám frankistickej koalície alebo súčasnej ruskej republiky so „systémovými stranami“, to už je otázka viac politickej prevádzky než ústavného zriadenia.
Napokon, ani švajčiarsky systém politického konsenzu bez opozície (všetky strany v Národnej rade sú súčasne zúčastnené na výkonnej moci v rámci vlády), nevznikol ako ústavný predpis, ale ako ústavná zvyklosť.
III. Zachovanie participácie ako chladiaci systém
Zachovanie priamej participácie vo forme petícií, lokálnych a celoštátnych referend možno odhadovať už aj preto, že dnes strany národno-konzervatívneho spektra, ba aj spolky protostraníckeho typu, patria k silným podporovateľom priamej demokracie.
Navyše však občianska spoločnosť práve v lokálnych a regionálnych referendách, v odvolateľnosti poslancov alebo v rozličných iných druhoch participácie na legislatíve, ale aj na verejných rozpočtoch, môže mať na jednej strane ventil kompenzujúci obmedzenia politickej plurality, a súčasne reálna účasť na lokálnej a regionálnej úrovni bude posilňovať odstup obyvateľov od „veľkej politiky“ a jej ideologického zápasu.
Participácia referendom, a osobitne takzvaným negatívnym referendom, ktoré môže pôsobiť ako ľudové veto proti legislatívnej prietrži či legislatívnej hnačke (podľa úrovne návrhov), súčasne môže pôsobiť ako svojrázny chladiaci systém zákonodarstva, ale aj celej mocenskej sústavy.
IV. Kresťanské hodnotové jadro ústavy
Kresťanské hodnotové jadro ústavy musí byť sprvu skôr deklaratórne a symbolické ako reálne. Výchova k akceptácii týchto hodnôt, ako každá výchova, si vyžaduje čas, a kultúrna zmena, ktorá umožní víťazstvo v studenej občianskej vojne, ešte nebude a z princípu nemôže predstavovať takú zmenu, ktorá by z miernej majority praktizujúcich kresťanov urobila koherentnú názorovú základňu ústavného zriadenia.
V zásade bude toto kresťanské jadro vychádzať z ochrany života, ochrany tradičnej rodiny tak ako je traktovaná v dnešnej ústave, a možno z vyvažujúceho prvku (korektívu) tzv. verejných mravov, pokiaľ pôjde o obmedzenie niektorých verejných obscénnych prejavov vykonávaných vo forme zhromažďovacieho práva.
Nepôjde, lebo ísť nemôže, o zakotvenie katolíckeho pohľadu na večný zákon do ústavy, už preto nie, že krehká kresťanská majorita s akou-takou religióznou praxou je tvorená v značnej časti reformovanými cirkevnými spoločenstvami a pravoslávnymi.
Udržanie vnútorného zmieru, vyhnutie sa medzikonfesijnému napätiu (tak škodlivému v 1. Slovenskej republike), a napokon nutnosť akceptovať (ako realitu ak už nie ako hodnotu) pokročilý sekularizmus značnej časti populácie, vylučujú akýkoľvek ďalekosiahly zásah do kultúrno-etického status quo, okrem nevyhnutného minima podstatne silnejšej ochrany práva na život.
V. Suverenita ako hodnota
Suverenita nie je samozrejme absolútnou hodnotou. Prezident Tiso ešte počas česko-slovenských rokovaní vyriekol známu vetu: „Dospelý slovenský národ vie, čo je jeho právom – suverenita“. Prof. Tuka sa dokonca vyslovil, že mať svoj štát nie je právo, ale povinnosť slovenského národa, a to pod trestom zahynutia.
V boji o – údajne – ľudskejší, humánnejší vnútropolitický režim, v zápase proti vnútornej radikalizácii vládnucej strany, sa časť opozície proti režimu spojila so zásadnou opozíciou voči existencii štátu ako takého.
Hoci môžeme úspešne pochybovať o tom, ako to bolo s humánnosťou povojnového režimu, nepochybne sa nezúčastnil – ani nevedomky – žiadnej medzinárodne uznanej genocídy. Je síce otázkou, ako vykladať niektoré „presídľovacie“ aktivity a majetkové postihy menšín, a k vraždeniu civilnej populácie na etnickej báze dochádzalo v rokoch 1944-45 takmer na verejnej báze, ale pripúšťam, že najmenej časť účastníkov odporu či odboja bola naozaj presvedčená o tom, že nový režim bude/je humánnejší.
Výmenou za to bola úplná strata suverenity prv Slovenska, ale hneď vzápätí (a zďaleka nie až po roku 1948 či 1968) dojmu suverenity obnoveného Československa. Obnaženie plnej závislosti socialistického štátu od Moskvy, prinieslo prvok traumy do životov sklamaných komunistov a v českých krajinách aj nekomunistov.
Od roku 1993 do roku 2004 bola slovenská suverenita prakticky najplnšia, akú náš národ kedy dosiahol. Pocit menejcennosti a osudného konca dejín, nevyhnutná príťažlivosť ekonomického objatia znovuzjednoteného Nemecka, a neviditeľnosť alternatív (ako napr. Európske združenie voľného obchodu) napokon viedli k osudnej chybe slovenskej politickej reprezentácie, vstupu do Európskej únie.
V princípe sa ani nedajú spočítať všetky ekonomické (negatívne transfery kapitálu, dotácie, korupcia, mena, obchodná bilancia, zdravie podnikov, regulačné preťaženie, dostupnosť a ceny energií, colná suverenita, daňové úniky, jednotný unijný systém DPH) ekonomicko-morálne (ako vzťah k dlhu a zadlžovaniu štátu) a čisté morálne negatívne dopady členstva v únii.
Škody sa sprvu kumulovali postupne, po roku 2009 a vstupe do eurozóny čoraz silnejšie. Posledné obdobie po brexite, likvidácii vnútrounijnej investičnej arbitráže, poklese priamych zahraničných investícií, pandémii, pláne obnovy a odpornosti, sankčnej eskalácii, green deale, a stupňujúcej sa závislosti EÚ od USA za súčasnej colnej vojny sú už viditeľné voľným okom. Treba značnú slovnú i štatistickú ekvilibristiku, aby sa dalo naďalej predstierať, že je výhodné byť členom EÚ.
Obnova čo najplnšej suverenity slovenského štátu, bez ohľadu na jeho názov a formu vlády, musí byť zásadná hodnota nového režimu, a samozrejme aj novej ústavy.
VI. Na pomedzí impérií: neutralita
V historických a geopolitických podmienkach Slovenska od dvadsiateho storočia, ak má byť subjektom medzinárodného práva a politiky, nepochybne musí byť na hranici dvoch sfér vplyvu, dvoch impérií. Dnes je obklopené štátmi EÚ – najsilnejšieho impéria na kontinente (a najsilnejšieho impéria, aké kedy na kontinente bolo vytvorené). Hranica na východe je hranicou, ktorá by inak mohla byť hranicou klesajúceho vplyvu druhého najsilnejšieho impéria Európy – Ruska. Dnes je hranicou pseudomocnosti zvanej Ukrajina, ktorej vojensko-technické možnosti presahujú ekonomický, geopolitický i kultúrno-politický potenciál tohto štátu.
Aj v prípade, že by rusko-ukrajinská vojna skončila pre dohľadnú dobu prímerím, alebo akokoľvek inak ako ruským víťazstvom, a aj v prípade, že budú iné možnosti usporiadania politických a územných vzťahov na východ a juh od Slovenska, neutralita je nevyhnutným predpokladom obnovenia a udržania suverenity Slovenska.
Napriek prvotnému pohľadu na mapu, z hľadiska obchodných vzťahov, energetických nosičov a z hľadiska vývoja ambícií Maďarska, Rumunska a Poľska ohľadne územia v našom východnom susedstve, je na mieste neutralita Slovenska.
Z hľadiska geopolitických základov nášho štátu, ktorý leží iba v dunajskom pásme na menej dôležitej, stredoeurópsko-dunajskej osi, a ktorý za svoju existenciu vďačí nielen úsiliu štátotvorného národa, ale aj nedostatku ambícií mocností a svojej neasertívnej zahraničnej politike, bude dôležité aj s ohľadom na vojnový vývoj Európskej únie aj politiku NATO na Ukrajine, ale napokon aj s ohľadom na nedostatok pevných geopolitických záruk ústavne zakotviť trvalú neutralitu nášho štátu.
VII. Základné práva
Základné práva v novom ústavnom režime pravdepodobne budú prevzaté z ľudskoprávnych dokumentov a vyhlásení, z tradície slovenského právneho myslenia vyplýva osobitné miesto práva na život, ale aj principiálne uznanie všetkých klasických základných práv, ktorých normatívne vyjadrenie musí byť v súlade s jadrom ústavy, a základnými hodnotami ústavného režimu, a ktoré bude priamo zakazovať ich rozširujúci výklad orgánmi nachádzania a presadzovania práva, a to najmä v prípade ak sa taký výklad protiví základným ústavným zásadám.
Pre laikov si dovolím ešte upriamiť pozornosť na to, čo sú v našej súčasnej ústave základné práva a ako ich traktoval spolu s povinnosťami ústavný zákon č. 185/1939 z 21. Júla 1939, v inom texte porovnávam viacero ústavných vymedzení základných práv v našich dejinách so súčasnosťou a taktiež „katalógy“ ľudských práv z ústav autoritatívnych pravicových európskych režimov medzivojnového obdobia a ústav ľavicových východoeurópskych režimov povojnového obdobia.
V našej súčasnej ústave sú základné práva a slobody zhrnuté v čl. 14 až 25 (hoci samotný čl. 25 ustanovuje jednu z mála občianskych povinností, a to obranu vlasti, ktorá je zaradená úplne nesystematicky do základných ľudských práv a slobôd). Čl. 14 upravuje základný princíp že, každý má spôsobilosť na práva, čl. 15 právo na život aj so zákazom trestu smrti a tridsaťštyri rokov nenaplnenou deklaračnou normou, že je ľudský život hodný ochrany už pred narodením,3 a najnovšie aj so zákazom surogátneho materstva (dohôd o porodení dieťaťa pre iného), čl. 16 nedotknuteľnosť osoby a súkromia (právo na súkromie, avšak výslovne obmedziteľné zákonom), ako aj zákaz mučenia a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a trestu, čl. 17 osobná sloboda s jej obmedzeniami a garanciami (ústavná úprava väzby), čl. 18 zákaz nútených prác (a päť písmen výnimiek z neho!), čl. 19 ochrana dôstojnosti, cti, povesti a mena, a taktiež ochrana pred – pozor iba neoprávneným – zasahovaním do rodinného a súkromného života, a zhromažďovaním údajov. Známe právo na súkromie v čl. 16 a jeho ochrana v čl. 19 sú spolu s rovnosťou občanov a zákazom diskriminácie hlavnými bránami pre rozširovanie údajných práv rovnakopohlavných párov podľa judikatúry ESĽP a SDEÚ, hoci používajú ESĽP európsky dohovor a SDEÚ chartu základných práv, tie sú obsahovo v zásade zhodné s čl. 16 a 19 pokiaľ ide o ochranu súkromia.
Pritom slovenské ústavné znenie si aj pri recepcii do novej ústavnej normy môže ponechať dôležitý caveat, teda obmedzenie práva na súkromie zákonom a ochranu iba neoprávneného zasahovania do súkromného a rodinného života.
VIII. Politické slobody
Politické slobody, ako právo spolčovacie a združovacie, budú zrejme v zásade uznané na základe občianskej rovnosti, ale možno predpokladať ich korektív reštriktívne vykladanou ochranou verejných mravov, vrátane predchádzania trestnej činnosti, ohrozovania mravnej výchovy mládeže a propagácie patologických sexuálnych praktík.
Sloboda slova a vedeckého bádania by mala chrániť aj pred súkromnou cenzúrou, ktorú tretia frakcia studenej občianskej vojny zažíva dlhodobo a každodenne.
Normatívny text si tu vyžiada konkrétne procesné a materiálne záruky, ktoré zabezpečia aby sa už neopakovali masívne zásahy pod zámienkou ochrany verejného zdravia, bez dostatočnej ústavnej kontroly primeranosti zásahov. Súkromnej cenzúre sociálnych sietí z hľadiska poskytovateľov služieb sa tu nebudem venovať, hoci má význam pre integritu volieb, i slobodu slova. Neočakávam totiž, že sociálne siete budú mať v novom režime význam, ktorý majú dnes.
Problémy mládeže so sústredením a potreby reálneho života mimo spoločnosti predstieraného blahobytu a v novom ekonomickom modeli budú viesť k tak intenzívnej pracovnej rekvalifikácii, že na formovanie myslenia mládeže bude mať podstatne menší dopad absurdita zvaná sociálna sieť.
Životné problémy prestarnutého mestského pseudointelektuála-penzistu, ktorých je plná nielen Bratislava, ale každé väčšie mesto, a ktorí sú dnes druhou veľkou kohortou konzumentov online odpadu, a hybnou silou rozličných protestných hnutí, budú osobnú životnú skúsenosť stavať podstatne vyššie ako dopady cenzúry na facebooku, tik-toku či instagrame.
Sloboda myslenia musí byť garantovaná aj v čase úpadku myslenia. Že značnou časťou produktov myslenia nebude nič spoločensky použiteľné, ba dokonca nič, čo by obstálo v konkurencii s myslením školáka na prvom stupni základnej školy, je iná otázka, ktorá súvisí s tlačovou a mediálnou slobodou iba čiastočne.
Sloboda vedeckého bádania a sloboda slova neznamenajú, ale rovnaký prístup štátu, či úplnú neutralitu štátnych inštitúcií. Sloboda vedeckého bádania neznamená, že by ústava nemohla priamo traktovať, ktoré vedecké výskumy sú regulované, (regulované sú aj dnes, a niektoré dokonca zakázané) a to najmä v prípadoch ak je metóda ale niekedy aj predmet výskumu neetický, ak výrazne zasahuje do spoločenskej morálky, alebo ak ohrozuje iné práva a slobody.
Sloboda slova a vedeckého bádania bude musieť s ohľadom na osemdesiatročný ľavicovo-progresívny hon na čarodejnice pokrývať aj slobodu šírenia politických názorov a hodnotenia historických udalostí a osobností národnej histórie a histórie národnostných skupín, aby nemohlo dochádzať k štátom nariadenému alebo výlučne podporovanému „jedinému správnemu výkladu“ akéhokoľvek obdobia dejín.
Ak by boli zachované úradné inštitúcie tvorby či formovania národnej pamäte, musia sa zabezpečiť (čo nepochybne bude závisieť od výsledku studenej občianskej vojny, formy a obsahu následného občianského zmieru a pomeru síl pri dosiahnutí novej spoločenskej rovnováhy)
a) ako minimálna ambícia: pluralitné zásady ich riadenia, zastúpenia názorov a slobody bádania, hoci v takom prípade sa najjednoduchším riešením javí zmena takýchto ustanovizní na subjekty spolkového práva,
b) ako širšia ambícia redefinovanie ich úloh a období skúmania, tak aby vychádzali z koncepcie slovenských národných dejín ako dejín štátotvorného národa, a dejín národnostných skupín, a priniesli do slovenského spoločenského vedomia aj faktografiu stavu a vývoja ľudských a národných práv v rokoch 1800-1938. Ak pamäťové inštitúcie ako ÚPN majú presadzovať nejakú formu jednotnej, spoločnej pamäte, nemôže byť redukovaná na historické vedomie o dvoch režimoch, či už ich považujeme za totalitné alebo autoritatívne, alebo im priznáme v tomto smere nejaký vývoj. Už aj samotné vymedzenie pôsobnosti ÚPN totiž vedie k vytrhnutiu časti národných dejín i dejín národnosti, do akéhosi excitovaného stavu, a spôsobuje, že sa nedostatočne ak vôbec, skúma stav režimov ale aj spoločnosti a kultúry pred rokom 1938, a tie ich prvky, ktoré deformovali spoločenské vedomie a umožnili masívne porušovanie ľudských práv.
Sloboda náboženského vzdelávania a výchovy organizovanej uznanými (recipovanými) cirkvami a náboženskými spoločnosťami a rovnosť vzdelávacích prístupov spolu so slobodou poskytovania vzdelávania (pri zachovaní kvalitatívnych štandardov a štátneho vzdelávacieho programu) sa musí výrazne posilniť, pričom jej výkon nesmie byť na ujmu občianskemu zmieru.
IX. Inšpirácie, symbolika, názvoslovie
Inšpiráciou pre niektoré názvy celoštátnych kolektívnych štátnych orgánov v tomto texte je ako (sčasti) ústava 21. júla 1939 tak aj ústava uhorská, nie pre ich domnelý či skutočný odklon od liberálnej či parlamentnej demokracie, ale preto, že z obsahového i symbolického pohľadu, má pomenovanie zákonodarného orgánu – snem, v slovenských ústavných pomeroch, o to viac v predpokladanej monarchii – oveľa vyšší zmysel ako ponechanie názvu Národnej rady.
Jedným z dôvodov nahradenia názvu NR SR pre nezmyselnú slovnú konštrukciu Národná rada Slovenskej republiky. Zdrojom a inšpiráciou slovenského ústavodarcu v rámci československého štátu (nikdy netreba zabúdať, že ústava 1. septembra 1992 bola prijatá za existencie československého štátu a hoci vychádzala z Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky, bola prijímaná parlamentom členského štátu federácie v čase, keď ešte stále boli otvorené dvere udržaniu nejakého druhu štátneho spoločenstva) bol jednak názov Slovenskej národnej rady, pričom návrat k názvu Snem bol v česko-slovenských ústavných pomeroch prakticky nemožný. Ale inšpiráciou na podporu názvu „rada“ bol aj krátky pohľad do Rakúska a Švajčiarska, kde sa dolná komora parlamentu (mimoriadne zasadajúceho spolu s hornou komorou ako Spolkové zhromaždenie), taktiež nazýva národnou radou (Nationalrat) a potrebou zdôrazniť, že nejde o „národný orgán“ v etnickom zmysle ale v zmysle politického národa (teda zahŕňajúceho aj menšiny). Oba zahraničné prípady sú ale prípady federálnych štátov, kde pojem národný znamená reprezentáciu politického národa ako celku oproti reprezentácii krajín (Lände v prípade rakúskej Bundesrat) alebo kantónov (Kantone v prípade švajčiarskej Ständerat) v hornej komore parlamentu.
Uhorská a slovenská ústavná tradícia označuje parlament takmer bez prestania názvom Snem. Slovenské národné rady ani v roku 1848, ani 1918, ani 1944 a tobôž nie po roku 1945 až do roku 1968 nemali povahu riadneho zákonodarného orgánu. Samotný pojem rada je oveľa bliží pomenovaniu poradného alebo dozorného orgánu (Štátna rada, Zemedelská rada pre Slovensko, Rada vlády pre národnostné menšiny, Správna rada ÚPN, Mediálna rada) než názvu pre zákonodarný orgán. Zavedenie tohto názvu v čase občianskej vojny 1944-1945 orgánmi československého odboja na Slovensku, nadväzovalo na Vianočnú dohodu v r. 1943, ktorá bola práve tým – dohodou politických prúdov odboja. Jej názov odrážal práve mimoriadnu a politickú povahu (čím nadväzoval na Slovenskú národnú radu založenú počas prvej svetovej vojny) a iste obsahoval v sebe zárodok ambície aby politicky viedla povstanie a zmenila sa na svojráznu konštituentu (podobne ako v roku 1918). V roku 1944 však táto nová SNR strhla na seba na území ovládanom vojenským ústredím všetku štátnu moc (ústavodarnú, zákonodarnú, výkonnú i súdnu). Už táto tradícia znižuje šancu, aby sa v ústavnom režime, ktorý si ctí deľbu moci, a súčasne priznáva zákonodarnému orgánu význam, ktorý mu má v právnom štáte patriť, udržal termín Národná rada. Všimni si milý čitateľ, ani len pri mestskom zriadení alebo samosprávnych krajoch zákonodarca nikdy nezvolil názov rada pre hlavný zastupiteľský orgán, ale dôsledne volí názov zastupiteľstvo.
Ak by sa nový režim musel zdržať názvu Snem, či už pre odpor súčasnej socialistickej frakcie studenej občianskej vojny, alebo pre historickú záťaž spôsobenú spoluúčasťou Slovenského snemu v rokoch 1939 – 1945 na zločinoch proti ľudskosti (hoci spoluúčasť národných rád v rokoch 1944-1989 na zločinoch proti ľudskosti s desaťnásobne vyššími počtami obetí, ako aj vrhnutím Slovenska späť o desaťročia kultúrneho a štátnopolitického vývoja, nikoho na ľavej strane k podobnej zdržanlivosti neviedla) potom bude rozumné, aby tretia frakcia navrhla neutrálny názov, napríklad Zákonodarný zbor.
Ak tretia frakcia vznikne – nie ako sama seba si ledva uvedomujúca mlčiaca väčšina, nie ako frakturované hryzovisko, nie ako geopolitický diskusný klub a nie ako beztvará ľudová hmota s nejasným konzervatívnym vedomím – ale ako politický prúd, bude mať vlastné ambície, vlastné sebavedomie, vlastné vedomie chýb, zdroje hrdosti a pokory, a bude ich dokonca môcť (a možno musieť) vidieť v tých istých udalostiach. V takom prípade termín Snem, ako prejav nielen diskontinuity so súčasnou ústavou, ale aj ako prejav kontinuity s pojmom snemu uhorského a slovenského, môže byť aj symbolom prijatia zodpovednosti za účasť oboch snemov na porušovaní ľudských práv (áno aj uhorský snem sa zúčastňoval porušovania ľudských práv i takých, ktoré slávnostne vyhlasoval, ale to je téma na inokedy).
X. Ústavná stabilita a zákonodarstvo
lPo vyhlásení ústavnej zmluvy by mala byť akákoľvek zmena ústavy dielom participatívneho procesu. Právo ústavodarnej iniciatívy by mali hlava štátu, štátna rada ako korporatívne návrhové teleso, a občianska iniciatíva. Občianska iniciatíva by mohla byť schválená alebo Snemom (zákonodarným zborom) s predchádzajúcim súhlasom hlavy štátu, alebo predložená hlavou štátu na referendum. Predloženie návrhu ústavného dodatku na referendum by však malo byť vecou voľnej úvahy a absolútneho veta hlavy štátu ako originálneho účastníka ústavnej zmluvy.
Zákonov by malo byť málo, ich zmena ťažká, proces ich prijímania participatívny, ich obsah čím jednoduchší a ich zmeny predvídateľné. Za tým účelom by bolo vhodné aby všetky návrhy v Sneme museli na prerokovanie získať súhlasné stanovisko alebo Štátnej rady alebo hlavy štátu.
V prechodnej dobe obnovy práva, by došlo k revízii všetkých vyhlásených a platných právnych predpisov a ich rekodifikácii (prinajmenej vo forme opätovného vyhlásenia úplného znenia).
Pri rekodifikácii by v prvom období boli zrušené zákony, pre ktoré by sa na obhajobu potrebnosti, a teda zachovanie „in principio“, nenašla väčšina hlasov v Sneme.V prvých dvanástich mesiacoch ústavnej kontrarevolúcie sa takto Snem nebude môcť venovať iným zákonom, a na to, aby sa zabránilo
Od uplynutia doby obnovy práva, ktorá by nesmela trvať viac ako 36 mesiacov, by organické zákony, najmä o súdoch, ich organizácii, súdnej správe, štruktúre verejnej správy, o ukladaní trvalých daňových a poplatkových bremien, a obmedzujúce práva a slobody občanov, boli predmetom obligatórneho referenda.
Pokiaľ by pri účasti aspoň 1/4 občanov najmenej 40 % občanov bolo proti prijatiu zákona, nemohol by byť vyhlásený a Snem by ho musel prerokovať opäť s pripomienkami a za účasti referendovej strany „proti“ a schváliť 2/3 väčšinou poslancov.
Po skúsenostiach so straníckym systémom súčasnej podoby parlamentnej demokracie a zastupiteľského ale i priameho výkonu zákonodarnej moci, bude ústavodarca mať určite dostatok podnetov pre reformu zákonodarnej moci ako v jej priamej (referendovej) tak aj nepriamej (parlamentnej) forme.
Samotný Snem by mal byť volený najviac z 2/3. Aspoň jedna tretina by mala byť losovaná zo zoznamov oprávnených voličov s pasívnym volebným právom, s primeraným členením zastúpenia podľa územných, vekových a statusových kohort. Losovanie poslancov nie je o nič horšia metóda demokratického zostavenia delegovanej zákonodarnej moci než voľby. Táto skupina poslancov by výrazne obmedzovala šancu vlády presadiť zbytočnú zákonodarnú iniciatívu a udržať pri živote množstvo nezmyselných zákonov.
Zákony, ich zložitosť, nejasnosť, nelogickosť štruktúry, absurdnosť procesu ústiaca do náhodnosti ich zmien, ale aj zásadná a úplne transparentne verejnosti predkladaná neschopnosť (a nezáujem) poslancov porozumieť tomu, čo schvaľujú, sú dnes jedným z hlavných problémov právneho štátu.4
X. Súdna moc a prisluhovanie spravodlivosti
Reforma súdnej moci je skôr praktickou ako ústavnoprávnou otázkou. Je úplne samozrejmé, že súdna moc musí ostať nezávislá a viazaná iba zákonom, je však zrejmé, že sa naďalej bude personálne konštituovať politicky.
Jedným z podstatných prvkov právneho štátu je viazanosť súdov zákonmi, a viazanosť súdov precedensmi, a limitovaná ale predsa existujúca možnosť sa od nich odchýliť.
Ďalším podstatným (ako ústavný súd často konštatuje v súčasnom ústavnom režime) prvkom je včasnosť poskytnutej súdnej ochrany, a tiež ochrana pred arbitrárnymi (svojvoľnými) rozhodnutiami.
Na ústavnej úrovni je ťažké zabezpečiť čokoľvek iné než programovú normu, vo svojej povahe deklaratórnu, ktorá ustanoví, že súčasťou práva na súdnu ochranu je právo na taký súdny výklad zákonov, a také posudzovanie sporu, ktoré rešpektuje rovnosť strán, a ktoré vychádza zo starostlivého, riadneho, a logicky konzistentného (nie svojvoľného) aplikovania právnych noriem.
Božia a ľudská spravodlivosť sa líšia takmer nekonečne, a právnik, ktorý zažíva konkrétne prípady nemôže nebyť skeptikom. Korupcia na súdoch je síce do nejakej miery legendárna, menej legendárny je výskyt sudcov lenivých, neschopných sústredenia, unavených, vyhorených či nedbalých. Kognitívne schopnosti klesajú v celej populácii. Prečo by neklesali na súdoch.
Z nejakého dôvodu sme ako spoločnosť nepretavili naše obavy o pokles vzdelanosti a gramotnosti, pokles úrovne škôl, a pokles kritérií na prijatie na vysoké školy, ako aj problém so zvládaním obsahu vzdelávania, na ktoré sa často sťažujú vyučujúci v oblasti prírodných a technických vied, na právo. Všetci chápeme, že právo nie je exaktná veda.
Ale čo zďaleka všetci nechápeme (myslím, že ako spoločnosť tu máme slepú škvrnu), je, že hoci právnu vedu zaraďujeme do humanitných či spoločenských odborov, právne myslenie nie je sociologické myslenie, nie je voľným slohom v ekonomickom zborníku a nevyčerpáva sa pridlhými úvahami ako je táto.
Istý právnik raz charakterizoval sudcu: ani neviem, či je horšie to, že je úplatný, alebo to že je naozaj neprirodzene hlúpy. Systematický boj s korupciou je veľkou témou studenej občianskej vojny. Korupcia pritom existuje v každom spoločenskom zriadení a v každom ústavnom systéme, a systematický boj s ňou patrí do rúk orgánov činných v trestnom konaní.
Systematický boj s nevzdelanosťou, absenciou logiky, či úpadkom kognitívnych schopností sudcov (či už vekom, procesom ich výberu, nedostatkami vzdelávania na univerzitách, alebo dopadmi digitalizácie, ktorá preukázateľne mení spôsob ako rozmýšľame o texte, ako ho vnímame, ako sme schopní ho spracovať) nevedieme.
Právo na konanie súdov bez prieťahov je viazané aj na niečo, čo by sme mohli zrozumiteľne nazvať „prietok súdneho systému“. Počty sporov zvyšujú navzájom sa posilňujúce tredny:
a) zvýšená mobilita obyvateľov, rozpad rodinného modelu a teda vyšší podiel ľudí rozvedených a ľudí starajúcich sa o deti mimo manželstva, čo celkom prirodzene zvyšuje počet sporov o výchovu detí, nakladanie s majetkom, výživné, deľbu spoločne nadobudnutého majetku a pod.
b) väčšia ochota ľudí a právnických osôb vstupovať do sporu, a to vrátane sporov obštrukčných a šikanóznych, ktorých úlohou nie je dosiahnuť rozsúdenie sporu ale iné želané konanie protistrany z dôvodu obavy pred dlhým sporom a jeho trovami,
c) masívne novelizácie a klesajúca kvalita normotvorby, a teda nejasnosť práv a povinností.
d) vysoký počet samostatne zárobkovo činných osôb, jednoosobových spoločností a mikropodnikov, ktoré nemajú zdroje na právne zastúpenie prinajmenej pri tvorbe zmlúv, a nemajú ani vedomosť o tom, že na ich vzťahy sa okrem zmlúv vzťahujú aj kogentné ustanovenia zákonov, ktoré nepoznajú.
d) niektoré špecifické procesné odvetvia, ako je exekučné a konkurzné právo, kde existujú viaceré zdroje vedľajších sporov (o vylúčenie veci z exekúcie alebo konkurznej podstaty, incidenčných o uznanie popretých pohľadávok, alebo poradia pohľadávok, pohľadávky proti podstate, spory rozvrhové alebo o výťažok a podobne). Zhoršenie ekonomickej situácie a platobná neschopnosť má priamy dopad na zvýšenie niekedy masívne zvýšenie nápadu na takýchto súdoch.
Skutočná realizácia práva na súdnu a inú právnu ochranu si tak od nového režimu bude vyžadovať aby sa zaoberal na úrovni ústavy a organických zákonov štyrmi okruhmi problémov:
a) korupcia a štrukturálne zmeny, ktoré by ju umožňovali nielen rýchlejšie odhaľovať a trestať, ale najmä jej predchádzať,
b) nápad prípadov (prietok systému),
c) právnické vzdelávanie a kognitívne schopnosti,
d) obnoviteľnosť súdnej moci (vs. neobmedzené funkčné obdobie).
Súdna moc vo všeobecnosti hypertrofovala. Súčasná ústavnoprávna teória v niektorých európskych štátoch dokonca popiera jej politický charakter alebo politické formovanie, a považuje za nevyhnutné pre nezávislosť súdnej moci, aby nebola formovaná „výlučne dvomi politickými mocami“ (zákonodarnou a výkonnou) alebo aby ich ingerencia bola čo najnižšia.
Sudcovská samospráva sa v európskom kontexte právneho štátu stala posvätnou kravou, súdne rady orgánmi sudcovskej legitimity, ktoré obhajujú stavovskú česť, nezávislosť ale aj uzavretosť systému.
Nemyslím si, že toto betónovanie súdnej moci obstojí pri ústavnej zmene ktorýmkoľvek smerom. Tak ako v Maďarsku v čase ústavnej ruptúry pri nástupe Fideszu a nástupe Tiszy, a v Poľsku pri spore vlád OP a vlád PiS o formovanie a personálne obsadenie najvyšších súdnych inštitúcií, sudcovská samospráva podobne ako sudcovská klanovo-kmeňová spolupatričnosť neobstoja.
Politická neutralita súdnej moci (okrem jej rešpektu k materiálnemu jadru ústavy, ktoré je vždy navýsosť politickou otázkou) je iste želateľný stav. Pochybujem však, že sa dá dosiahnuť iba obmedzovaním zásahu politických mocí do kreovania sudcov.
Už dnes Súdna rada je tvorená tak, že členovia volení sudcami majú väčšinu jedného hlasu. S ohľadom na typologické obmedzenia parlamentnej demokracie, nominanti vlády a parlamentu sú nominanti jednotne organizovanej väčšiny. Stačí si teda získať malú menšinu sudcami volených členov a Súdna rada môže politicky ovplyvniť kreovanie sudcov a množstvo ďalších otázok, ktoré patria do jej právomoci. Istá zdržanlivosť pri ich menovaní zo strany vlády a parlamentu je iná a nie systémová otázka. Ak volení členovia súdnej rady predstavujú monolitný blok (aj také situácie už boli) politické moci zasa nemôžu presadiť nič.
Za týchto okolností je rozumné uvažovať o čisto sudcami tvorených sudcovských poradných orgánoch, ktoré by však mali pri kreácii sudcovského stavu mali len poradný alebo nominačný hlas, pričom by sa podieľali iba na kreovaní výberových orgánov, kým politické moci by mali rozhodujúce slovo pri ustanovení sudcov.
Garanciou ich nezávislosti by mohol byť zákaz politickej činnosti posilnený o zákaz predchádzajúcej politickej aktivity v nejakom období pred ustanovením, ich ustanovenie na trvalo, s výnimkou zákonných dôvodov na zbavenie funkcie (okrem disciplinárneho konania aj revíznym konaním).
Vo všeobecnosti však treba rozlíšiť význam nezávislosti sudcov od politických mocí v prípade sporov so štátom, a v prípade sporov bez štátnej účasti. V prípade správneho súdnictva je potrebné garantovať širšiu kreačnú nezávislosť od politickej moci. V prípade štátnych pohľadávok a štátom vlastnených entít ako aj entít verejného okruhu možno dokonca uvažovať o portugalskom prípade mandatórnej arbitráže (v ich prípade daňovej), ktorá by kompenzovala prirodzenú snahu súdov zastávať štátny záujem. Táto snaha sa inak aj dnes v sporoch so štátom vlastnenými entitami v obchodnom a občianskom práve prejavuje pravidelne, o nefunkčnosti konania o náhrade škody spôsobenej štátom ani nehovoriac.
Celá táto časť úvahy o všeobecných súdoch, je pritom orientačná, keď ju označujem za podstatnú, myslím tým skôr vymedzenie predmetu uvažovania, a potrebu dosiahnuť jednotu, než to, že by jednota mala byť dosiahnutá práve v podobe mnou navrhovaných riešení. Zlyhávanie právneho štátu však nejako novým režimom riešené byť musí, pretože je to jedna z podstatných oblastí, ktorá vedie k zlyhaniu súčasného.
XI. Sociálna spravodlivosť a rodina v otvorenej ekonomike a sekularizovanej kultúrnej atmosfére
Nový režim bude pravdepodobne organizovaný v spoločnosti, ktorá je chudobnejšia, má menej zdrojov ako má súčasná spoločnosť. Určite bude organizovaný v spoločnosti, v ktorej bude menej zdrojov k dispozícii verejným rozpočtom.
Slovenská ekonomika je otvorená, a je otvorená dlhodobo. Ekonometria sa môže mýliť, a pred rokom 1890 máme skôr anekdotické údaje, ale už uhorská industrializácia nášho územia, ba už prvé banské podniky na Slovensku, boli zamerané exportne.
Dokedy nám pri úpadku technického vzdelania vydrží otvorenosť ekonomiky je tiež otázka, ktorá ale presahuje predmet tejto state. Slovenská ekonomika prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia bola otvorená najmä prenikaniu rakúsko-nemeckého, maďarského a českého kapitálu. Neexistencia vlastného štátu, a teda aj daňovej jurisdikcie, menového a colného územia, nám výrazne sťažuje porovnávanie. Podiel poľnohospodárstva vrátane subsistenčného, bol pomerne vysoký, ale je to skôr anekdotický pocit než štatisticky zachytený, merateľný údaj. V roku 1918 bolo napríklad na Slovensku viac železiarní ako v roku 1925, banský a a hutnícky priemysel boli jedným zo základov a predpokladov industrializácie, ale podiel ľahkého priemyslu bol napríklad v roku 1910 vyšší než v roku 1950.
Keď si však človek porovná stav obchodnej bilancie napríklad z hľadiska podielu našich zahraničných obchodných partnerov v roku 1941, 1995, alebo 2025, vidí rozdiely, ktoré však svedčia skôr v prospech záveru, že otvorenosť slovenskej ekonomiky poskytuje istý ale neveľký manévrovací priestor pre ekonomickú diplomaciu.
V roku 1941 napríklad bolo hlavným obchodným partnerom Slovenska Nemecko (s Rakúskom a Sudetami) s 40% podielom dovozu a 30% podielom celkového vývozu. Protektorát Čechy a Morava, ktorému patrilo druhé miesto v dovoze (27,6%) a vývoze (33,6%) tovarov sa pravidelne započítava do nemeckej bilancie a tým vzniká predstava o vyše 70 % podiele Nemeckej ríše (zvyšok tvorili ďalšie nemeckom okupované územia). Ďalšie poradie s väčším obratom zahraničného obchodu obsadili ešte Taliansko (8,7% – 8,7%), Švajčiarsko (5,5% – 5,5%), Rumunsko (3,6% – 9,4%) a Maďarsko (4,4% – 6%).
V roku 1995 boli najväčšími obchodnými partnermi EÚ ako celok (34,7% vývoz, 37,4 % dovoz) z toho dovoz z Nemecka 14,4 % a vývoz do Nemecka 18,8 %. Najväčší obchodný partner (s klesajúcou dynamikou, krátko po rozpade Československa dosahoval podiel takmer polovicu objemu obchodu) bola Česká republika s 35,2 % podielu na vývoze a 27 % na dovoze. Ostatné krajiny CEFTA, vrátane Poľska a Maďarska predstavovali pritom spolu ledva 10 % bilancie, ale ich podiel stúpal. Táto situácia pritom skôr svedčila o rozpade colného režimu bývalého jednotného štátu a postsocialistických vzťahov (klesal aj objem obchodu s krajinami bývalého ZSSR). Nižší podiel Nemecka oproti roku 1941 bol spôsobený ako prekonávaním obchodných bariér po rozpade východného bloku tak aj podstatne menším nemeckým územím (a vzťahom s Rakúskom, ktoré malo na nemeckých číslach v roku 1941 disproporčný podiel).
V roku 2025 dosiahol podiel 1. Nemecka 13,8 % dovozu a 21,3 % slovenského vývozu, 2. Českej republiky 9,6 % z dovozu a 12,5 % zo slovenského vývozu, podiel 3./4. Maďarska 5,0 % dovozu a 7,7 % vývozu, a 3./4. Poľska 6,2 % dovozu a 7,6 % vývozu, 5. Číny 7,9 % dovozu a 1,7 % vývozu, Rakúska 2,8 % dovozu a 5,3 % vývozu, Francúzska 2,6 % dovozu a 4,7 % vývozu, Ruska 3,5 % dovozu a 0,2 % vývozu, Rumunska 1,8 % dovozu a 2,5 % vývozu, Indie 1,2 % dovozu a 0,2 % vývozu, Vietnamu 4,5 % dovozu a 0% vývozu, USA 1,6 % dovozu a 3,3 % vývozu, Veľkej Británie 1,5 % dovozu a 4,ý % vývozu.
S EÚ máme bilanciu prebytkovú, rovnako s Britániou a USA. S krajinami BRICS výrazne deficitnú, aj tak však celkový objem dovozu z krajín BRICS na Slovensko predstavuje menší podiel nášho dovozu ako je dovoz z Nemecka, pravda ak by sme zaradili do štatistiky BRICS aj Vietnam ako jeho partnerskú krajinu potom podiel dovozu poskočí k 20 %, na druhej strane podiel dovozu z Vietnamu vzrástol len v roku 2025 a nevedno, či sa tento podiel stabilizuje. Spoľahlivosť tejto štatistiky je samostatná otázka, podobne ako transferové oceňovanie, ale lepšiu nemáme.
Pre nový ústavný režim aj pri opustení alebo rozpade Európskej únie bude dôležité udržať obchodné toky a to najmä pokiaľ ide o dodávateľsko-odberateľské reťazce v priemysle. Služby pri akomkoľvek geopolitickom alebo vnútropolitickom otrase, ktorý by s ústavnou zmenou bol spojený, najmä ak hovoríme o obnove suverenity, nevyhnutne budú postihnuté výraznou kontrakciou, možno okrem stavebníctva, ktoré môže byť podnietené ako domácnosťami, tak korporátnou ako aj verejnou sférou (tou, ako si nižšie vysvetlíme až v poslednom rade).
Presné kontúry, v ktorých sa opustenie, rozpad alebo rozvoľnenie únie udeje, nemožno predvídať. Existuje aj marginálna možnosť, že by bol nový ústavný režim realizovaný v rámci Európskej únie, ako tomu bolo v prípade orbánovského Maďarska, alebo Poľska pod vedením PiS, avšak ako sa boj zostruje, ingerencia SDEÚ zhoršuje, a rešpekt k zmluvám a právam členských štátov klesá, je to takpovediac z mesiaca na mesiac menej pravdepodobné.
Optimistický predpoklad je, že dôjde k rozvoľneniu únie na zónu voľného obchodu, pohybu osôb, kapitálu, tovarov a služieb, (hoci v skutočnosti k plnému odstráneniu prekážok usadenia ale aj pohybu kapitálu a služieb zo strany západnej Európy nikdy nedošlo a tovarovo im bráni logistika, energetika a zelená politika, ako aj ESG politika bánk), a teda bude udržaný ako-tak podiel a obchodné trasy a reťazce s Nemeckom, Holandskom a Francúzskom. Praktické dôvody a porovnanie s USA a Britániou svedčia o tom, že aj pri colných bariérach a bez osobitného politického vzťahu ostáva náš obchod s nimi bilančne pozitívny. Nejaký druh oslabenia EÚ však celkom nevyhnutne oslabí aj jej vyjednávaciu politiku ohľadne ciel, obdobne ako naše prípadné vystúpenie z Únie, osobitne pokiaľ budú hlavné mocnosti držať protekcionistický kurz aj po odchode Trumpa čo je viac-menej isté s ohľadom na Bidenovu administráciu a jej obchodnú vojnu s Čínou.
Kontrakcia ekonomiky pri reorientácii tovarových tokov podľa doterajších skúseností nemusí nutne trvať dlho, otázka je, aká bude jej jednorazová veľkosť.
Druhým a dôležitejším prvkom kontrakcie ekonomiky bude v strednodobej perspektíve populačný úpadok nášho národa a nášho bezprostredného okolia. Menej ľudí v susedných krajinách znamená aj menej domácností a spotrebiteľov. Je síce možné, že bude rásť sektor služieb zdravotníctva a sociálnych služieb, a niektoré z týchto subjektov budú súkromné trhové subjekty, ale pri nedostatku úspor a pri miere, ktorú dospelým obyvateľom v produktívnom veku z príjmu odoberajú náklady na bývanie, výchovu detí a bežná spotreba domácností, považujem za nepravdepodobné, že tieto služby budú v najbližšom desaťročí dlhodobo udržateľné na trhovom princípe.
V stave rozvratu európskeho rodinného modelu, spolu s vysokou mobilitou populácie (a jej dlhodobo jednosmerným prúdením z východu na západ a ďalej zo západu Slovenska na západ Európy, ktorý prakticky nahradil transatlantické vysťahovalectvo 19/20. storočia) je prakticky nemožné riešiť sociálnu a rodinnú politiku iba subsidiaritou. Štát bude musieť generovať aj v nepriaznivej ekonomickej situácii alebo zdroje v podobe vysokých daní/odvodov na priebežné financovanie sociálnych a zdravotných nákladov seniorov ale súčasne aj sanovanie dysfunkčných rodín, a súčasne bude musieť variovať medzi štátom vyvolanými investíciami (a vytláčaním súkromnej iniciatívy) alebo jej podporou minimálne daňovými úľavami alebo znížením daní vo všeobecnosti, v takom prípade však bude musieť buď výrazne presmerovať investície do vlastnej siete sociálnych služieb.
Migračný model, ktorý napriek teoretickým princípom a politickej propagande pokračuje nezmenšeným tokom smerujúcim do nízkokvalifikovaných povolaní, stavebníctva, poľnohospodárstva a priemyslu, už dnes zlyháva, a nový režim bude musieť prílev všetkých týchto prisťahovalcov zastaviť nielen pre mzdový dumping, či z bezpečnostných dôvodov, ale aj preto, že mu neostane nič iné ako snažiť sa zvýšiť disponibilný príjem zamestnancov, živnostníkov a malých podnikateľov.
Na takzvané prorodinné opatrenia však bude mať štát stále menej prostriedkov ako vynakladá dnes. Budú zrejme predstavovať väčší (možno značne väčší) podiel na rozpočtových výdavkoch, tie však budú v reálnych číslach zrejme podstatne nižšie.
Podpora rodiny tvorenej ženou, mužom a deťmi, podpora manželstva, a súčasne podpora osamelých rodičov, jednorodičov a rozličných post-partnerských rodičovských účastí na výchove, spolu s podporou kultúry monogamie a trvalosti vzťahov nepochybne musia nájsť miesto nielen v ústavných článkoch, ale v praktickej ochrane ústavných hodnôt. V podmienkach ekonomickej krízy a rozkladu medzinárodného poriadku to nebude jednoduché, a nebude to ani otázka, kde by o praktickom napĺňaní týchto hodnôt politické sily nového režimu neviedli spory. Praktické spory o to, ako napĺňať ústavné hodnoty, sú práve tým miestom, kde sa bude naplno prejavovať sloboda politického režimu, jeho pretrvávajúci pluralitný a participatívny charakter.
XII. Malý, ale náš.
Miesto veľkých geopolitických projektov a rozmýšľania o najnovších raketách a dronoch, zaujme rozmýšľanie o tom, ako si zariadiť svoj domov tak, aby nikoho zbytočne nedráždili, prilákali len také množstvo investícií, ktoré vieme bez veľkého boomu a inflačného tlaku absorbovať, udržali prevahu reálnej ekonomiky a tovarového obehu nad online službami. Aby sme zvýšili podstatným spôsobom robustnosť našej výrobnej základne, vrátane pokroku v robotizácii, postupne obnovili a zvýšili úroveň vzdelávania v prírodných a technických odboroch, zvýšili mieru finalizácie výroby na Slovensku, a vyrovnávali obchodnú bilanciu.
To všetko pri takom vzťahu k dnes v západnej Európe žijúcej ekonomickej ale aj kultúrnej emigrácii, aby sa nezabránilo jej možnosti návratu (a bola podporená opäť primárne u vysťahovalcov s technickým, prírodovedným vzdelaním a podnikateľskými alebo manažérskymi skúsenosťami), aby nový režim nebol pre dnešnú progresívne orientovanú slovenskú vzdelanú emigráciu natoľko odstrašujúci, až by to viedlo k jej úplnému mentálnemu odcudzeniu a súčasne k prerušeniu rodinných kontaktov.
Posledná otázka nie je samozrejme len otázkou sociálnej politiky, či súdržnosti národného celku, ba ani ústavného režimu, ide naopak o to, že sociálne kontakty rodinného typu môžu udržať aj šancu návratu u ľudí, ktorí by inak návrat ani nezvažovali. Sociálna súdržnosť spoločnosti, a obnova európskeho modelu rodiny, hoci by o nej boli v novej ústave len tie články čo v dnešnej, je a bude materiálne mimoriadne dôležitou hodnotou, prinajmenej ak víťazná (alebo úspešnejšia) strana studenej občianskej vojny bude mať záujem o to, aby nový ústavný režim neupadol do úplnej sebaizolácie, či odrezania od západoeurópskeho postmoderného myslenia, s ktorým musí stále zvádzať zápas o pravdu, zápas o mysle, srdcia jednotlivcov a odovzdávanie spoločensky uznávaných hodnôt.
Je prakticky nemožné, aby štátny režim, ktorý vyrastie zo studenej občianskej vojny udržal rovnako hypertroficky masívny sociálny štát ako vidíme dnes. Morbídna obezita štátnych sociálnych štruktúr Európy je odsúdená na srdcové a mozgové príhody ako aj smrteľné infekcie z preležanín, a pacient bude musieť schudnúť v akejkoľvek verzii ústavného zriadenia.
Rozdiel je v tom, že kým socialistická frakcia vidí riešenie v paliatívnej starostlivosti, a progresívna v kokteile, ktorý vyzerá ako viaczložkový liek, ale pri bližšom pohľade ide o kokteil na eutanáziu, tretia frakcia je povinná prísť s programom zdravého chutnutia štátu, dekontaminácie a liečby závislosti sociálnej sféry od štátu.
XIII. Mena
Menová samostatnosť je nepochybne ideálom, povie si mnohý čitateľ. Ako však zabrániť škodám z vystúpenia z eurozóny. A ako z nej vystúpiť, ak neexistuje zhoda na vystúpení zo samotnej únie. A ak vystúpiť z únie, ako dosiahnuť, že opustenie nebude spojené s infláciou, masívnou devalváciou, či trhovými poruchami.
Na minimalizáciu nákladov znovuzavedenia koruny existuje možnosť jej komoditného krytia (a to nielen zlatom či uránom ale aj energiou), dojednania jej počiatočného pevného kurzu s Poľskom, Maďarskom a Českou republikou, a samozrejme protiinflačný a protidevalvačný dopad rozpočtovej a investičnej politiky.
Existujú aj ďalšie opatrenia, ktoré môže podniknúť NBS, ARDAL a štátna pokladňa, resp. ministerstvo financií, tie však do značnej miery závisia aj od obdobia, a situácie, v ktorej k obnove meny dôjde.
Technikálie takejto obnovy predstavujú plán B, ktorý niektoré členské štáty eurozóny mali už v roku 2009 keď sme do nej nerozvážne a neopatrne vstúpili. Pozitívnym efektom bol vankúš, ktorý nás chránil pred devalváciou koruny v rámci finančných otrasov krízy rokov 2008-2009, ale napriek spoločenskému, kultúrnemu a ekonomickému prostrediu, od ktorého závisí spôsob obnovy menovej samostatnosti, som presvedčený, že víťazstvo, alebo aspoň dôstojné či rozhodujúce postavenie tretej frakcie v studenej občianskej vojne je podmienené oslabením únie, a súčasne sa odohráva v podmienkach spomaľovania, postupného zaostávania a zelenej transformácie európskej ekonomiky.
Ak sa bude táto transformácia javiť obyvateľom ako úspešná, potom ako socialistická tak aj tretia frakcia stratia dych, stratia momentum, víťazom studenej občianskej vojny budú progresívci spolu s nezvratnými posunmi v celej kultúrno-etickej, etnickej i politickej štruktúre. V prípade ak sa únia posilní a bude smerovať tam kam ju jej súčasné elity nasmerovali, je táto úvaha iba myšlienkovým experimentom.
A práve tým aj je. Stále totiž víťazstvo progresívnej frakcie (opakovane používam pojem progresívna frakcia, lebo európsky ľavicový liberalizmus a kultúrna revolúcia si osvojili tento pojem, vôbec to neznamená, že by som to, čo ako spoločenský model presadzujú považoval za pokrok, o nič väčšmi, ako by som považoval súčasnú architektúru alebo maliarstvo za prejav túžby po kráse).
Vlastná menová zóna dvoch desaťmiliónových krajín v susedstve je typický príklad toho, že je úplne nezmyselné hovoriť o nevýhodách samostatnej meny. Je úplne symptomatické, že susedné štáty, ktoré majú o polovicu vyšší podiel na našom dovoze a vývoze než Nemecko, majú vlastné meny.
Vlastná mena spôsobí nepochybne to, že do nejakej miery poklesnú po zmene nominálu miezd reálne mzdy, a tlak na ich zvýšenie bude mať inflačný účinok. Na druhej strane príde nový režim po čase o vankúš euronominovaných dlhopisov.
XIV. Rozpočet
Namiesto ústavných garancií dlhových bŕzd a podobných nezmyslov, bude nevyhnutnosťou nového ústavného režimu vyrovnaný rozpočet. Bude to rozpočet, ktorý znemožní polmiliónovú armádu štátnych zamestnancov, podnieti efektívnu digitalizáciu (nebude z čoho kradnúť na dodávkach a subdodávkach).
Bude to úplne nevyhnutne rozpočet, ktorý vyčistí takzvaný deep state ale aj kopu expertov na eurokraciu, okrem neveľkého podporného tímu na rokovaniach o vystúpení, ktorý bude mať šťastie, že nebude prvým takým tímom, a nebude mať primárne záujem o opustenie európskeho hospodárskeho priestoru.
Pri poslednom rozpočte v roku 2025 boli predpokladané príjmy 27 620 827 091 EUR, predpokladané výdavky 33 899 538 438 EUR a schodok – 6 278 711 347 195 EUR. Skutočné príjmy boli 27 254 243 896 EUR, výdavky 33 362 867 112 EUR a deficit -6 108 623 216 EUR.
Daňové príjmy pritom predstavovali (už uvádzam len skutočnosť) 20,6 miliardy EUR, príjmy z EÚ 4,5 miliardy (z toho 1,5 mld Plán obnovy a odolnosti), dividendy štátnych účastí v podnikoch 686 mil. EUR, ostatné príjmy 1,5 mld. Vo výdavkoch odvod do EÚ predstavoval 990 mil. EUR, obsluha štátneho dlhu 1,56 mld., výdavky na Plán obnovy a odolnosti 1,96 mld. EUR, spolufinancovanie projektov EÚ 573 mil. EUR, a satirická položka DPH Plánu obnovy a odolnosti 219 mil. EUR. Transfer sociálnej poisťovni predstavoval 2,5 mld. EUR a vlastné výdavky 23,2 mld. EUR.
Bez eurofondového šialenstva a výdavkov s tým spojeným vrátane odvodu EÚ by čisto daňové príjmy, dividendy a ostatné príjmy predstavovali 22,8 mld. EUR. Pri výpadkoch zdanenia po menovej reforme, a kompenzácii otrasov na trhu a znížení daní, ktoré škrtia ekonomiku sa bude dať rátať maximálne s príjmami štátneho rozpočtu približne na úrovni ekvivalentu 12 – 15 mld. EUR. A na tej úrovni (najviac) môžu byť v niekoľkých rokoch od získania menovej nezávislosti a vyrovnaného rozpočtu výdavky štátu ako celku. Bodka. Ako s tým prežiť je téma na inokedy.
- Tu treba poukázať na zaujímavý myšlienkový posun u časti občiansky zameraných konzervatívcov. Samuel Javornický, ktorý inak prevzal ohľadne blahorečenia biskupa Vojtaššáka, úmyselné výmysly komunistického prokurátora (horribile dictu) J. Feješa, na druhej strane v tom istom texte pre Postoj uznáva, že vznik slovenského štátu v roku 1939 bol najmenej zlá alternatíva. Je to maximum, čo môžeme od istej časti spoločnosti nateraz očakávať. Ja osobne si myslím, že nezávislosť Slovenska prišla s dvadsaťročným oneskorením a v roku 1918 na tom Slovensko nebolo o nič horšie než Estónsko, Litva, Lotyšsko, nehovoriac už ani o Írsku alebo nezávislých republikách Strednej Ameriky, Libérii, Jemene, Afganistane, Etiópii. Ďurčanský správne uvádza, že slovenskej reprezentácii v tom čase chýbala najmä odvaha, na čom sa už podpísali aj československé prúdy, ktoré svoju „osvetu“ šírili už pred rokom 1918. O tom hlbšie a širšie inokedy. ↩︎
- Viac v texte 29. august: sviatok Kozotura. ↩︎
- Samozrejme, Ústavný súd judikoval, že nejde o deklaráciu, ale o pozitívny záväzok štátu, ktorý podľa rovnakého argumentačne nie veľmi pôsobivého nálezu, ktorý nezhliadol rozpor boľševickej genocídnej potratovej legislatívy, ktorá umožnila milióny potratov, sa vyčerpáva v ochrane zdravia matky (a sprostredkovane plodu) v pracovnom práve, a práve sociálneho zabezpečenia. Orgán kolektívneho šialenstva nezastavil ani princíp legislatívnej ekonómie, teda princíp, že ak niekto zmenil znenie zákona, zmenil ho s nejakým úmyslom a že tvrdenie „život je hodný ochrany aj pred narodením“ má nejaký obsah, ktorý sa líši od dovtedajšej úpravy. Analýza porovnateľného textu iných ústavných deklarácií by tento dysfunkčný orgán, možno donútila prísť k iným záverom práve za situácie, že iné ústavné znenia takúto záruku neobsahovali. Vôbec je tých pozitívnych záväzkov štátu v judikatúre ÚS veľa a nezriedka s povahou výkladu contra articulum clarissimum constitutionis. Tak slovutný orgán ochrany ústavnosti v jednej z periód jeho dysfunkcie vyslovil, že ústavou zakotvené právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť (na základe poistenia) neznamená ústavný zákaz akýchkoľvek poplatkov a že malé regulačné poplatky, ktoré podstatne nesťažujú prístup k zdravotnej starostlivosti, nie sú protiústavné. Ak máme ústavný súd, ktorý vykladá ústavu ako rozprávková obluda, text požuje, zhltne, natrávi a vypľuje úplný opak jasnej a nepochybnej ústavnej normy, ochrana ústavnosti je v značnej časti závislá od jeho politických preferencií, ergo v prevládajúcej atmosfére prakticky neexistuje. ↩︎
- Podrobnejší text o návrhu, ako obnoviť zákony tu umiestňujem samostatne pod názvom Obnova zákonodarnej moci a práva. ↩︎
Pridaj komentár