Naše národné spoločenstvo, aspoň pokiaľ ide o jeho „politickú elitu“, je postihnuté takmer úplnou amnéziou, pokiaľ ide o slovenské dejiny pred rokom 1944. Vážne skreslenia sa stali našou politickou tradíciou aj ohľadne diania po roku 1944, zato ruptúra, vedomá snaha vymazať zo svojej pamäte vlastnú štátoprávnu tradíciu a nadväzovať na takzvanú Slovenskú socialistickú republiku, sa tu objavuje stále a znova.
Politici, ktorí majú plné ústa národnej jednoty a národnej tradície, alebo hoci aj občianskeho zmieru, zo všetkých troch úspešne vytlačili úctu k základným faktom.
Nezvládli by to sami; bez pomoci propagandistických médií, historikov a napokon vzdelávacieho systému by sa im to nepodarilo. Bez ohľadu na dominanciu vo verejnom priestore, ba možno aj v dôsledku tejto dominancie však každoročne celebranti z tohto tajomného spolku spievajú čoraz falošnejšie.
Karol Pongrácz – Krajina vo víchrici, olej na plátne, 20. storočie, 1. polovica, okolo 1920, voľné dielo, Slovenská národná galéria, SNG, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2906
Cieľová rovinka dezorientačného behu
Chaotickí celebranti, pri ktorých nikdy neviete, kto ich slávnostným, rodovo vyváženým spomienkam na boha Molocha a bohyňu Kálí predsedá, kto koncelebruje a kto je „iba“ miništrantom, zbiehajú sa každoročne (asi ako veritelia v konkurze) do Banskej Bystrice, kedysi dávno perly našich miest. A keďže tento rok je teplotne nadpriemerný, urodilo sa obom hlavným celebrantom, titulárnemu i tomu dôležitejšiemu.
Titulárny hlavný celebrant v prejave k SNP označil rok 1944, rok začiatku takmer rok trvajúcej občianskej vojny s okupáciou, prechodom frontu, vypaľovaním dedín a vraždením civilov (a to na oboch stranách vojny teda na strane bratislavskej vlády i povstaleckej SNR v Banskej Bystrici), s obnovením transportov židovskej populácie okupačnou mocou, odzbrojením časti armády, zlyhaním príprav ozbrojeného vystúpenia spôsobom, ktorý umožnil nemeckú intervenciu, zlyhaním politického vedenia vojenskej vzbury, ktorá ešte aj plánovaný vojenský prevrat (ktorý aspoň mohol zachovať životy civilov a materiálne hodnoty ak by bol uskutočnený aspoň rýchlo, takticky a strategicky gramotne) zmenila na plnoformátovú občiansku vojnu s nemeckou intervenciou za rok keď sme získali nové „hrdé“ národné vedomie!
Dôležitejší rečník zasa vyhlási, že boj o výklad povstania sa neskončil a že odporcom prekáža, že bolo príliš samostatné a príliš slovenské. To je taký blud, že ukazuje, že historizujúci premiér nevie o histórii v zásade nič, najmä, že ho v skutočnosti nikdy ani trochu neovplyvnil kardinál Korec, ale naopak výsostne zdroj jeho celoživotnej politickej i národnej orientácie – Mináč.
Ten Mináč, ktorý slovenskému národu upieral väčšinu jeho histórie, ten Mináč, ktorý nepoznal slovenských biskupov, slovenských vedcov, slovenských bankárov a priemyselníkov, ale výsostne ľudového génia, národ bez elít, lebo to dobre slúžilo jeho úlohe zakryť pred slovenským národom, že jeho elity komunisti alebo vyhnali, vyvraždili alebo uväznili.
V cieľovej rovinke bystrického dezorientačného behu ako tretí dobieha vodca opozície Šimečka a zrejme len horúčavy, pot a úpadok vyučovania logiky na Oxforde vedú k jeho výroku, že pre „SNP“ bolo typické „zapojenie ľudí rozdielnych politických názorov“.
Rozdielnosť politických názorov Lettricha, Joska či Ursínyho oproti názorom Husáka či Novomeského je na úrovni rozdielnosti názorov Fica, Blahu, Blanára, Gašpara a prípadne Šutaja Eštóka.
Už aj prezident Pellegrini a Danko sa od Fica názormi (každý iným smerom) odlišujú podstatne väčšmi, než sa kedykoľvek počas príprav a priebehu povstania Lettrich líšil v názoroch s Husákom. To, že sa neskôr Lettrich a Ursíny v ľudovej demokracii a sovietofilnej orientácii sklamali, neznamená, že v povstaní to boli samostatné a pluralitne pôsobiace politické sily.
Že vodca opozície, ktorý nevidí podstatné rozdiely medzi vládnymi stranami dnes, ale vidí „pluralitu“ v tzv. Slovenskej národnej rade počas povstania možno nemusí byť dôsledkom poklesu kvality oxfordského vzdelania, ale potom ukazuje, že rodinná tradícia a výchova spolu s klanovým myslením sú odolné aj voči vzdelaniu aj voči logike.
Nový národ na pochod ?
Fridrich (Bedrich) Hoffstädter – Utečenci, 20. storočie, 1. polovica, 1941, Slovenská národná galéria, SNG, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_5410
Mohol by som nadnesene povedať, že mi dochádzajú slová, ak mám posudzovať platnosť tvrdenia, že v roku 1944 získali Slováci hrdé vedomie. (Nadnesené by to bolo preto, že, ako vie moje okolie, slová mi dochádzajú iba v stave krajnej únavy.)
Že sme získali národnú hrdosť povstaním proti vlastnému štátu, by sa ešte dalo pochopiť jeho režimom (hoci je také tvrdenie historicky i mravne pochybné) alebo fabuláciami o tom, ako Slováci v povstaní chceli udržať vlastný štát a povstali iba proti režimu.
Označujem to za fabuláciu, lebo o slovenskom cítení a túžbe po vlastnom štáte hovoril nejeden pamätník-povstalec na spomienkových oslavách, ale vždy až po roku 1993.
Nenašiel sa jediný organizátor, účastník a vodca povstania, ktorý by či už v samotnom povstaní, v zajatí, v emigrácii, či v spomienkach napísaných a hoci aj nevydaných po vojne obhajoval ako cieľ povstania alebo svoj osobný cieľ udržanie štátnosti s demokratickým režimom.
Áno, našli sa právnici, ba aj ústavní právnici, ktorí prvú normu Slovenskej národnej rady považovali za základnú normu, Grundnorm nového, povstaleckého právneho poriadku, a tento orgán za suveréna, ktorý následne iba „odsúhlasil“ obnovu československého štátu.
Bol to nezmysel vtedy, ostáva ním aj dnes. Či už Šrobárov národný výbor alebo Slovenská národná rada stáli na pozícii československej kontinuity hneď, alebo sa tejto smiešnohlúpej téze podrobili až po londýnskej ceste delegácie SNR, je v zásade jedno. Vzbúrené i povstaleckým velením mobilizované jednotky slovenskej armády hneď predstavili program povstania lepšie ako čokoľvek iné svojím vyhlásením za Československú armádu na Slovensku.
Politickým programom oboch hlavných politických skupín v SNR, ako KSS (a s ňou zlúčenej sociálnej demokracie) tak aj Občianskeho bloku (v zásade a s málopočetnými výnimkami následne transformovaného do Demokratickej strany) bolo obnovenie československého štátu, a to s uznaním londýnskej vlády a Beneša ako exilového prezidenta.
To, že mal byť štát obnovený ako štát Slovákov a Čechov ako rovnocenných partnerov, bola floskula, o ktorej je bezvýznamné skúmať, či jej autori uverili (sebaklam) alebo adresátov – vrátane povstaleckých vojakov a civilného obyvateľstva – vedome klamali.
Prostý omyl to byť nemohol. Značná časť povstaleckého velenia, ako vojenského, tak aj civilného spolupracovala s československým odbojom už od roku 1939, prípadne 1941-2, a niet pochýb, že správy všetkých agentúr od Beneša jednoznačne vychádzali z kontinuity československého štátu (pripúšťam, že povstalci nevedeli, že jediný štát, ktorý kontinuitu bezvýhradne uznával bol Sovietsky zväz, kým Briti a Američania vo svojich uznaniach československej vlády dlho odolávali ako kontinuite – tú vlastne neuznali až do vyhlásenia o nulite Mníchovskej dohody – ale aj výslovne adresovali londýnskej vláde výhrady, či už vo forme nót alebo sprievodných listov, ktoré spochybňovali ako princíp kontinuity, tak aj legitimitu Beneša ako prezidenta po abdikácii, a napokon aj návrat k predmníchovským hraniciam).
„Svojím hrdinstvom v zákopoch a v bojoch s okupantami, títo odvážni muži a ženy vytvárali podmienky na iný, rovnako dôležitý politický zápas.
Zápas o našu štátnosť.
Práve v týchto rokoch sa začalo formovať nové, hrdé historické vedomie slovenského národa.
z prejavu prezidenta Pellegriniho 29. augusta 2026 v Banskej Bystrici.
Tvrdenie, že Slováci získali hrdé povedomie až (práve) v roku 1944, je esteticky odpudivé a bezprecedentne ultramináčovské.
Je to nedostatok základnej úcty k faktom a tak hlboké historické bezvedomie, že by ktorýkoľvek Slovák s byľkou vedomostí o národnej histórii musel oľutovať aj hlas Pellegrinimu . Pravda, politikov ľudia nevolia kvôli historickej erudícii.
Predstav si, čitateľ, čo si predstaviť nevie autor: naši slovenskí národniari a ľudáci neboli v uhorskom sneme hrdí Slováci!
Vezmime si napríklad prof. Tuku, ktorého intelektuálny planktón pravidelne označuje za maďaróna, hoci je pravdou, že do roku 1918 bol uhorský právny filozof a uhorský vlastenec. Tomuto človeku, ktorý napokon s odióznym prívlastkom októbristu, maďaróna, ba maďarského agenta prežil celý život, stačilo pár rokov národného prostredia, aby odvodil právo na sebaurčenie slovenského národa od „niekoľkostoletého národného sebavedomia Slovákov“.
Chápem, že prezident Pellegrini nie je historik, podobne ako nie je historičkou Tamara Stohlová. Ale myslel som si (mylne), že je natoľko gramotný, aby si pred prednesením prejavu jeho obsah preslabikoval, hoci by som ho nikdy nepodozrieval, že si ho sám napísal.
Juriga a Skyčák, alebo Blaho, Bella či Hodža (aby som menoval aj prívržencov československého smeru) nemali „vedomie národnej hrdosti“.
Škultéty, Hlinka, Kačka, Krčméry, Kmeť, Hurban-Vajanský, Fábry, alebo dokonca Šrobár nemali dosť slovenskej hrdosti ba zo slov rečníka sa zdá, že žiadnu.
Senilný Vavro (Šrobár) mal aspoň to šťastie, že sa dožil toho, aby mohol pocítiť v rozvalinách slovenských dedín a bombardovaných miest hrdosť z toho, ako k nám privliekol svetový požiar.
Isteže nemohol mať „hrdé vedomie slovenského národa“ keď bol Slovákom (napríklad v rokoch 1906–7) a získať ho mohol dokonca ani nie v roku 1918 keď sa stal Čechoslovákom, ale až v roku 1944. Zdá sa, že hrdé povedomie prichádzalo s jeho veku primeranou stareckou demenciou.
Stal sa hrdým Slovákom, až keď sa stal úplným poskokom Beneša a predobrazom súčasnej mentálnej kapacity Bidena a Trumpa.
„Tak ako Štefánik využil meniace sa medzinárodné prostredie po prvej svetovej vojne, tak títo lídri dokázali využiť ozbrojené povstanie na nové formulovanie ambície spravovať veci verejné tu, u nás doma, na Slovensku,“
z prejavu prezidenta Pellegriniho 29. augusta 2026 v Banskej Bystrici
Ale ani generál Štefánik ani jeho brat, chvíľu poslanec v Juhoslávii za SNS Igor Branko Štefánik, F.R. Osvald, Kukučín, Tholt-Veľkoštiavnický a tisíce ďalších sa novej slovenskej hrdosti ani nedožili.
František Majoch a ďalšie obete maďarského boľševického vpádu v roku 1919, ba ani slovenskí vojaci, ktorí padli v boji proti maďarskému vpádu (spolu s českými, francúzskymi a talianskymi dôstojníkmi), sa tiež nedožili svojej národnej hrdosti. Rovnako sa novej národnej hrdosti nedožili slovenskí vojaci a dôstojníci rakúsko-uhorskej armády či uhorskej domobrany, a to napriek tomu, že sa mnohí z nich zúčastnili budovania československej i slovenskej armády, pričom v slovenskej armáde ostali verní svojmu sľubu.
Vedenie Slovenskej ligy a Národného slovenského spolku , Muzeálnej spoločnosti a Spolku Sv.Vojtecha, ba ani Tranoscia, proskribovaní slovenskí učitelia a farári, prenasledovaní a zatváraní, Ambro Pietor, väzeň počas uhorských tlačových procesov, a opäť farár na Sliačoch Kačka, odsúdený za vlastizradu, dokonca za protivojnové kázne počas prvej svetovej vojny, ktorý nabádal svojich farníkov, aby nebojovali voči Rusom, prosto nikto z nich do roku 1944 nemal národné vedomie spojené s pocitom hrdosti. Mali akési staré, nedokonalé, nedovyvinuté a samozrejme reakčné národné vedomie, ktoré bolo zrejme „nehrdé“, ba dokonca až pokorné.
Pre prezidenta – sociálneho demokrata, neboli dostatočne hrdí ani slovenskí sociálni demokrati v Uhorsku (hoci to, že ignoroval práve ich, by sa mu ešte dalo uznať).
Dokonca práve tí sociálni demokrati, ktorí síce potichu, ale predsa nechali Vavra Šrobára prečítať v hluku jasajúceho davu v Liptovskom Mikuláši na robotníckom zhromaždení v máji 1918 pro-česko-slovenské vyhlásenie. Teda ani len do jeho československy vykastrovanej histórie Slovenska sa rok 1944 ako rok zlomu v našom hrdom vedomí nedá začleniť.
Ale to nie je všetko. Ani slovenskí povstalci z roku 1848 nemali dosť národnej hrdosti. Možno kvôli heslo „Za Boha, za kráľa, za národ slovenský!“ Ale prečo je potom v Národnej rade vystavená zástava hurbanovských dobrovoľníkov z roku 1848-1849 s takým nápisom ? A prečo vlastná čestná stráž prezidenta má uniformy práve týchto dobrovoľníkov ?
Predstavte si to, ak sa to dá.
Prezident, ktorému čestná stráž každý deň chodí pred palácom v mundúri slovenských dobrovoľníkov z povstania 1848, príde do Bystrice a tam prednesie tento pľuvanec do očí slovenským generáciám bojujúcim za našu slobodu najmenej od roku 1848.
Tým generáciám, ktorých stáročného boja za slobodu a vlastnú štátnosť sa dovoláva preambula Ústavy, ktorej sviatok 1. septembra vzbudil akosi tento rok menej štátnického nadšenia.
Mináčovský prístup k slovenskej národnej podstate, k duši národného spoločenstva svoje plody. A opäť si ich predstavíme na výroku prezidenta, ktorý sám, podobne ako vláda, bráni len zbytky zbytkov našej suverenity – aj to mierne zajakavo a trans(atlanticky) verne a úslužne:
„Dôstojné a slobodné postavenie slovenského národa bolo pre nich životným ideálom. Tak ako vojenským hrdinom povstania, aj im dnes venujme tichú spomienku. Mnohí politickí činitelia boli vystavení perzekúcii a väzeniu len preto, že chceli pre svoj národ dôstojné postavenie a právomoci.“
prezident Pellegrini, 29. augusta 2026 o povstalcoch.
Ak sa pojmom „mnohí politickí činitelia“ myslí jeden pomerne okrajový prípad politického procesu Žingor a spol. vedený proti bývalému partizánskemu veliteľovi Viliamovi Žingorovi, ktorý skutočne po roku 1946 začal spolupracovať s hnutím za nezávislosť, hoci jeho skupina bola prakticky ihneď infiltrovaná československými bezpečnostnými službami, mohla by to byť aj pravdivá konštrukcia.
Akurát, že nie je. Žiaden tzv. buržoázny nacionalista, žiaden demokrat účastný povstania, nebol nikdy odsúdený preto, že by slobodné postavenie slovenského národa bolo jeho ideálom. Nielenže o tom niet dôkazov, ale je dostatok dôkazov o opaku. Katolícka časť Demokratickej strany, ktorá bola prvá obeťou perzekúcií ešte pred rokom 1948 sa povstania naozaj nezúčastnila ani ho nepodporila, a pokiaľ nájdeme výnimky, neboli politickými činiteľmi v čase povstania, neformovali a nemali praktický vplyv na jeho ciele, ktoré slobodnému a dôstojnému postaveniu slovenského národa boli úplne protibežné.
To, že sa poniektorí komunisti k údajnému „buržoáznemu nacionalizmu“ popriznávali, zväčša pri súdružskom mučení, ešte vôbec neznamená, že niekedy naozaj považovali slobodné postavenie slovenského národa za ideál. Podľa ich konania to vyzerá, že považovali slobodné postavenie slovenského národa za prekážku realizácie svojich politických cieľov.
Prečo teda taký monštruózny dôraz na „novosť“ nášho národného povedomia po „povstaní“? Iní propagandisti spomedzi Strážcov Kozotura to nazývajú napríklad „dozrievaním“ identity či záverečnou fázou formovania slovenského politického národa. K tejto otázke sa na záver vrátim.
Národná sloboda: ideál alebo reálny cieľ?
Ale možno je nedorozumenie len vo význame slova „ideál“. Ak ho prezident zdôraznil úmyselne a vedomý si jeho významu, potom je možné, že časť povstaleckého vedenia, považovala slobodu slovenského národa za celoživotný ideál, teda za niečo, k čomu sa síce dá a má približovať, ale z princípu je to nedosiahnuteľné.
V rozpore s takým benevolentným výkladom samozrejme je postoj slávneho myšlienkového predchodcu povstalcov, ako bol Gustáv Husák.
Politický a spoločenský život v Slovenskej republike presvedčil Husáka o výhodách štátnej samostatnosti a stáva sa jej horlivým hlásateľom. Z jeho iniciatívy posiela V. ilegálny výbor KSS v lete r. 1944 do Moskvy obšírne memorandum, v ktorom sa navrhuje, že pre povojnové usporiadanie strednej Európy by pre Slovákov bolo najprijateľnejším riešením „režim vymeniť, ale štát ponechať“.
František Vnuk, Neuveriteľné sprisahanie
Áno, citujem tu ľudáckeho exilového historika Vnuka, ale prezident Pellegrini, premiér Fico, ba aj vodca opozície Šimečka, všetci s rovnakými politicko-ideologickými koreňmi, hoci dnes stoja na opačných barikádach studenej občianskej vojny, si pokojne výroky „činiteľa SNP“ Gustáva Husáka môžu nájsť v origináli v Svedectve o SNP, Dokumentoch z histórie KSS (nepodozrievam ich že by nešpatilo ich „Knižnicu uvedomelého súdruha“) a to priamo ako text Správy V. ilegálneho vedenia KSS o vývoji po 6. októbri 1938 (7.7. 1944).
V tejto správe sa aj KSS dokonca priamo tvrdilo, že zo slovenského hľadiska nemožno mať proti existencii štátu výhradu, a súčasne, že na Slovensku aj jeho pôsobením nacionálna vlna rokov 1938-1940 oslabla (na rozdiel od českých krajín kde ju nemecký útlak vyhrotil), a slovenské robotníctvo (čím sa samozrejme myslí tá biedna menšina robotníkov, ktorí boli v dosahu ilegálnej aktivity, a miestami skôr pasivity KSS) sa vraj domáha najmä riešenia politických a sociálnych otázok.
Samozrejme, pokiaľ ešte aj to slovenské robotníctvo, ktoré stálo pod vplyvom na Slovensku už v medzivojnovom období marginálnej KSS, populárnej najmä v nemeckých a maďarských krajoch Slovenska (z ktorých maďarské odpadli arbitrážou) považovalo štátnu samostatnosť za prirodzené riešenie, nepotrebovalo sa sústreďovať na už raz vyriešenú otázku národnej slobody a štátnej samostatnosti.
Kozotur – fénix a chiméra v jednom
Ak by sme chceli popísať obnovu československého štátu, teda hlavný, ak aj nie jediný priamy a deklarovaný cieľ povstania 1944, mohli by sme použiť obraz disidenta Miroslava Kusého zo spoločnej knihy-samizdatu s Milanom Šimečkom st. pod názvom Veľký brat a Veľká sestra.
Samozrejme, ctím si autorské práva a posun významu tohto podobenstva by nám mohli dedičia vyčítať. A tak si dovolíme iba citát, pre istotu dokonca len z recenzie A. Kalinovej (z československej exilovej revue Premeny z 18.3.1981).
„…podobenstvom o umele vypestovanom zvierati, ‚kozoturovi‘, ktoré má nahradiť kravu, teoreticky odsúdenú k zániku, hoci ešte dáva podstatne viac a lepšieho mlieka ako náladový, umele vypestovaný kozoturí nepodarok.
Ale Strážcovia Svätej Kozoturej Veci nič nedbajú a nútia masy chovateľov dobytka, ktorý si ho sami nevybrali, prispôsobiť sa za vlasy pritiahnutým požiadavkám, ba osvojiť si aj “kozoturí spôsob života”
A. Kalinová, Pod dohľadom Veľkej sestry, Premeny, 18.3.1981.
Kozotur, priatelia, toho si samozrejme M. Kusý nestotožňoval s československým štátom ani so SNP. A podobne ani A. Kalinová a vôbec redakčná rada nielen československého, ale priam čechoslovakistického unitaristického časopisu,1 my to však urobiť môžeme.
Veď obraz náladového kríženca kozy a tura, je dokonalým obrazom nepodarku. A nepodarok, to je len iné slovo pre historickú ne(z)hodu dvoch národov, ktoré sa podľa vôle jedného z nich mali stať jedným národom.
Svätý boj za znovuzrodenie Kozotura, československého štátu, bol fénixovskou obnovou z popola a súčasne chimérou.
Pre obnovu z popola bolo nevyhnutné, aby Slovensko, alebo jeho časť ľahla popolom, a požiar vedúci k popolu sa povstalcom naozaj podarilo vyvolať. Chimérou bola však od počiatku požiadavka aby Koza a Tur boli v Kozoturovi rovnoprávnou časťou.
Aj tento legendárny hybrid podobne ako skutočné krížence napríklad leva s tigrom (Liger, Tigon či Litigon), mal samozrejme len jednu hlavu, len jedno veliace centrum.
Simulant hypochondrom, hypochonder pacientom.
Strážcovia Kozotura už od druhého rozpadu československého štátu nemôžu predstierať, žeby bola obnova úspešná.
Časť z nich – v zásade komunistická a postkomunistická – začala teda predstierať, že základom slovenskej štátnosti sú práve neslávne udalosti s epicentrom v Banskej Bystrici.
Nová iterácia strážcov Kozotura „Strážcovia odkazu SNP“ (svojrázneho nepodareného pokusu) dokonca tomuto nezmyslu uverila.
Medzi skutočnými činiteľmi a organizátormi bystrického pokusu o prevrat sa nedá nájsť nikto, kto by naozaj ešte v auguste – septembri 1944 podporoval slovenskú nezávislosť hoci aj ako „ideál“, alebo kto by naozaj veril tomu, že „slovenské národné orgány“ majú byť prejavom či základom slovenskej štátnosti.
Aj samotné tzv. Memorandum zo 7.júla 1944 (podobne ako Vnukov citát) je orientované na Husákov osobný názor. Jeho vtedajšie stanovisko proti obnove československého štátu bolo zamerané najmä na testovanie ochoty Sovietskeho zväzu Husákom vysnívanú Slovenskú SSR začleniť do Sovietskeho zväzu (ideálny stav pre Husáka s jeho nezlomným panslavizmom bol Sovietsky zväz „od Ašu po Vladivostok“ a štátnosť Slovenskej SSR teda mala byť obdobnou „štátnosťou“ iných sovietskych republík).
Napokon sa však Husák uspokojil nielen s obnovou Československa, ale aj so zbytkovou samosprávou slovenských orgánov (ktorá už od roku 1945 nevykazovala ani znaky skutočnej legislatívnej autonómie), ba od roku 1946 bojoval aj proti nej, akonáhle „Demokratická“ strana zvíťazila vo voľbách. Jeho neskoršia podpora federalizácie Československa dobre ukazuje na hierarchiu jeho hodnôt – na prvom mieste revolúcia a komunistické štátne zriadenie a až sekundárne „ak okolnosti dovolia“ budovanie „slovenskej štátnosti“, aj to v rámci väčšieho štátneho zväzku. Pritom jeho predstava o suverenite republík Sovietskeho zväzu nebola rozhodne prejavom naivity, bola predmetom absolútneho nedostatku onoho kýženého „hrdého národného vedomia“.
Prví slovenskí „budovatelia nového človeka“, nikým nezvolení a zastupujúci najmä seba a poslušnosť sovietskej armáde, ktorí sa zišli pod názvom Slovenská národná rada 15. Mája 1945 v Bratislave v sále, v ktorej Snem vyhlásil 14. Marca 1939 nezávislosť Slovenska a za tento „akt zrady“ na Československu a Slovanstve (a Sovietskom zväze) sa ospravedlnili nielen osobitnou deklaráciou, ale aj osobitne nechutným prejavom „demokrata“ Lettricha, preplneného sľubmi vernosti Sovietskemu zväzu. Legitimitu zastupovať slovenský národ si táto skupinka odvodila od „povstania a pretrvávajúceho (partizánskeho) ozbrojeného odboja“.
Nosnými silami tohto odporu boli v čase povstania časť armády Slovenskej republiky, mobilizované jednotky – spolu tvoriace Československú armádu na Slovensku – a partizánske jednotky.
Po porážke (nie žiadnom potlačení, či zatlačení do hôr, ale úplnej vojenskej porážke) povstania, odpor predstavovali partizánske skupiny, do ktorých sa začlenili zbytky povstaleckých jednotiek, prípadne ich veliteľské jadrá, z ktorých niektoré vytvorili nové partizánske jednotky.
Zlyhanie armády (z pohľadu slovenskej nezávislosti, či už pod vedením ľudákov alebo podľa Čatlošovho plánu) vysvetľuje dobre fakt, že časť dôstojníckeho zboru stála pre slabosť, dezorientáciu, osobnostné limity generála Čatloša a žiaľ aj neschopnosť ÚŠB a Šaňa Macha v službách londýnskej emigrácie celú existenciu štátu, a časť sa k tejto službe priklonila v dôsledku svojej služby na východnom fronte.
Jednak pre zločiny proti ľudskosti páchané Nemcami ale aj Sovietmi, a pre obrat na frontoch, jednak často v snahe zakryť svoju účasť (a to aj na protipartizánskom boji Zaisťovacej divízie v Bielorusku) a prekryť svoje slovenské a nemecké vyznamenania.
Po porážke povstalcov je však pokus o legitimizáciu tzv. SNR podporou obyvateľstva pre partizánov a ich ozbrojeným odporom samozrejme nezmyselný a žiadnu legitimitu tzv. SNR neposkytol.
Partizáni sa málokedy niekoho pýtali, či ich chce podporiť alebo nie. Rekvirácie sa konali s najhrubšou silou a vynucovali sa stovkami vrážd civilov. Už vo vtedajšom vojnovom práve to malo svoje meno: Plienenie.
Navyše však všetky rozprávania o hrdinskom odpore vrátane rozprávok o tom, ako sa len sovietmi vedení alebo komunistickí partizáni správali k civilom zle, ale armáda dobre, sú zjednodušeniami na hranici výmyslu.
Mnohé neľudské operácie vykonávali armádne jednotky a partizáni spoločne, a po porážke povstania sa partizánske jednotky vytvorené z armádnych pozostatkov a jednotky priamo rekrutované Hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve nijako podstatne nelíšili.
Napokon podobne možno povedať, že niektoré gardistické jednotky nasadené v poli, ale najmä pri likvidovaní zajatcov a politických väzňov sa na nemeckom terore zúčastňovali tiež, hoci s menšou intenzitou.
Nikomu z gardistov, nie to ešte z civilného vedenia prvej Slovenskej republiky by nenapadlo odvodzovať legitimitu štátnych orgánov od hrdinského boja gardistov a domobrany (napriek povestiam v skutočnosti mala domobrana aj niekoľko ozbrojených jednotiek a do obranných bojov, a to aj priamo na fronte, hoci v obmedzenej miere, zasahovala) za zachovanie štátu.
Ak by sme už mali podporu obyvateľstva odhadovať z účasti v ozbrojených silách, po porážke povstania bolo rozhodne príslušníkov POHG viac ako partizánov, a ani mobilizácia domobrany nenarážala na odpor (a aj v takom prípade kde k odporu – veľmi zriedkavo – došlo, mohlo ísť o odpor nie voči zachovaniu štátu, a slovenskej štátnej myšlienke, ale odpor k mobilizácii do pracovných jednotiek, alebo k mobilizácii do vojny po boku Nemecka v čase, keď bolo zjavné, že vojna je zo strany Nemecka prehraná).
Pokiaľ ide o mobilizácie počas povstania: Na začiatku povstania mali zapojené jednotky k dispozícii približne 18 tisíc mužov. Septembrová mobilizácia zvýšila tento stav na 47 tisíc mužov (cca 29 tis. mobilizovaných a nováčikov) a druhá mobilizácia nariadená na konci septembra priviedla početný stav armády na 60 000, čo znamená nárast približne o 13 tisíc mužov.
Mobilizácie nesvedčia o podpore povstania ani o jej poklese; napokon, októbrová mobilizácia sa okrem iného konala na zmenšenom území.
Dezercie, ktoré sa rozmohli v septembri, si vyžiadali opatrenia na zabránenie ústupu a dezercií známe zo sovietskej a dnešnej ukrajinskej praxe, vrátane tzv. priehradových jednotiek, ktoré mali za úlohu strieľať ustupujúcich.
Číslo 23.080 Taj./3.oddel.1944
Vec: Zamedzenie zbabelosti – nariadenie
Dňa 13. septembra 1944
Po doterajších skúsenostiach z prvých bojov je treba, aby velitelia skupín si pripravili a mali pohotové za každou podskupinou vojenskú políciu /niekoľko odvážnych a odhodlaných strelcov z automatov:/, ktorá pri úteku jednotlivcov z bojov a od frontu ihneď bez milosti každého potrestá trestom smrti.
Len takto možno zabrániť lomu, aby vojaci neutekali bezdôvodne z boja a nevnášali paniku do bojujúcich jednotiek.
Vojak musí byť presvedčený o tom, že akonáhle sa svojvoľne vzdiali z frontu, bude bez milosti zastrelený. /: viď A-I-1, čl. 52:/
Dostane: skup. 1 – 6, let. skup.
Z rozkazu:
náčelník štábu VČSA
mjr. gšt. Július Nosko
Pomyslíš si, milý čitateľ, toto určite bola len prehnaná reakcia náčelníka štábu, a následne ju Golian alebo Viest po stabilizácii situácie zrušili a nahradili riadnym konaním pred vojenskými súdmi. Nie. Nielenže ho nenahradili, ale doplnili ho už 20. septembra 1944 takto:
VELITEĽSTVO ČS ARMÁDY NA SLOVENSKU
Banská Bystrica, 20. sept. 1944
Podľa rozdeľovníka
Tajné
číslo: 25.193/Taj. just. 1944
Vec: Zbabelosť – spôsob trestania
Príčina toho, že morálka vojska nie je na žiadúcej výške, vidím predovšetkým v tom. že velitelia jednotiek, menovite v boji, nevykonávajú svoje povinnosti svedomite a tak ako im predpis a vedomie zodpovednosti káže.Okrem poučovania a výchovy je tu treba predchádzať príkladom a vzorom a trvať na svedomitom a presnom plnení povinností podriadenými. Medzi najúčinnejšie prostriedky na udržanie disciplíny v boji je právo predstaveného, dané mu čl. 53 služ. pred. A-I-1 odstreliť podriadeného. Poznamenať treba, že toto právo je súčasne aj povinnosťou.
Predstavený je povinný odstreliť podriadeného, keď tento sa zdráha bojovať s nepriateľom alebo uteká z poľa, za predpokladu, že tieto činy podriadeného môžu spôsobiť okamžité nebezpečenstvo pre službu alebo pre ducha vojska. Keď predstavený nevykoná túto svoju povinnosti dopustí sa tým zločinu a bude proti nemu zavedené trestné pokračovanie.
Nakoľko odstrelenie zbabelca po prevedenom súdnom pokračovaní, vzhľadom na časový odstup, ktorý si vyžiada prevedenie trestného súdneho pokračovania, a vzhľadom na neprítomnosť zbabelca u jednotky, nemá toho výchovného a odstrašujúceho významu ako výkon trestu smrti na základe výš citovaného zmocnenia, nariaďujem veliteľom všetkých stupňov, aby prípady zbabelosti trestali ihneď na mieste samom zastrelením.
Dostanú: Všetky veliteľstvá, úrady, ústavy, skupina I-VI, letecká skupina a HVŽ.
Veliteľ
ČS armády na Slovensku
brig. gen. Ján Golian, v. r.Za správnosť:
Náčelník štábu VČS armády na Slovensku
mjr. gšt. Július Nosko
V situácii spackaného nástupu, na prvý pohľad polodementného velenia (aspoň z hľadiska oficiálnych cieľov povstania) a vôbec velenia Golianom, ktorý bol síce náčelníkom štábu u gen. Turanca, ale nemal ani len potrebné vojenské vzdelanie vo velení väčších taktických zoskupení a celý jeho plán obrany povstaleckého územia pôsobil ako z roku 1914 nie 1944 samozrejme tejto strane občianskej vojny nezostávalo nič iné, než strieľať „zbabelcov“ a keď by to veliteľ odmietol, trestať aj veliteľa.
Plán aeroplán: repríza a derniéra
Na to už veľa času nemali. Napokon po 20. septembri sa napriek drakonickému organizačnému teroru „hrdinu“ Goliana a jeho spolupáchateľa Noska už mala ich snaha vzkriesiť Kozotura malú šancu na bezprostredný úspech a pripadalo ľahko do úvahy, že sa sami stanú súčasťou hromady ľudských obetí (či skôr pohanských obetovaní Molochovi) , ktorú na Slovensku, žiaľ, úspešne vyvolali.
Trinásteho októbra preto pripája generál Viest (ktorý na rozdiel od Noska a Goliana nebol čistý kariérista, a ako odporca slovenskej nezávislosti aspoň – hoci s diplomatickým krytím práve tej Slovenskej republiky, ktorej ešte stihol sľúbiť vernosť – ušiel do Londýna už v roku 1939) ako dáky „dobrý“ čarodejník aj zaklínadlá, ktoré mali spojiť vyhrážky s prísľubmi a zahanbením:
Veliteľstvo ČSA na Slovensku
Čís.: 12.417/dôv.just. 1944Banská Bystrica, 13. októbra
Podľa rozdeľovníka
Vec: Chovanie sa vojska v boji a trestné následky
Aby naša armáda dobre plnila svoj dejinný úkol, je potrebné, každý jej príslušník si uvedomiť dôležitosť a význam dnešnej dejinnej chvíle. V presvedčení, že bojujeme spravodlivý a svätý boj, z lásky k národu a vlasti, potrebné je, práve v dnešných ťažkých chvíľach, všetkým príslušníkom čs. armády vypäť všetky svoje sily a vyvinúť svoje najlepšie vedomosti, schopnosti a vojenské cnosti. Platí to rovnakou mierou na predstavených ako podriadených, aparát veliaci i poslúchajúci /výkonný/.Keď na jednej strane veliteľ vedie boj podľa premysleného a predom dobre rozváženého plánu so snahou neobetovať nezodpovedne ani jeden ľudský život, na druhej strane musí vojak nastupovať do boja s plnou dôverou vo svojho veliteľa a s vedomím súdržnosti, že len súčinnosťou každého vojaka bez rozdielov je bojovať s húževnatou vytrvalosťou cez všetky aj tie najťažšie prekážky, vzájomne, menovite v boji, druh druha podporovať a sa neopúšťať, bezvýhradne a ochotne poslúchať a vykonávať rozkazy veliteľov. Pri odrazení alebo rozprášení útvaru, každý jeho príslušník je povinný v smysle čl. 51 sl. predp.A-I-1 ihneď sa shromáždit’ na miesto predom označenom alebo na znamenie k tomu danom tak, aby bol schopný znovu boja. Odpovědnost’ za shromaždenie a za ďalšie použitie útvaru preberá tu, ak nieto vlastného veliteľa, hodnosťou najvyšší alebo služobne najstarší, alebo aj najodhodlanejší vojak. Ak takéto nové soskúpenie nie je možné, pripoja sa rozprášení vojaci k najbližšiemu vojenskému útvaru, s ktorým sa strelnú a prihlásia sa u jeho veliteľa.
Každý príslušník vojska, neuvedomiac si dejinný význam svojho poslania, spreneverí sa týmto zásadám, sám sa vyraďuje zo spoločnosti statočných ľudí a sám si pletie na seba bič, ktorý vo forme kýženého a spravodlivého trestu na neho nemilosrdne dopadne.
Vedomie veľkej dejinnej zodpovednosti a vedomie dôležitosti svedomitého a presného plnenia vojenských povinností každého jednotlivca viedlo veliteľa ČSA k tomu, že vyhlásil na niektoré najťažšie porušenia vojenských povinností a prestúpenia trestného zákona stanné právo, t.j. trest smrti zastrelením, ktorý v prípade zbabelosti, prejavenej v rozhodnom okamžiku boja, má byť ako podľa voj. trestného zákona, tak aj v smysle čl. 52 služ. predp.A-I-1 vykonaný ihneď na mieste činu a pred tvárou vojska bez súdneho prejednania.
Podľa vojenského trestného zákona každý predstavený je povinný v prípadoch, kde by sa zdráhanie podriadeného bojovať s neprialeľom alebo jeho utekanie z, poľa mohlo byť spojené s okamžitým nebezpečenstvom pre službu alebo pre ducha vojska, sám na mieste skoliť toho, kto sa takto previnil, alebo nariadiť to okamžite vykonať. Ak to predstavený opominie, bude sám postavený pred poľný súd pre ťažký zločin zbabelosti.
Keďže ako sa zistilo, príčinou zbabelého chovania nebýva vždy nedostatok vojenských cností a bojovej morálky, ale toto často je vyvolané najrôznejšími okolnosťami, rozhodol som sa k opatreniu, ktorým umocňujem veliteľov, počínajúc veliteľom roly, aby ak len vojenská situácia a morálka vojenskej jednotky nevyžaduje okamžitého odstrašujúceho zákroku zastrelením a zbabelí jednotlivci skýtajú dostatočnej záruky, že v budúcnosti zbabelosti sa už nedopustia vinníkom celkom nahodile a ojedinele sa dopustivším zbabelého činu, podľa svojho najlepšieho uváženia namiesto zastrelenia na miesto činu vhodným bojovým zaradením do najnebezpečnejších formácií, ktoré prevedie príslušný veliteľ skupiny, dali možnosť udatným alebo hrdinským činom odčiniť svoje previnenie a zmazať tak večnú hanbu. – V takýchto prípadoch velitelia dajú ihneď eskortovať zbabelcov na veliteľstvo skupiny do nového zaradenia a podajú ihneď na zbabelcov trestné oznámenie včasne s ním oznámia poľnému prokurátorovi svoje rozhodnutie o bojovom zaradení zbabelca. Poľní prokurátori povedú v takýchto bodoch pokračovanie na slobode. Ak takýto previnilci údatnosťou a statočnosťou v boji odčinia si svoje previnenie, zaručujem im beztrestnosť a úplnú rehabilitáciu. – Zdôrazňujem, že na zbabelosť v stannom pokračovaní jediným v normálnom trestnom pokračovaní obvyklým trestom je trest smrti, ktorému trestu previnilec i tak skôr alebo neskôr neujde. – Ak zbabelec nebude v smysle čl. 52 A-I-1 skolený ihneď na mieste a velitelia nepoužijú zbabelca k novému bojovému úkolu /buď preto, že je nebezpečie opakovania alebo pre iné príčiny/, treba zbabelca s najpotrebnejšími dátami a údajmi o previnení ihneď eskortovať k poľnému prokurátorovi, ktorý bezodkladne prevedie potrebné vyšetrenie a postaví zbabelca pred stanný súd. – Velitelia všetkých stupňov poľného prokurátora a stanný súd pri vyšetrovaní musia všemožne podporovať.
Uvedeným opatrením o novom zaradení zbabelca do boja, ktoré sa nesmie zmeniť v slabosť u žiadneho veliteľa ktorý musí stále mať na zreteli povinnosť, uloženú mu trestným zákonom -, sledujem jediný cieľ, aby morálka nášho vojska bola zodpovedná a primeraná veľkosti významu cieľa, ktorý svojim bojom chceme dosiahnúť, a preto očakávam od všetkých príslušníkov armády, že to takto aj správne pochopia a vynaložia všetky svoje sily a schopnosti čo najskoršiemu dosiahnutiu spoločného nášho cieľa.
Dostanú: Všetky veliteľstvá, úrady, ústavy, veliteľstvá skupín L-V1., let. skupina. IIVŽ.
Za správnosť:
Náčelník štábu
V. 1. ČS armády na Slovensku
mjr. gšt. Július NoskoVeliteľ 1.ČSA:
div. gen. Rudolf Viest v.r.
Nuž, aspoň to treba uznať: Zo simulanta sa môže stať hypochonder, ale je zriedkavé, aby hypochonder naozaj na chorobu, o ktorej verí že ju má naozaj ochorel.
V našom prípade simulanti, ktorí sa tvárili a tvária, že SNP je slávnou kapitolou dejín a základom štátnosti, tomu i uverili. A mali zaujímavého predchodcu.
Písať 13. októbra 1944, dva týždne pred koncom vojenskej fázy tejto národnej tragédie ódy na čo najskoršie dosiahnutie „nášho cieľa“ ktorým pre Viesta bolo zničenie slovenskej štátnosti a vzkriesenie československého Kozotura, tomu sa povie ukážková porucha.
Nikto dnes nepochybuje o tom, že Hitler 15. marca 1945 nebol v zásade v príčetnom stave, a jeho samovražda je až vyústením jeho psychického stavu. Nik dnes nepochybuje, že 15. marca 1945 musel Hitler vedieť, že sa koniec neodvratne blíži.
Ale nikto akosi nechce rozmýšľať nad tým, akým trestuhodným prejavom sociopatie bolo 13. októbra, dva týždne pred nevyhnutnou porážkou zle pripravovaného a zle vedeného „povstania“ za účelom aspoň na chvíľu ešte oklamať podriadených vojakov a donútiť ich umierať pre úspech benešovskej propagandy a svoju vlastnú „generálsku povesť“ .
Čo sa dalo ešte vybojovať 13. októbra ?! Veril azda Viest v nejakú zázračnú zmenu na fronte, alebo bol jeho „dobre pripravený bojový plán“ podobný jeho vzoru – Benešovi ?
A teraz si predstav, milý čitateľ. Na tomto sa vraj zakladá slovenská štátnosť. Ešte sa divíš, v akom je tá štátnosť stave ? Ešte sa divíš nad poklonkovaním Bruselu, odovzdávaním právomocí, nechutnými prejavmi plazenia, hlasovaním za Lisabonskú zmluvu ?
Zrod z popola: skutočný cieľ organizátorov povstania
V krátkom videu na portáli Marker jeho šéfredaktor, ktorý inak dlho slovenské národné povstanie považoval, a azda stále považuje, za významný míľnik a pozitívny prejav odporu k totalitnému režimu 1. Slovenskej republiky, zvolil veľmi triezve, pietne a civilné slová venované viac obetiam vojny ako triumfalizmu jednej zo strán onej krátkej občianskej vojny, ktorá ako to pri občianskych vojnách so zahraničnou intervenciou býva, vlastne nemala na Slovensku skutočných víťazov. Vybral si obraz Jankovičovho súsošia „Obete varujú“.
Ale triumfalistické dedičstvo vedúcej sily povstania – aliancie komunistov a čechoslovakistov, ktorého dedičmi je väčšina politikov a verejných intelektuálov oboch frontov tichej občianskej vojny je tu naďalej.
Mal som možnosť absolvovať pred pár dňami výstup po tzv. Ceste Jána Švermu v Demänovskej doline. Na úvodnej stéle je vztýčený samopal v polohe napodobňujúcej kríž, následne niekoľko zastavení úplne rovnakých uniformných monolitov s hviezdou a lipovými ratolesťami a na vrchole Ostredku obrovský pamätný obelisk s reliéfmi a výrokom Jána Švermu o cieľoch povstania:
„Chápali sme, že veľký boj slovenského ľudu je nesmiernym prínosom pre celý náš československý osloboditeľský boj – pre spoločný boj všetkých našich národov proti spoločnému nepriateľovi a za spoločný cieľ – za ľudovú, demokratickú, sociálne i národnostne spravodlivú Československú republiku.“
Ján Šverma, 5. 10. 1944
Svojrázny neúspešný pokus v roku 1944 mohol byť a samozrejme aj bol, hoci pod rozdielnymi názvami, oslavovaný od roku 1945 do roku 1992.
Bolo úplne nesporné, že hoci samotní povstalci vo vojenskom zmysle zlyhali v politickom zmysle boli úspešní.
Uvrhli Slovensko do zničujúcich plameňov občianskej vojny s desaťtisícmi obetí (z toho tisícmi mŕtvych), ničenia, plienenia a rabovania hmotných hodnôt vybudovaných niekoľkými generáciami najmä Slovákov a slovenských Nemcov.
Osobitne treba spomenúť, že spôsobili, priamo či nepriamo, vojnové škody v hodnote niekoľkých desiatok miliárd vtedajších Ks, pokles národného dôchodku a rozvrat verejných financií (hoci nepomerne menší než v protektoráte) súčasne podstatne poškodili ekonomický základ vyššieho vplyvu Slovenska aj v prípade obnovy Československa.
Je typické, že českí povstalci si na pražské povstanie počkali až na Hitlerovu smrť. Slováci-komunisti si v obnovenom československom štáte z českej „váhavosti“ či „omeškania“ ale aj rozsahu a trvania bojov robili často žarty.
Neboli to však len Česi, ktorí s povstaním čakali na posun frontu a nemecké sťahovanie. Rovnaký postup zvolili Poliaci vo Varšave (hoci s ohľadom na sovietsku ignoráciu im nevyšiel) a podobne aj grécke hnutie odporu, ktoré k masívnejším ozbrojeným útokom prechádzalo až v októbri 1944 počas nemeckého ústupu z Peloponézu, podobne štátny prevrat v Bulharsku vedený gen. Georgievom (s prezývkou „starý prevratník“ keďže to nebol prvý ním organizovaný prevrat) v spojení so sovietskym vpádom do Bulharska a vyhlásením vojny tomuto pravoslávnemu a slovanskému členovi Osi, ktorý napriek členstvu v Pakte Troch mocností nikdy vojnu sovietom nevyhlásil a udržiaval s nimi od roku 1941 do roku 1944 diplomatické styky.
Inak povedané, povstalci, či už Vojenské ústredie alebo partizáni, boli jediní, ktorí si zvolili eskaláciu odporu práve v nemeckom tyle. Práve za situácie, keď Slovensko bolo posledným Nemcami neokupovaným štátom stredovýchodnej Európy. Naviac ešte za situácie, keď sa v Rumunsku odohral kráľovský prevrat 23. augusta a prešlo (či pokúsilo sa prejsť) na stranu Sovietov.
Oficiálne pravda prešlo Rumunsko na stranu Spojencov vďaka kráľovskému prevratu, ktorý sa dodnes opisuje ako úspešná „zmena frontu“ (a aj slovenskí historici a „verejní intelektuáli“ ho porovnávali s údajným zlyhaním ľudáckeho režimu, ktorý sa o zmenu spojencov nepokúsil).
Čo je však typické, hoci málo známe, rokovania medzi kvázi-diktátorom „conducatorom“ maršalom Antonescu, predsedom vlády, a Sovietmi vo Švédsku a v Egypte pokračovali paralelne, ba už aj pred kráľovskými pokusmi, a maršalovi Sovieti ponúkali lepšie mierové podmienky ako ich ponúkli kráľovi (kráľ musel súhlasiť s obsadením celého Rumunska Červenou armádou, kým Antonescu dostal ponuku „a la France“ teda s obsadením dôležitých miest a ťahov vojensky strategických pre postup do Karpatskej kotliny, ale so zachovaním neokupovaného Valašska s Bukurešťou).
Môžeme to nazvať prémiou za pokojný prechod, pretože Antonescu mal jednak vo väzení väčšinu prívržencov Železnej gardy, ale súčasne mal (aspoň aký-taký) rešpekt aj u jej časti okolo kniežaťa Sturdzu, zošvagreného s generálom Avramescom, ako aj gen. Chirnoagu.
Mal priamu kontrolu nad armádnymi jednotkami na fronte a na mnohých veliteľských miestach osobných lojalistov. Kráľovi lojalisti, prípadne generáli s väzbou na opozičné strany, pritom boli orientovaní na Spojencov, a tým pádom v prípade prímeria dohodnutého Antonescom by nemali dôvod na odpor. Na druhej strane kráľ a nešťastná dvorská klika svojimi paralelnými rokovaniami pozíciu maršala podkopali. Rumunská zmena spojencov neprebehla tak úspešne, ako sa dnes opisuje. Časť armády sa postavila proti prechodu na stranu Sovietov, časť sa snažila udržať ako motor zmien kráľa a dosiahnuť pevné prímerie so Sovietmi (prevrat sa uskutočnil 23/24 augusta, ale prímerie bolo dosiahnuté až 31. Augusta – 2. Septembra a jeho podmienok sa zhrozila aj liberálna opozícia, na čele ktorej stáli Iuliu Maniu a Dinu Bratianu.
Ešte 3. marca 1945 bol sovietskou NKVD zavraždený generál Avramescu (po zajatí v blízkosti vtedajších slovensko-maďarských hraníc), ktorý pritom velil 4. rumunskej armáde už na strane Sovietov, avšak tí sa obávali možného prechodu celej armády opäť na stranu Nemecka najmä kvôli rodinným väzbám generála Avramescu na knieža Mihaela Sturdzu (inak autora spomienok The Suicide of Europe, ktoré rozhodne odporúčam každému, kto má záujem pozrieť sa na dianie v Rumunsku aj v medzivojnovom období podrobnejšie). Sturdzov syn Ilie-Vlad Sturdza mal za manželku dcéru generála Avramescu Feliciu. Sovieti, okrem vraždy Avramesca zatkli a deportovali na Sibír aj jeho dcéru Feliciu Sturdza-Avramescu a manželku Adelu. Kým manželka sibírske vyhnanstvo prežila, dcéra Felicia, ktorá sama bola zajatá, nemala vedomosť o osude svojho manžela a dozvedela sa o nečakanej smrti otca, nevydržala týranie a umrela buď na jeho následky, alebo podľa iných zdrojov vlastnou rukou 6. marca 1945.
Priebeh rumunského prechodu na stranu Spojencov, s bezprostrednou sovietskou okupáciou a systematickou komunizáciou štátu, ale aj naťahovaním s prímerím medzi Rumunskom a Sovietmi a nemecko-maďarskou inváziou na juh Sedmohradska (ktoré bolo stále aj po r. 1940 pod rumunskou kontrolou), bombardovanie Bukurešti – to všetko mohlo byť pre slovenských povstalcov varovaním.
Ak napriek tomu považovali Michalov kráľovský prevrat za úspešný, mohli sa poučiť aspoň tým, že všetky plány pre všetky podobné vystúpenia rátali so zmenou v čase nemeckého sťahovania a/alebo priameho frontového pohybu na vlastnom štátnom území daného štátu.
Prečo sa takto neuvažovalo vo Vojenskom ústredí ? Ex post nám naši triumfálni slepci tvrdia, že presne tak uvažovali. Plány oficiálne boli predsa presne také: „lepšia verzia“ rátala s optimálnym časom začatia „vojenskej akcie“ v dobe, keď budú sovietske vojská na čiare Budapešť – Krakov, a teda väčšina stredného a východného Slovenska bude v susedstve frontu, ktorý bude v styku s Karpatmi na širokej línii, a ktorý bude vyžadovať od Nemcov skracovanie frontu, čo mohlo znížiť pravdepodobnosť, že budú tylové jednotky frontových nemeckých armád zapojené do boja proti povstalcom. Pritom mali dve divízie východoslovenskej armády „otvoriť Sovietom cestu“.
Veľa sa debatovalo a debatuje o ich zlyhaní, ku ktorému ale vôbec nedošlo. V čase Duklianskej operácie (neúspešnej) nemali ako východoslovenské divízie reálne zasiahnuť, lebo nikde na fronte neboli. Naopak, podľa tzv. Čatlošovho plánu, ktorý rátal so zachovaním štátu, malo dôjsť k fingovanej ruskej akcii a fingovanej slovenskej úspešnej obrane, po ktorej by vzrástla dôvera nemeckej armády k vojnovej kvalite novoorganizovaných jednotiek. Zverenie nejakej časti frontu do priameho slovenského velenia bolo logickou podmienkou úspešného „otvorenia prechodu“.
Cieľom povstaleckého velenia ale nebolo rýchlo dostať sovietov ku Viedni, ako plánoval Čatloš (že jeho plán bol taktiež veľmi riskantný je nápodobne jasné, ale rozhodne bol lepší ako plán Goliana, Noska et tutti quanti). Druhá verzia ich plánu bola ešte zúfalejším príkladom „vojenského plánovania“. Nemecká okupácia Slovenska mala byť spúšťačom „povstania“, pravda, nie automaticky, ale vtedy, ak by znamenala znemožnenie vojenskej akcie v čase priaznivejšej frontovej situácie. To znie inteligentne a aj to je inteligentný predpoklad.
Avšak proti tomu stojí fakt, že Vojenské ústredie, napriek formálnej zhode medzi londýnskou vládou a sovietskym partizánskym velením (v Kyjeve i na Slovensku), nedokázalo udržať na uzde nielen partizánov, ale údajne ani svojich vlastných vojenských veliteľov.
Tak došlo nielen k tragickým prepadnutiam a vraždám nemeckých civilov (vrátane slovenských občanov nemeckej národnosti) a nemeckých žandárov strážiacich detský ozdravovací tábor s ríšskymi Nemcami, ale aj k postrieľaniu nemeckej diplomatickej misie vo Vrútkach.
Už 28. augusta 1944 ovládali partizáni a s nimi spolupracujúce vojenské posádky (formálne podriadené vláde, ilegálne podriadené Vojenskému ústrediu a reálne konajúce buď na vlastnú päsť alebo podľa nekoherentných rozkazov Goliana) prakticky celú trať od Čadce cez Vrútky až po Poprad. Preto treba brať do úvahy, že písomný plán a skutočný úmysel sa môžu odlišovať.
Nemecký vstup na západné Slovensko a na územie Považia nebol ničím, čo by reálne ohrozilo budúcu vojenskú akciu na východe a na strednom Slovensku, najmä v reálne produktívnej obrannej zóne na juh od Nízkych Tatier. Čo sa teda od týchto plánov zmenilo ku koncu augusta ?
Stalo sa niekoľko vecí, vrátane júlového memoranda KSS a jeho prepravy do Moskvy, ako aj Čatlošovho memoranda. Nastala situácia, že partizánske aktivity mohli smerovať nielen k obnove Česko-Slovenska ale k začleneniu Slovenska so sovietskym režimom do Sovietskeho zväzu alebo k udržaniu nezávislosti s prosovietskou diktatúrou na základe Čatlošovho plánu.
Všetko toto mohlo viesť k rýchlemu obsadeniu Slovenska Sovietmi v čase nemeckého stiahnutia (január – marec 1945) bez prejavu Slovákov, že chcú obnovu Československa, a bez výrazného ekonomického podrytia slovenskej hospodárskej základne.
Skutočným cieľom komunistov bolo nastolenie komunistickej diktatúry a v akom štátnom zväzku bolo pre nich irelevantné.
Skutočným cieľom Vojenského ústredia bolo udržať bojové akcie dostatočne dlho na vybudovanie hrdinského mýtu, na vyvolanie občianskej vojny, nemeckej reakcie, vrátane civilných obetí, a tým výrazné zhoršenie nemecko-slovenského interetnického vzťahu a súčasne zhoršenie diplomatického postavenia Slovenska v dôsledku nemeckej okupácie.
A tento skutočný cieľ:
- ekonomický a občiansky rozvrat,
- masívne ekonomické škody,
- zničenie akumulovaného slovenského kapitálu a teda hospodárskeho efektu nezávislosti
- uvrhnutie Slovenska do závislosti od obnovy z Prahy (aj vďaka zamedzeniu prístupu k medzinárodným pôžičkám od víťazných Spojencov),
sa okruhu gen. Goliana, Viesta a československému odboju okolo Vavra Šrobára poradilo splniť.
Ako teda ? Prečo toto podujatie nazývam Svojrázne nepodarený pokus? Nepodarilo sa síce to, čo bolo oficiálne plánom povstalcov – rýchle „oslobodenie Slovenska“ a obnova Československa „ako štátu dvoch rovnoprávnych národov“, ale podarilo sa to, čo bolo skutočným cieľom organizátorov.
Občianska vojna, zničenie čím väčšej časti hospodárskych výsledkov nezávislosti a súčasne obnova československého štátu ako štátu unitárneho, štátu, v ktorom sa Slovensku vládlo v rozpore s vôľou obyvateľstva a podarilo sa zabrániť najhoršej nočnej more londýnskeho krídla organizátorov povstania – udržaniu slovenskej nezávislosti alebo demokratickému prejavu sebaurčovacieho práva slovenského národa.
Prejavu vôle väčšiny sa muselo zabrániť, slovenská vláda musela byť dezavovaná, a nesúhlas obyvateľov s nezávislosťou musel byť nasimulovaný a vyargumentovaný práve tým posvätným ozbrojeným bojom. V tomto, žiaľ, boli organizátori úspešní.
Vyvrátení z koreňov
Ľudovít Čordák, Štúdia suchého stromu, 19. storočie, 2. polovica, okolo 1894-1895, Slovenská národná galéria, SNG, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2466
Vyvrátený z koreňov,
chviem sa na námestí.
S dušou k vzbure stvorenou,
uhýbam jej z cesty.
(Karol Strmeň, Bojovník, 1944)
Vyššie som si kládol otázku, prečo sa objavil (a nie po prvýkrát) dôraz na „novosť“ nášho národného povedomia po „povstaní“? Aký zmysel má stavať slovenskú štátnosť na základe tekutých pieskov občianskej vojny v rokoch 1944 – 1945?
Ak si uvedomíme, že komunistická a s ňou zlúčená sociálno-demokratická časť povstalcov, ako aj neskoršia „reálno-socialistická“ nomenklatúra a jej potomkovia, sa dnes v zásade kryjú názorovo so Smerom a sčasti Hlasom, ale žiaľ aj SNS, či ďalšími podobnými stranami, kým kádre liberálnej opozície sa v zásade grupujú ako zo skupín nomenklatúry a disidentov ale vždy československého štátneho smerovania, uvidíme aj dve podoby vzťahy k slovenskej štátnosti, ktoré podmieňujú prečo má sviatok Kozotura dodnes taký význam.
Postkomunistický smer bazíruje nielen na nostalgii za socializmom a súčasne na „národnom vedomí“, ktoré však štátnu tradíciu ignoruje, nepovažuje ju za podstatnú. Štát je pre nich nástrojom, ku ktorému majú koristnícky prístup. Povaha štátu (hoc už nejde o komunistické ale rentonosné zriadenie), je pre nich podstatná. Postkomunistický smer potrebuje povstanie ako ukážku národnej hrdosti, odhodlanosti, boja za ideály. Súčasne ale potrebuje zatemnenie myslí, a biednu úroveň historického vedomia, vzdelávania i činnosti pamäťových inštitúcií, aby sa u Slovákov štátne vedomie neupevňovalo. Kým režim ostáva totožný (rentoplodný) je týmto ľuďom jedno v akom štáte žijú. Ak hrozí ich pozíciám otras zo strany suverenity ponáhľajú sa do jadra únie ak hrozí otras zvonku, bránia samostatnosť a zbytky suverenity. Odrezanie od koreňov, vymazanie značnej časti historickej pamäte je pre nich vedľajší produkt mocenskej dominancie a ochrany svojich záujmov v prostredí národa tvarovateľného ako plastelína.
Československá škola pokroku a demokracie – naša dnešná opozícia, zasa chráni svoje klanové koncesie, svoj monopol na pamäť, svoj pseudo-antikomunizmus, a „antifašizmus“, ale aj širšiu predstavu svojej osvietenskej kulturträgerskej úlohy, kde sa už ani neráta s osvetou ľudu, ale s tým, že zadubený zostane navždy lebo je to jeho „prirodzená úloha“ kým ich úloha je tých „menej hodnotných občanov“ nielen poučovať či vzdelávať, ale najmä ich viesť a vládnuť im.
Ak sa Vám to zdá odťažité, skúmajte, rozmýšľajte, akú má budúcnosť strom, ktorému záhradník každý rok oseká korene. Aké konkrétne rodinné, klanové a skupinové záujmy sa skrývajú za konštrukciou nového národa.