Demokrácia vonatkozó – Magyarosódás vagy Magyarosítás ? Polemika s Jaroslavom Daniškom i Martinom Hanusom. Čo sa to deje s ústavou Maďarska ? Magyar presadil v parlamente 17. dodatok k ústave (17. zmenu ústavy) a dvaja poprední slovenskí konzervatívni verejní intelektuáli kresťansko-demokratického pôvodu, ktorí sa inak na mnohých veciach nezhodnú, sa zhodli na bezprecedentnosti zásahov Magyara a strany Tisza do „demokratického ústavného poriadku“.
Ako je u demokratov zvykom, sľubujú si od demokracie priveľa, a tak sa im výkon ústavodarcu nielen nepozdáva, ale ho považujú za prekročenie „všetkých hraníc“. Autor tohto článku si dávno od demokracie sľubuje ozaj málo, a preto sa mu výkon maďarského ústavodarcu síce nepozdáva, ale ponúka svoj názor na to, prečo sa v prípade 17. dodatku nedá hovoriť o rozpore s demokratickým ústavným poriadkom ani prekračovaní „všetkých hraníc“.
Tento text zhrňuje polemiku s šéfredaktorom Markera, pánom Daniškom ako v rozsahu jeho článku „Jakobín „(Marker 14. júl 2026) a mojej následnej bohatej diskusie s ním pod jeho článkom a súčasne predstavuje polemickú reakciu na článok pána Hanusa „Magyarská revolúcia/V čom má pravdu Orbán, keď hovorí o konci demokracie“ (Postoj, 14. júl 2026) v jeho prípade sa obmedzujem na tvrdenia ohľadne skrátenia funkcie prezidenta Sulyoka, a súčasne na limit pre opakovanú zvoliteľnosť poslancov.
Opakovaná bezprecedentnosť a prezident, alebo «Такого ещё никогда не было… и вот опять!»
Obaja autori kritizujú retroaktívnosť postupu parlamentu, ktorý skrátil funkčné obdobie prezidenta Sulyoka. Pán Daniška k tomu ešte kritizuje (znovu) zavedenie vekového limitu pre skončenie funkčného obdobia sudcov Ústavného súdu, čo v praxi znamená zánik funkcie značnej časti z nich.
Bezprecedentný zásah vidia v dvoch oblastiach málo estetického legislatívneho počinu ústavnej väčšiny maďarského parlamentu.
Jedným je retroaktívny zásah do funkčného obdobia prezidenta (a v prípade p. Danišku aj sudcov ÚS) a druhým zavedenie obmedzenia pre zvoliteľnosť v podobe dvanásťročného výkonu funkcie poslanca.
Pán Daniška v článku „Jakobín“ uvádza:
„Parlament nemôže ústavnou ani žiadnou inou väčšinou schváliť skončenie funkcie úradujúceho prezidenta. Nemá takú moc. Parlament nemôže schváliť okamžité vylúčenie 4 či 5 riadne zvolených ústavných sudcov, pretože majú vyše 70 rokov, aj tu platí, že nemá na to moc. Parlament nemôže stanoviť, že poslanci môžu vykonávať svoj mandát maximálne 12 rokov s tým, že sa to počíta spätne. Parlament nemá takú moc.
Retroaktivita je spoločný princíp všetkých zásadných návrhov Pétera Magyara. Retroaktivita je porušenie právnej istoty a teda porušenie právneho štátu.
Magyarova koalícia to včera všetko porušila. Zaklínadlom sa stala táto veta: „Keď vstúpi ústava do platnosti, prestane platiť mandát prezidenta.“
Neuveriteľná nehoráznosť.“
Pán Hanus v článku „Magyarská revolúcia…“ volí „opatrnejšie“ kritické slová,
„Podstatne horšie je to s legitimitou ďalších krokov vládnucej Tiszy. Najviac sa hovorí o defenestrácii prezidenta Tamása Sulyoka, od ktorého sa momentálne očakáva, že do piatich dní podpíše ústavnú novelu, ktorou ho včera poslanci Tiszy zbavili funkcie. (…) Sám Magyar sa obhajuje tým, že prijatá zmena ústavy nesplnomocňuje každú budúcu väčšinu, aby sa zbavila nepohodlných ľudí, jej cieľom je totiž „raz a navždy ukončiť jedinečnú, vážnu a neúnosnú situáciu“ (…) Sulyoka však zvolil parlament, ktorý vzišiel z demokratických volieb v roku 2022, keď Fidesz získal okolo 54 percent hlasov – podobne ako teraz Tisza.„
Posledná veta pána Hanusa sa vzťahuje k strate legitimity Husáka, a jeho odstúpeniu vs. neodstúpeniu Sulyoka.
V neskoršej diskusii pán Daniška formuloval, keďže som argumentoval jeho podporou pre skracovanie funkčného obdobia parlamentu ako referendom tak aj jednorazovými ústavnými zákonmi „o skrátení funkčného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky“ a postuloval som ich ako analogický „retroaktívny“ zásah do práv poslancov (podobne argumentoval o predčasných voľbách český i slovenský ÚS – podľa môjho názoru nezmyselne, a slovenský Ústavný súd za nezmyselnosť argumentácie správne kritizoval svojho času aj pán Daniška) tri doplňujúce, ale pôsobivé argumenty (parafrázujem z viacerých diskusných príspevkov)
- Analógia medzi skrátením funkčného obdobia parlamentu parlamentom ale aj referendom a skrátením funkčného obdobia prezidentovi (výkonná moc) alebo sudcom ÚS (súdna moc) je nesprávna, pretože v prípade skrátenia FO parlamentu si svoje funkčné obdobie skracuje sama zákonodarná moc (a to aj v prípade referenda, ktoré sa na Slovensku považuje za súčasť zákonodarnej a ústavodarnej moci). V prípade 17. dodatku ide o narušenie deľby moci.
- Ústavný poriadok právneho štátu musí uprednostniť právnu istotu, a je to taká dôležitá hodnota, že nepripúšťa retroaktivitu v zásade nikdy. Aj vtedy ak priamo ústava retroaktivitu priamo nezakazuje. (V námietkách k tejto téze sa vysporiadam aj s argumentom pána Hanusa o voľbe Sulyoka parlamentom zvoleným v slobodných voľbách).
- Aj keď ústavný súd nemá právo posudzovať súlad zmien ústavy s ústavou, má právo to učiniť, keď ide o zásahy do ľudských práv. Veď inak by mohol ústavnou väčšinou parlament odňať alebo zrušiť základné práva, najmä také, ktoré ústava priamo nespomína (v tomto treťom argumente si nie som istý či „nespomína“, „neuvádza“ je preklep pri formulovaní, preto beriem aj výklad že naopak má ísť o základné práva, ktoré ústava uvádza, zdá sa byť zrejmé, že ak existujú také základné práva, ktoré maďarská ústava neuvádza, tak na zásah do nich netreba zmenu ústavy).
Vyzerajú solídne však ? Ako si rýchlo ukážeme, nie sú.
Moja prvá námietka k argumentu 1: V prípade ústavodarcu (teda ústavnej väčšiny parlamentu) nejde o zásah zákonodarnej moci do moci výkonnej alebo súdnej (tieto sa navzájom v republikách a konštitučných monarchiách pravidelne kontrolujú systémom bŕzd a protiváh) ale o vlastný výkon ústavodarnej funkcie.
Predstavme si na chvíľu, že by Magyar predložil zmeny ústavného poriadku ako plebiscitnú (referendovú) otázku. Ústavodarcom by tak bol iný orgán, než je parlament. Existujú aj demokratické štáty, kde na zmenu ústavy, je potrebné referendum. Existujú a existovali štáty kde na zmenu ústavy bolo volené osobitné ústavodarné zhromaždenie, aby sa jeho funkcia ústavodarcu odlíšila od „bežnej“ zákonodarnej funkcie.
Ústavodarca, aj keď ide o ten istý personálny substrát, ako u zákonodarcu, stojí nad zákonodarnou, výkonnou i súdnou mocou. Ústava je v právnom štáte predsa zdrojom ich legitimity i vymedzenia ich vzájomných vzťahov.
Je často typickým príkladom juristokracie, keď sa ústavným súdom pripisuje (alebo si sami uzurpujú) negatívnu ústavodarnú moc ( k tomu viac v námietkách k tretiemu argumentu).
Druhá námietka k argumentu č.1 : Ak by som pripustil, že ústavodarca je viazaný pri zmene ústavy deľbou moci podľa predchádzajúcej ústavy, potom samotná ústava 2011 bola prijatá Fideszom v rozpore s touto zásadou. Podľa ústavy 2011 od 1.1. 2012 sa Najvyšší súd zmenil na Kúriu a časť jeho právomocí v riadení súdnictva prešla na Súdnu radu. Súčasne zanikla funkcia predsedu najvyššieho súdu (pozri bližšie rozsudok ESĽP Baka v. Hungary).
Následne v roku 2013, v čase keď už prebiehal súdny spor pred ESĽP medzi expredsedom Najvyššieho súdu (v tej dobe už šéfom civilnej sekcie Kúrie) p. Bakom, schválilo Národné zhromaždenie vykonávajúc ústavodarnú právomoc Dodatok č. 4. Týmto dodatkom bola ústava zmenená tak, že bola retroaktívne zrušená súdna rada, časť jej právomocí prešla na Kúriu a časť na Súdny úrad, opätovne ku dňu platnosti ústavy 2011 (teda s pravou retroaktivitou) nielen znamenala opätovný zánik funkcie predsedu Najvyššieho súdu ale aj predsedu Súdnej rady a všetkých členov Súdnej rady. Pán Baka svoj súd s Maďarskom vyhral. Nádhera. Akurát Najvyšší súd dodnes je zrušený a dodnes existuje Kúria. Všetky reálne dôsledky ostali v platnosti. Intenzita zásahu do individuálnych práv pána Baku a pána Sulyoka sa nijako nelíši. Legitimita zásahu sa však líši, keďže pán Baka o nových pravidlách vopred nevedel, pán Sulyok v čase svojej voľby o znení ústavy aj spôsoboch jej zmeny vedel.
Prvá námietka k argumentu 2: Tento argument sa vyvracia priamo argumentom 1, je z neho zrejmé, že retroaktivita niekedy prípustná je. Typicky vtedy, ak funkčné obdobie štátnemu orgánu v demokracii skracuje ten, kto je zdrojom jeho moci a legitimity – teda ľud, démos.
Tvrdiť, že ústavodarca v republike (či už parlament, ústavodarné zhromaždenie či referendum) nemôže skrátiť funkčné obdobie kvôli právnej istote držiteľa úradu, legitímne očakávajúceho, že sa ústava nezmení, je tiež predmetom peknej analógie.
Sulyok bol zvolený na funkčné obdobie určené ústavou, a „legitímne očakával“ že vôľa ústavodarcu sa nezmení.
V dedičnej konštitučnej monarchii zvanej Bulharsko mal panovník legitímne očakávanie, že bude vládnuť do smrti. Ajhľa, bola to dedičná monarchia iná a ústavodarca zmenil rovno celú dynastiu.
V dedičnej konštitučnej monarchii zvanej Taliansko korunný princ Umberto zastupujúc kráľa vyhlásil v roku 1946 „referendum sulla forma istituzionale dello Stato“ teda o štátnej forme, medzitým sa v máji stal kráľom a v júni vyhrali republikáni.
Kráľ sa podľa tejto logiky tiež mohol obrátiť na ústavný súd, že zmena ústavy má nadobudnúť účinky až odo dňa jeho smrti, lebo on v čase nástupu na trón legitímne očakával, že bude vládnuť do smrti. Vedel síce, že obmedzený ústavodarca – referendum, môže rozhodnúť o zmene na republiku, ale „nemohol predvídať taký hrubý zásah do právnej istoty“ akým je to, žeby už on mal prísť „predčasne“ o svoju „nespravodlivo krátko“ zastávanú funkciu.
V inej tradičnej katolíckej monarchii mal jeden opát prorocký sen, že kráľ bude vládnuť ešte 6 rokov. Možno sa po smrti kráľ aj Bohu – zdroju svojej legitimity posťažoval, že keď si ho povolal už o dva roky, zasiahol do jeho legitímnych očakávaní.
Druhá námietka k argumentu 2: Princíp právnej istoty síce „neguje“ retroaktivitu, ale princíp právnej istoty, ako žiadna iná ústavná hodnota v ústavnej republike či monarchii, teda v zásade v demokracii s ústavnou ochranou základných práv, nie je absolútny. Právna istota nie je absolútna. Prelamuje ju všeličo, vrátane napríklad takého dovolania. Ani právo na prístup k funkcii bez diskriminácie nie je absolútne. Takmer žiadne právo napísané v ústavných listinách nie je absolútne, najmä ak naráža na limity práv iných osôb, nota bene iných ústavných orgánov, o to viac, ak naráža na limity dané ústavodarcom.
Tretia námietka k argumentu 2: Sulyok sa stal prezidentom v konkrétnom ústavnom systéme. V tomto systéme nielenže nebola retroaktivita pri skracovaní funkcie zakázaná, bola priamo použitá pri jeho zrode a to ako v ústave 2011 tak aj v dodatku č. 4. Sulyok sa stal prezidentom voľbou v systéme, v ktorom vedel a vie, že išlo o takzvanú suverénnnu demokraciu, v ktorej parlament ako ústavodarca tvrdí od roku 2011, že má právo skrátiť funkčné obdobie orgánom inej vetvy moci, ba dokonca ich aj zrušiť, a že má právo ich zrušiť dokonca so spätnou platnosťou. Nielenže to tvrdil, aj to urobil a to opakovane a voči viacerým osobám v najvyšších súdnych orgánoch. Implicitne (a ako prezident a predtým sudca ústavného súdu aj explicitne svojou prísahou) sa podrobil takémuto ústavnému systému a jeho pravidlám, vrátane obmedzenia právomocí ústavného súdu. To je rozdiel oproti Bakovi a keby som mal prorokovať, hoci také nadanie nemám, povedal by som, že Sulyok nemusí byť ani na ESĽP úspešný a nemusí to byť kvôli jeho progresívnej zaujatosti.
Námietka k argumentu 3: Ústavný súd v Maďarsku takú právomoc nemá. Navyše však, nemôže ani vo veciach Sulyoka konať, lebo si väčšina pléna namietla zaujatosť. Po zániku funkcií niektorých ústavných sudcov potom môže byť Sulyok zosadený aj impeachmentom. Pokiaľ ide o základné práva, konzervatívci dlhodobo bojujú proti bujneniu tzv. materiálneho jadra ústavy a možnosti ústavného súdu byť negatívnym ústavodarcom. Naozaj vidím, že sa právo na zotrvanie vo funkcii proti vôli ústavodarcu (zdroja legitimity) porovnáva so základnými právami ? Áno, v liberálnom (nie demokratickom ale výslovne liberálnom) ústavnom poriadku niektorých štátov existuje materiálne jadro ústavy, nezmeniteľná klauzula, ktorú ústavné súdy môžu aplikovať aj na ústavné zákony. Je tomu tak v Nemecku, je tomu tak v Českej republike, a podobné právo si z prsta vycucal aj náš Ústavný súd napriek ústavnému textu, ktorý mu úplne zakazuje posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou.
V Maďarskej „suverénnej demokracii“, „neliberálnej demokracii“ či „režime národnej spolupráce“ brojili ústavní sudcovia, právni filozofi, i politici ako Orbán a Gergely Gulyás (dnešný šéf frakcie Fideszu, jeden z hlavných strojcov ústavy 2011 a ešte pred jej prijatím strojca útokov na predsedu Najvyššieho súdu Andrása Baku a veľký obhajca ústavných dodatkov 1-5) dlhodobo proti takejto kontrole ústavného súdu voči ústavodarcovi.
Sú na to dve ľudové múdrosti, (niekedy ich označujem za ľudové hlúposti ale tentokrát sa hodia):
„Kto seje vietor, búrku bude žať.“
„Nehnevaj sa na zrkadlo, keď máš krivú hubu“.
Skôrnatené žily Fideszu a komunistickí poslanci
Nerozumiem, ako sa stalo, že pán Hanus porovnáva účasť komunistických poslancov v ponovembrových parlamentoch, ktorým ju nik nezakázal (bolo ju možné zakázať, a možno aj vhodné. A bol by to zásah do demokracie ? Ľudákom, Nemcom a Maďarom po roku 1945 demokrati zakázali nielen kandidovať, ale aj voliť v mene obnovy demokracie bolo odňaté aktívne volebné právo státisícom ľudí) s obmedzením funkčných období poslancov.
Pán Daniška sa aspoň obmedzil na boj proti retroaktivite, hoci s ním nesúhlasím. Pán Hanus ide ďalej, a predkladá nám štatistiku koľkých poslancov Fideszu a Mi Házank to zasiahne. Pre Mi Házank to bude strata polovice „osobností“ z klubu, ktoré v roku 2030 nebudú môcť kandidovať. Pre Fidesz to bude ešte horšie:
„Ústavná novela však znamená takmer doslova vymazanie opozície. Až dve tretiny súčasných poslancov Fideszu už v najbližších voľbách nebudú môcť kandidovať do parlamentu. Z rovnakých dôvodov sa už o priazeň voličov nebude uchádzať polovica dnešných poslancov z opozičnej strany Moja vlasť.“
Na toto si požičiam otázku od Xavéra Veselého a prezidenta Roosevelta:
No a čo ?!
Dve tretiny súčasných poslancov Fideszu nebudú môcť kandidovať. To ale znamená, že do roku 2030 dovŕšia tri volebné obdobia. Toto volebné obdobie už predsa dokončia nejde teda o žiadnu retroaktivitu. Tvrdenie, že by sa aj zavedenie limitov malo uplatňovať iba pro futuro je azda odpozerané od Ruska, Bieloruska, či Kazachstanu, kde vždy pri novej ústave kvôli „ochrane legitímnych očakávaní občana prezidenta“ začínajú limity počítať nanovo.
Z dnešného volebného klubu (frakcie) Fidesz/KDNP sú 2/3 poslancov, ktorí majú za sebou najmenej dve celé volebné obdobia a dovŕšia teda tretie. Sú teda poslancami najmenej od roku 2018 (niektorí od roku 2011 niektorí ešte dlhšie). Je na tom Fidesz tak, že nemá žiadnych poslancov, ktorí neboli zvolení do roku 2018 ? Nie veru. Dokonca je to tak, že tretina zvolených poslancov Fideszu-KDNP sú takí, ktorí v roku 2030 ešte nebudú mať volebnú prekážku. Naviac práve už spomínaný Gergely Gulyás oznámil, že po nadobudnutí účinnosti dodatku odstúpi ako predseda frakcie, aby frakciu viedol niekto kto bude môcť kandidovať v roku 2030 a zviditeľnil sa tak. Fidesz má stále svoje média, výbory a parlament kde jeho poslanci môžu zvoliť stratégiu tak aby poslancov s kratším pobytom v parlamente do roku 2030 vyzdvihli.
Navyše aj v analýze pána Hanusa je taká tichá chybička – nehľadí vôbec na príčiny tohto stavu u Fideszu.
Tie sú dve: prvá je jeho volebný neúspech, pri menej získaných poslancoch je totiž normálne, že sa dostali najmä kandidáti z hornej časti pomernej listiny teda stranícki matadori, Fidesz ale mal na kandidátke ďalších kandidátov s kratšou kariérou na nižších miestach, nuž do roku 2030 môže ďalšiu politickú aktivitu budovať aj vôkol nich, o to viac to platí o jednomandátových obvodoch kde má 4 roky na to, aby si tam reorganizoval svoje stranícke štruktúry, čo aj Orbán označil za najbližšiu úlohu.
Druhá príčina je samotných 16 rokov nepretržite pri moci. Fidesz ale aj ďalšie opozičné strany mali za tú dobu skôrnatené žily. A práve takému skôrnateniu bránia limity znovuzvolenia (term limits). V Európe sú raritné, ale zaviesť ich chcel aj Macron v rámci svojej iniciatívy, ktorú po roku 2019 opustil (samozrejme pre pokles svojho vplyvu, iné neúspechy a odpor Senátu).
Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté
Vo Francúzsku teda navrhoval rovnaké obmedzenie poslancov Macron, v Taliansku Hnutie piatich hviezd, v Bulharsku socialisti, v Portugalsku ich priamo umožňuje zaviesť ústava, v amerických štátoch, kantónoch i na rozličných regionálnych úrovniach sú bežné.
Medzi významné výnimky z obmedzení funkčného obdobia uvalených na zvolených členov parlamentu patria výnimky v Mexiku a Portugalsku. Napríklad časť III o všeobecných zásadách štátu podľa článku 118 portugalskej ústavy uvádza:
„1. Nikto nesmie vykonávať žiadnu politickú funkciu s národnou, regionálnou alebo miestnou politickou pôsobnosťou doživotne.
2. Zákon môže stanoviť obmedzenia pre následné obnovovanie mandátov držiteľov výkonných politických funkcií.“
Tento článok zakotvuje „zásadu obnovovania“, ktorá zakazuje akejkoľvek osobe zastávať národnú, regionálnu alebo miestnu politickú funkciu doživotne. Okrem toho umožňuje legislatíve stanoviť obmedzenia pre následné obnovovanie mandátov držiteľov výkonných politických funkcií. Hoci toto ustanovenie samo o sebe nestanovuje obmedzenia funkčného obdobia, zavádza ústavný základ pre obmedzenie predĺženého funkčného obdobia vo verejnej funkcii.
Súčasne však platí, že v Portugalsku tak môže zaviesť parlament bežným zákonom limity na počet funkčných období!
Iste, možno argumentovať, že poslanec zvolený v Portugalsku vie, že bežným zákonom sa môžu zaviesť takéto limity a teda nejde o „pravú retroaktivitu“ alebo o „zásah do právnej istoty“, či „legitímnych očakávaní“.
To je pravda. V takom prípade však treba opäť pripomenúť, že skracovanie funkčných období iným vetvám než zákonodarnej moci, ústavou a ústavným dodatkom zaviedol Fidesz v r. 2011-2013 a teda pre poslancov Fideszu a Sulyoka platí presne to isté čo pre poslancov v Portugalsku. Vedia, že príslušným procesom (hoci v Maďarsku ústavnou nie bežnou väčšinou) môže byť skrátené ich funkčné obdobie a tiež zavedené limity (ktoré by inak boli v rozpore s ich „právom na funkciu“), keďže sami takúto moc dali parlamentu a ústavnému súdu zakázali súlad takých ústavných zákonov s ústavou posudzovať.
Mimo Európy sa obmedzenia parlamentných funkčných období častejšie dodržiavajú v Amerike.
Obmedzenia existujú v Kostarike, kde poslanci zostávajú vo funkcii štyri roky bez možnosti následného znovuzvolenia (článok 107 Ústavy Kostarickej republiky).
V Bolívii ústava z roku 2009 stanovuje nielen obmedzenia funkčných období pre prezidenta a viceprezidenta, ale aj pre členov Plurinárneho zákonodarného zhromaždenia. Podľa článku 156 sú zákonodarcovia volení na päťročné obdobie a môžu pôsobiť ešte jedno ďalšie funkčné obdobie, čím sa v podstate zavádza obmedzenie na dve funkčné obdobia. Hoci sa opakovaným revíziám obmedzení prezidentských funkčných období, ktoré vyvrcholili rozhodnutím Ústavného súdu z roku 2017, ktoré dočasne povolil neobmedzené znovuzvolenie, venovala veľká pozornosť,
tento vývoj mal obmedzený vplyv na ustanovenia Zhromaždenia o obmedzení funkčných období, ktoré zostali nedotknuté. Od roku 2023 bolívijský Ústavný súd potvrdil obmedzenia funkčných období pre výkonnú moc, čím diskvalifikoval bývalého prezidenta Eva Moralesa z budúcej kandidatúry, ale nezmenilpravidlá týkajúce sa legislatívneho obdobia, ktoré naďalej odrážajú záväzok k obmedzenému parlamentnému funkčnému obdobiu.
V Ázii ústava Filipín (článok VI, oddiel 7) stanovuje obmedzenie troch
po sebe nasledujúcich funkčných období pre členov ich Snemovne reprezentantov.
Mexiko predstavuje zriedkavý prípad:
Článok 59 mexickej ústavy stanovuje, že senátori a členovia Kongresu
Únie nemôžu byť znovuzvolení na funkčné obdobie bezprostredne nasledujúce po funkčnom období, na ktoré boli zvolení
(s jedinou výnimkou stanovenou v článku 59(2) po reforme z roku 2025).
Môžeme si samozrejme povedať, že ide o rozvojové krajiny (čo iste neplatí o Portugalsku) , ale najmenej v prípade Kostariky je to pochybné tvrdenie, ale najmä vo všetkých týchto prípadoch ide o demokratické štáty.
Samozrejme, najvýznamnejšie hnutia za obmedzenie počtu mandátov sú v USA, Francúzsku a Taliansku neúspešné či úspešné len čiastočne. Ale to rozhodne nediskvalifikuje úpravu v Maďarsku, hoci nie je „estetická.“
A prečo sa neozve únia : pre živého Boha, čakali ste niečo iné ?
Táto časť polemiky bude najkratšia.
- Únia sa neozve, lebo jej to vyhovuje. To sme už predsa videli v Poľsku, Rumunsku, napokon aj Nemecku pri trápnom zvolaní starého parlamentu na reformu „dlhovej brzdy“ ktorá by už v parlamente s posilnenou AfD neprešla.
- Únia sa neozve, lebo nemôže obmedzenia poslaneckých mandátov vyčítať Magyarovi, keď ich v čase ich rovnakých návrhov nevyčítala Hollandovi a Macronovi.
- Únia sa neozve ohľadne Sulyoka a ústavného súdu, lebo rada nechá Fidesz sa vykúpať v dôsledkoch ústavy 2011, dodatku č. 4 a obmedzenia právomocí ústavného súdu, a ešte tým podporí argument, že ústavný prieskum ústavných zákonov je potrebný na ochranu základných práv, a má tak možnosť posilniť juristokraciu.
- -100. Únia sa neozve lebo jej to vyhovuje.
Ústavodarca a slovná hračka z úvodu
Maďarčina má pre proces maďarizácie dva pojmy – magyarosodás a magyarosítás. Prekladajú sa ako maďarizácia (zhora-nadol nariadená) a pomaďarčovanie (dobrovoľná asimilácia). Čo teda so slovnou hračkou z úvodu ? Ak je ústavná zmena v Maďarsku nejakou novou kvalitou, o čo ide ? Nesie demokracia v Maďarsku príznak „magyarovský“ násilného poslúchania Magyara, alebo ide o „pomaďarčenie“ zdola, alebo inak povedané zvnútra jestvujúceho systému?
Dúfam, že po tomto príspevku je jasné, že ústavná väčšina (a to s dôkazom slobodného hlasovania, veď aj preto 6 poslanci Tisza hlasovali proti dodatku) schválila normy, ktoré v maďarskom prostredí zodpovedajú fideszáckej ústavnej tradícii a to dokonca spôsobom, ktorý musel byť pre Sulyoka menej prekvapivý ako bol pre predsedu Najvyššieho súdu v čase orbánovskej revolúcie 2010-2013.
Politicum na záver: Prečo by sme nemali naskočiť na Fideszácky vlak my, Slováci…
V Maďarsku jedna konzervatívno-nacionalistická strana padla. Nahrádza ju druhá, liberálno-nacionalistická. Budeme mať ešte príležitosti s ňou či už budovať vzťahy alebo obmedzovať napätia.
Načo je nám v tejto situácii byť na poplach o pochybnom práve parlamentom zvoleného Sulyoka zostať prezidentom napriek vôli ústavnej väčšiny, alebo členov ústavného súdu, ktorí už svojou voľbou a prísahou rezignovali na ochranu práv, pokiaľ sú tieto dotknuté či porušené ústavným zákonom ?
Pri novej maďarskej ústave, ktorá pôjde do plebisictného schvaľovania, by sme si radšej mali všímať, či tam ostanú iredentistické prvky ústavy z roku 2011, ako na tom budú so svojím ústavným postavením menšiny v Maďarsku a ako sa budú vyvíjať právomoci ústavného súdu.
A aj pritom je dosť miesta na obavy, že otočka Magyara k európskemu mainstreamu bude práve naopak znamenať plnú kapituláciu pred juristokraciou nového ústavného súdu, ESĽP a SDEÚ.
Ak sa raz náhodou stane, že budeme mať možnosť ústavnou väčšinou obmedziť zásahy SDEÚ, ESĽP ale aj správnych súdov či ústavného súdu do hodnotových otázok v ústave, aj tak budeme pripodobňovaní Maďarsku a Poľsku za Orbána a PiS. (Dnes to vyzerá nepravdepodobne, ale to vyzerala deň pred hlasovaním aj posledná novela slovenskej ústavy, po ktorej už progresívci vyčítali ústavnej väčšine to isté – teda odstraňovanie ústavného poriadku).
Nabíjať im ešte ďalšími argumentmi, ktoré len posilnia juristokraciu a postavenie ústavného súdu ako negatívneho ústavodarcu a v mene krátkodobého politického zisku či kritiky „progresívca“ Magyara je podľa môjho názoru neprezieravé.
Hoci politicky to vyzerá jasne, a je pravdepodobné, že Magyar buduje autoritatívny systém len iného typu než bol Orbánov, buduje ho spôsobmi, ktoré mu maďarský ústavný systém na Orbánov spôsob umožnil. Buďme s Járom Zimmermanom radi, že nám tak Orbán ukázal to slávne: „Tudy cesta nevede“, aj to, ako citlivé je obmedzovania právomocí ústavného súdu a ako nepostupovať pri zmenách ústavy.
Nie som demokrat, a demokratický ústavný poriadok pozorujem zboku a s sarkastickým úškrnom.
Ale keď ho už nateraz máme, je lepšie – v situácii, keď tento poriadok väčšina spoločnosti podporuje – s ústavou narábať ako s hodinovým strojom, nie ako s pokazeným diskovým pluhom (teda s podstatne menším kladivkom a jemnejšími údermi) kvôli tomu, aby sme nevzbudili progresívnu kritiku (tá je na našej opatrnosti úplne nezávislá).
Ide najmä o to, aby ústava aj po obmedzení ústavného súdu alebo posilnení jej „hodnotovo normálneho“, neprogresívneho materiálneho jadra, (ktoré azda pomenovala posledná novela ústavy) nerezignovala úplne na ochranu tohto jadra ale aj základných ľudských práv pred ústavodarcom, tak ako rezignovala v Maďarsku.
Orbánovský konzervativizmus sa vybral vo veži ústavného orloja správnym smerom ale vybral sa tam s búracím kladivom. Teraz sa fideszácki nosiči tvária prekvapenie, prečo tým kladivom trieska Magyar.
Slovenská ústavná väčšina sa vybrala správnym smerom, dokonca aj nástroje si vzala správne ale v orloji zablúdila a nedošla dostatočne ďaleko. Za dnešným stavom treba už ale urobiť len niekoľko krokov, treba ich robiť opatrne, dôkladne a presne.
Keďže opatrnosť, dôkladnosť a presnosť sú národné vlastnosti, ktorými sú Slováci známi po šírom svete, už teraz viem ako to dopadne. Ale za pokus to stojí. Aj pre ten pokus ešte občas s hlasmi v konzervatívnom prostredí polemizujem.