Na Západe nič nového – „Im Westen nicht Neues“ – je známy román a asi ho netreba približovať. Erich Maria Remarque je v tomto prípade inšpiratívny dvojnásobne, lebo nielen jeho zobrazenie opotrebovacej vojny môže byť inšpiráciou, tou môže byť i samotné slovo „západ“ – tu myslené zoskupenie ruských vojsk Západ, ktoré vyvíja tlak od rieky Oskoľ (Oskiľ).
V poslednej debate „Do živého“ komentátorov magazínu/denníka Marker bola ako obvykle jednou z tém vojna na Ukrajine, možnosti a pravdepodobnosť jej ukončenia.
Účastníci azda odpustia, že ich nebudem citovať, čitatelia tohto textu reláciu buď videli alebo zrejme čoskoro uvidia či aspoň ako je zvykom v novej dobe „preletia – preklikajú“.
V tejto polemicky ladenej stati skúsim stručne načrtnúť dva problémy, ktoré sa týkajú predpokladov, z ktorých účastníci vychádzali a odôvodniť môj názor na to, prečo tieto predpoklady považujem za nesprávne, a prečo si myslím, že vojna sa skončí po získaní zvyškov Donbasu Ruskom.
Neutrálny analytik: Mýtická postava
Samozrejme, ja sám nie som analytik, a už vôbec nie vojenský. Ale podobne je na tom väčšina úspešných OSINT analytikov, ktorí sa vojne venujú, a to na oboch stranách „sporu“, ba aj medzi „neutrálnymi pozorovateľmi“. Neutrálny analytik je vo vojne inak v zásade mýtická postava. To je preto aj moja prvá a podstatná výhrada k predpokladu, že vieme s istou mierou presnosti hodnotiť práve prebiehajúci konflikt.
Keď páni Daniška, Števkov, či Palko hovoria o zamrznutí frontu, významnom spomalení postupu ruských jednotiek či o (ne)pravdepodobnosti dobytia pevnostného pásu, často sa v debate Do živého do úmoru vyskytuje slovné spojenie „podľa väčšiny analytikov“, či „známy neutrálny analytik“. a potom samozrejme „ako sme už písali“.
Metodologický problém s prístupom k zdrojom ohľadne pohybu alebo „relatívnej nehybnosti“ frontu je daný tým, že sa účastníci zjavne venujú istému druhu autocenzúry. Ruských vojnových blogerov či analytikov si zakázali zjavne nielen citovať, ale do istej miery o nich aj odmietajú rozmýšľať. Venujem sa otázke rusko-ukrajinskej vojny iba okrajovo, ale nemohol som si nevšimnúť tento prístup účastníkov debaty.
Javí sa mi, že je spôsobený tromi prvkami: a) vedomou pozitívnou snahou vyhnúť sa ruskej propagande, b) vedomou snahou vyhnúť sa intenzívnejšej kritike mainstreamu za „proruský postoj“, c) možno aj nevedomým uprednostňovaním takého výkladu, ktorý znižuje riziko prílišného odpútania sa od mainstreamu, alebo ak chcete od akéhosi intuitívneho mediánu „správ z frontu“. Posledný prvok je známy z agentúr, ktoré „upozadia“ také výsledky prieskumov, ktoré príliš odskakujú od priemerných sledovaných čísel.
Vážený priemer pohľadu výrazne proukrajinských analytikov (ISW, Deep State, Fíni etc), s mierne proukrajinskými analytikmi (k neutralite sa dosť blížiaci AMK Mapping, výraznejšie proukrajinskí Playfra, Clément Molin), za súčasnej absencie ruských zdrojov sám osebe vedie k značnému skresleniu vývoja či pokoja na fronte. Pritom je ruských pohľadov veľa, a mnohé z nich sú pomerne blízke odhadom „neutrálnych“ analytikov.
Pri správnom nasvietení tieň vždy dopadá len na jednu (nie našu) stranu
Už som na to upozorňoval v inom texte, keď išlo o veľké (v značnej miere sezónne) spomalenie ruského postupu vo februári a marci, pričom hlavným dejiskom spomalenia bol ukrajinský protiútok na juhu Dnepropetrovskej oblasti – teda v oblasti kde väčšina analytikov ani veľmi ruskú konsolidovanú prítomnosť nepripúšťala, v zásade iba AMK Mapping a ruské zdroje kreslili líniu podobne, ruskú konsolidáciu v tejto oblasti dokonca označoval za slabú aj Jurij Podoliaka, ktorý dlhodobo upozorňuje (skoro v každej svojej relácii),že jeho frontová línia sa snaží najmä identifikovať kde je väčšia, silnejšia kontrola jednej alebo druhej strany, pričom nepoužíva sivé zóny. AMK Mapping sivé zóny a po novom infiltračné zóny (predtým zavedené aj ISW a Deep State) používa. AMK Mapping používa súčasne systém, pri ktorom vzájomne odpočítava ruské a ukrajinské „zisky“ na jednotlivých úsekoch frontu a z toho vypočítava postup. Ruský postup tak poklesol výrazne o odpočet ukrajinských protiofenzív práve v oblastiach neistej a nejasnej kontroly. Samotné sivé zóny a infiltračné zóny sa veľmi pekne rozkladajú vždy v miestach, kde údajne alebo skutočne Rusi postúpia, kým prípady, kde v protiútoku územie vyčistia Ukrajinci, sú vždy vyznačované ako územia pod ukrajinskou kontrolou.
Kosťantynivka ako druhý Pokrovsk
Typickým príkladom rozdielov vo vnímaní situácie je potom (a práve preto) momentálne jedno z ohnísk bojov – donbaské mesto v „pevnostnom páse“ zvané rusky Konstantinovka. V medzititulku používam ukrajinský názov preto, lebo na nižšie použitých mapách je častejší, a teda kvôli zrozumiteľnosti.1
Konstantinovka je už nejakú dobu ohrozená bojmi a ruskou infiltráciou, pričom mapy ruských pozícií, sivej zóny a infiltračnej zóny u jednotlivých zdrojov sa líšia.
(Oleg Carev, Konstantinovský smer, 15.05.2026, Tg)
(Jurij Podoljaka, Úsek medzi Toreckým a Konstantinovkou, 16.05.2026, Tg)
(Jurij Podoljaka, začiatok „hlavného“ útoku na Konstantinovku 8.05.2026 Tg)
(Jurij Podoljaka, stav „hlavného“ útoku na Konstantinovku 18.05.2026 Tg)
(Creamy Caprice, Detail Konstantinovky z geolokáciou bojov mikrorajón Hora, 26.4.2026, vlastná mapa Creamy_Caprice na google maps)
(Creamy Caprice, Detail Konstantinovky z geolokáciou bojov 11.5.2026, ruský útok na Moločarku z Novodmitrovky, podľa viacerých zdrojov odrazený, vlastná mapa Creamy_Caprice na google maps)
(AMK Mapping detail Konstantinovky s ruským „postupom“ žltým, ruskou držbou červeným, ukrajinskou držbou tmavomodrým, „postupom“ svetlomodrým a „sivou/infiltračnou“ zónou, google maps, navštívené naposledy 18.5.2026)
Samozrejme, rozsah ruského postupu na ruských kanáloch podlieha propagande, na druhej strane, existujú nástroje (okrem empirickej prechádzky po Konstantinovke bez ktorej by istý štátny úradník nominovaný SNS neuznal možnosť akýchkoľvek objektívnych záverov) ako propagandu filtrovať, a nemusí to byť hneď úplným ignorovaním ruských zdrojov.
Ak chceme porovnať tieto mapy, musíme porovnať ich metódy. Ako som už spomínal, Creamy Caprice ani Jurij Podoljaka sivé zóny neuvádzajú, pričom u Podoljaku prerušované línie sú útoky, kde sa síce ruské jednotky pokúšali zastabilizovať, ale ešte nie je isté, či sa im to podarilo, resp. či útok vedie k „trvalejšej“ prevahe kontroly nad územím.
AMK Mapping na druhej strane sivé zóny/infiltračné zóny používať začal, a ukrajuje z nich raz v prospech jednej raz druhej strany, pričom nie vždy používa odkazy na geolokáciu. Jeho „ostrovčekové“ kontroly síce lahodia ľuďom, ktorí chcú mať údaje „presnejšie“ alebo s „väčšou granularitou“ akurát niekedy je s nimi ten problém, že sú tak podrobné, až sa stráca trend, resp. ukazujú úspechy nevyrovnane. Typickým príkladom je jeho iná mapa, ktorú tu zverejním z dôvodu metodologickej kritiky (obsahovo sa v celom článku nebudeme venovať Záporožiu).
(AMK Mapping detail frontu medzi Ternuvatým a Čarivným s ruským „postupom“ žltým, ruskou držbou červeným, ukrajinskou držbou tmavomodrým, „postupom“ svetlomodrým a „sivou/infiltračnou“ zónou, google maps, navštívené naposledy 18.5.2026)
Na poslednej mape vyššie vidíme pitoreskný impresionistický či pointilistický stopstav frontu. Čarivné (sl. Čarovné, ru. Čudesnoe) je označené ako ruský zisk, pričom okolo neho je sivá zóna. Rusi viedli niekoľko dní obchvat Huľajpoľského z juhu smerom k Novoselivke a „po ceste“ dobyli Čarivné. Na mape je Huľajpoľské sivá zóna, zato Novoselivka je „pevne v ukrajinských rukách“.
Ďalej na sever sú tri ukrajinské „ostrovy pevnej držby“ na východ od Staroukrajinky, na severovýchod od Zalizničného (sl. Železničné ru: Železnodorožnoje) a na východ od Dobropilia.
Obe sú uprostred masívnejších výbežkov ruskej kontroly, popri tom sú od ukrajinskej „pevniny“ oddelené sivou zónou (teda zónou, kde sa infiltrujú ruské jednotky) napriek tomu je z úzkeho ostrovčeka pri Zalizničnom značený zisk ukrajinského územia, svetlomodrou. Samozrejme, ide o úsek s cestným spojením na Vrchnú Tersu cez Staroukrajinku, a Ukrajincom sa tam zrejme dá svoje jednotky zásobovať, ale v infiltračnej zóne ťažko bude taká logistika postačovať na „lokálny protiútok“.
Môj osobný záver je, že AMK Mapping to jednak prehnal s granularitou, a tiež že s počtom čitateľov stúpa jeho proukrajinský bias resp. nevedomá preferencia „mediánu“ a odpor k riziku reportovať inak ako väčšina. (Na ďalšom úseku frontu na juh od Pokrovského a Veľkej Michajlovky to vidno ešte lepšie, tam po „vyčistení“ ruskej kontroly nie je ani zmienkyhodná sivá zóna, zostalo tam územie „pevne v ukrajinských rukách“).
Významnejší je však dopad prehnanej granularity na môj odhad pravdepodobnej pravdivosti správ o rozsahu ruskej „lokálnej ofenzívy“ pre Konstantinovku.
Myslím si, že správy o ukrajinskej stabilizácii frontu (napriek skutočným úspechom v oblasti Stepnohorska a zmiešanému dojmu z juhu Dnepropetrovskej oblasti a „oslobodenia Kupianska“, ku ktorému naopak zjavne nedošlo) sú prehnané.
A prehnaný je aj predpoklad o kapacite Ukrajiny na dlhodobú obranu Konstantinovky a pevnostného pásu. Priesaková, infiltračná metóda, ktorú Rusi používajú, spolu so zeleňou v pahorkatinách, ktorými sa vinie Kanál Severný Donec-Donbas, a napokon kontrolou nad dopravnými koridormi privedie k rýchlejšiemu pádu Konstantinovky než dnes predpokladajú vojenskí analytici.
Rusko momentálne kontroluje hlavné ťahy do Konstantinovky z Pokrovska, z Donecka (H20), z Gorlovky a Torecka a z Bachmutu, a súčasne má k dispozícii laterálne prepojenia, v zázemí, ktoré sú podstatne bližšie než na ukrajinskej strane. Napokon, Konstantinovka je zásobovaná jednak (už veľmi limitovane cez ohrozenú trasu pri Dobropilia (T014 s napojením na ukrajinskú časť T015) cez Kramatorsk na Družkovku a zo Slavianska na Kramatorsk a opäť Družkovku (severnú časť tvorí trasa M03, južnú trasa H20). M03 je pritom pravidelne ostreľovaná, z južnej časti M03 sa Rusi tlačia od Minkovky na Malinovku, a súčasne prebiehajú boje (aj podľa ukrajinských zdrojov) v Raj-Aleksandrovke, a v území na juh od Dibrovej a v Lymane.
Inak Mykolaivka (Nikolajevka) prvá dedina za horským chrbtom oddeľujúcim ruskými jednotkami obsadené okolie Siverska (Severska) od Slaviansko-Kramatorskej aglomerácie, je súčasne strategickým miestom začiatku Kanála Severný Donec – Donbas, ktorý kedysi slúžil ako hlavný zdroj zásobovania civilnej populácie na Donbase vodou, a ktorý Rusi nevyhnutne potrebujú na obnovu bezpečného zásobovania vodou civilov v Doneckej aglomerácii.
Spomínam si pritom na prípad aglomerácie Pokrovsk-Myrnohrad (v hrozivom závane stalinizmu premenovanom Rusmi zasa nie na ich ruský ekvivalent, ale na ekvivalent sovietsky – boľševický), ktorý je zaujímavý aj tým, že ukrajinské zdroje situujú do týchto týždňov „plány“ na definitívne stiahnutie z Pokrovska. Inak povedané, mesiace bojov o Konstantinovku môžu ľahko znamenať mesiace, ktoré už uplynuli, niekoľko týždňov intenzívnych bojov a následne mesiac-dva propagandistických výsadkov do okolia a „bojov o zasadenie zástavy“, ktoré budú dobré iba na to, aby znemožnili dohodu o zastavení paľby na línii kontroly.
Väčšia legenda Vladimíro-Volodymyrova: nevysokí obri zápasia o výklad snov
Už desaťročia biblistika vykladá názov evanjelií „podľa Matúša“ a pod. ako dôkaz neskorších redakcií, alebo pripúšťa u Knihy proroka Izaiáša viacero autorov (tak sa za autora častí tejto knihy považuje neskorší tzv. Deuteroizaiáš).
V oblasti prehistorických mýtov či legendárnej svetskej tradície poznáme podobné prevrstvenie autorov a časových vrstiev rozprávania u stredovekých kronikárov, v zápisoch severských ság či kozmologických tradícií národov Orientu.
Dnes predstavuje nový mýtotvorný zdroj2 mediálny/informačný šum.3 Pretlak informácií a (podľa mňa) aj ich vysoká granularita, množstvo podrobností a klasický novinový cyklus skrátený v online prostredí na „hneď“, znemožňujú niekedy jasne identifikovať zdroj informácie. O jej pochopení, začlenení do rámca iných predchádzajúcich informácií.
Keď teda v tomto farebnom vodopáde bizarností zvanom „online médiá“ Financial Times prišlo s „dobre informovanými zdrojmi“ z Putinovho okolia o tom, že generáli mu sľúbili dobyť Donbas „do jesene“ sprvu ma to, podobne ako diskutérov v „Do živého“ zarazilo.
Hoci som tézu o spomalení ruského postupu podrobil kritike pre jej nejasnú metodológiu, ale aj preto, že miešala „cyklický“ pokles v zime s domnelými i reálnymi ukrajinskými protiútokmi, a napokon aj výpadkom postupu po blokovaní Starlinku zo strany Elona Muska, je nepochybné, že k istému spomaleniu došlo, hoci sa front od polovice apríla opäť uvádza do pohybu. Predbežne to vyzerá, že k nemu došlo spôsobom, ktorý stále znamená, že ruský postup bude asi rovnako rýchly ako v roku 2024 (hoci aspoň extrapolačné scenáre zo state „A teraz tú o spomalenom postupe“ sa azda nenaplnia).
Nebolo potrebné až tak hlboké zamyslenie, aby som tvrdenia FT vyhodnotil ako súčasť nového javu, ktorý zapúšťa korene v snahe zmeniť výslovnosť slova Occident na Akcident.
Správa Financial Times prináša argument, že osoby, ktoré priamo hovorili s Putinom, informovali FT, že generáli Putina presvedčili, že dobyjú zvyšok Donbasu do jesene, pričom následne sa zvýši „cena“ mierového urovnania, hoci bol pôvodne ochotný ukončiť konflikt na súčasnej frontovej línii. Následne, ako potvrdenie tejto správy, Vadym Skibický z ukrajinskej rozviedky prináša správu o tom, že v prípade dobytia Donbasu hrozí, že bude Putin požadovať vypratanie Ruskom neobsadeného severu Záporožskej oblasti a Chersonskej oblasti (na severozápad od toku Dnepra).
Doc. RNDr. Palko, jeden z účastníkov diskusie „Do živého“, správne poukázal na to, že požiadavka na vypratanie „ústavne ruských“ území pod ukrajinskou kontrolou je dlhodobým ruským prístupom, mýli sa na druhej strane (teda ak som jeho argumentu správne porozumel) v tom, že by išlo o požiadavku, ktorá by bola vždy podmienkou rokovaní. Rusko totiž svojho času dokonca memorandum pre USA (hoci možno nie v celku) zverejnilo a počas aktívnej fázy rokovaní na linke Vladimír-Trump-Volodymyr bola jej súčasťou aj možnosť v prvej fáze front zmraziť na línii dotyku.
Súčasne memorandum z 2. 6. 2025 síce rátalo s – neskorším – odovzdaním všetkých „ústavných“ teritórií a ich uznaním za súčasť Ruskej federácie, ale obsahovalo dve verzie prímeria, pričom variant 1 oddielu II viazal začatie prímeria na začiatok vyvedenie vojsk Ukrajiny z „celého územia“ RF vrátane „DNR, LNR, Chersonskej a Záporožskej oblasti“, kým variant 2 oddielu II tzv. „Balíkový návrh“ (Paketnoe predloženie) rátal so zákazom presunov vojsk (redislokácie), okrem presunov na dohodnuté pozície, zastavením mobilizácie a začatím demobilizácie, zastavením zahraničných vojenských dodávok, vyvedením cudzích /legionárskych/ jednotiek /zahraničných špecialistov a zariadení/, garancie zrieknutia sa diverznej činnosti Ukrajiny na území RF, vytvorenie dvojstranného Strediska monitoringu a kontroly prímeria, vzájomnú amnestiu politických väzňov a oslobodenie internovaných civilných osôb, zrušenie vojnového stavu na Ukrajine, určenie dátumu volieb a podpísanie Dohovoru o splnení podmienok Oddielu I. Tento prvý oddiel obsahoval aj uznanie územných strát, status Ukrajiny a garancií jej nezávislosti, práv ruskojazyčného obyvateľstva, práv ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (Moskovského patriarchátu), a všetky podobné často prízvukované požiadavky (neutralita, bezjadrový status, plné diplomatické styky s RF, zákaz „heroizácie a propagandy nacizmu a neonacizmu a rozpustenie nacionalistických (sic!) organizácií“.
Inak povedané, podmienkou prímeria nebolo ani stiahnutie ani bezodkladné uznanie jurisdikcie Ruskej federácie nad „spornými“ územiami, ale reálne obsahovalo podmienky, ktoré boli pre Ukrajinu zrejme neprijateľné.
V balíkovom návrhu prímeria totiž tento cieľ bol vyjadrený v poslednom 10. bode vo forme Dohovoru o splnení podmienok Oddielu I. Pri rozumnom vyjednávaní bolo možné tento Dohovor formulovať tak (čo bol zjavne ruský cieľ), že by sa uznanie ruskej príslušnosti sporných území buď fixovalo na hranicu držby alebo na inú samostatnú okolnosť ako napríklad hlasovanie obyvateľov v sporných oblastiach (súčasne s dohodou o podmienkach spojenia rodín a návratu utečencov).
Na jar 2025 malo Rusko totiž významnú nádej, že americký tlak na Ukrajinu bude viesť k vyprataniu zvyšku Donbasu, čo je nielen symbolická podmienka vyhlásenia víťazstva, ale už aj s ohľadom na spomínané zásobovanie vodou (situácia mestských aglomerácií ruskom kontrolovaného Donbasu je dlhodobo kritická), praktická otázka. Súčasne aj s ohľadom na trvalú mocenskú bázu proruských strán v „neokupovanej oblasti Donbasu“ (tomu sa budem venovať inokedy).
Okno príležitosti v tomto smere sa zavrelo po amerických prejavoch dezinteresu, neúspešnom americkom tlaku na Ukrajinu a indiskrétnostiach Zelenského, ktorý „nemá lepšej roboty“ ako dezavovať svojich spojencov a politicky vydierať ich, a citovo ich voličov/občanov ich štátov. Ak by ešte stále malo ísť o stratégiu ako zachrániť Ukrajinu ako štát, dalo by sa to chápať. Nie je to tak.
Už niekoľko rokov je jasné, že Ukrajina ako štát nezanikne. Jeho duch možno bude podľa výsledkov vojny viac alebo menej protiruský, alebo nacionalistický, ale Rusko sa sna o úplnej kontrole nad Ukrajinou vzdalo už pred začatím vojny (nemyslím tým snahu pripútať si Ukrajinu k sebe vplyvom, alebo ju aspoň neutralizovať, ale snahu dospieť k stavu, kde by Ukrajina bola druhým Bieloruskom, ohľadne tohto u serióznej ruskej politiky ani neboli veľké ilúzie).
Teda FT prv zobrali ruské memorandum (resp. reči okolo neho) z minulého roka ako základ vážneho ruského úmyslu ukončiť vojnu zmrazením vojnovej línie (čo bolo výrazné skreslenie) potom úmysel dobyť zvyšok Donbasu pripísali snahe o „zvýšenie stávok“ a ďalšiu expanziu, a následne sa objavil vysokopostavený ukrajinský rozviedčik s potvrdzujúcou analýzou, že naozaj hrozí to, o čom nás už rok presviedčajú, že to hrozí: teda „zvýšenie ruských stávok“.
V skutočnosti nemáme žiadne indície, žeby Rusko malo, alebo bolo bývalo malo nejaký finálny termín na vedenie vojenských operácií. Vojny sa málokedy vedú „na určitú dobu“ podobne ako sa mier neuzatvára na chvíľu. Prímerie, ten veľký sen Ukrajiny a Európy, to často býva uzatvárané na vopred určenú dobu.
… keď následok predchádza príčinu
Malé predbežné zhrnutie predchádzajúcej časti teda znie: Nech si už myslíme čokoľvek o motívoch Final Times, celé ich rámcovanie „naratívu“4 o ruskej zmene prístupu z titulu „rastúceho apetítu“ a zhoršenia perspektívy mierového urovnania v prípade pádu „pevnostného pásma“ ktorého múry veľmi pevne nestoja, je príklad predbiehania následku pred príčinu, teda prv vznikol záver, že dobytie Donbasu by perspektívy mieru zhoršilo, a potom sa pre tento záver hľadali dôvody.
Obrátenie príčiny a následku tu pripomína známu anekdotu, ktorá však naivne tvrdila, že jediným prípadom, keď príčina nasleduje až po následku, je pohrebný sprievod, v ktorom za rakvou so zosnulým kráča spolu s príbuznými i jeho dlhoročný lekár.
Mediálny svet, podobne ako svet vojny a právnych sporov5, bol už pred vynálezom tlače nielen prostredím na šírenie správ a informácií, ale aj svetom rozprávania a šírenia myšlienok, hodnotiacich úsudkov o udalostiach, vrátane omylov, poloprávd i lží. Mediálny svet ? Pred vynálezom tlače ? Nuž áno, aj legendy, letopisy a kroniky sú mediálnym prostriedkom, hoci väčšmi ako ovplyvnenie súčasníkov o prebiehajúcich udalostiach, mali za účel podať správu (a vhodný príbeh) o udalostiach dávno i nedávno minulých, a to za účelom zdôvodnenia (legitimizácie, ospravedlnenia) konania spoločenskej elity v čase „vydania“ či „spísania“ príslušného diela. Čitateľov bolo menej; vrstva, ktorú bolo treba ovplyvniť, bola užšia; preto aj účinnosť takýchto médií bola vysoká pri budovaní koherencie spoločnosti (napokon z písomných prameňov sa výklad súčasnosti i minulosti vedel rozširovať slovom, kázňami, hrdinskými piesňami, ságami a výtvarným umením).
Má teda vôbec zmysel polemizovať o tom, či Rusi sú schopní dobyť zvyšok Donbasu do jesene, keď si nie sme istí, či taký „časovo citlivý“ cieľ vôbec majú?
Podľa môjho názoru to zmysel má, ale ten leží inde, než kam sa uberala debata komentátorov.
Zmyslom uvažovania o tom, či je v ruských silách za súčasnej situácie dobyť zvyšok Donbasu do jesene (alebo povedzme v takzvanej „blízkej perspektíve“) je pokúsiť sa odhadnúť, či je šanca uzavrieť mier závislá od úsilia amerického prezidenta alebo nie.
Najefektívnejší prezident Venezuely vôbec…
Génius zo stajní6, tohto času 47. americký (a venezuelský) prezident (nedávno X/twitterovo samokandidovaný na iránskeho rahbara a pápeža), je často považovaný za ruského „spojenca“ a to z toho titulu, že ako komentátori správne uvádzali, bol zainteresovaný a dosiaľ prejavuje záujem o vyviazanie sa Spojených štátov z rusko-ukrajinského konfliktu.
Na rozdiel od iných konfliktov, ktoré začal, jeho intuitívny pohľad na ukrajinsko-ruský konflikt ako európsku kauzu, neželaný a neželateľný „foreign entanglement“, ktorý berie energiu, čas a peniaze na zadržiavanie Číny a povinné služby Izraelu, bol aspoň natoľko správny, že mu umožnil vyviazanie započať a prehodiť bremeno financovania vojny plne na európske plecia.
Keďže ľud (ovládaní) je vždy „kolektívne zodpovedný“ za to, že dopustil vládu osôb, ktorým má v demokracii (hypotetickú) silu zabrániť vládnuť, trpia teraz národy Európy za to, komu dovolili vládnuť. Áno, v demokracii je táto možnosť ovládaných zabrániť, aby im vládli „nehodní“ hypotetická.
V diktatúrach je úplne nemožná. Aj tam v prípade vojen víťazi považujú porazených vždy kolektívne zodpovedných za vypuknutie vojny i za to, ako bola vedená.
Národy Európy samozrejme netrpia (neplatia za chyby) rovnako. Najviac trpia Ukrajinci, po nich Rusi, po nich národy Dunajskej kotliny a Balkánu, a najmenej zvyšok Európy. V porovnaní s ukrajinskými škodami a utrpením, ruskými škodami a utrpením sú komplikácie strednej Európy skôr nepríjemnosťami než utrpením. Výraz že Európa „trpí pre/dopláca na“ svoju hlúpu elitu a neschopnosť sa odpútať od USA je preto v tejto stati použitý len veľmi metaforicky.
Americký prezident urobil z posledný rok všetko, čo bolo v jeho silách preto, aby sa rusko-americko-ukrajinský rokovací maratón stal hrou v karty, v ktorej nielen Ukrajina, ako ikonicky poznamenal, „nemá v rukách žiadne karty“, ale v ktorej s holými rukami stojí aj onen povestný strýko Sam(o). Napriek tomu však ukrajinskí „vyjednávači“ naďalej rokujú s USA a občas cez sprostredkovateľov ba aj napriamo aj s Ruskom (ako naposledy v Turecku). Z toho je možné usúdiť, že Ukrajina ruský tlak cíti. Nejde o tlak nedostatku dronov, zbraní, munície ani peňazí. Ide o tlak nedostatku ľudí a demografickej katastrofy. A o tlak nedostatku „teleologickej legitimity“.
… a najúspešnejší šíriteľ ruských naratívov na Ukrajine: Zelenský
Prezident Zelenský, s rozpadnutou parlamentnou frakciou, rozpustenými proruskými stranami, (ktoré na mnohých územiach, kde sa bojuje, boli ešte v roku 2019 a 2020 silnejšie ako jeho vlastný Sluha národa, a napríklad na „slobodnom“ ergo „Ukrajinskom“ Donbase získavali nad 50 % hlasov roky potom, čo bola jeho časť už v rukách „separatistov“) uplynutým funkčným obdobím a odhalenými korupčnými schémami najbližšieho okolia, má jeden jediný zdroj legitimity. Hrdinskú obranu Ukrajiny.
Muž, ktorý si celú komediálnu kariéru založil na súčasnej kritike korupčných a proruských elít Donbasu, od Janukovyča po stálicu ako Vadym Rabinovič, a súčasne rovnako korupčných a len vonkajškovo ukrajinsko-nacionálnych Porošenka, Timošenkovej et tutti quanti. Jeho Kvartal 95, ruskojazyčný kabaret, bol roky plný uťahovania si z ukrajinčiny a jej zlého ovládania „ukrajinskojazyčnými“ politikmi. Niekedy som si pri sledovaní tejto eskapády neurvalých vtipov hovoril, že rusifikácia ukrajinského národa postúpila podstatne ďalej. U nás by si taký výsmech zo slovenčiny nedovolili už českí kultúrni tvorcovia ani v 60. rokoch. Jeho výsmech z ukrajinských nacionalistov bol ešte výraznejší, a to aj v seriáli Sluha ľudu.
Muž, ktorý si celú kampaň v roku 2019 založil na mieri, uzmierení oboch veľkých strán vnútroštátneho konfliktu na Ukrajine a snahe ruský vplyv na tento konflikt limitovať dohodou.
Od roku 2022 je jeho hlavným zdrojom legitimity obrana Ukrajiny. Od roku 2024 je to zdroj jediný. Ale súčasne je zrejmé, že Ukrajine žiadna strata štátnosti nehrozí.
Bojuje sa, s obrovskými stratami na životoch a zdraví, na životnom prostredí Ukrajiny, na majetku a infaštruktúre, ktorá bude podstatná pre povojnový život, iba a práve o to, kadiaľ bude viesť nová hranica.
Hoci propagandisti z oboch strán majú ďalekosiahle skúsenosti a ambície, je celkom zrejmé, že obe strany sú vyčerpané, žiadna z nich však nie je vyčerpaná tak, aby v najbližšej dobe kapitulovala.
Očakávanie a frustrácia
Predstavuje v takej situácii dobytie Donbasu hrozbu či šancu pre mier ? Komentátori (v obvyklej zhode) už vo viacerých reláciách „Do živého“ vidia problém s relatívnou nedobytnosťou pevnostného pásma. V tom, že vojna môže eskalovať, ak sa Rusom nebude dariť, alebo naopak môže dôjsť k pokusom o eskaláciu z ukrajinskej strany, ale hlavne, sú skeptickí k tomu, či je v ruských silách dobyť Donbas do jesene.
Nemyslím si, žeby išlo o to, či je v ruských silách dobyť Donbas. Prehrýzajú sa ukrajinskou obranou tu rýchlejšie, tu pomalšie, a hoci ukrajinské ozbrojené sily sú kde tu schopné vykonať lokálne protiofenzívy, nevidel som jediný zdroj ani jediný argument, pre tvrdenie, že by Ukrajina mala silu prejsť do frontálnej ofenzívy.
Jej snahou je naťahovať pozičné boje do volieb v USA a potom s rozšírenou podporou pre svoj i európsky priemysel pokračovať v obrane tak dlho a urputne, až Rusom prejde chuť. Inak povedané, až do doby, keď politické, finančné i ľudské náklady vojny preťažia ruské rozhodovacie centrá natoľko, až budú súhlasiť so zastavením bojov na vtedy jestvujúcej línii bez akýchkoľvek politických požiadaviek.
Napriek všetkým panickým atakom a osobitnému štýlu Zelenského captatio benevolentiae, sprevádzanému ponižovaním a nadávaním svojim spojencom a financovateľom, Ukrajine peniaze na vojnu nechýbajú a chýbať nebudú7.
Ruské ciele a stratégia: náčrt
Tejto téme sa budem hlbšie venovať inokedy. Nateraz náčrt: Rusko malo na začiatku vojny plán vymeniť režim v Kyjeve. Nebol to jediný plán, a nie je pravda, že nemalo plán B. Plány boli súbežné: A) zmena v Kyjeve, B) pevninské spojenie Krymu s Donbasom, obsadenie čím väčšej časti Donbasu dovtedy v ukrajinských rukách, podľa možnosti s obomi kanálmi, ktoré zásobovali Krym /z Dnepra/ a Donbas /zo Sev. Donca/ a ekonomicky významným územím Donbasu (ktorý rozdelením medzi separatistov a ukrajinskú vládu trpel) a vyjednávanie s existujúcou alebo novou vládou.
Keď sa človek chystá na čo len trochu zložitejší súdny spor, pripravuje viac možných taktík, krokov, úkonov procesného útoku i obrany, a tiež bežne rozmýšľa aký naznačený a nedokončený úder, aký tlak, aké podanie, a aké nástroje môžu protivníka či už zmiasť, alebo priviesť k rokovaciemu stolu.
Nie, Rusko na tom nebolo so svojou decíznou sférou ani inteligenciou rozhodujúcich osôb horšie ako obchodný právnik. Práve naopak, pri stiahnutí od Kyjeva i pri manévrovaní zoči-voči ukrajinským protiofenzívam na Oskole a na Dnepri ukázalo, že vníma viacero možností vývoja ako takmer rovnocenných.
Aj keď dnes ruskí vodcovia tvrdia, že vojská stiahli zo severu Ukrajiny ako prejav dobrej vôle, a ukrajinskí zasa, že Rusov donútili sa stiahnuť, a ruská verzia je bližšia pravde, nie je to veľké vychýlenie v ich prospech. V skutočnosti rýchlosť zmeny taktiky ukazuje, že taká alternatíva v ruských vojenských a politických plánoch musela byť prinajmenej ako „contingency scenario“ a to spolu s prípravou. Napokon, už diplomatické uznanie DNR a LNR Ruskom (22.2.2022 dva dni pred útokom) a ich pripojenie k Rusku až v septembri 2022 ukazujú, že scénar dohody s Ukrajinou alebo scénar obmedzených výsledkov invázie bol blízko.
Strategické úvahy Ruska o európskej odpovedi mohli byť teoreticky nesprávne, ale nemyslím si, že by Rusi sankčné odpovede vôbec nečakali. Nečakali ich rozsah, paradoxne (čo bola zásadná chyba), nečakali zmrazenie zlatých rezerv a pravdepodobne úplne presne neodhadli bojovnosť Európy a schopnosť severovýchodu EÚ podporiť redefiníciu úlohy Nemecka v EÚ.
Rovnako dobre však možno tvrdiť, že Rusko v situácii, keď tretina biolaboratórií založených v spolupráci s americkými tajnými službami a bez ich reálnej funkčnej kontroly (najnovšia správa DNI Tulsi Gabbard) bola na Ukrajine (40 zo 120) a vojenskí špecialisti i zariadenia NATO už na Ukrajine boli ako doma, vyhodnotilo akýkoľvek vývoj ako lepší.
Rýchlosť, s ktorou Rusko prešlo na vojnovú výrobu, efektivita kapitálovej kontroly a relatívna neúspešnosť sankcií v ich verejne hlásanej funkcii odradenia Ruska od pokračovania vo vojne, hovoria skôr o tom, že v ruskom plánovaní alternatíva dlhej vojny s Ukrajinou, podporovanou Amerikou a Európou bola zvažovaná, a Rusko nebolo na takúto alternatívu úplne nepripravené.
Donbas: Symbol a realita
Mohol by sa dnes za týchto udalostí Putin vyhlásiť za víťaza a uzavrieť prímerie na línii frontu ? Domnievam sa, že by technicky takú dohodu uzavrieť mohol, ale nemyslím si, že tak urobí.
Ruská spoločnosť, hoci ide o autoritatívny, diktátorský režim, má verejnú mienku a tá zohráva legitimizačnú úlohu. Putin nevládne úplne ako chce, skôr ako Bismarck, ktorý svojho času vyhlásil: „som ich vodca, musím ich nasledovať“.
V hodinu a pol trvajúcej debate sa otázke ruských aktuálnych cieľov najpodrobnejšie venoval doc. RNDr. Palko, ktorý sám citoval aj Financial Times ale aj Peskova a Putina a spomenul práve vojnové ciele formulované v roku 2024 i Witkoffove narážky počas stretnutia na Aljaške, že by sa Rusi mohli vzdať nároku na zostatok Záporožskej a Chersonskej oblasti, alebo súhlasiť so zmrazením frontovej línie.
Komentátori v Markeri sú vzdelaní, rozhľadení ľudia, ktorí uvažujú o geopolitike, vojne, mravnosti a osudoch národov určite väčšmi (alebo aspoň pravidelnejšie) než ja.
Majú súčasne „správny“ a dostatočne široký hodnotový kaleidoskop (Je v ňom miesto pre tak rozdielne osobnosti ako Hlinka a Kolakovič, kresťanstvo aj SNP, národný suverénny štát aj boj proti kolektívnej vine a za ľudské práva, Benešove dekréty aj práva národností, mier aj princíp spravodlivej vojny).
Preto ma prekvapuje, že pri „dobýjaní zostatku“ Donbasu a riešení otázky jeho reálnej či symbolickej hodnoty opomenuli ruské memorandum z roku 2025, ale najmä celý vývoj rokovaní z minulej jesene a zo zimy.
V tej dobe niekoľkokrát unikali informácie, že Ukrajina odmietla odovzdať Donbas najprv s argumentom, že Rusko zďaleka nepostupuje tak výrazne ako si Američania myslia a následne navrhla princíp výmeny územia km2 za km2, ktorý vychádzal zo správ o tom, že Rusko by bolo ochotné územia v tzv. bezpečnostných zónach (Sumská a Charkovská oblasť) vymeniť za stiahnutie z Donbasu.
Ešte väčšmi ma po opakovanom pozretí diskusie prekvapuje istota, že napriek „hmle vojny“ má šéfredaktor takú istotu o tom ako vyzerá realita na fronte, a že ju spolu s dobre informovaným zástupcom chápe tak, že Rusi nepostupujú alebo postupujú slimačím tempom („zatiaľ čo minulý rok postupovali lávovým“ dicit Peter Števkov).
Problémom týchto tvrdení je, že od januára Rusko obsadilo len v podobe čistého prírastku prinajmenej 1000 km2 (podľa Creamy Caprice napr. 1300 km2 za prvé 4 mesiace, podľa iných ešte viac). Mesačná priemerná rýchlosť je tak nateraz podľa najzdržanlivejších Rusov na úrovni roku 2024 a to v situácii, keď práve dnes Deep State uznal pád Pokrovska z novembra 2025.
Problémom pre zmrazenie na línii kontaktu je práve široká sivá zóna, kreslená pravidelne spôsobom že svetlo prichádza zo severozápadu, a tieň dopadá na ruskú stranu bojovej línie. To dobre vidno zo skutočnosti, že zväčša sa sivá zóna objavuje v oblasti ruského postupu (čo je systémový problém, ktorý akosi nikto nechce analyzovať), kým v prípade ukrajinského postupu hovoríme o vyčistení infiltrácie alebo úplnej jasnej a bezvýhradnej kontrole teritória.
AMK Mapping takto ako Ukrajinou znovudobyté označil napríklad územia pri Stepnohirsku (sl. Stepnohorsk, ru: Stepnogorsk) v Záporožskej oblasti, kde podľa správ oboch strán použila Ukrajina úspešne ruskú infiltračnú taktiku malých skupín tzv. dvojok-trojok, ktoré sa následne opevňujú v stavbách a sú zásobované dronmi a súčasne operujú a zahusťujú prítomnosť a kontrolu. Problémom je, aký štandard kontroly územia potom napr. AMK Mapping použije, keď takéto zisky z rovnakej infiltračnej taktiky vyznačí ako čistý ukrajinský zisk (namiesto sivej zóny) a odpočíta ich od ruských postupov. Jedným z hlavných problémov pre dohodu o zastavení bojov na línii kontaktu je spornosť jej vymedzenia.
Ale naspäť k téze o „absencii“ ruského postupu: Od 1. januára 2026 sa Rusku podarilo zavŕšiť dobytie Huľajpoľa (ISW to uznal 22. februára, hlavný ruský vpád sa uskutočnil od 27. decembra do 2. januára) zabezpečiť južné prístupy ku Konstantinovke, bezpečne dobyť Grišino pri Pokrovsku, dobyť konečne Volčanské Chutory, prejsť na južný breh rieky Volča a rozšíriť tam kontrolu, v Sumskej oblasti dobyť Miropole a výbežok Taratunino – Novodmitrovka, postúpiť od Siverska až do Raj-Alexandrovky a Nikiforovky, okrem nevydarenej ofenzívy na Komyševachu pri Stepnohorsku a bojov medzi Pokrovským a Veľkou Michajlovkou, zväčša ide o malé obce ale so zaujímavým strategickým významom, a prakticky nikde nedošlo k zastaveniu ruských ofenzívnych operácií. Dokonca aj počas protiútokov na juhu od Pokrovského a pri Ternuvatom južnejšie okolo Huľajpoľa pokračovali ruské útoky na západnom krídle Hajčurskej formácie v tom istom čase ako prebiehal ukrajinský protiútok. Podobne sa Rusi tlačia co Lymanu, Kupianska-Uzlového a protiútoky Ukrajiny sú lokalizované a limitované, čo by nebol problém, keby mali aspoň ten efekt, že by protistranu trvalejšie obmedzovali v jej pohybe a ofenzívnych operáciách. Tomu ale nič nenasvedčuje.
Ak doc. RNDr. Palko hovorí, že „Konstantinovku budú Rusi dobýjať mesiace, Sloviansk je 10 km od frontu (viac-menej) a Kramatorsk ďalších 10 kilometrov od Slovianska„, má nepochybne pravdu.
Ale akú výpovednú hodnotu má tento skutkový stav, ak vezmeme do úvahy, že za minulý rok, ale aj v tomto roku boli dni, keď dokázali na jednotlivých úsekoch frontu Rusi postúpiť aj niekoľko kilometrov ?
Zdá sa Vám, že také postupy nenastali ? Nuž nech je vám príkladom minuloročný vlom pri Zlatom Kolodzi na dobropiľskom smere, lokálne manévrovanie v oblasti severovýchodného Záporožia a juhu Dnepropetrovskej oblasti s rýchlym pádom Huľajpoľa, urýchlenie ruského postupu po páde Siverska, či najnovšie útoky na východ od Vovčanska v Charkovskej oblasti, útoky v Krasnopolskom smere v Sumskej oblasti, či výpad na Novodmitrovku a Moločarku na sever od Konstantinovky.
Navyše však mužská časť redakcie Markeru s jej veľkou záľubou vo vojenstve (priznávam, ďaleko presahujúcou môj vzťah k vojenským a vojensko-technickým otázkam) predsa dobre vie, že nie je desať kilometrov ako desať kilometrov.
Ak sa prizrieme reliéfu na sever a západ od kanála Severný Donec – Donbas, nevyzerá to pre ukrajinskú obranu vôbec dobre, jednak ide o oblasť s lesnými porastmi, kde zeleň pomáha ruskému postupu a súčasne v smere východ-západ ide o postup z výšin do údolí.
Áno, je pravda, že Kramatorsk je 10 kilometrov od Slavianska smerom na juh, ale len 15 km od súčasnej línie frontu na východ od neho (píšem len, lebo samotný Slaviansk je od frontu cca 10 a viac kilometrov a teda do Kramatorska cez Slaviansk je naozaj oných cca 20 km a to cez jednu mestskú zástavbu, ktorá bude postup spomaľovať).
Takisto je pravda, že po (prípadnom či neodvratnom – to je vec názoru) páde Konstantinovky na Rusov čaká dobýjanie menších miest Alexandro-Družkovka a Družkovka, ak by chceli útočiť na Kramatorsk z juhu, ale operácia z troch strán, po začatí bojov o Slaviansk, dáva väčší zmysel.
Mapy, ktoré som umiestnil vyššie sú nepochybne zmesou faktov, nepresných správ aj úmyselnej propagandy, a dokonca môžu predstavovať aj spravodajskú operáciu.
Skúsenosť posledného roka však hovorí, že ruská propaganda je bližšie k pravde8. Je pravdou, že televízne prenášané podávanie správ veliteľov jednotlivých úsekov pre náčelníka GŠRF, bežne obsahuje nezmysly, svojho času o ovládnutí väčšiny Kupianska, ale zväčša ide o tzv. predčasné správy, na druhej strane ukrajinské správy o úspešných protiútokoch sa napokon takmer nikdy ani nerealizujú, resp. nevedú k žiadnej trvalejšej kontrole. Napriek správam o oslobodení Kupianska sa v ňom i v jeho bezprostrednom okolí stále bojuje, a z ukrajinských správ takmer vymizol. Ak dnes Rusi oficiálne hovoria o obsadení Borovej, ich vojenskí korešpondenti a blogeri to nepotvrdzujú. Kontrola nad médiami je vraj podľa diskutérov (minimálne P. Števkova) silnejšia v Rusku. Sledujem ich a nevidím rozdiel medzi mierou kontroly televízií. Sú výslovne a prosto hlásna trúba propagandy. Pri elektronických médiách a tzv. nezávislých projektoch rozdiely vidím. A vidím aj tendenciu vývoja, akou sa napríklad Deep State stal pobočkou SBU a už sa doslova vyhráža vo svojich postoch aj OSINT blogerovi AMK Mapping. Ak Rusi preháňali o postupe obsadzovania Pokrovska, Myrnohradu, Huľajpoľa, Siverska, Volčanska, preháňali, ale ich postup sa napokon potvrdil, a časový rozdiel medzi ich správou o dobytí mesta a jeho pádom podľa tzv. neutrálnych analytikov (hoci neutrálny je označenie pochybnej pravdivostnej hodnoty) sa zvyčajne pohybuje podľa mojej skúsenosti niekde medzi dňami a týždňami, málokedy dosiahne mesiac. U ukrajinských a euroatlantických zdrojov je odstup za realitou niekde medzi mesiacom a polrokom.
Mierne pritvrdenie rétoriky z ruskej strany je iste aj prejavom toho, čo si myslí o svojich šanciach ruské velenie. Je aj signálom o tom, že v prípade nutnosti dobytia Donbasu silou bude ruská pozícia voči Ukrajine tvrdšia ako v minulosti a bude požadovať aj vypratanie zadneperských území Chersonskej oblasti a nedobytej oblasti Záporožia. Ten signál má svoju úlohu aj v mobilizácii ruských síl (vrátane občianskej spoločnosti, ktorá front zásobuje nedostatkovými prostriedkami prostredníctvom zbierok podobne ako ukrajinská). Je aj signálom toho, že Rusko sa nevzdá symbolického významu Slovianska, kde v roku 2014 začala takzvaná Ruská jar, ale ani reálneho významu odňatia/zabránenia prístupu Ukrajiny ku kanálu Severný Donec – Donbas, ani odňatia/zabránenia prístupu Ukrajiny k infraštruktúre pevnostného pásma, a napokon, že sa nevzdá nároku na proruský a Rusmi obývaný zbytok Donbasu ako zdroj legitimizácie svojho útoku na Ukrajinu.
Donbas ako zdroj legitimizácie vojny
Ako som už spomínal, Donbas, teda v princípe oblasť Doneckej a Luhanskej oblasti Ukrajiny alebo Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky (v roku 2014 vyhlásených za nezávislé, 22.2. 2022 uznaných Ruskom a v októbri 2022 prijatých ako federálne subjekty do Ruskej federácie, spôsobom nie nepodobným, ale oveľa transparentnejším, než to bolo napríklad v prípade Texaskej republiky, Kalifornskej republiky, či mormonského štátu Deseret ako štátov Texas, Kalifornia a Utah do USA v devätnástom storočí) je podstatným zdrojom legitimizácie vojny zo strany Ruska ako navonok, tak aj dovnútra ruskej spoločnosti.
Od roku 2014 do roku 2022 sa Rusko stavalo k ich vyhlásenej nezávislosti pomerne striedmo a zdržanlivo, a vlastné nacionalistické sily v Rusku Putina za jeho nečinnosť alebo slabú podporu separatistov, ústupky v minských rokovaniach a dohovoroch a na rokovaniach normandského formátu ostro kritizovali. Dokonca ešte v roku 2021 (ba aj v roku 2023) sa zdalo, že nacionalistická opozícia bude schopná získať reálne parlamentné zastúpenie na úkor „prosystémovej“ opozície, ktorá je jediná prítomná v Dume už od čias vybudovania putinovskej mocenskej vertikály.
Napriek tomu, že populárnejšie postavy Putin včas odvolá alebo zavrie,9 tvrdenie o ukrajinskom prevrate, nedemokratickej povahe ukrajinskej vlády či režimu a nacionalistickom útlaku Rusov na Ukrajine je podstatná časť legitimizačného arzenálu ruských dôvodov ozbrojenej intervencie.
(Výsledky parlamentných volieb 2019, najsilnejšia strana podľa volebných obvodov, výsledky mnohomandátových listín. Modrým je vyznačená hlavná proruská opozičná strana „Opozičná platforma – Za život“ ktorá sa pred voľbami odddelila od rovnako proruského „Opozičného bloku“. Autorská licencia: Tohaomg, CC BY-SA 4.0 https://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0, via Wikimedia Commons)
(Výsledky parlamentných volieb 2019: Jednomandátové obvody, tyrkysovým proruská „Opozičná platforma za život“, modrým proruský „Opozičný blok“, tieto strany zvíťazili v „neokupovanom“, „ukrajinskom“ Donbase, ktorý sa vraj napríklad podľa I. Mikloša „národne zjednotil s Ukrajinou“ už v dôsledku „ruskej okupácie“ časti Donbasu, ale aj v obvode č. 78 v Záporožskej oblasti, a obvode č. 176 v Charkovskej oblasti, ktorý zodpovedá dnešnému bojisku medzi Vovčanskom, Veľkým Burlukom ale aj Iziumom. Licencia: Tohaomg, CC BY-SA 4.0 https://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0, via Wikimedia Commons)
Keď sa pozrieme na silu jednotlivých strán prejavenú vo volebných výsledkoch, vyzerá to pre legitimitu protirusky orientovanej ukrajinskej štátnosti ešte horšie.
(Výsledky volieb 2019 podľa obvodov: Opozičná platforma za život, v obvodoch Donbasu poväčšinou nad 50 %, obvody č. 46 – 50 sú obvody dnešných bojov o „zvyšok“ Donbasu. Jednomandátový obvod č. 46 zahŕňa Seversk, Bachmut a Lyman, obvod č. 47 Slaviansk, Sviatohorsk, Čerkaské a severozápad Doneckej oblasti s Alexandrovkou, obvod č. 48 Kramatorsk, obvod č. 49 Družkovský – Družkovku, Alexandro-Družkovku, Konstantinovku a vidiecke okolie Pokrovska a Myrnohradu bez samotných miest, obvod č. 50 Pokrovsk, Myrnohrad a Dobrobiliu s okolím. Podotýkam, že v Doneckej oblasti navyše 10,77 % získal rovnako proruský Opozičný blok, takže v princípe všade, kde mala Opozičná platforma viac ako 40 % mala s Opozičným blokom a ďalšími bývalými proruskými stranami ako Strana A. Šarija, Naši a rozličné regionálne proruské bloky jednoznačne nadpolovičnú podporu, v obvodoch, kde mapa ukazuje 50 % podporu pre OPZŽ mali proruské sily dvojtretinovú väčšinu, no a napokon, aj tam kde na Donbase získal hlasy „Sluha ľudu“ bolo to s rétorikou zmierenia a ochrany ruskojazyčnej populácie. V jednomandátových obvodoch okrem jedného nezávislého poslanca všetky obvody v tejto oblasti získali iba dve proruské strany, teda Opozičná platforma a Opozičný blok. Licencia: Tohaomg, CC BY-SA 4.0 https://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0, via Wikimedia Commons)
Rokovania a urovnanie
Nemyslím si, že medzi Ukrajinou a Ruskom neprebiehajú rokovania. Prebiehajú často neformálne pri rozličných právnych sporoch, často s dymovými clonami, sprostredkovateľmi, hráčmi, ktorí majú svoje vlastné záujmy a urovnanie sporu v nich hrá iba podružnú, či podmienečnú úlohu.
Rokovania v USA či Istanbule a Ankare, odkazy sprostredkované Ficom a popreté Ušakovom, to všetko je len jedna, viditeľná časť rokovaní o urovnaní. Eskalácia rétoriky (ako včera v prejave Nebenziu), či naopak jej umiernenie, nemusia vôbec naznačovať, či sú negociácie úspešné alebo nie.
Na jednej strane nemožno ignorovať, že sarkastické či výsmešné odkazy Zelenského, pritvrdená rétorika Peskova či Nebenziu asi nesmerujú k bezprostrednej dohode. S tým sa dá súhlasiť. Na druhej strane, keď niekto má záujem o dohodu, často to prekrýva tvrdením, že na ňu nie je odkázaný.
Rovnako treba rátať s tým, že hrozba eskalácie je často prejavom snahy dohodnúť sa čím skôr. Zdôrazniť protivníkovi, že mu hrozia horšie dôsledky ako strata z prijatia podmienok predkladaných ako súčasť urovnania. Opäť: nie som diplomat, politik, ani vojak. Ale videl som to mnohokrát v mojej profesii. Samozrejme – v právnych sporoch je hrozba eskalácie (dodatočné škody, nové žaloby a procesné útoky, preskúmanie nejakých súvisiacich dovtedy neuplatnených nárokov) – bežne súčasťou negociácie.
Preto moja posledná výhrada k tomu, čo odznelo z úst vážených a vzdelaných geopolitických a vojenských analytikov v debate „Do živého“ je, že s priveľkou istotou z toho, čo vidíme, usudzujú na to, čo vďaka cieľuprimeranému úsiliu strán nevidíme. Iste, kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič, a eskalácia hrozí vždy, až kým nedôjde k mierovému urovnaniu.
Myslím, že je zrejmé, že súčasťou akéhokoľvek rusko-ukrajinského urovnania (okrem situácie, v ktorej ruský režim skolabuje, ktorú nepovažujem za pravdepodobnú) bude strata zvyšku Donbasu. Nebol by som si súčasne veľmi istý, či tá strata bude spojená so stabilizáciou frontu v iných oblastiach bojových operácií, alebo s prijatím administratívnej hranice. Napokon, pokiaľ dôjde k dobytiu čo i len pevnostného pásma, a súčasne nedôjde k výraznej zmene dynamiky na severovýchode Záporožskej oblasti a v Charkovskej oblasti v prospech ukrajinských síl, zmrazenie frontovej línie bude znamenať ku koncu leta alebo koncu roka možno aj horší výsledok ako dobrovoľné stiahnutie z Donbasu.
Ukrajina naň zrejme do jesene nepristúpi a tak sa dá súhlasiť s tým, že „chýlenie sa tejto vojny ku koncu“ môže ešte potrvať dlho. Na druhej strane, rokovania ale aj frontový vývoj môžu vždy priniesť prelom a zmenu postoja, a z povahy vojny vyplýva, že okrem prípadu kapitulácie jednej zo strán, sú rokovania o jej ukončení vždy vedené viac neverejne než verejne, a úniky ale aj oficiálne informácie o pozíciách strán nie sú žiaľ niečo, o čo sa dá s istotou oprieť.
- Vôbec to neznamená, že by som uznával ukrajinský medzinárodnoprávny nárok na toto územie po roku 2022. Otázku legality a medzinárodnoprávnej legitimity vyhlásenia i uznania nezávislosti Doneckej a Luganskej ľudovej republiky“ a ich prijatia ako subjektov do Ruskej federácie považujem za zložitejšiu, než je v našom milieu zvykom, ale najmä si myslím, že bude s definitívnou platnosťou medzinárodnoprávne riešená až mierovou zmluvou. ↩︎
- K náhľadu, že mýty vznikajú i dnes, a predstavujú osobitnú formu rozprávania, špecificky ako tzv. „každodenné mýty“, (alltägliches Mythos) zasa možno odkázať na prof. Koschorkeho a jeho mnou už viackrát na tejto stránke citované dielo Wahrheit und Erfindung. ↩︎
- Za usmernenie mojich úvah aj smerom k informačnému šumu, ale aj analytike umelej inteligencie ako informačno-komunikačného prostriedku, ktorý sa predostiera ako kvázi-subjekt si dovolím poďakovať žiaľ pre mňa doposiaľ anonymnému duchovnému správcovi u Kanonisiek Notre Dame, ThLic.Ing. Petrovi Šantavému, PhD. Kázeň zo 17. mája 2026 je dostupná tu: https://peter.santavy.cloud/kazne/audio.php?source=20260517_01 ↩︎
- Jeden z najkrajších nástrojov propagandistického boja proti propagande je pojem „naratív“ a „súboj naratívov“. Jednak umožňuje do zástupu „ruských vplyvových osôb“ zahrnúť „šíriteľov ruských naratívov“, pričom sa im sémanticky už podsúva, že ich tvrdenie, ktoré predostierajú ako „opis skutočnosti“ je „rozprávaním“, teda dramaticky prepracovaným opisom deja. Súčasne v pojme „súboj naratívov“ tento inštrument prezrádza, že „kontrolóri skutočnosti“ (fact-checkeri) nepovažujú „publikum“, „verejnosť“ či prepytujem „ľud“ za hoden ani za spôsobilý kriticky myslieť. Nepovažujú za možné či efektívne s tzv. „ruskými naratívmi“ bojovať faktami a logickými sylogizmami. Vôbec má táto škola myslenia väčšmi obľubu v neologizmoch než v sylogizmoch. Považujú za nutné bojovať farbistými heroickými príbehmi a morálnou panikou, burcovať vedomie a svedomie (a spolu s tým dopamínové centrá). A tak sme sa v tejto vojne, ako v každej vojne, ale vďaka online médiám, technológiám a tiež vďaka postmodernému obratu filozofie k fenomenológii, jazykovej dekonštrukcii dostali k pomerne bľabotavému mediálnemu boju dvoch veľkých mytologických rozprávaní o boji Dobra so Zlom. Tým nespochybňujem, že sa odohráva, len si myslím že sa neodohráva (iba) na frontovej línii, a už vôbec nie podľa frontovej línie. ↩︎
- Nie náhodou Tuka, ale aj ďalší právni filozofovia volali právny spor „Malou vojnou o právo“ a popisovali postupné nahrádzanie krvnej pomsty, či práva odplaty ako práva ale aj povinnosti súdnymi procesmi. (Odozvy dodnes vidíme v právnej filozofii, teológii a iných spoločenskovedných“ disciplínach, keď ide o legitimitu/legitimizáciu či delegitimizáciu „spravodlivej“ vojny. ↩︎
- Trump v jednom zo svojich slávnych mediálnych vystúpení ešte v prvom volebnom období sám seba označil „Stable Genius“. Už vtedy som sa s jedným americkým známym zasmial, že to môže byť pravda ak tým myslel, že je „Genius from the stables“ ↩︎
- Keď vám chýbajú peniaze na rakety, nekupujete si zlaté záchody. Keď vám chýbajú peniaze na drony, nestaviate zo štátnych peňazí nové vily, a nevyťahujete tunelmi peniaze do Európy. Ak niekto tvrdí, že je to naopak, a Ukrajina nemá peniaze kvôli korupcii je idiot, nepočúvajte ho, nečítajte ho. Ak by kvôli korupcii dochádzalo k reálnym a významným poruchám zásobovania armády, Rusi by už dávno boli ďalej a Ukrajinci by neboli schopní realizovať ani obmedzené protiútoky. ↩︎
- Príkladov je viac než dosť: a) Ukrajina dodnes obviňuje Rusov s ekocídy odpálením Kachovskej priehrady, hoci sama na ňu skusmo pálila už pol roka pred jej odpálením „Rusmi“, napriek tomu, že odpálenie spôsobilo zaplavenie dobre vybudovaných ruských pozícií a nemalé straty ruských vojsk na zaplavenom území, narušila zásobovanie Krymu vodou, hoci obnova dodávok cez kanál Dneper-Krym bola jedna z prvých ruských inžinierskych operácií po okupácii južného brehu Dnepra, a napokon sami Ukrajinci odpálili a priznali odpálenie Irpinskej nádrže ktorá taktiež spôsobila ekologickú katastrofu, b) Ukrajina dodnes nástojí na tom, že Enerhodarskú AE ostreľovali Rusi, hoci toto tvrdenie nikdy nedávalo zmysel, c) Ukrajina dodnes tvrdí, že jej vojská bojujú v Pokrovsku, Deep State konečne po polroku priznal, že Pokrovsk stratili, ale Ukrainska Pravda ešte dnes v článku Stanislava Pogorilova o bojoch za posledných 24 hodín tvrdí, že ukrajinské jednotky odrážajú útoky ruských síl napríklad v Izbickom a Starici či Vovčanských Chutoroch, pohľad na mapy prezradí aj nezainteresovanému pozorovateľovi, že veľmi ťažko je možné pri smere ruských útokov brániť aj Izbické aj Staricu, na Lymanskom smere ukrajinské jednotky vraj odrazili útoky nielen v Drobyševe a Kopankách ale aj v Ozernom a Dibrovej, (ktoré už Rusi kontrolujú dlhšie, na Slovianskom úseku priznali útoky v Raj-Alexandrovke a Krivej Lúke ale súčasne trvajú na tom, že sa stále bránia v Reznikovke (ktorá leží na východ od Krivej Lúky a Raj-Alexandrovky), na konstantinovskom smere ten istý autor, ktorý zjavne prepisuje zvodky ukrajinského Generálneho štábu priznal len boje „v blízkosti Konstantinovky“, na Pokrovskom smere dokonca stále tvrdí, že odrážajú útoky nepriateľa v Pokrovsku, Grišine a Rodynskom. ↩︎
- Vo väzení sedí Strelkov-Girkin, ktorý sa snažil kandidovať za prezidenta a zoskupiť okolo seba nacionalistickú opozíciu, gen. Popov, vnímaný ruskou verejnosťou ako hrdina, ktorý odvrátil ukrajinskú protiofenzívu, odvolaný bol nedávno populárny „prifrontový“ guvernér Gladkov. ↩︎