Premýšľanie je práca. Spotrebúva energiu. Spôsob koncentrovaného myslenia právnikov, vedcov, či technikov, ktorí riešia konkrétny problém s konkrétnym dátumom, kedy v tvorivom procese musí dôjsť k rozhodnutiu o nejakom ďalšom postupe, výstupe alebo jeho aplikácii, podporuje istý typ štruktúrovaného, disciplinovaného (niekedy sebadisciplínou, inokedy riadením) myslenia. V spoločenskom diskurze, či už je to žurnalistika alebo umenie, filozofizujúce uvažovanie, blogosféra alebo moderné médiá na pomedzí blogu, sociálnej siete a klasickej komentárovej či diskusnej formy, v posledných rokoch ledva odolávam príbojom útržkovitého myslenia.
Vlny tohto príboja sú mohutné, ženú ich emócie a vlny slov a pocitov narážajú a rozbíjajú sa o zrenicu oka čitateľa či diváka, provokujú a dráždia ucho poslucháča.
Nemeckí autori hľadajú najmä neologizmy, anglojazyční autori pod zámienkou odhaľovania pravdy bičujú prežívanie poslucháčov a divákov (dobrým príkladom sú Tucker Carlson a Piers Morgan ale aj nervovými zrúteniami prenasledovaný guru self-help literatúry Jordan Peterson), ruskojazyční komentátori viac alebo menej spolupracujú s propagandou a súčasne svojimi textami prezrádzajú (kritikou rozličných nových a nových štátnych zákazov a zásahov) uťahovanie skrutiek dohľadu moci nad myslením.
Autori sú často sami zo seba azda vo väčšom vytržení než Svätý Ján, keď bol na Hore Premenenia svedkom Transfigurácie, či azda pri víziách Apokalypsy. Mnohí čitatelia sú tiež vo vytržení alebo aspoň v znateľnom vzrušení. Dá sa to poznať z diskusií pod článkami (prípadne postami na spoločenských sieťach, ale tie už dlhšie nesledujem), ktoré sa niekedy menia v kmeňové prekáračky, ale najmä z toho, ako často je text známeho komentátora vyzdvihnutý ako vynikajúci obraz doby či perfektná analýza.
(Svätý Ján: Vytrženie z Premenenia Pána, Slavomír Jančok, olej na akryle, plátno, 2026)
Radosť z možnosti písať nesystematicky mám aj ja. Preto sa tento web aj volá zápisky. Vyberám si štrukturálne prepojenia, ktoré vidím azda len ja, vykopávam súvislosti, staré myšlienky, zabudnuté koncepcie, ktoré si (zväčša) nenárokujú všeobecnú platnosť.
Znepokojenie z uspokojovania
Mám čoraz silnejší pocit, že kritika bezobsažnosti, alebo nekompetentnosti politika, čoraz silnejšie vychádza z pocitu komentátora ale aj čitateľa-diskutéra, že sa danej otázke (a častokrát všetkým otázkam) rozumie lepšie ako ktokoľvek iný, no prinajmenej ako konkrétny politik.
U komentátorov, ktorých texty zvyčajne obľubujem, alebo som obľuboval, sa tak môžem v posledných rokoch dočítať v jednom článku viac rozporuplných a dokonca nesúvisiacich hodnotení dôležitosti nejakého javu ako v ktoromkoľvek rozhovore pri pive.
Nie tak dávno som sedel s úplne bežným známym, malým podnikateľom a investorom, pričom na hlbší, sústredený rozhovor nemal náladu, čas a záujem ani jeden z nás, napriek tomu vyjadrovanie tohto spolubeseníka ukazovalo jasnejšie a menej útržkovité, sústredenejšie, štruktúrované a logicky viazané myslenie.
V posledných mesiacoch mám čoraz naliehavejší dojem, že príboj útržkovitých viet spájajúcich chyby politikov s domnelými i skutočnými vadami kapitalizmu, faktografickými ornamentami podfarbené, ale faktami obsahovo nedotknuté úvahy o vojnách s mravným odsúdením Putina, Trumpa či Netanjahua, závery o prehnitosti politicko-straníckeho systému, jeho odcudzení od ľudu, ale aj bezobsažnosti či nekompetentnosti politikov, ktoré nespája žiadna argumentačná línia, je akýmsi novým žánrovým štandardom komentariátu a to nielen na Slovensku.
Čím viac čítam knihy, tým menej dokážem čítať takúto produkciu. Valentínovi Beniakovi chválili i vyčítali, že má v inak rytmickom, štrukturovanom, formálne vycibrenom básnickom diele aj akési naliehavé prorocky bolestivé výlevy o všetkom a o ničom, kde zrazu uprostred sloh stojí raz za čas gnómický verš, ktorý má zdôrazniť rozumom nepochopiteľnú intuitívne spoznanú pravdu.
Keď sa v niekorej zo svojich básnických výpovedí verejne spovedá z lásky k milenke, zo zážitku či z obavy zo zrady, svojej náklonnosti k sklamaniu iných ľudí či z obáv o osudy národa, Európy a ľudstva, aspoň vieme, že ide o báseň. Žáner je jasný, posolstvo nie vždy. O posolstve umeleckého textu môžeme napokon viesť zasvätené i menej zasvätené debaty.
Novinár (aj ako komentátor či esejista) by mal ale klásť na ucelenosť, zrozumiteľnosť, argumentačnú líniu a štruktúrovanosť iné nároky a tieto nároky by mali klásť aj čitatelia/diváci. Nekladú ich. Zdá sa, že je dosť čitateľov a divákov, ktorým nevadia zvlášť dlhé útržkovité a emočne nabité úvody Tuckera Carlsona, šírenie morálnej paniky emeritného sudcu a libertariána Andrewa Napolitana, ani texty, kde si popri politickom škandále môžete prečítať úvahy o záhadách obchodných marží poľnohospodárov a nekompetentnosti nemeckého kancelára (napokon, čím iným ako nekompetentnosťou by sme chceli vysvetľovať jeho nízku podporu, alebo dokonca politiku s ktorou nesúhlasíme).
Je mi jedno, či sa sprostosťami prezentuje ktorýkoľvek z rodu Šimečkov, skôr by ma prekvapil opak. Rovnako sa ma nedotýka, že jeho kmeň vo vnútropolitickom boji prv jeho problémy zakrýval, a dnes sa proti nemu obrátil s dištancom hodným starogermánskych pohanských kmeňov, ktoré podľa povestí v čase neúrody občas obetovali svojim božstvám aj svojich náčelníkov či kmeňových kráľov.
Napriek tomu, že nie som konzervatívec, sú mi (národno) konzervatívni komentátori v európskom a v zásade aj americkom (ak ide o non-intervencionistov) kontexte najbližší. Viditeľný úpadok úrovne komentátorského písania je znepokojujúci. Ešte väčšmi je znepokojujúce, že autorov (a zdá sa že aj časť čitateľov) to uspokojuje.
Slovo diletanta k diletantom
Jozef Maria Bochenski, nemecký filozof poľského pôvodu (či poľský filozof žijúci v 50-60 rokoch v Nemecku), autor popularizačných prednášok bavorského rozhlasu o filozofii (ach, tie päťdesiate roky), vo svojom Slovníku filozofických povier má aj heslo „novinári“, v ktorom konštatuje, že viera, že novinári majú právo poučovať čitateľov a poslucháčov, čo si majú myslieť a ako majú konať, že majú privilegované postavenie, a takmer monopol na poučovanie ľudí o tom, čo je dobré a čo je zlé, a že novinárom treba veriť, keď nás poučujú, je typickou súčasnou poverou. „Novinárom neprísluší v oblasti poučovania verejnosti (ba ani politikov) žiadna autorita. Nie sú sami osebe špecialistami v žiadnom vednom odbore, ani morálnymi autoritami, ani politickými vodcami. Sú bystrými pozorovateľmi, ktorí vedia písať“ hovorí Bochenski (kto vie či by to napísal dnes).
„Naviac je bohužiaľ už samo povolanie novinára nebezpečné v tom zmysle, že sú nútení písať o najrôznejších veciach, o ktorých toho väčšinou veľa nevedia, alebo v najlepšom prípade im chýba ich sústavné poznanie, sú preto takmer vždy nevyhnuteľne diletantmi.“
Iste, toto viac platí o bežnom reportérovi či redaktorovi, a novinári sa za posledné desaťročia špecializovali, niektoré redakcie majú špecializovaných novinárov so zameraním na ekonomiku, kultúru, prírodné či spoločenské vedy, techniku, vojenské otázky, zahraničnú politiku, geopolitiku, ekológiu alebo miestne správy. Na druhej strane, novinári-komentátori sú často, ba pričasto, univerzálni. A teda, v zmysle Bochenského „poučky“ univerzálni diletanti.
Moje texty na tejto stránke sa zaoberajú väčšinou témami, ktoré sú mi odborne blízke. Napriek tomu, v niektorých som i ja, s ohľadom na stále prehlbovanie odbornej izolácie jednotlivých odvetví právnej a obchodnej praxe, právnej filozofie, či filozofie všeobecne, noetiky, alebo otázok právnej i kultúrnej histórie či umenia takisto v niektorých odboroch diletant.
Preto viem ako diletant povedať pár slov obľúbeným diletantom: Píšte. Píšte štruktovane. Dajte si čas. Budete možno písať viac a publikovať menej (menej často). Ak si položíte otázku predtým, ako budete o nej debatovať alebo ponúkať čitateľom, poslucháčom závery, porozmýšľajte aj o tom, čo chcete vlastne čitateľom predložiť a prečo.
Možno sa potom nebudú môcť čitatelia zaoberať takými podnetmi, ako sú spôsoby, ako na jednotnom európskom trhu zabrániť výskytu poľského tovaru so slovenskými vlajočkami, či ako kompetentne regulovať maržu obchodných reťazcov.
Možno budú potom komentáre s nosnou myšlienkou, ucelenou líniou a hlavou a pätou prevažovať nad komentármi, pri ktorých má čitateľ dojem, že hlavným dôvodom publikovania bola terapeutická potreba.
Iste, ľuďom sa čítať nechce. Neudržia pozornosť. Články, kde autorove myšlienky skáču nielen z role na roľu, ale aj odskočia až do urbárskych lesov, aby odtiaľ priniesli myšlienky o skazenosti kapitalizmu a osožnosti spoločenského vlastníctva, sú zjavne obľúbené (hoci by zväčša neprežili jednu praktickú skúsenosť s domovou schôdzou, či hlasovaním urbárnikov).
Ostáva nezodpovedaná otázka, či by písanie v žánrovom štandarde komentárov čitateľov s poruchou pozornosti odstrašilo a tiež či by slovenské konzervatívne prostredie takým prístupom prišlo o podporu čitateľov alebo by naopak nových čitateľov získalo. V tom som samozrejme diletant. Platiaci diletant.