Toto je zhustená verzia jedného logického argumentu zo state Zákonné bezprávie, nadzákonné právo? Je to úvaha bez zvyčajného poznámkového aparátu (aspoň nateraz).
Zaoberá sa radikálnou kritikou kolektívnej viny. Argument jej kritikov je jednoduchý: Zavinenie si vyžaduje individualizáciu. Niet zavinenia, niet ani zodpovednosti. Tento argument je jednoduchý, a v tom spočíva jeho príťažlivosť, ale pokúsim sa ho jasne a stručne vyvrátiť.
Potom poukážem na skutočnosť, že primeranosť pôvodných zásahov i trvajúcich dôsledkov zásahu do majetkových práv občanov maďarskej i nemeckej národnosti treba posudzovať i vo väzbe na zásahy do vlastníctva vykonané neskôr v pozemkovej reforme (čo umožňuje posúdiť mieru diskriminácie), ale aj vo väzbe na reštitučné zákony a ich nevyužitie údajnými poškodenými.
Európsky človek sa kolektívnej zodpovednosti štíti. Intuitívne sa bráni myšlienke, že by bol vo svojej osobnej sfére postihnuteľný za konanie iných osôb. Trestné právo, ale aj ústavné záruky najmä v trestnoprávnej oblasti vychádzajú z trestnej zodpovednosti jednotlivca. Trestať niekoho (postihovať ho nepriaznivými dôsledkami) za skutok, o ktorom nebolo riadnym procesom preukázané, že ho spáchal, alebo dokonca za skutok, ktorý v čase jeho spáchania nebol trestný, je podľa nášho dnešného vnímania spravodlivosti neprípustné.
Vďaka inflácii pojmu prirodzeného práva, či ľudských práv, zakorenila sa predstava, že táto zásada je absolútna zásada, a že sa týka akýchkoľvek právnych vzťahov. Z riadneho súdneho trestania presadili sa jej výhonky aj v trestaní správnom a mimoriadnom súdnom trestaní. Zásada zásahu retroaktivity právnych noriem sa taktiež absolutizovala.
Príslušníka (východo)európskeho národa sa ľahko zmocní morálna panika, keď počuje o opatreniach, ktoré nepriaznivo postihujú skupinu adresátov pre ich rasu, pohlavie, rodový pôvod, národnosť, jazyk, či náboženskú príslušnosť.
Neprípustnosť kolektívnej zodpovednosti ?
Avšak zodpovednosť za vzniknutý následok si v skutočnosti ani dnes bezvýnimočne nevyžaduje individualizáciu zavinenia. V občianskom práve poznáme spoločnú zodpovednosť za škodu, pričom ak sa medzi viacerými osobami, ktoré spoločným konaním, alebo viacerými nadväzujúcimi úkonmi spôsobili škodu, nedá zistiť pomer ich zavinenia alebo účasti na spôsobení následku, môžu byť ba spravidla aj sú zodpovedné spoločne a nerozdielne. Protiprávne konanie pritom nemusí byť vždy aktívnym konaním, môže ísť aj o opomenutie plnenia všeobecných povinností. Rovnako v trestnom konaní poznáme i pojem schvaľovania trestného činu.
Z konkrétneho zákazu diskriminácie, či zákazu retroaktivity trestných zákonov odvodzujú dnes mnohí všeobecnú neprípustnosť kolektívnej viny, ale aj kolektívnej zodpovednosti. Hoci kolektívna vina nepochybne dnes nemá miesto v ústavnom systéme, kolektívna zodpovednosť ani dnes vylúčená nie je, ba niekedy ju ústavný systém priam predpokladá. V prípade, ak poslanci svojim uznesením vyvolajú ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, a ľudové hlasovanie je neúspešné (kvórum priamo znemožňuje aby dopadlo inak ako neúspešne) je „trestom“ rozpustenie parlamentu ex constitutione – o funkciu (napriek tomu, že naše právo pozná ústavné právo na prístup k voleným a iným funkciám za rovnakých podmienok, a toto ústavné právo viedlo aj k vysloveniu protiústavnosti skracovania vol. obdobia a referend) tak prídu i tí poslanci, ktorí hlasovali proti vyhláseniu ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta.
Iste, nedá sa to porovnávať s retroaktívnym trestným stíhaním, retribúciami či kolektívnym trestaním (napríklad vysťahovaním obyvateľov). Ale s konfiškáciami sa to porovnávať nepochybne dá. Ide o zásah do majetkovej sféry, a to ešte v prípade poslancov aj bez ohľadu na nimi prejavený postoj proti.
Trestná sankcia nevyhnutne musí vychádzať zo zavinenia, aj tu však bola zásada individualizácie viny prelomená napríklad trestnou zodpovednosťou právnických osôb. Zodpovednosť, ktorá vedie k majetkovej sankcii však nemusí byť vždy individualizovaná, a môže ísť aj o zodpovednosť za omisiu. Príkladov v zákonodárstve je mnoho, vrátane objektívnej zodpovednosti s liberačnými dôvodmi (zodpovednosť za prevádzkovú činnosť, zodpovednosť za dohľad nad maloletými) ba niekedy aj bez liberačných dôvodov.
Zodpovednosť za škodu dokonca poznáme aj v prípade využitia procesných práv, kde vôbec nemožno hovoriť o zavinení (zodpovednosť za škodu spôsobenú neodkladným opatrením, ktorá v prípade jeho zrušenia postihuje navrhovateľa, i keď návrh je nepochybne využitím procesných práv nie porušením práva, a nutne ide o návrh, ktorý je v nejakej dobe procesne úspešný, teda neodkladné opatrenie bolo vydané a neskôr zrušené).
Právny poriadok teda pozná sankcie, postihujúce viacero zodpovedných osôb, pozná objektívnu zodpovednosť bez zavinenia, a pozná zodpovednosť za nekonanie (omisívne konanie, opomenutie konania).
K sankčnej povahe konfiškácie
Čo bolo predmetom konfiškácie, a na koho sa vzťahovala/nevzťahovala určujú ustanovenia § 1, ods. 1-5) Nariadenia č. 104/1945:
(1) S okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve:
a) osôb nemeckej národnosti,
b) osôb maďarskej národnosti, ktoré 1. novembra 1938 nemali československú štátnu príslušnosť,
c) osôb maďarskej národnosti, pokiaľ prevyšuje výmeru 50 ha,
d) zradcov a nepriateľov slovenského národa akejkoľvek národnosti,
e) účastinných a iných spoločnosti a právnických osôb, v ktorých kapitálovú alebo majetkovú účasť ku dňu 1. marca 1945 prevažne vlastnili alebo mali v držbe osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti, pokiaľ tieto osoby nepreukážu, že sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, alebo osoby, ktoré spadajú pod ustanovenie ods. 5,
f) účastinných a iných spoločnosti a právnických osôb, ktorých správa zámerne a aktívne slúžila nepriateľskému vedeniu vojny alebo fašistickým a nacistickým účelom. Výnimky z tohto ustanovenia povoľuje Predsedníctvo Slovenskej národnej rady.
(2) Konfiškácii podliehajú aj podiely na pôdohospodárskom majetku (§ 2), ktorých vlastníkmi sú osoby uvedené v ods. 1.
(3) Nekonfiškuje sa podľa ods. 1 pôdohospodársky majetok tých osôb nemeckej národnosti, ktoré sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, pokiaľ ich pôdohospodársky majetok neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec.
(4) Pre posúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk užívaný v rodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29. septembri 1938, alebo priznanie národnosti pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929.
(5) Za zradcov a nepriateľov slovenského národa treba pokladať osoby, ktoré sa považujú za osoby štátne nespoľahlivé podľa § 4 nariadenia č. 50/1945 Zb. n. SNR.„
Všetok pozemkový majetok na území Slovenska sa teda konfiškoval štátne nespoľahlivým osobám, ktoré sa ex definitione považovali za zradcov, všetkým Nemcom, okrem majetku tých aktívnych účastníkov „protifašistického boja“, ktorý celkovo nepresahoval 50 ha (ak presahoval, mohol byť Nemec akýkoľvek antifašista, prišiel o všetko), všetkým Maďarom bez československého štátneho občianstva (ťažiskovo tzv. anyásom, ktorí sa prisťahovali na územie Slovenska počas „navrátenia felvídéku“, ale aj apolitom, teda bývalým uhorským občanom, ktorí od roku 1918 do roku 1938 nezískali československé štátne občianstvo, a osobám maďarskej národnosti -čs. štátnym príslušníkom k 1.11.1938, a to nad 50 ha.
Na odlíšenie konfiškácie podľa tohto nariadenia a záboru (konfiškácie) podľa záborového zákona počas československej pozemkovej reformy (prvej) sa často argumentuje, že vyvlastnenie je možné iba za náhradu. Ale samotné znenie československých zákonov hovorilo niečo iné, značná časť konfiškácie bola bez náhrady, a taktiež niesla etnický charakter.
Konfiškácia poľnohospodárskeho majetku bola výslovne vykonávaná za účelom pozemkovej reformy, ktorá síce umožňovala nerozdeľovať hospodárske celky a prideliť ich štátu alebo družstvám, ale i to podľa prídelového plánu, prídelový rozsah určoval § 6 na 5-8 ha ornej pôdy (do 12 ja poľnohosp. pôdy) v prípade bezzemkov, doplňujúce prídely pre maloroľníkov tak aby vlastnili spolu do 8 ha ornej alebo 12 ha poľnohosp. pôdy, maloroľníkom s mnohočlennou rodinou tak aby spolu vlastnili do 10 ha ornej alebo 15 ha poľnohosp. pôdy, na stavebné účely do 0.5 ha pôdy, § 7 prídel žiadateľom v rámci vnútornej kolonizácie do 20 ha, a § 8 na návrh Povereníctva pre poľnohosp. a poz. reformu pri repatriácii Slovákov z cudziny do 50 ha (išlo o ustanovenie na podporu presídľovania bohatších Slovákov z dolnej Zeme a Níregyházy, ktoré sa v praxi pre ich nezáujem veľmi nevyužívalo).
Pozemky, ktoré neboli pridelené podľa horeuvedených pravidiel, mohli byť pridelené aj obciam a okresom na verejné účely alebo stavebným, regulačným a roľníckym družstvám.
Vo väčšine prípadov – pokiaľ ide o obyvateľov maďarskej národnosti so štátnym občianstvom –, teda podliehala konfiškácii iba pôda nad 50 ha.
Primeranosť majetkovej sankcie a diskriminácia na základe národnosti
V roku 1947 ale bol prijatý Zákon 142/1947 Sb. o revízii pozemkovej reformy, ktorý aj pre pozemkovú reformu vykonanú v prvej československej republike, stanovil maximálne prípustnú mieru ponechaného vlastníctva ale aj zbytkového statku na 50 ha. Etnická diskriminácia teda v skutočnosti čo do horšieho majetkového postavenia znamenala nie dlhodobú diskrimináciu, ale v princípe o dva roky skorší majetkový postih, a to o to väčšmi, že v marci 1948 bol prijatý nový zákon o pozemkovej reforme, ktorým boli vyvlastnené všetky poľnohospodárske pozemky nad 50 ha na výkonného roľníka, a nad 2 ha u majiteľov, ktorí na pôde nehospodárili (okrem obročí uznaných cirkví na vydržovanie ich duchovných do 30 ha).
Teda „sankčná povaha konfiškácie“ i „národnostná diskriminácia“ sa vyčerpávala dvomi až tromi rokmi, po ktorých už boli bez národnostnej diskriminácie vyvlastnení alebo skonfiškovaní všetci. Náhrada nás teraz trápiť nemusí, pretože bola vyplácaná zriedka, ale najmä vyplatenie náhrady obmedzovalo neskoršiu reštitúciu.
…vigilantibus iura scripta sunt
V roku 1991 bol schválený Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Podľa § 4 síce oprávnenými osobami boli len osoby, ktorým bol majetok odňatý od 25.2.1948 do 1.1.1990, podľa § 6, ods. 1, a ich nástupcovia podľa § 4, ods. 2, pričom § 6, ods. 2 neobsahoval zmienku o majetku konfiškovanom podľa nariadenia 104/1945 Sb. n. SNR, avšak súčasťou zákona bol a je aj § 6, ods. 2) a 3), ktoré znejú:
(2) Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov.9) Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov,9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorým sa skonfiškoval 9a) poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov. 9b) Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.
/Poznámka 9a znie: Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fondoch národnej obnovy./
Lehotou na uplatnenie nároku bol 31.12.1992 práve z dôvodu ochrany právnej istoty, následne tento nárok zanikal (ide o lehotu prekluzívnu). Rovnako bol v § 8 riešený mechanizmus uplatnenia nároku voči fyzickej osobe, ktorá majetok konfiškovaný alebo vyvlastnený oprávnenej osobe alebo jej predchodcom odkúpila /nadobudla/ od štátu, pričom i na iniciovanie týchto sporov bola stanovená lehota 31.12.1992 ako lehota prekluzívna.
„Samozrejme“ maďarské politické strany považovali lehotu za nedostatočnú, a v roku 2003 bol presadený nový zákon, č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, s totožným znením § 3, ods. 2:
„Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickej osobe vznikol nárok8) na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov.9) Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa osobitných predpisov, treba považovať aj občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na jej území a ktorým bolo odňaté vlastnícke právo10) k pozemkom a neboli odsúdení podľa osobitných predpisov.11) Ak tieto pozemky boli už pred rozhodujúcim obdobím pridelené v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa § 7, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.“
Tentokrát bola lehota podľa § 5, ods. 1) určená na 31.12.2004, nárok sa uplatňoval na obvodnom pozemkovom úrade (bez súčasného uplatnenia u povinnej osoby) a v tej istej lehote bolo potrebné preukázať skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo na vrátenie pozemku zaniklo a teda opäť išlo o prekluzívnu lehotu.
A tak v rámci rovnosti vlastníctva máme skupinu „oprávnených osôb“, ktoré opakovane dostávajú možnosť preukázať, že pri uplatnení Nariadenia 104/1945 Sb. n. SNR boli ich majetky konfiškované bez toho, aby boli odsúdené (resp. ich predchodcovia). Opakovane nestihnú lehoty (alebo ide prípadne o osoby, ktorých predkovia boli právoplatne odsúdení), a hľadajú iný spôsob ako nahradiť svoju procesnú pasivitu. Ako vylúčiť účinok prekluzívnej lehoty obsiahnutej ako v zákone 229/1991 Zb. tak aj 503/2003 Z.z.