Zákonné bezprávie, nadzákonné právo ?

Ad marginem tzv. Benešových dekrétov, nariadení SNR, zákonov o pozemkovej reforme, niektorých medzinárodných zmlúv ako aj zákonov a nariadení maďarskej a uhorskej vlády a jedného nešťastného uznesenia Národnej rady.

Vo svojej slávnej stati „Gesetzliches Unrecht und übergesetzliches Recht“ (1946) sa Gustav Radbruch zaoberal praxou nemeckých súdov, ktoré po skončení II. Svetovej vojny niekoľkokrát po vzore Norimberského tribunálu prelomili jednak princíp zákazu retroaktivity, ale najmä obranu obžalovaných, že konali podľa práva, a to dokonca plnením právnej povinnosti. Napätie medzi právnou istotou, vyplývajúcou z postupu podľa zverejnených (zásada publicity právnej normy) sa pokúsil riešiť pravidlom, ktoré bolo neskôr po ňom pomenované Radbruchovou formulou.

Náprava hrubo či „neznesiteľne“ nespravodlivého zákona popretím jeho platnosti či účinnosti, v princípe nie je možná inak, ako retroaktívne, a prijatie (ale aj zrušenie) zákona so spätnými účinkami, teda vyhlásenie, že niečo, čo sa ako právo (právna norma) javilo právom (záväzným pravidlom) nikdy nebolo, vzbudzuje úplne intuitívny odpor.

Právni teoretici, filozofovia, ústavné súdy či Európsky súd pre ľudské práva, Radbruchovej formuly sa dovolávajú mnohí a najmä v súčasnom európskom ľudskoprávnom a ústavnom priestore by sa asi dalo hovoriť o jej inflácii¹.

Radbruchova formula pozostáva z dvoch pravidiel, jedno sa v práve povojnovej Európy skutočne presadilo, druhé nie. Zvyčajne sa cituje nasledovne (má širší úvod i záver, ktorým sa možno niekedy budem venovať):

Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako „nesprávne právo“ spravodlivosti ustúpiť.“

Je nemožné vytvoriť ostrejšiu čiaru medzi prípadmi zákonného bezprávia a zákonmi platnými napriek ich nesprávnemu obsahu, ale je možné s maximálnou ostrosťou vyznačiť inú hranicu: ak neexistuje ani pokus o spravodlivosť, ak rovnosť ako jadro spravodlivosti je vedome zradená vydávaním pozitívneho práva, potom taký zákon nie je len „nesprávnym zákonom“ , skôr mu chýba samotná povaha práva.“²

Radbruchova formula sa často dáva do súvisu s prechodom od diktatúry k demokracii, dalo by sa kriticky povedať, že je jedným z útočísk právneho pozitivizmu (myšlienkovej školy, ktorá tvrdí, že právo je predovšetkým alebo iba to, čo je ako právo riadne štátom vyhlásené, odvodzuje sa od štátnej moci a donútenia a je viac či menej nezávislé od morálnych pravidiel) zoči-voči „bezprecedentným hrôzam a masovému porušovaniu ľudských práv“ v čase druhej svetovej vojny³. Samozrejme, v skutočnosti sa neuplatnila ani len po porážke Nemeckej ríše a v retribúcii, ani pri „prechode“ z komunistických diktatúr⁴. Naopak, stala sa obľúbeným nástrojom legitimizácie ovládnutia európskej normotvorby absolútnym vetom ústavných súdov a pomerne svojvoľne postupujúcich európskych súdov (a to ako SDEÚ, tak aj ESĽP, ktorých rozhodovanie navyše nespĺňa bazálne nároky na kvalitu súdnych rozhodnutí, konanie bez prieťahov ani zásadu stare decisis).

Väčšmi za prosperitu než za život – hierarchia hodnôt údajných konzervatívcov

Ako je všeobecne známe, Progresívne Slovensko vo veľmi úspešnom výpade ⁵ na slabé miesto dnes už neexistujúceho spojenectva Fico-Orbán, a súčasne slabé miesto možnej spolupráce medzi maďarskou Alianciou a koaličnými stranami, zaútočilo na tzv. Benešove dekréty, resp. Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. „o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa“ a ich využívanie Slovenským pozemkovým fondom a Lesmi Slovenskej republiky, š.p. na zapísanie dosiaľ nezapísaného pozemkového vlastníctva v prospech fondu na základe konfiškačných rozhodnutí, resp. (čo je dôležitý rozdiel, na základe prídelových listín).

Výpad bol presný, trafil prv Orbána a prispel k jeho porážke vo voľbách tým ako umožnil Magyarovi predať voličom „uveriteľný príbeh“ o svojej obhajobe maďarských národných záujmov. Slovenská vládna koalícia použila na parírovanie výpadu PS prv kritiku novozámockého vyhlásenia, potom sa pokúsila o ripost už známou novelou Trestného zákona, cieľ nezasiahla (doteraz si nie som istý či nešlo o falošný protiútok – fintu) a umožnila PS redoublement, v ktorom zjavne získalo na svoju stranu Gubíka a v zásade aj Alianciu ako celok.

Napriek tomu však stojí za to, uvedomiť si a zdôrazniť, že predmet útoku PS a následné zapojenie Aliancie a P. Magyara sa týka údajných zásahov do majetkových práv slovenských občanov maďarskej národnosti, v spojení s princípom rovnosti občanov Slovenskej republiky.

Ponajprv si však všimnime kovaných maďarských konzervatívcov, ktorí považujú posvätnú rovnosť vlastníckych práv za jednu z najvyšších hodnôt, pričom inú dôležitú hodnotu, kde rozpor pozitívneho práva s prirodzeným má podstatne významnejšie negatívne dôsledky, statočne bojujú iba mlčaním.

Za život a prosperitu je pekné konzervatívne heslo⁶. Konzervatívec, tobôž kresťanský konzervatívec, by mal život považovať za právo, ktoré je hodnotovo vyššie než majetkové práva (dokonca by malo ísť o ústavnú hodnotu podobnej dôležitosti ako je rovnosť, pretože naozaj ťažko hovoriť o občianskej rovnosti, ak niektoré osoby nemajú právo na život). Ústavné právo na súkromie, ako aj ochrana obydlia sú dôležité ústavné hodnoty, avšak ešte nikomu nenapadlo, žeby právom na súkromie odôvodnil právo majiteľa obydlia vo svojich súkromných priestoroch, voči ktorým má nepochybné vlastnícke právo, zabiť osoby, ktoré sa tam nachádzajú, bývajú, alebo, ktoré tam vstúpia. Práve z práva na súkromný život bola odvodená legalizácia potratov prakticky všade, kde k nej došlo.

V rokoch 1954–1989 došlo v Maďarsku k ohromujúcim 4 474 824 potratom. V rokoch 1959–1973 každý jeden rok počet potratov v „najveselšom baraku socialistického tábora“ v šťastnej kádarovskej dobe prevýšil počet pôrodov. Napokon, ako hovorí maďarský základný zákon, išlo o dobu nepriateľskej okupácie (1944–1989), dobu neslobody, keď bolo Maďarsko zbavené slobody rozhodovania a suverenity.

V rokoch 1990-2024 v Maďarsku (za 34 rokov z toho 16 rokov nepretržitej vlády Fideszu a 20 rokov vlády Fideszu celkovo) bolo vykonaných 1 718 800 potratov, pri 3 429 452 pôrodoch. Potraty v Maďarsku si tak udržali na východoeurópske pomery neuveriteľný podiel 50,12 % oproti pôrodom a 33,38 % podiel na celkovom počte tehotenstiev (áno, každé tretie tehotenstvo v Maďarsku v rokoch 1990-2024 skončilo potratom).

Vivat konzervatívna vláda s ústavnou väčšinou. Na rozdiel od iných vlád, kde „konzervatívna kontrarevolúcia“ nevedela dosiahnuť ani zvýšenie informovanosti žien o zdravotných dôsledkoch potratu, v Maďarsku mohla vládna väčšina v rokoch 2011-2024 väčšinu času schvaľovať akékoľvek dodatky k ústave (a že ich bolo), a to bez spolupráce opozície. Ani len Orbánovmu kvázikoaličnému partnerovi KDNP (Kereszténydemokráta Néppárt, Kresťanskodemokratická ľudová strana tvorila podstatnú súčasť volebných koalícií s Fideszom po spôsobe trvalej politickej aliancie CDU-CSU a mala vlastnú frakciu v parlamente) nenapadlo nikdy ústavné zmeny podmieniť zvýšením ochrany života.

Hoci na Slovensku bola komunistická genocídna politika menej úspešná, stále si môže pripísať pekelné výsledky: v rokoch 1956-1989 spolu 835 000 potratov (pri vtedajšom podiele maďarskej populácie sa dá predpokladať najmenej 83 tisíc potratov u rodičiek maďarskej národnosti na Slovensku)⁷ hoci aspoň degradácia rodín nedosiahla ani v jednom roku nechutnej komunistickej diktatúry päťdesiatpercentný podiel na počte tehotenstiev ako tomu bolo v Maďarskej ľudovražednej republike. Na druhej strane, oproti 35 rokom komunistického násilného, nedemokratického režimu, ktorý začal ako totalitný, ale v rokoch šesťdesiatych sa „scivilizoval“ na režim prosto autoritatívny, a všetci sa tvárime, že už genocídu nepáchal, stojí 35 rokov režimu demokratického (čísla mám za 34 rokov). Na Slovensku ide za týchto 34 rokov o 614 660 potratov. Kvalifikovaný odhad demografického úbytku maďarskej menšiny potratmi za toto obdobie je cca na úrovni 62–65 000 nenarodených slovenských Maďarov ⁸. Tzv. konzervatívne krídlo maďarskej menšinovej reprezentácie na Slovensku nikdy nebolo iniciátorom žiadnej zmeny v potratovej legislatíve, občas sa váhavo pridalo k návrhom KDH (s vedomím, že nemajú nádej na úspech). Ak by sme povedali, že z týchto nenarodených je 50 % prípadov, ktoré by potrat podstúpili i pri najprísnejšej legislatíve platnej v Európe, alebo ak by sme povedali, že čo i len 10 percent sú prípady, kde bola tehotná žena zmanipulovaná alebo donútená ísť na potrat mužom a štát jej v rozpore s vlastnou ústavou nezabezpečil pozitívne právo na bezpečie pred takýmto donútením, ani ochranu života ako ústavnú hodnotu, ktorú mu Ústava explicitne priznáva už pred narodením a to hneď od svojho prijatia v roku 1992, hovoríme celoslovensky najmenej o 61 tisíc hrubých porušeniach ľudských práv (z toho najmenej 6-7 tisíc práv príslušníkov maďarskej národnosti), akými sa v rámci údajnej dôvodnosti Radbruchovej formuly odôvodňovalo retribučné súdnictvo.

Som presvedčený, že ak by na Slovensku raz došlo k návratu ústavného zriadenia založeného na našom národnom duchu (pravdepodobnosť sa spolu s spoločenskou, mravnou a mediálnou otravou znižuje, svetové udalosti a možná kolízia postmoderny s realitou ju zasa zvyšujú), bolo by tu možné hovoriť o retribúcii. Ale keďže pre Orbána ani Magyara nie je a nikdy nebolo problémom 1,7 milióna potratov v Maďarsku, prečo by sa ozývali k takej nepodstatnej otázke ako je populačný vývoj maďarskej menšiny na Slovensku. V tejto súvislosti ich zaujíma vždy len skutočná (prirodzená) asimilácia a jej prezentovanie ako výsledky diskriminácie či nedostatočných národnostných práv. V tomto aspoň Orbán v posledných dvoch obdobiach prestal, najmä pre udalosti, ktoré mu v danom období bránili sa na podobné absurdné tvrdenia sústreďovať. Údajná majetková diskriminácia na základe „Benešových dekrétov“ či nariadení SNR samozrejme je lepším bojovým heslom.

Nájdu sa advokáti, čo údajných poškodených zastupujú a sú ochotní svoje argumenty predostierať v médiách (spravidla o to vášnivejšie, o čo menej sa s nimi dá uspieť na súde) a imaginácie maďarského voliča na Slovensku i toho v Maďarsku sa rýchlejšie dotkne, že slovenský štát „konfiškuje chudákom hornozemským Maďarom role po dedoch“.

Postoj k úsudku súdov: Marker choroby či zdravia ?

Nebudem sa venovať Denníku N(apunk) ani médiu hrdo hlásajúcemu najsamozrejmejší naratív o našej spoločnej existencii,⁹ dospel som ako mnohí z „našej tamtej strany“ k aspoň predbežnému záveru, že je to ešte väčšie mrhanie časom ako písanie týchto zápiskov.

Ale na tej strane slovenského Kulturkampfu¹⁰ , ktorá mi je o byľku (alebo o dve) bližšia, sa objavili dve-tri zvláštne reťaze uvažovania o „dekrétoch“. Pripisoval som ich sprvu (s ohľadom na časové súvislosti) príliš prísnemu dodržiavaniu disciplíny Veľkého Pôstu, ktorá môže viesť k oslabeniu rozumových schopností.

Ale keď prešli veľkonočné sviatky ba i nedeľa Dobrého Pastiera a ja som zistil, že príbehy vyzerajú v oboch ramenách konzervatívneho (i tak slabého a bočného) prúdu podobne, celkom osihotene som sa vybral prizrieť Sihoti, ktorú obtekajú.

Marker a Postoj sa celkom zhodnú (ak niekto chce sémantickú analýzu, pokojne sa o ňu môže pokúsiť, ja bez mučenia priznávam, že ide o môj dojem a na „spočitovanie á a í“ v ich textoch nemám ani chuť ani silu), v tvrdení, že povojnové usporiadanie je nedotknuteľné; zrušenie Benešových dekrétov (resp. nariadení SNR) by bolo problematické, ale najmä v tom, že kriminalizácia „spochybňovania povojnového usporiadania“ je nezmyselná. Komentátori v oboch médiách súčasne považujú za prax (Marker „ak ku nej dochádza“, Postoj „keďže k nej dochádza“) nedobrú, ba až nehodnú právneho štátu, uplatňovanie nariadení SNR na „konfiškovanie“ pôdy v súčasnosti.

Postoj k tejto téme okrem rozhovoru s Gubíkom, Csákym, Z. Királym publikoval napokon aj rozhovor s právnikom zastupujúcim niektorých „poškodených“ postupom Slovenského pozemkového fondu či Lesov Slovenskej republiky.

Marker sa sústredil najmä na otázku trestania za názor (plne súhlasím) ale aj na slávne (neslávne známe) uznesenie o nemennosti a „vyhasnutosti“ dekrétov.

Ono uznesenie NR SR č. 533/2007 je pekný príklad mojej nedemokratickej axiomy, že čím viac (v tomto prípade 135 za, 0 proti a 15 neprítomných) poslancov za návrh hlasuje, tým väčšiu sprostosť schvália.

V bode 2. predmetného uznesenia, ktoré NIE JE PRÁVNOU NORMOU, má iba symbolický, deklaratórny význam a samo nie je spôsobilé ovplyvniť právne pomery, právnu prax a už vôbec nie rozhodovanie súdov, náhodná radosť zástupcov ľudu viedla k „radosti in(tímn)ej“ teda krkolomnému vyhláseniu, že „povojnové rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy.“

Dopad na „nevznikanie nových právnych vzťahov“ celkom inak ukazuje súdna prax, čo je zrejmé ako z rozhodovania krajských tak aj Najvyššieho súdu a Ústavného súdu.

Najvyšší súd v uznesení 4Cdo/108/2023, vydanom 28.5. 2025 odmietol dovolanie v spore fyzickej osoby s právnickou osobou (súkromného práva bez účasti „zlopovestných“ SPF alebo Lesov SR, š.p). kde sa žalobkyňa, ktorej predkom bol poľnohospodársky majetok skonfiškovaný na základe Nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. a to na základe nemeckej národnosti, domáhala ako určenia vlastníckeho práva titulom dedenia tak aj titulom vydržania. V dlhom spore žalobkyňa použila všetky argumenty, obľúbené zástupcami účastníkov, ktorí sa domáhajú určenia vlastníctva v prospech právnych nástupcov bývalých vlastníkov postihnutých povojnovými konfiškáciami, tak aj obdobných nástupcov, ktorí sa bránia určovacím žalobám SPF a Lesov SR, š.p.

Z uznesenia má zmysel uviesť niekoľko dlhších citátov (kde citujem rozhodnutia krajského alebo okresného súdu, ide o citáty popisujúce konanie pred nižšími inštanciami tak ako ho zhrnul NS SR resp. ako sa NS SR vyrovnal s dovolacími námietkami žalobkyne, jednotlivé výroky sú poznámkované pre prehľadnosť odôvodnenia najmä poznámkami pod čiarou):

„Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 29. novembra 2022 sp. zn. 16Co/102/2019 (druhým v poradí) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, a preto ho potvrdil. Odvolací súd uviedol, že sporné pozemky boli skonfiškované v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, podľa ktorého dochádzalo priamo zo zákona ku konfiškácii majetku osobám nemeckej národnosti a rozhodnutia konfiškačnej komisie z 5.septembra 1946 a z 30. októbra 1946 tento stav len deklarovali; tento stav sa premietol i v zozname poľnohospodárskych nehnuteľností v k. ú. G. konfiškovaných podľa nar. vlády č. 104/1945 Zb. SNR podľa ktorého predmetný pozemok bol v držbe a užívaní JRD Karlova Ves – G. titulom konfiškátu.Slovenská republika bola vedená ako vlastník v katastri nehnuteľností a tieto nehnuteľnosti boli následne prevedené na ďalšie subjekty. ¹¹„

„Odvolací súd zároveň uviedol, že už vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 3Co/243/2013 – 611 z 31. mája 2016 vyjadril svoj záväzný právny názor a uviedol, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať len nulitnosť správnych aktov, t. j. či majú vady, ktoré sú tak závadné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti, pričom nulitnými sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv. paakty. V prípade konfiškačných rozhodnutí namietaných v tomto konaní sa o nulitné akty vydané absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom nejedná (nakoľko boli vydané Konfiškačnou komisiou podľa § 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Sb.SNR a opatrené pečiatkou a podpisom) a preto nie je možné na ne neprihliadať. Prípadná vecná nesprávnosť týchto listín nemôže byť v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom. Námietky žalobkyne ohľadom platnosti či neplatnosti konfiškačných rozhodnutí sú preto bez právnej relevancie.¹²„

„24. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP,pričom ako právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, vymedzila právnu otázku, či je v právomoci všeobecných súdov posudzovať nadobudnutie právnych účinkov konfiškačných rozhodnutí vydaných síce k tomu príslušnými orgánmi,no bez toho, aby tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Žalobkyňa mala za to, že v právomoci všeobecných súdov je aj formálne preskúmanie správneho aktu z toho pohľadu, či ide o správny akt, ktorý je právoplatný, prípadne vykonateľný, a poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/15/1997 z 27. mája 1998 a sp. zn. MCdo/31/2001 z 21. júna 2001.

25. Civilné súdy už od 40. rokov 20. storočia zdôrazňovali, že im neprislúcha konfiškačné výmery a iné vykonávacie rozhodnutia politických úradov vo veciach konfiškácie nijako spochybňovať; vychádzajú z nich a nemôžu ich posúdiť inak [porov. rozsudky vtedajšieho Najvyššieho súdu sp. zn. R II 172/46 z05. februára 1947 uverejneného v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu vo veciach občianskych z roku 1947, ročník 28, pod č. 187 (Vážny 187/47) a sp. zn. R IV 132/49 z 12. 4. 1949 (73/1949 Zb. r. č. s.)].Na existujúcu dobovú judikatúru po roku 1989 nadviazala aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.„

27. K preskúmateľnosti správnych aktov sa Najvyšší súd vyjadril aj v rozsudku z 26. novembra 2003sp. zn. 4Cdo/123/2003 tak, že „všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce (napr. rozhodnutia bývalého Najvyššieho správneho súdu č. 1457/22, 10303/33).^13,14“

Tu je namieste podotknúť, že vady alebo aj neexistencie príslušných konfiškačných rozhodnutí, prídelových listín, či nemožnosť preukázať totožnosť účastníkov v rozhodnutiach spred päťdesiatich, šesťdesiatich – a dnes už osemdesiatich rokov, znižuje dôkazné bremeno účastníka. Je tu však rozdiel, či sa niekto domáha určenia vlastníctva napádaním zapísaného stavu v katastri nehnuteľnosti (kde pristupuje zásada publicity) alebo sa snaží nezapísaný stav zmeniť (ako Lesy SR, š.p. alebo SPF).

Obdobne už v Uznesení NS SR sp. zn. 4MCdo/12/2014 zo dňa 29. septembra 2015 Najvyšší súd dospel k záveru aj ohľadne preukazovania právoplatnosti konfiškačných rozhodnutí vo väzbe na ich doručovanie: „

“(…) predmetné konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred takmer sedemdesiatimi rokmi, pričom od roku 1945 do roku 2005 sa žalobkyňa považovala za vlastníčku predmetných pozemkov na základe konfiškácie podľa nar.č. 104/1945 Sb. n. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje (v prejednávanej veci z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 20. júla 2011 vyplýva, že správny spis týkajúci sa konfiškácie pôdohospodárskeho majetku vedeného pod č. Kom. 1/46-III., Gejza Fábrya spol., sa kompletný nezachoval – por. č. l. 332-353). V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. (…)Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (por. aj stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS – st. 21/05).“¹⁵

Toto rozhodnutie okrem iného prešlo ústavným prieskumom. Vo svojom rozhodnutí Ústavný súd, ktorý v náleze sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. marca 2017 na potvrdenie správnosti úvah najvyššieho súdu zdôraznil.:

„Totiž len tvrdenie o vadách v konfiškačnom konaní vydaného rozhodnutia samo osebe nie je spôsobilé účinky konfiškácie spochybniť, lebo právnym titulom prechodu vlastníckeho práva tu nebol tento právny akt, ale dekrét samotný. Podľa správneho názoru dovolacieho súdu v prípadoch, ako je tento, je v záujme spravodlivého rozhodovania uplatňovanie všeobecného princípu, že extenzívnym prístupom nemožno spochybniť či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými desaťročiami založili právne vzťahy. V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, je požiadavka preukazovať existenciu právnych úkonov (rozhodnutí) nepatričná, lebo aj tu v pochybnostiach platí zásada prezumpcie ich správnosti.“

A királyság koronája: A Nagypálová Zita bírónő vezette testület ítélete¹⁶

Samozrejme, čitateľa zarazí maďarský medzititulok, ten azda dostatočne vysvetľuje poznámka. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, v senáte pod vedením JUDr. Zity Nagypálovej, ktorý tu mám na mysli, nesie sp. zn. 17Co/329/2011 a bol vydaný už v roku 2012.¹⁷ Navrhovateľom bola Slovenská republika zastúpená Lesmi Slovenskej republiky¹⁸, š.p., odporcom fyzická osoba, predmetom sporu určenie vlastníctva Slovenskej republiky k lesným pozemkom, ktoré ležia zjavne v obvode Okresného súdu Veľký Krtíš (rozsudok je zverejnený s dôkladnou anonymizáciou, takže sa to zisťuje ťažko).

Okresný súd návrhu vyhovel, pričom podľa rozsudku KS ustálil, že pôvodný vlastník nehnuteľností vedených v súčasnosti na predmetnom LV, U. F., nar. zanechal závet, ktorým nehnuteľnosti, vedené v pozemnoknižnej vložke pre prípad svojej smrti zanechal S. F., právnemu predchodcovi odporkyne. Dedičstvo po nebohom U. F. bolo prejednané bývalým Okresným súdom v Modrom Kameni pod sp. zn. D 383/1929 a ukončené vydaním uznesenia súdu zo 04. 06. 1942. S. F. podľa práva platného do 01. 01. 1951 nadobudol dedičstvo už okamihom smrti poručiteľa bez ohľadu na dátum rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, ktoré malo len deklaratórnu povahu. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie zriadenej podľa nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, ktorým sa mení nariadenie č. 104/1945 Sb. n. SNR, o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 64/1946 Sb.“) z 10. 09. 1946 č. 14/9-1946 bolo rozhodnuté o konfiškácii majetku S. F. ako osoby maďarskej národnosti. Na základe tohto rozhodnutia sa považoval pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovanía urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľovslovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb.“) patriaci vlastníckym právom S. F. za skonfiškovaný ku dňu 1.3.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Proti konfiškačným rozhodnutiam sa S. F. bránil,ale bezúspešne. Sbor povereníkov na svojom zasadnutí dňa 08. 03. 1948 preskúmal odvolanie S. F.proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie a toto ako neopodstatnené zamietol. Vykonal sa aj súpis majetku S. F. a správou konfiškovaného majetku boli poverené Československé štátne lesy. V pozemnoknižnej vložke č. XX pre obec a katastrálne územie Q. nebola vyznačená konfiškácia nehnuteľností a nadobudnutie vlastníckeho práva štátom preto pri vyhotovení zjednodušeného registra pôvodného stavu v roku 1995 a vyhotovenia Registra obnovenej evidencie pozemkov v roku 2001 sa ako vlastník nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky zapísal U. F. Odporkyňa, ktorá bola jedinou dedičkou S.F. v zmysle záverov dedičského konania v Klagenfurte (S.F. zjavne umrel v emigrácii v Rakúsku v r. 1987), si následne tieto „staronové“ nároky vyplývajúce zo zápisu ROEP uplatnila v dedičskom konaní pred OS V. Krtíš a tak tieto pozemky boli v jej prospech prejednané v dedičskom konaní o čom svedčí súdom citované Osvedčenie o dedičstve. Pre neprávnikov dodávam, že dedičské konania s jediným dedičom, kde notár koná ako súdny komisár, a už vonkoncom zápisy v ROEP nemohli zmeniť skutočnosť, že nesprávne zapísaný „evidovaný vlastník“ S.F. vlastníkom po konfiškácii nebol.

Z týchto skutkových zistení vyvodil súd prvého stupňa právny záver, že S. F. bol v čase vydania konfiškačných rozhodnutí vlastníkom nehnuteľností na základe závetu U. F., z tohto dôvodu mu nehnuteľnosti konfiškované mohli byť. Štát nadobudol vlastnícke právo podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/46 Sb.rozhodnutím o konfiškácii ku dňu 01. 03. 1945. Prídelové listiny o pridelení konfiškovaného majetku boli verejnou listinou vydanou správnymi orgánmi, ktorých platnosť by mohol všeobecný súd preskúmavať len v tom prípade, ak by ich vydal orgán absolútne nevybavený na takéto rozhodnutie právomocou.Táto podmienka v súdenej veci splnená nie je. Rozhodnutie konfiškačnej komisie malo byť zapísané do Pozemkovej knihy.

Nestalo sa tak a len z tohto dôvodu bol pri vyhotovení Registra obnovenej evidencie pozemkov na list vlastníctva zapísaný ako vlastník nehnuteľností pôvodný vlastník z Pozemkovej knihy. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval. že aj v prípade, že by vlastnícke právo štát na základe konfiškačných rozhodnutí nenadobudol, vzhľadom na to, že od konfiškácie nehnuteľností v roku 1945 až do rozhodnutia súdu v tejto veci 04. 10. 2011 štát pozemky užíva, nadobudol by k nim vlastnícke právo vydržaním.

Krajský súd svojim rozsudkom potvrdil závery súdu prvého stupňa, ale rozsudok obsahuje zaujímavé doplňujúce odôvodnenie, ktoré nielen zvyšuje presvedčivosť rozhodnutia KS Banská Bystrica, ale aj poskytuje vhľad do „konfiškačných“ sporov a uvažovania „poškodených“ právnych nástupcov bývalých vlastníkov konfiškátov.

„(…) Odvolací súd v uznesení 13CoD/90/2008, nevyslovil ako sa mylne domnieva odporkyňa, že ak sa na základe schváleného Registra obnovenej evidencie pozemkov poručiteľ U. F. zapísal ako vlastník nehnuteľností a štát v lehote troch rokov od zápisu Registra obnovenej evidencie pozemkov do katastra nehnuteľností nepožiadal o opravu zápisu vlastníka, je zápis o vlastníckom práve k sporným nehnuteľnostiam nezmeniteľný;povedal iba to, že v dedičskom konaní nemôže notár ako súdny komisár odoprieť prejednať majetok,ku ktorému na základe tvrdenia účastníkov dedičského konania a listu vlastníctva má preukázané podmienky na zaradenie majetku do súpisu aktív dedičstva. Takáto otázka sa môže riešiť až v sporovom konaní. Pre právny záver, či napriek neexistencii rozhodnutia o dedičstve ku dňu vydania rozhodnutia o konfiškácii majetku závetného dediča S. F. mohli byť nehnuteľnosti odkázané závetom S. F. konfiškované je dôležitý názor odvolacieho súdu vyjadrený na strane 2 uznesenia 13CoD/90/2008 z 21. 05. 2008, že:„tam, kde sa dedičstvo potvrdzuje bez toho, aby sa dedičstvo vyporiadavalo (napr. ak sa potvrdzuje v súlade so závetom poručiteľa), má rozhodnutie dedičského súdu len deklaratórnu povahu (nekonštituujú sa ním nové vlastnícke vzťahy) a potom platí, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa ipso iurea ani rešpektovanie nutnosti poriadku v Pozemkovej knihe (vo verejnej knihe) nie je prekážkou ktomu, aby sa dedič poručiteľa nepovažoval za nadobúdateľa predmetu dedičstva (teda aj vlastníctvaporučiteľa).“ Inak povedané, S. F. ako závetný dedič nadobudol dedičstvo po poručiteľovi U. F. okamihom jeho smrti (…)

Názor o okamihu nadobúdania dedičstva podľa práva platného na území Slovenskej republiky v období od roku 1918 do roku 1950 (Uhorské obyčajové právo, Dočasné súdne pravidlá prijaté na judexkuriálnej konferencii, rok 1861) je v súlade s názorom širšej odbornej verejnosti. Právne účinky dedenia podľa práva platného na Slovensku v období smrti poručiteľa U. F.nastali okamihom jeho smrti. Pre nadobudnutie dedičstva nebola potrebná osobitná prihláška, postačilo,keď dedič dedičstvo neodmietol. Dedičstvo nadobudol dedič smrťou poručiteľa z moci zákona, bez akéhokoľvek svojho pričinenia, dedičské právo nebolo viazané na súdne odovzdanie pozostalosti.Vykonanie pozostalostného konania podľa zákonného článku XVI. z roku 1894 bolo potrebné len nato, aby nadobúdateľ práv mohol vierohodne poukázať nadobudnuté dedičské práva (monografia Gandžalová, D.: Dedičské právo, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2006, str.52-53). Z uvedeného vyplýva záver, že S. F. bol vlastníkom všetkých nehnuteľností,ktoré mu poručiteľ U. F. odkázal závetom a rozhodnutím o konfiškácii podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. mu boli konfiškované všetky nehnuteľnosti bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú ku dňu 01. 03. 1945.„

Odvolací súd ďalej konštatoval, že podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950 bolo možné nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej v Pozemkovej knihe spravidla len vpisom do Pozemkovej knihy, avšak z intabulačného princípu však existoval celý rad výnimiek. Konfiškovaný majetok síce nebol „pozemnoknižne usporiadaný“ v zmysle zákona č. 90/1947 Sb. o prevádzaní pozemnoknižného poriadku konfiškovaného nepriateľského majetku, ale v súlade so samotným zákonom č. 90/1947 Sb. to nemalo vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva štátom konfiškáciou už ku dňu 01. 03. 1945, keďže vykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikali, len už existujúcim právam bola poskytnutá publicita (o čom už obdobne rozhodol aj rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 180/2009, z 31.1. 2011 na ktorý tiež odvolací súd odkázal).

Predbežný záver

Mohol by som takýchto rozsudkov a uznesení od roku 2000 doposiaľ za dvadsaťpäť rokov konfiškačných sporov analyzovať desiatky, všetky však vychádzajú z celkom jednoznačných základov:

1. Žiaden súd nikdy napriek možnostiam stanoveným v ústave, nespochybnil súlad nariadení č. 104/1945 Sb. n. SNR a 64/1946 Sb. n. SNR s ústavou, alebo ústavnými princípmi.
2. Súdy vychádzajú z platnosti príslušných konfiškačných rozhodnutí a prídelových listín, pričom sa nezaoberajú ich vadami, keďže to v civilnom konaní pre deľbu moci nie je možné.
3. Zďaleka nie všetky prípady, ktoré súdy v „konfiškačných“ veciach pri spore o určenie vlastníctva rozhodujú, sú prípady, kde žalobcom sú Lesy SR alebo SPF, existuje mnoho prípadov, keď sa určenia vlastníctva domáhajú potomkovia vlastníkov, ktorým boli pozemky konfiškované, a to aj voči neskorším súkromným osobám, nadobúdateľom takýchto pozemkov.
4. Ako prostriedky procesného útoku i procesnej obrany používajú právni nástupcovia bývalých vlastníkov pravidelne výčitky administratívnymi vadami konaní vedených v rokoch 1945-1948, ale aj zavádzajúce argumenty o dedení alebo absencii totožnosti osôb ešte z obdobia pred rokom 1938.
5. Právni zástupcovia zjavne osobám, ktoré chcú alebo chceli získať späť majetok, nadobudnutý štátom alebo inými osobami na základe prídelu po konfiškácii, navrhujú postup cez ROEP a dedičské konania, ktoré sa snažia následne využiť pri procesnej obrane alebo útoku. Táto cesta je zdá sa neúspešná.
6. Činnosť SPF a Lesov SR, š.p. sa často týka priamo prípadov, kde nedošlo k zapísaniu konfiškácie a prídelových listín do pozemkových kníh.
7. Sporové protistrany pravidelne spochybňujú stotožnenie osôb v pozemkových knihách s osobami v konfiškačných rozhodnutiach, a to napriek tomu, že práve od týchto – údajne raz v pozemkových knihách a inokedy v konfiškačných rozhodnutiach – nedostatočne identifikovaných osôb odvodzujú svoje údajné vlastnícke právo.
8. Samostatným ochranným prvkom ako pre štát – ak pozemky po konfiškácii užíval a užíva, ako aj pre právnych nástupcov osôb, ktorých majetok bol konnfiškovaný ale k jeho užívaniu štátom alebo inými prídelcami nedošlo a naďalej ich užívali právni nástupcovia postihnutých osôb – je naďalej vydržanie ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva.

Ako zistíme, kedy právnik nehovorí pravdu ?

Istý nemecký kancelár, ktorý nie práve predčasne umrel krátko pred skončením druhej svetovej vojny, sa bol v Ríšskom sneme vyjadril, že neprestane so svojou prácou, kým Nemci nepochopia, že byť právnikom je hanba.

Ja som sa snažil držať zásady, že právnik by nemal mediálne komentovať prípady, kde vystupuje ako zástupca účastníka alebo je dokonca sám účastníkom, alebo by mal aspoň vystupovať zdržanlivo.

Keď Postoj publikoval rozhovor s JUDr. V. Bugárom, vedel som, že ten sa asi nebude držať podobnej zásady, napokon takéto zásady po roku 2020 vyleteli von oknom, a dnes s pozdvihnutým obočím sledujeme mediálne vojny čurillovcov proti nečurillovcom, tlačovky predsedu vlády za účasti advokáta a poradcu Mareka Paru (pri ktorých nevdojak aj doc. Fico býva zastihnutý s hlavou zaklonenou, aby bolo menej nápadné, ako sa už tie reči nedajú počúvať).

Či už to považujeme za príklad goebbelsovského princípu, že stokrát či tisíckrát opakovaná lož sa berie ako pravda, či ako potvrdenie záverov prof. Koschorkeho, ako sa pravda a fikcia nejasne odlišujú vo svete, v ktorom sa človek hýbe nie v medziach objektívnych faktov, ale „uveriteľných rozprávaní (naratívov)“¹⁹, rozhodne platí, že v rozhovore padli skutočné perly, ktoré môžu formovať naše právne prostredie, naše vnímanie autority štátu a, samozrejme, naše historické vedomie.

Dovolím si citovať trochu obsiahlejšie z rozhovoru Christiana Heitmanna s Viktorom Bugárom v denníku Postoj:

„Europoslankyňa Katarína Roth Nevedaľová (Smer) na zasadnutí Výboru Európskeho parlamentu pre ľudské práva a občianske slobody tvrdila, že žiadne konfiškácie neprebiehajú. Vy tvrdíte, že to nie je pravda a stále prebiehajú na základe dohody o výmene obyvateľstva.

Presne tak. Tu vidíte dôkaz – verejný výpis z listu vlastníctva s čerstvým zápisom z roku 2025 na základe starého nariadenia a výmeny obyvateľstva. Ďalší dôkaz: Slovenský pozemkový fond (SPF) vo viacerých odpovediach potvrdil, že keď vidí nezrovnalosť alebo chybu, predkladá návrh na zápis na základe starých nariadení SNR alebo Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom.

Denník N aj jeho maďarská verzia (Napunk) zverejnili článok, v ktorom SPF odpovedal, koľko listov vlastníctva bolo v rokoch 2023 – 2025 dotknutých v koľkých katastrálnych územiach. Považujem za verejný dôkaz, keď samotný Slovenský pozemkový fond prizná, že sa to deje.

Tieto konfiškácie sa netýkajú priamo ľudí, ktorí mali podliehať konfiškácii pred osemdesiatimi rokmi. Týkajú sa ich dedičov, ktorí tieto pozemky zdedili. Na liste vlastníctva je neznámy vlastník. Ten neznámy vlastník má dediča – buď fyzickú osobu, alebo ak nie je dedič, tak štát, teda okresný úrad.„

Samozrejme, z rozhodnutí, ktoré som vyššie citoval a stručne analyzoval, je zrejmé, že výrok europoslankyne Roth-Neveďalovej je pravdivý, a výrok JUDr. Bugára nepravdivý.

Ktorý výrok JUDr. Bugára považujem za nepravdivý ? Ponajprv, sám SPF potvrdil, že keď vidí nezrovnalosť alebo chybu, predkladá návrh na zápis konfiškačných a prídelových listín. Taký návrh v súlade s rozhodnutiami NS SR a ÚS SR je úplne v poriadku, ide o zápis vkladuschopných listín. Nejde o novú konfiškáciu. Sám respondent v predchádzajúcich otázkach potvrdil, že nejde o nové konfiškácie, ale zápis starých.

Ďalším nepravdivým výrokom je, že sa konfiškácie týkajú „dedičov, ktorí tie pozemky zdedili“. JUDr. Bugár tu zavádza redaktora i čitateľov. Sám musí zo zastupovania klientov, zo štúdia literatúry, ba aj zo štúdia na univerzite vedieť, aká je povaha zápisu vlastníctva na katastri, aká je povaha konfiškačných rozhodnutí, či ako sa pomocou ROEP a dedičských osvedčení dal dosiahnuť v propech jeho klientov stav, keď sú „evidovaní“ ako vlastníci, hoci predmetný pozemok vôbec nezdedili. Vydáva tu želanie, aby sa zápisy nespochybňovali, za skutočnosť. Vydáva tu (bez toho, aby to povedal) intabulačný princíp za absolútny, hoci nikdy v uhorskom ani slovenskom práve takým nebol.

Podsúva tak čitateľovi, bez primeranej oponentúry zo strany redaktora, ktorý viackrát otázkami prezrádza značné nepochopenie právnych inštitútov, že domnelí vlastníci, ako právni nástupcovia osôb, ktorým bol majetok konfiškovaný, sa v dobrej viere bránia, lebo celý život o konfiškácii nevedeli, a štát tu na nich vyťahuje staré rozhodnutia.

Je to zaujímavý naratív. Zaujímavé je aj to, prečo sa mu nedostalo žiadnych doplňujúcich otázok. Veď v maďarskej komunite, ale aj v karpatonemeckom spoločenstve (najmä v Nemecku a Rakúsku) sa dekréty i konfiškačné nariadenia SNR tradujú dlhodobo a pripomínajú v pamäti spoločenstva. Sú súčasťou spoločenskej, rodinnej i národnostnej pamäte. V prípadoch, ktoré som tu spomínal, ale aj v mnohých iných, sa po roku 1990 snažili veľmi aktívne domnelí vlastníci o zápis pozemkov, a pravidelne spochybňovali vady konfiškačných rozhodnutí, prídelových listín a tvrdili, že o nich nemali vedomosť a že štát nepreukázal ich riadne doručenie. Avšak tam, kde sa podarilo zachovať väčšiu časť spisov, alebo prehľadávaním archívov získali Lesy SR, š.p. alebo SPF alebo iní nástupcovia prídelcov listiny, ktorými argumentovali ohľadne postupu v konfiškačných konaniach, je často vidno, že sa občania postihnutí konfiškáciou veľmi často bránili už v danom čase odvolaniami.

Na druhej strane, tam, kde štát nadobudol vlastníctvo, ale pozemky v skutočnosti neužíval, a právni nástupcovia pôvodných vlastníkov ich naďalej užívali, (čo je pomerne riedka skupina prípadov), sa mohli domáhať a niekedy aj domáhajú dedičia nadobudnutia vlastníctva vydržaním, čo v prípade, ak sa nepreukáže ich vedomosť o konfiškácii, môže byť úspešný postup.

Keď V. Bugár hovorí „ten neznámy vlastník“, má, žiaľ, v skutočnosti v konfiškačných veciach na mysli osobu, ktorú naše súdy v ustálenej dlhodobej judikatúre nazývajú „pôvodný vlastník“, ktorého vlastníctvo bolo na základe Nariadenia 104/1945 Sb. n. SNR konfiškované k 1. 3. 1945. Prinajmenej do roku 1950 mali byť tituly zapísané v pozemkových knihách, čo sa nie vždy stalo. Sám V. Bugár v inej odpovedi hovorí, že evidenčné listy pozemkov v rokoch 1964–1989 neboli vedené dôveryhodne. Napokon aj išlo o evidenciu, nie intabuláciu. V našej ústave existuje princíp rovnosti vlastníctva, pričom vlastnícke právo je nepremlčateľné.

Rovnosť vlastníctva dvoch konfiškátov: brána k revízii dokorán

Rovnosť vlastníctva je princíp, ktorý zaručuje, že vlastnícke právo štátu a fyzických i právnických osôb (súkromné vlastníctvo) majú rovnaký obsah a požívajú rovnakú ochranu. V súkromnoprávnych vzťahoch vystupujú štát, jeho orgány a právnické osoby verejného i súkromného práva ovládané štátom alebo štátom vlastnené, ako osoby súkromnoprávnej povahy, ktorých občianskoprávne postavenie je rovnaké ako postavenie občanov, iných fyzických osôb či právnických osôb mimo verejného okruhu.

Spomínaný respondent v rozhovore s Ch. Heitmannom uvádza prípady, keď kataster pre neúplnosť údajov, prípadne nepredloženie dôkazov o prídelovom pláne, odmieta návrhy SPF a iných navrhovateľov zastupujúcich štát, čo je samozrejme v poriadku, a jeho tvrdenie, že štát má byť postihovaný dôkazným bremenom rovnako ako iní vlastníci, je taktiež v poriadku, akurát v iných odpovediach hlása pravý opak. Podľa jedného z tvrdení obsiahnutých v rozhovore, „dobromyseľný vlastník“ previedol majetok na inú osobu, a následne štát vraj majetok skonfiškoval. Tento bludný balvan si zasluhuje citáciu:

„Vaša kolegyňa pani Keszeghová hovorila pred Európskym parlamentom o prípade Slováka, ktorý od dediča kúpil pozemok, a po deviatich rokoch štát majetok tej osoby skonfiškoval a vyhlásil, nech si škodu vymáha voči tomu, kto mu ten pozemok predal.

Presne tak. Prebehlo riadne dedičské konanie, predajca aj kupujúci konali v dobrej viere. Tu je spochybnená ochrana dobromyseľného vlastníka. Štát hovorí: „Nie si dobromyseľný, lebo v roku 1945 bol majetok konfiškovaný,“ a anuluje všetky nasledujúce právne úkony.

Je to nebezpečné aj pre investorov. Ak investor kúpi pozemok od štátu a neskôr dedič vyhrá súd, investor získa pozemok, ktorého nie je vlastníkom.

To spochybňuje fungovanie právneho štátu, keď sa takéto veci robia po osemdesiatich rokoch. Ďalší problém je morálny a spoločenský. Je správne po toľkých rokoch opravovať takéto veci na základe starých, často neúplných papierov?

Vykladáme staré osemdesiatročné zákony a rozhodnutia. Nevieme, či niekde neexistuje dokument, ktorý by preukázal, že tieto konfiškačné rozhodnutia neboli vtedy v roku 1946 alebo 1947 zrušené? Po osemdesiatich rokoch nedokážeme na sto percent zistiť, čo sa naozaj stalo.“

Ani neviem, na čo skôr poukázať. Začnem od konca. Ak štát preukáže, že majetok podliehal konfiškácii a BOL KONFIŠKOVANÝ, V. Bugár vidí problém v tom, že nevieme, či nebolo rozhodnutie zrušené, a my to na sto percent nevieme. Ale v civilnom súdnom konaní, a V. Bugár to vie, existujú procesné pravidlá, ktoré rozdeľujú dôkazné bremeno, a súdy rozhodujú podľa prevahy dôkazov, resp. podľa nejakej miery rozumnej istoty o skutkovom stave.

Samostatnú právnu hodnotu má právna istota, teda potreba, aby bol právny spor, ktorý vznikne, rozhodnutý finálne, s konečnou platnosťou. Nie, nie je isté, že súdy rozhodnú správne, ba nie je isté ani to, že rozhodnú rýchlo. Ale ak konfiškačné rozhodnutie bolo zrušené, tak jedine v odvolacom konaní, kde rozhodoval Sbor povereníkov, čo bola na slovenské pomery vtedajšia obdoba vlády. To nie je roľnícka komisia pri ONV, ktorej spisy sa ľahko stratili. Na druhej strane, ak žiada respondent od štátu, aby po 80 rokoch osvedčoval presné údaje konfiškátov a konfiškantov, ak kritizuje súdne rozhodnutia, ktoré dôkazné bremeno uľahčujú, potom by mal žiadať aj to, že by domnelí vlastníci mali mať rovnako dôkazné bremeno (aj ho majú), aby prípadné odvolanie a rozhodnutie o ňom predkladali.

Mnohí právnici zastupovaním vlastníkov pri ROEP a v dedičských konaniach za posledné desaťročia, ale súčasne aj právni nástupcovia tzv. neznámych vlastníkov vyvolali predsa konania, ktorých výsledkom bolo, že sa začali viesť po 60-70-80 rokoch práve také konania, aké JUDr. Bugár vyčíta štátu. Právne princípy, ktoré štát uplatňuje, boli testované aj v sporoch, kde sa „právny nástupca“ domáhal určenia vlastníckeho práva proti nadobúdateľovi, ktorý nadobudol vlastníctvo od družstva, ktoré získalo pozemky prídelom po nemeckom vlastníkovi, ktorého majetok bol konfiškovaný.

Chce azda tvrdiť, že keď štát so zápismi prestane, prestanú aj jeho klienti otvárať nové dedičské konania, a zápisy v rámci ROEP ? Vie nejako zaručiť, že nové právne spory o určenie vlastníctva nebudú vznikať v prípade, kde konfiškácia bola zapísaná?

Predstavme si dvoch občanov, ktorým bol skonfiškovaný majetok na základe Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. U jedného z nich bola prídelová listina na základe prídelového plánu následne pozemnoknižne usporiadaná.

Naďalej už nebol vedený ako vlastník. Jeho dedič má z rozprávania pamäť o tom, že dedovi boli konfiškované jeho lesy. Môže to pociťovať ako nespravodlivé. Ale nemá možnosť dnes dosiahnuť administratívne zapísanie vlastníctva prostredníctvom ROEP a dedičského osvedčenia. Neostáva mu nič iné ako určovacia žaloba, kde ich ako žalobcov zaťažuje dôkazné bremeno preukázať zrušenie rozhodnutia, alebo aspoň to, že pod konfiškáciu nespadali (napríklad reslovakizanti, ktorí si iba pod tlakom zapísali v sčítaniach 1938 a 1941 maďarskú národnosť, osoby ktoré sa nevysťahovali do Maďarska na základe výmeny obyvateľov) alebo to, že vlastníctvo následne vydržali. Ak tieto podmienky nesplní, zrejme ani žalobu nepodá, alebo prípadne podá žalobu, kde súčasne spochybní platnosť Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR alebo jeho súlad s ústavou a požiada, aby súd vec predložil Ústavnému súdu alebo s takým podnetom spojí ústavnú sťažnosť. Čaká ho náročný spor. Prípadne sa naopak s dopadmi zásahu do majetkovej sféry svojho predka zmieril a nebude sa súdiť vôbec.

V druhom prípade, s rovnakým konfiškačným a prídelovým stavom, nedošlo k zápisu do pozemkovej knihy, alebo dokonca k zápisu došlo ale v rámci ROEP omylom (čo nie je podľa dostupných súdnych rozhodnutí výnimočný prípad) takýto záznam prevzatý z pozemnoknižnej vložky nebol, a v rámci Registra obnovenej evidencie pozemkov je vlastník neznámy, a jeho majetok následne je predmetom osvedčenia o dedičstve.

V akom zmysle tu hovoríme o rovnosti vlastníctva, ak súčasne v morálnej panike začneme hovoriť o tom, že „dobromyseľné vlastníctvo“ má byť chránené na škodu skutočného vlastníka ? Už ani nehovoriac o tom, že náš zákon nič také ako „dobromyseľné vlastníctvo“ ani nepozná, pozná dobromyseľnú držbu a dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý je ex lege chránený iba v osobitných prípadoch, ako sú exekučné dražby alebo speňažovanie v konkurze, kde štát autoritatívne nejako o vlastníctve v relevantnom konaní rozhodol.

JUDr. Bugár okrem iného (hoci implicitne) navrhuje, aby štát (podobne ako keď to v rozpore so zákonnými povinnosťami SPF nariadil jeho vtedajší GR J. Marosz) prestal staré konfiškačné rozhodnutia zapisovať, a teda aby umožnil pokračovanie nesúladného stavu evidencie a právneho stavu založeného konfiškáciami. Nerozumiem, pri všetkej blahosklonnosti a veľkej miere tolerancie, ako by takýto postup mal prospieť právnej istote. Rozumiem však až príliš dobre, prečo to navrhuje. Samozrejme, navrhuje to preto, lebo dúfa, že budú raz nariadenia SNR zrušené a následne sa už nielen stav evidencie, ale aj právny stav opäť zmenia v prospech jeho klientov.

Aby som (nateraz) stručne naznačil, v čom má V. Bugár pravdu: naozaj nie je správne, aby nepremlčateľnosť vlastníckeho práva poškodzovala dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý dnes nie je primerane chránený. Taktiež si nemyslím, že je Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR bolo správne, ale nemyslím si, že riešením je tichá reštitúcia vlastníckeho práva, ktoré prešlo na štát alebo tretie osoby prídelom naspäť osobám, ktoré boli na jej základe postihnuté, a to reštitúcia, ktorá by bola dosiahnutá nekonaním štátnych orgánov či správcov štátneho majetku (tri možné prístupy a dve riešenia naznačuje záverečná kapitola tejto state).

Konflikt naratívov a kolektívna zodpovednosť

Dalo by sa povedať, že kolektívna zodpovednosť, kolektívna vina a etnická diskriminácia sú vlastne jedno, a že teda dnešné uplatňovanie dôsledkov nariadení Slovenskej národnej rady je pokračovaním etnickej diskriminácie, prípadne neznášanlivosti, protimaďarskej predpojatosti povojnovej slovenskej väčšiny, či povstaleckej nenávisti a následne povojnovej slovenskej väčšinovej nenávisti k Maďarom. Ako také nemajú miesto v demokratickej spoločnosti. Je dôvodné si myslieť, že po očakávanom víťazstve Progresívneho Slovenska taký vývoj naozaj budeme sledovať.

Taký vývoj samozrejme otvorí iné konflikty, ktoré sa týkajú nielen slovensko-maďarských vzťahov, vnútroštátnych i medzištátnych, ale aj legitimity a legality tých Nariadení SNR, ktoré by rád zrušil Pál Csáky (usudzujúc podľa jeho rozhovoru v Postoji).

Je to konflikt naratívov a v tomto zmysle aj konflikt dvoch, resp. troch „minulostí“. Práve tento konflikt minulostí je cieľom maďarskej menšinovej politiky väčšmi ako konflikt o pozemky, hoci pre klientov ktoréhokoľvek právnika sú samozrejme podstatnejšie jeho výsledky v konkrétnom konaní.

Tieto tri konkurenčné minulosti sa dajú zosumarizovať nasledovne: prvý prúd, ktorý dobre reprezentuje vládna koalícia a do značnej miery KDH, je prúd, ktorý pozitívne vníma prvú československú republiku, slovenské národné hnutie v Uhorsku, čiastočne berie na milosť autonomistické strany, odsudzuje Slovenský štát, ba v zásade ho z právneho hľadiska považuje za štát, ktorý neexistoval, a nadväzuje na teóriu kontinuity československého štátu, jeho rozpad v roku 1938-9 traktuje ako „rozbitie“, a samozrejme za jedného zo spoluviníkov považuje maďarskú politickú reprezentáciu medzivojnového Československa, a maďarskú iredentu. Keďže slovenský štát dnes vyrastá presne z tohto myšlienkového základu, nepripadá do úvahy otváranie ani Benešových dekrétov ani nariadení SNR ani upustenie od zapisovania práv v prospech štátu. Pre tento myšlienkový prúd je debata o kolektívnej vine vždy debatou o minulosti, ktorá je nespochybniteľná, zahalená posvätným rúchom. My sme dobrí, oni sú buď zlí alebo nevedomí.

Druhý prúd je samozrejme maďarská menšina na Slovensku, maďarská historiografia na oboch brehoch Dunaja a maďarská vláda (v zásade ktorákoľvek). Rozpad Uhorska je národná katastrofa, pozemková reforma a kolonizácia za prvej ČSR je národnostné prenasledovanie, Viedenská arbitráž aspoň čiastočná satisfakcia, Esterházy svätý, maďarská menšina sa „rozbitia“ československého štátu nezúčastnila, bola lojálna a žiadala len rovnoprávnosť, a v zásade až keď sa už štát vinou česko-slovenského sporu rozpadal, napriek Horthyho opakovaným odmietnutiam Hitlerovho nátlaku na účasť v plánovanej česko-nemeckej vojne, sa rozhodla zachrániť pred extrémnym nacionalizmom HSĽS návratom do lona Maďarského kráľovstva. I tak však za elitu nemôže niesť zodpovednosť ľud. Ten bol vždy demokratického, humanistického svetonázoru, a ak sa kde tu individuá vysokej kultúrnej úrovni a civilizačnému poslaniu maďarstva spreneverili (iste kvôli všadeprítomnej hrozbe panslavizmu) mali byť individuálne potrestaní, tak ako boli individuálne trestaní „ľudácki zločinci“. Kým tí boli trestaní v individuálnych československých retribučných procesoch (hoci v nich boli trestaní aj politici maďarských strán, ak už neboli priamo, skôr a tvrdšie potrestaní v maďarskom retribučnom súdnictve), boli Maďari trestaní kolektívne, čo bolo nelegitímne. Napokon nelegitímne to bolo aj u sudetských a poľských Nemcov, lenže oproti nim aj veľmoci uznali, že kým u Nemcov bolo namieste pre ich kolektívnu vinu aj ich vysídlenie, v slovensko-maďarskom vzťahu uznali, že by to bolo neprimerané (tu už sa naratív výrazne rozbieha). Do tohto prúdu, sa plne začlenilo Progresívne Slovensko napriek nevysokému podielu slovenských Maďarov v jeho radoch, ale zrejme v snahe si ich získať. Nezačlenilo sa adopciou celého naratívu, iba jeho dôsledkov: Benešove dekréty zlé, nariadenia SNR zlé, dnešnú aplikáciu treba zrušiť/zastaviť. Intuitívne obhajoba menšiny sedí do profilu PS, intuitívne naratív o zlej väčšine, ktorá za pomoci štátnej moci tresce nevinnú slabú menšinu, vyvoláva súcit a možno aj ladí s rodinnými príbehmi takého Dubéciho či Ódora.

Tretí naratív je naratív ľudácky. Politicky nemá po páde Kotlebu reprezentanta, napokon so svojim úspechom sa ho načas vzdal aj on. Republika sa primkla k Odkazu SNP ako kedysi SNS (ktorá sa s Dankom už primkla aj k odkazu Gustáva Hnusáka). Naratív je prostý: SĽS a SNS bojovali už v Uhorsku proti maďarizačnej presile, v československom štáte proti čechoslovakizmu, napokon česko-slovenský spor dospel k obnove slovenského štátu (1. Slovenskej republiky, ktorá reprezentuje obnovu nitrianskej slovenskej štátnosti po sto až tisíc rokoch poroby). Povstalecká SNR mala legitimitu vrátnika na internáte, obnova československého unitárneho štátu bola umožnená sovietskou okupáciou, najväčšia slovenská strana, ale aj druhá a tretia najväčšia predvojnová strana na Slovensku (aliancia maďarských strán a agrárnici), boli zakázané alebo aspoň nebolo dovolené aby sa obnovili, voľby 1946 neboli o nič demokratickejšie ako voľby v rokoch 1948-1989. Slováci nenesú žiadnu mravnú zodpovednosť za Benešove dekréty, karpatských Nemcov a slovenských Maďarov by táto myšlienková škola aj uznala za poškodených a spolu-obete povojnových nespravodlivostí, pravda slovenských Maďarov s tou výnimkou, že by si súčasne uplatňovali reciprocitu za straty a škody spôsobené maďarským útlakom počas rokov 1800 – 1918 a okupáciou juhu Slovenska v rokoch 1938-1944/5.

Čo s nimi ? Každý z nich má svoje kontaktné zóny s pravdou; každý z nich ju nejako prispôsobuje svojim hodnotám. Najväčším problémom súčasného maďarského prístupu je, že úplne ignoruje spoluzodpovednosť maďarskej komunity na Slovensku za slovensko-maďarské vzťahy v histórii i súčasnosti. Nemyslím si, že maďarskí politickí činitelia v Maďarsku alebo na Slovensku si uvedomujú akúkoľvek mravnú zodpovednosť národného kolektívu. Ani strata územia sa nepovažuje za dôsledok viny, iba za dôsledok chýb. Je to symptomaticky nespravodlivý trest uložený nespravodlivými veľmocami. Ak aj Horthy urobil nejaké chyby, nemožno mu pripisovať zločinné úmysly ako Szalásimu, a ako tvrdí obľubený maďarský naratív, národný vodca Szalási sa k moci dostal iba a výlučne vďaka nemeckej okupácii, inak to bol človek, ktorý za Horthyho aj sedel. Nie je teda vraj reprezentantom vznešenej maďarskej štátnej myšlienky – samozrejme, tu sa pomlčí o tom, že v počte mandátov skončili Nyilasi v roku 1939 v pluralitných maďarských voľbách druhí a v roku 1944 jeho vládu podporovali nielen NKP ale väčšina MÉP, MMP a „hornozemskí kooptovaní poslanci“ z EMP (všetci bývalí slobodne zvolení maďarskí poslanci z československého parlamentu alebo slovenského a podkarpatského Krajinského zastupiteľstva).

Príbeh presadzovaný majoritným slovenským prúdom (čechoslovakisticko-autonomistickým) sa dá najľahšie udržať. Príbeh má isté trhliny. Jeho uveriteľnosť je obmedzená. Ale jeho neustále opakovanie ako zaklínadlo, vzdelávací systém a najmä apatia a neochota rozmýšľať ho umožňujú udržiavať. Má súčasne právne robustný základ, tvorený priamou nadväznosťou súčasného slovenského štátu na socialistické Československo a Slovenskú socialistickú republiku a traktovaním právnych predpisov, ktoré neboli spravodlivé, ako naďalej platných, s nevyslovenou axiomou, že procesná i vecná individuálna „nespravodlivosť“ ustupuje „historickej spravodlivosti“. Slabinou tohto príbehu je, že cit pre spravodlivosť, predstava o individuálnych slobodách a právach a vlastníctve ako neobmedzenom panstve nad vecou sa voči dôsledkom príbehu búria.

Príbeh, ktorý už vlastne nemá kto rozprávať (došli sme do chvíle, keď už ani vo vnútornom exile nemáme Vnuka), je príbeh o kolektívnej zodpovednosti národov za konanie ich vodcov. Načrtnem ho tu krátko. Zajtra je významný deň. A nemyslím tým fakt, že autor týchto riadkov bude mať ako správny pohrobok fašizmu narodeniny. Každý rok si 8. mája pripomíname Deň víťazstva nad fašizmom, a teda deň porážky Osi, deň porážky Nemeckej ríše (ktorú kulantne voláma nacistickým Nemeckom aby sme zakryli fakt, že tá ríša vznikla porážkou cisárstva a bola to tá istá medzinárodná osobnosť, a že sa Spolková republika Nemecko počas celého obdobia rokov 1949-1989 hlásila k tomu, že je s Nemeckou ríšou medzinárodnoprávne totožná, hoci tá mala zaberať aj územie NDR). Je to súčasne deň slovenskej kapitulácie.

Nie. Slováci vojnu nevyhrali. Občianska vojna v rokoch 1944–1945, ktorej prvú fázu voláme povstaním a druhú fázu oslobodzovaním, nás na žiadnu stranu víťazov nedostala. Radi si o tom nahovárame niečo iné. Boli sme však porazení a ako s porazenými s nami aj zaobchádzali. Dnešné južné Slovensko nebolo vrátené Slovensku; bolo vrátené Československu a Slovensko v ústavnoprávnom zmysle pre československú vládu až do roku 1969 neexistovalo.

Slovenský národ bol potrestaný. Úplne nedvojzmyselne potrestaný za tri rozhodnutia: samotné vyhlásenie nezávislosti, účasť na vojne proti Sovietskemu zväzu a protižidovskú legislatívu, osobitne za vysťahovanie Židov. Bol potrestaný skutočne i symbolicky. Skutočne bol potrestaný odrezaním od národného tela území Hornej Oravy a severného Spiša a území Slovenskej krajiny na východ od súčasnej hranice (nevrátením území dodnes obsadených Ukrajinou medzi Uhom a súčasnou štátnou hranicou), bol potrestaný stratou nezávislosti, bol potrestaný nastolením centralistickej vlády, vyhnaním a sčasti vyzabíjaním nekomunistickej inteligencie, päťdesiatročnou ateizáciou a napokon aj hromadnou podporou potratov zo strany komunistov. Tridsať rokov bol dokonca potrestaný aj zakázaním nášho národného erbu, ktorý komunisti nahradili odporným štítkom na prsiach leva. Bolo napokon úplne náležité, že si český lev pripol na prsia odznak odvodený od povstania, veď ho aj zorganizoval, a to slúžilo jeho záujmom, najmä vystuženiu legitimity londýnskej vlády a prekonaniu dôsledkov národne i teritoriálne obmedzeného uznania československej vlády v emigrácii Britániou i USA²⁰.

Bol potrestaný výrazným oslabením dôvery v štát a posilnením presvedčenia, že akákoľvek riadiaca vrstva štátu musí v zásade slúžiť cudzím pánom (veľmociam), ktorí sa síce menia, ale sme malí a slabí a nemôžeme vyskakovať. Bol potrestaný preto, lebo sa chopil príležitosti, ale urobil súčasne chyby a jeho predstavitelia sa dopustili aj zločinov alebo prinajmenej konaní, ktoré boli ako zločiny neskôr odsúdené.

Pre život národov sa zdá byť osudnejšie robiť chyby ako páchať zločiny. Slováci na odčinenie svojich chýb uznali aj tie, ktoré nespáchali, alebo ktoré chybami neboli. Skupina samozvancov zvaná SNR (ktorých demokratická legitimita bola nižšia ako demokratická legitimita domovej schôdze) dokonca po vojne vydala vyhlásenie, ktorým sa bratskému českému národu ospravedlnila za 14. marec (!). Tá istá skupina vydala Nariadenie 104/1945 Sb. n. SNR a neskôr 64/1946 Sb. n. SNR.

Československý štát, ktorý na Slovensku nedisponoval žiadnou právnou ani mravnou legitimitou, ale disponoval mocou odvodenou od sovietskej ozbrojenej moci, a napokon aj brachiálnou mocou svojej armády a komunistickej solidarity, podporil revolúciu vrátane majetkovej revolúcie. Normatívna sila skutočnosti (Jellinekova normative Kraft des faktischen), viedla k postihnutiu majetkových práv mnohých Slovákov, mnohých Maďarov a premnohých Nemcov. Československý štát sa presadil, lebo bol na strane víťazov. A vykonal tzv. spravodlivosť víťazov, ktorá so spravodlivosťou nemáva veľa spoločného.

Ak je kolektívna vina neprípustná aj vo forme takej malej dane, ako je majetkový dôsledok, čo potom s takou formou trestu, ako je strata nezávislosti ? Ak otvoríme tento trezor pamäte, otvoríme s ním aj rehabilitácie slovenských štátnych činiteľov ? Nie, neotvoríme, pretože naša historická amnézia, po štyridsiatich piatich rokoch celkovej anestézy, a následne desaťročiach intravenózne podávaných psychedelických látok výchovy a vzdelávania nám nič také nedovolí. Náš národ pil príliš dlho mohutnými dúškami z otrávených studní. Tak dlho, až mu zachutili, je už od nich závislý.

Maďari na Slovensku, vystavení populačnému úbytku a dôsledkom politickej neschopnosti svojich reprezentantov, sa dnes domáhajú riešenia právnej otázky, ktorá sa nedá vyriešiť nekonaním štátu.

Dá sa vyriešiť aktívnym zásahom zákonodarnej moci, avšak v takom prípade môžu byť dôsledkom buď ďalšie nespravodlivosti alebo obnova veľkého historického sporu o zmysel slovenských dejín posledného storočia a pol, ako aj eskalujúci medzištátny spor.

Nemiestne závery, alebo de lege ferenda

Vlastníctvo, ako široká moc nakladať s vecou v súlade so zákonnými obmedzeniami²¹ , nie je absolútnym právom a nie je ani takou ústavnou hodnotou, ktorá by stála nad všetkými alebo mimo iných hodnôt. Je nepochybné, že vlastnícke spory, vrátane sporov o určenie vlastníctva, nezmiznú, nech sa de lege ferenda prijme akékoľvek riešenie. Takisto ostáva skutočnosťou, že ani právna istota nikdy nie je absolútna, ako ani žiadna istota, okrem úplnej istoty, že raz umrieme.

Riešenia pripadajú do úvahy v zásade tri:

Prvou je možnosť navrhovaná Progresívnym Slovenskom a Alianciou. Je to prv obmedzenie zápisovej aktivity správcov majetku štátu pri zosúlaďovaní právneho stavu so stavom v katastri nehnuteľností, následne posilnenie dobromyseľných nadobúdateľov a samozrejme v poslednej fáze zrušenie nariadení SNR bez náhrady zákonom, ktorý možno aspoň ochráni práva osôb, ktoré medzičasom nadobudli majetok od štátu alebo prídelcov, ktorým bol pridelený po konfiškácii (vrátane obcí, ktoré ho nadobudli ex lege na základe zákona o majetku obcí). Samozrejme, takáto úprava nezabráni tomu, aby určovacie žaloby v medziobdobí od „zastavenia zosúlaďovania“ po „legislatívny stopstav“ podávali právni nástupcovia pôvodných (konfiškovaných) vlastníkov a aby boli úspešní. Napokon zmyslom mediálnej ofenzívy je zmena najprv praxe a potom aj právnej normy v prospech konkrétnej skupiny klientov a súčasne je politickým cieľom definitívne uznanie toho, že s rozpadom československého štátu ani s útlakom slovenskej národnosti počas maďarskej okupácie nemala maďarská menšina nič spoločné, resp. Išlo o aberáciu a nešlo o väčšinový jav. Je to, žiaľ, najpravdepodobnejšia a najhoršia cesta.

Druhá možnosť je nemeniť na doterajšom prístupe nič. Je to druhá najpravdepodobnejšia cesta. Je lepšia ako prvá. Ponecháva v právnom živote nedotknuté nespravodlivé právne normy, ktorých nespravodlivosť nie je taká neznesiteľná, aby boli považované za neprávo, a súčasne nezbavuje ani Slovákov ani Maďarov bremena zodpovednosti za minulosť. Samozrejme, nás necháva stále otravovať svoju národnú dušu a potácať sa trochu priotrávených medzi Prahou, Budapešťou a Moskvou.

Tretia možnosť je mierne aplikáciu nariadení pozmeniť, a to osobitnou zákonnou úpravou, ktorá by napríklad časovo obmedzila obdobie, v ktorom je možné zosúladiť stav na základe konfiškačných nariadení, a následne ďalšiu aplikáciu nariadení výslovne ukončila a zrušila by vkladuschopnosť konfiškačných rozhodnutí a prídelových listín, prípadne posilnila ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ktorí v období „zosúlaďovania“ nadobudnú majetok od domnelých vlastníkov, za predpokladu, že v čase prevodu nebola na liste vlastníctva poznámka o spornosti vlastníckeho práva alebo poznámka o podaní určovacej žaloby.

„…a čo bolo ďalej, to vám rozpovieme hneď…“

Myslím si, že po ofenzíve PS a Aliancie nás čaká prvé riešenie. Ale či sa už uplatní veľmi nesprávne prvé alebo menej nesprávne druhé riešenie, ani jedno nebude konečné. Čaká nás vyostrenie slovensko-maďarského politického vzťahu, otvorenie otázky reštitúcií majetku občanov maďarskej a nemeckej národnosti, (radostnú podporu poskytnú Maďarsku Nemci, ktorí majú akurát zajtra v Brne zjazd Sudetonemeckého Landsmanschaftu) následne otvorenie otázok o škodách spôsobených maďarskou okupáciou južného Slovenska, škodách spôsobených zákazom nadobúdania nehnuteľností podľa uhorských vládnych nariadení počas 1. svetovej vojny, povinnosti Maďarska vrátiť Slovensku kultúrne statky, ktorú napriek mierovým zmluvám dosiaľ nesplnilo, a možno aj otázky odškodnenia za uhorskú podporu vysťahovalectva z východného Slovenska.

To sú otázky, ktoré slovensko-maďarskými vzťahmi hýbali v rokoch prvej svetovej vojny a rokoch medzivojnových. A to sú otázky, ktoré sa pravidelne zobudia pri otváraní dekrétov a nariadení SNR. Populačná, voličská a politická sila maďarskej menšiny na Slovensku po voľbách v roku 2027 sa však nedá porovnávať nielen s jej silou v roku 1927, ale ani s jej silou v roku 2007.

Tento nový pokus s podporou progresívcov chrániť záujmy maďarského roľníka ako domnelého dediča poľnohospodárskej pôdy (dnes skôr ako nádejného predajcu pôdy na developing) síce predznamenáva istú novú etapu slovensko-maďarského napätia, ale za istých okolností môže donútiť slovenskú stranu vytriezveť z bezdejjinnosti a opojenia údajným slovensko-maďarským zmierením (ktoré by si vyžadovalo na oboch stranách výrazný posun historických naratívov a na maďarskej strane aj národnopolitických ambícií, a ten sa očakávať nedá).

V dlhšej časovej perspektíve môže tiež viesť k zrodu takej národnej politickej sily, ktorá sa konečne pod tlakom oživenej historickopolitickej debaty vzdá opiátu menom SNP, ale to je nepravdepodobné.

Akcia vyvoláva reakciu a skôr možno očakávať, že prinajmenej krátkodobo bude dopadom aktivít PS a Aliancie a mediálnej podpory Postoja upevnenie oboch táborov „progresívno-menšinového“ a „ľavicovo-nacionalistického“.

Kapacita pre slovensko-maďarskú medzinárodnú eskaláciu neveští nič dobrého, ale na druhej strane väčšej medzinárodnej konfrontácii sa ešte dá vyhnúť, a nezaškodí pripomenúť, že naposledy, keď maďarská vláda v kritickej chvíli odmietla dohodu (československý návrh na dobrovoľnú cesiu územia v októbri 1938), síce získala viac ako mohla získať dohodou, ale len na veľmi krátky čas (1938-1945).

1. Výber niektorých rozsudkov ESĽP, ktoré sa podľa Alexandry Letkovej (pozri Letková, A: RADBRUCHOV MÝTUS ALEBO AKO RADBRUCHOVA FORMULA (NE)OVPLYVNILA RETRIBUČNÉ ZÁKONODARSTVO, In: Kluknavská – Gábriš (eds) Mýty o práve, mýty v práve, Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 12. 4. – 14. 4. 2018. Bratislava : Wolters Kluwer, 2018) dovolávajú Radbruchovej formuly je sám o sebe výpovedný:
   “ Baka v. Hungary, no. 20261/12, ECHR 2016, dostupné na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-163113 (navštívené dňa 01.09.2018); Kokkinakis v. Greece, no. 14307/88, ECHR 1993, dostupné na na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-57827 [cit. dňa 1. septembra 2018]; Kononov v. Latvia, no. 36376/04, ECHR 2010, dostupné na na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-98669 (navštívené dňa 01.09.2018); Loizidou v. Turkey, no. 15318/89, ECHR 1996, dostupné na na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-58007 (navštívené dňa 01.09.2018); Silver and others v. The United Kingdom, no. 5947/72; 6205/73; 7052/75; 7061/75; 7107/75; 7113/75; 7136/75; ECHR 1983, dostupné na na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-57577 (nahudoc.echr.coe.int/eng?i=001-57827 [cit. dňa 1. septembra 2018]; Kononov v. Latvia, no. vštívené dňa 01.09.2018); Streletz, Kessler and Krenz v. Germany, no. 34044/96, 35532/97 and 44801/98, ECHR 2001, dostupné na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-59353 (navštívené dňa 01.09.2018); The Sunday Times v. United Kingdom, no. 6538/74, ECHR 1979, dostupné na na internete: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-57583″ Ešte väčšmi výpovedné je však, že v Baka proti Maďarsku sa od Radbrucha v skutočnosti spomína iný výrok svedčiaci skôr o jeho tzv. jusnaturalistickom obrate, z jeho state Päť minút právnej filozofie a to naviac na odôvodnenie úplne absurdného nároku na verejnú funkciu predsedu Najvyššieho súdu po prijatí novej maďarskej ústavy, ktorá komunistickú ústavu z r. 1949 odvrhla ako nelegitímnu. Jediný sudca ESĽP (Poliak) spoznal nebezpečenstvo zámeny pojmu „právo na účasť na verejnom živote/právo na prístup k výkonu verejnej funkcie“ za „právo na výkon verejnej moci/právo zotrvať pri moci“. V ďalšom absurdnom prípade Kononov proti Lotyšsku, zasa Veľká komora vyslovila, že odsúdením lotyšského sovietskeho partizána Kononova za trestnú výpravu do dediny spojenú so zabíjaním civilov vrátane tehotných žien porušilo Lotyšsko jeho ľudské práva pričom komora poprela, že by civili boli civili v zmysle medzinárodného práva vojnového, poprela dokonca aj platnosť lotyšských zákonov a vychádzala z legality sovietskej okupácie Lotyšska – resp. z platnosti zákonov, ktoré na okupovanom území zaviedol Sovietsky zväz, a časť zločinov, ktoré podľa ESĽP nedosiahli „úroveň“ vojnového zločinu, bola premlčaná – opäť, nie podľa lotyšského ale sovietskeho zákona (!) a je tak naopak dokonalým príkladom úplného ignorovania Radbruchovej formuly. ↩︎
2. „Der Konflikt zwischen der Gerechtigkeit und der Rechtssicherheit dürfte dahin zu lösen sein daß das positive, durch Satzung und Macht gesicherte Recht auch dann der Vorrang hat, wenn es inhaltlich ungerecht und unzweckmäsig ist, es sei denn, daß der Widerspruch des positiven Gesetzes zur Gerechtigkeit ein so unerträgliches Maß erreicht, daß das Gesetz als „unrichtiges Recht“ der Gerechtigkeit zu weichen hat. Es ist unmöglich, eine schärfere Linie zu ziehen zwischen den Fällen des gesetzliches Unrechts und den trotz unrichtigen Inhalt dennoch geltenden Gesetzen, eine andere Grenzziehung aber kann mit aller Schärfe vorgennomen werden: wo Gerechtigkeit nicht einmal erstrebt wird, wo die Gleichheit, die den Kern der Gerechtigkeit ausmacht, bei der Setzung positiven Rechts bewußt verleugnet wurde, da ist das Gesetz nicht etwa nur „unrichtiges Recht“ vielmehr entbehrt es überhaupt der Rechtsnatur„ Pozri: Gesetzliches Unrecht und übergesetzliches Recht, Süddeutsche Juristen-Zeitung, Heidelberg, Jg. 1, Nr. 5, August 1946, s. 107 dostupné na https://archive.org/details/Radbruch/page/n1/mode/2up ↩︎
3. Bezprecedentnosť oných hrôz či porušovania ľudských práv je samozrejme ex post facto propagandistická formula, ktorá hrôzy nacizmu a fašizmu vyzdvihuje ako bezprecedentné, ignorujúc hrôzy osmanských či náboženských vojen, belgickej kolonizácie Konga s jej miliónmi obetí, napoleonských vojen, arménskej genocídy – spoluorganizovanej výdatne nemeckým generálom v tureckom generálnom štábe, prívržencom klasickej starej školy, ktorý o organizácii vyvražďovania Arménov ešte v knihe spomienok vydanej vo weimarskom Nemecku písal prakticky s hrdosťou, ale aj, ba najmä genocídnych aktivít nielen komunistických (holodomor, juhoruský a kazašský hladomor, tambovské masakry, „likvidácia kulakov“, a obdobie Veľkého teroru, komunistickou vládou vyvolaný čínsky veľký hladomor v rokoch 1958-1961 podľa čínskych komunistických historikov s 40 – 55 miliónmi obetí) ale aj demokratických režimov, akým bol bengálsky hladomor v roku 1943 s približne 2-4 miliónmi mŕtvych, s výrazným spoluzavinením britskej vlády a absolútnej ľahostajnosti Churchilla k dôsledkom britskej politiky v Indii, či Čankajškovou armádou spôsobené záplavy zničením priehrad na Žltej rieke v roku 1938, kde len utopením zahynulo 50-90.000 ľudí a na následky hladomoru spôsobeného zatopením 45 % dedín v 20 oblastiach v povodí približne od 400 tisíc do 800 tisíc obyvateľov (v najbližšom období), henanský hladomor v rokoch 1942-1943 spôsobený trvajúcim nedostatkom pôdy po záplavách v roku 1938 spôsobil podľa Lloyda Eastmana dokonca 2 – 3 milióny obetí. ↩︎
4. Samotný Radbruchov článok v SDJZ bol vydaný potom, čo už súdy protiprávnosť (niektorých) zákonov uzákonených nacistami v Nemecku pomerne bežne judikovali, a súčasne potom, čo bolo prijatých niekoľko zákonov v jednotlivých okupačných zónach, ktoré sa zaoberali retribučnými stíhaniami. Celý jeho skutkový základ sú už vydané súdne rozhodnutia, a poznámkový aparát i text sa odvolávajú na nové, retroaktívne zákony ustanovené okupačnou mocou. ↩︎
5. V nasledujúcich odsekoch sa nepresne a veľmi hrubo používa šermiarska terminológia, dôvodom autora pre toto použitie je skutočnosť, že politici si dávno osvojili rovnaký – hrubý, sarkasticko-parodicko-sardonický prístup k právnej terminológii, prečo by si právnik nemohol rovnaké „licet“ udeliť ohľadne športu, ktorý je skoro taký nebezpečný ako politická ruvačka ale predsa o čosi vznešenejší… ↩︎
6. Istá slovenská konzervatívna ministrana si raz dala meno Kresťanská demokracia za život a prosperitu, a hoci sa zmenila na Život – Národnú stranu a potom ako to už so životom národných strán na Slovensku býva, v tichosti a zabudnutí skonala, názov „za život a prosperitu“ aspoň presne zoradil oné ↩︎
7. S ohľadom na maďarské demografické trendy podmienené aj nižšou religiozitou obyvateľstva, nižším kultúrnym vplyvom katolíckej cirkvi, vyšším podielom kalvínskeho cirkevného spoločenstva v populácii a vyššou otvorenosťou reformovaných cirkví k „progresívnemu výkladu“ kresťanstva a s dlhodobejším modelom jednodetnej rodiny v maďarskej populácii by sa dalo predpokladať aj vyššie číslo, ale presnejšie čísla nemám, a nižšia celková pôrodnosť u Maďarov už v Uhorsku by mohla naopak viesť i k tomu, že by podiel potratov bol nižší, kontrast s číslami v Maďarsku v rokoch 1956-1989 a 1990-2024 tomu nenasvedčuje, všetky čísla pre oba štáty sú z Johnston’s Archive www.johnstonsarchive.net, ↩︎
8. Súkromná analýza autora. Za roky 1996-2024 sú dostupné čísla aj za jednotlivé kraje a okresy, ktoré som spracoval podľa podielov obyvateľov maďarskej národnosti v okresoch Slovenska (bral som do úvahy iba územia s vysokým podielom obyvateľov maďarskej národnosti, a roky 1990-1995 som extrapoloval z údajov za rok 1996, pričom som bral do úvahy, že v rokoch 1986-1990 potraty na Slovensku dosahovali vrcholy podielu na počtoch narodených a následne klesali, ale ešte v rokoch 1990-1994 išlo o počty rádovo vyše 30 000 ročne a následne výrazne klesali) ↩︎
9. Identifikačná nápoveda: redakciu a vydavateľa identifikuje potreba utvrdiť sa v kolektívnej existencii, zvolila si preto ako názov pomocné sloveso „byť“ v množnom čísle prítomného času, a tým sa hneď v deväťdesiatych rokoch skopírovaním názvu súdobého – a podstatne kvalitnejšieho – slovenského časopisu v Maďarsku SME, ktorého názov značil podstatne menej samozrejmý príbeh: „Slováci v Maďarsku existujú“ prihlásil ku krásnej plagiátorskej tradícii neskôr zdokonalenej dvojicou organizátoriek Projektu Fórum (čítaj: Fór:Um), ↩︎
10. Onen Kulturkampf sa od pruskonemeckého vzoru líši tým, že sa prepytujem, hrá ako bridž: „Do Kríža“, proti sebe ale spolu hrajú „kresťanskí konzervatívci“ a „liberálni progresívci“ a rovnako proti sebe ale nie úplne spolu „národná ľavica“ a tichý hráč – zakázaní ľudáci, ktorí si občas hryzú rukáv, občas ruku v zúfalstve nad tým ako hrá „národná ľavica“ či už z ruky alebo zo stola. Obrázok z večernej partie bridžu dopĺňa to, že Casino v pomyselnom martinskom Národnom dome už dávno patrí dvom úžerníkom, jednému z Frankfurtu a druhému z Bruselu, ale ani jeden z nich nie je ani Nemec ani Francúz /a nie ani Flám. ↩︎
11. Uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/108/2023, IČS: 1409204371, ECLI
    ECLI:SK:NSSR:2025:1409204371.1, zverejnené na www.justice.gov.sk sekcia Súdy a rozhodnutia, bod 2. odôvodnenia, s. 2. ↩︎
12. Ibid. pozn. 11, bod 2.1. odôvodnenia, s. 3. ↩︎
13. Ibid. pozn. 11, body 24.-27. odôvodnenia, na s. 9, Tento prístup k posudzovaniu správnych aktov posúdil NS SR obdobne už v roku 2009, keď v konaní sp. zn. 5Cdo/198/2008 dospel k záveru, že: „správnosť Výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktoréhomusí súd v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. vychádzať. Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom vrámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom.“  ↩︎
14. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4Cdo/123/2003, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiama sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho môže preskúmavať len so zreteľom na to, či ide akt nulitný (ničotný), ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn.5Cdo/110/2000, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 40/2001, ako aj v rozsudku z 27. novembra 2007 sp. zn. 2Cdo/337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4Sž/88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení sp. zn. 4Sž/34/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998. Zásadným dôvodom pre takéto obmedzenie právomoci civilných súdov je deľba moci v demokratických, ale aj nedemokratických ústavných štátoch. ↩︎
15. Uznesenie NS SR, sp. zn. 4MCdo/12/2014, IČS: 8209205485,
    ECLI:SK:NSSR:2015:8209205485.1, pozri najmä odôvodnenie na s.8, 9. a 10. a passim, odseky odôvodnenia nie sú číslované. V odôvodnení sa súd vysporiadal samostatne aj s otázkou, či Konfiškačné komisie mali postavenie správneho orgánu (podľa vtedajšieho Spr. poriadku č. 8/1928 Sb „politického úradu“, ako možno preukazovať doručovanie rozhodnutí a či možno štátu pričítať na ťarchu, že po sedemdesiatich rokoch nemá úplný správny spis (samozrejme v civilnom konaní nemožno, to je nemožné žiadať už z hľadiska ústavnej rovnosti vlastníctva, aj z povahy voľného hodnotenia dôkazov). Najvyšší súd tu tiež potvrdil, že Slovenská republika má právo sa určenia vlastníctva domáhať aj napriek vykonaným chybným zápisom vlastníctva napr. v dôsledku zápisov ROEP (v iných obdobných rozhodnutiach sa vyrovnal aj s povahou nesprávnych dedičských osvedčení, pričom notárske osvedčenie dedičstva neprekluduje spor o určenie vlastníctva). ↩︎
16. Slov. „Koruna kráľovstva: rozsudok senátu pod vedením sudkyne Zity Nagypálovej“, pojem koruna kráľovstva „A kiralyság koronája“ sa v maďarčine používa ako jedno zo synoným slovenského čerešnička na torte (hoci existuje aj priama maďarská paralela „hab a tortán“).Pri mene predsedníčky senátu v Banskej Bystrici, ktorá je dlhoročnou výborne hodnotenou sudkyňou, ktorej senátne rozhodnutia pri dovolacom prieskume Najvyšším súdom sú potvrdzované (dovolania odmietané a zamietané) v cca 90 % prípadov, ako aj s ohľadom na konotáciu mena Zita na Slovensku a v Maďarsku mi „hab a tortán“ prišlo nedostatočné. Nasledujúci odsek sa venuje dôležitému senátnemu rozhodnutiu senátu JUDr. Nagypálovej. Samozrejme, o národnosti predsedníčky senátu nemám žiadnu vedomosť, a ani nehrá rolu, na rozdiel od prípadu, keď musela kandidátka strany TISZA v Soproni dokazovať voči útokom Jánosa Lazára, že napriek slovensky znejúcemu priezvisku je čistá „felvidécka“ Maďarka a „-ová“ sa jej v mene ocitlo, lebo babička pochádzala z Banskej Bystrice – k tomuto prípadu sa vrátim v osobitnej stati. Maďarský medzititulok môžete považovať rovnako za žart, slovnú hračku, alebo za prejav toho, že podobne ako rodnú slovenčinu, ruštinu, angličtinu a nemčinu, autor rád na jazyku poomáľa aj maďarské slovo, napriek svojej hriešne slabej, (našťastie už nie trestuhodne slabej) znalosti maďarčiny. ↩︎
17. Rozsudok KS BB, sp. zn. 17Co/329/2011, IČS: 6208205674, dostupný na www.justice.gov.sk, sekcia Súdy a Rozhodnutia, vydaný 24. 10. 2012. Inak ide o rozhodnutie, kde rozsudok súdu prvého stupňa OS Veľký Krtíš bol vydaný 4. 10. 2011. Krajský súd rozhodol po ani nie roku (s ohľadom na lehoty doručovania, lehoty na odvolanie a úkony súdu prvého stupňa po podaní odvolania by som dokonca odhadol, že za menej ako 9 mesiacov) v skutkovo pomerne rozsiahlej veci meritórnym rozhodnutím. V dnešnej dobe krajským súdom niekedy trvá pol roka i viac rozhodnutie o odvolaní voči uzneseniu o procesných otázkach a človek nadobúda pocit, že čím viac súdnych reforiem sa uskutoční, tým dlhšie sú konania a tiež odôvodnenia rozhodnutí.
    ↩︎
18. Autor má dôvody pre zaujatosť v neprospech navrhovateľa, ktoré nesúvisia s prípadom prejednávaným v danej veci, ale napriek tomu je názoru, že rozsudok KS BB v spojení s rozsudkom OS Veľký Krtíš sú vecne správne. ↩︎
19. Koschorke, Albrecht, Wahrheit und Erfindung, Grundzüge einer Allgemeinen Erzählttheorie, Fischer Verlag, Frankfurt/M, 2012, najmä na s. 16-33 kde sa venuje človeku ako Homo narrans v. Huizingov Homo ludens. ↩︎
20. Dnes sa uznanie považuje za neobmedzené a nelimitované ale v skutočnosti ako Británia tak aj USA uznali Benešovu vládu s význačnými notifikovanými výhradami ohľadne jej údajnej právnej kontinuity, jej reprezentovania Slovenska a zásady predmníchovských hraníc, v skutočnosti jedinou veľmocou, ktorá uznávala kontinuitu londýnskej vlády a jej virtuálnu suverenitu nad slovenským územím, Sudetami a arbitrážnym územím bol od r. 1941 Sovietsky zväz, (po prerušení diplomatických stykov medzi SR a ZSSR a vstupe slovenských vojsk na sovietske územie, čím i bez ústavného vyhlásenia vojny Slovenská republika vstúpila do vojnového stavu – zaujímavosťou ešte je, že hoci vláda vyhlásila iba brannú pohotovosť a prerušenie diplomatických stykov, dr. Julián Šimko, vyslanec v Moskve oznámil na audiencii Molotovovi aj vstup do vojnového stavu ako „vynútený plnením záväzkov z Ochrannej zmluvy“) ↩︎
21. Túto definíciu prvýkrát jasne vyjadril Bartolus de Saxoferrato v 14. storočí v komentári k Ulpianovi D. 41.2.17. v poznámke 4 slovami: „Quid ergo est dominium? Respondere est ius de re corporali perfecte disponendi, nisi lex prohibit“, Bližšie pozri aj Blaho, P. (Bröstl a Holländer eds) Rímsko-právny gén európskej identity, Kalligram 2022, s. 268-269 ↩︎