Jeden z dvoch géniov slovenského tradicionalistického katolíckeho myslenia dvadsiateho prvého storočia, a jeden z najinteligentnejších ľudí na Slovensku, Branislav Michalka, na portáli Christianitas.sk dávnejšie i nie tak dávno publikoval (najmenej) tri články na tému geopolitiky ako vedy alebo šarlatánstva alebo geopolitiky ako sekulárneho náboženstva.
Články boli zverejnené v rokoch 2022 a 2024, a iste je priznaním vlastnej nedostatočnosti, že sa k niektorým z argumentov v týchto článkoch vraciam až teraz.
Na druhej strane, nech slúži na moje ospravedlnenie, že síce milujem iróniu a sarkazmus, ale Michalkove texty sú bohaté nielen sarkastickými ale priam sardonickými poznámkami (prejavoval sa nimi ešte onehdá v mojej milovanej Kultúre, vydávanej taktiež jedným z velikánov katolíckeho myslenia na Slovensku, ruským obratom k stalinizmu a neoboľševizmu vydeseným a slovenským akceptom tohto obratu utrápeným T. Križkom).
Kritika, alebo o tom, že sardonické poznámky azda zaokryjú naše bôle
Každému, aj sebe (lebo tieto zápisky sú okrem zopár blízkych známych, a náhodných pútnikov časopriestorom, ktor sa ocitajú v náručí životnej neistoty, anómie a údesu z modernity, určené najmä mne samému) odporúčam stále a opäť sa vracať (okrem Jánovho evanjelia, Zjavenia Sv. Jána, Duchovných cvičení, diel azda ktoréhokoľvek Bacha, básní katolíckej moderny a postmoderny vrátane Teodora Križku a Stanislava Brtoša, ruženca, breviára a hymnu Quicumque vult salvus esse) aj k (niekedy a čiastočne) ľahšej forme duchovnej stravy akú predstavujú filipiky Branislava Michalku.
Michalkove sardonické texty o geopolitike, popierajúce jej vedeckú hodnotu, sú vtipné, ostré, tvrdé, a odhaľujú problém sociálnych vied (bez toho, aby sa venoval všetkým z nich) ale aj problém metodológie toho zvláštneho mixu prírodovednej a sociologickej metódy, ktorý sa prejavuje v geopolitickom determinizme (ak vôbec o determinizmus ide, ale o tom neskôr).
Napríklad v texte „Geopolitika – veda alebo šarlatánstvo (2024) po parafrázovaní definície geopolitiky ako vedy o vplyve geografie či geografických podmienok na politiku a históriu túto mľandravú definíciu paroduje priam rojčivo (a s ohľadom na či už mitózne alebo binárne rozmnožovanie spoločensko-pavedných katedier delením asi aj prorocky):
„To je záber zaiste široký, veď čo by sa nezmestilo pod pojmy „politika“ a „história ľudstva“? Len sa zamyslime, koľko nových vedných disciplín sa tu otvára pred našimi zrakmi. Je napríklad filozofia súčasťou politiky a histórie ľudstva? Zaiste áno. Nuž a nebolo by vhodné skúmať aký vplyv má geografia aj na túto vednú disciplínu? Prípadne na teológiu?
Vznikli by hneď dva vedné odbory – geofilozofia a geoteológia. V podstate by geografia mohla mať vplyv na všetky prejavy života spoločnosti a preto by sme mohli vytvoriť aj geoestetiku i geokulturológiu. (Beda, myslel som si ako preháňam a nadsadzujem, ale pri postupnom písaní tohto článku som zistil, že realita predbehla moju fantáziu. Podobné vedné odbory sú už na svete a majú sa čulo k životu.)
Samozrejme pojem „vedný odbor“ treba brať s príslušnou dávkou nadhľadu (v tomto prípade si „príslušná dávka“ nadhľadu vyžaduje niektorý z vysokých orbitov našej planéty alebo pohľad trochu zboku aspoň z La Grangeovho bodu 3 alebo 4 sústavy Zem – Mesiac).
Známu teóriu Halforda Johna Mackindera o svetovom ostrove Heartlandu (teda Eurázie a trojkontinentu tzv. starého sveta), teda „Kto ovláda Východnú Európu, ovláda Heartland. Kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov. Kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet.“ paroduje náš najlepší katolícky politický filozof ešte tvrdšie a ešte vtipnejšie:
Za týmito axiómami nie je ťažké rozpoznať zásady, ktorými sa riadia stratégovia svetových impérií dodnes, aj keď vlastne nikdy nikto nedokázal ich pravdivosť. Za jeden zo základov šťastnej anglosaskej politiky, považoval Mackinder udržiavanie Východnej Európy oddelenej od Ruska. Avšak po roku 1945 Sovietsky zväz, čiže geograficky Rusko pod nadvládou komunistov, Východnú Európu ovládlo, ale svet neovládlo. Sovieti dokonale ovládli práve to územie, ktoré Mackinder považoval za Heartland, avšak jeho deterministické predpoklady sa nenaplnili.
Vskutku etalónom sarkazmu sa potom stáva výsmech, ktorý Michalka venuje ďalšiemu z „velikánov“ a „zakladateľských“ zjavov (non) disciplíny s názvom geopolitika Spykmanovi:
Americkí geopolitici sa mohli oprieť o dielo svojho učenca, Nicolasa Spykmana, Holanďana naturalizovaného v USA. V roku 1938 napísal dvojdielnu esej Geografia a zahraničná politika, v ktorej uvádza: „Geografia je najdôležitejší podmieňovací faktor vo formovaní národnej politiky, pretože je najstálejší. Ministri prídu, ministri odídu, aj diktátori umierajú, ale hory a pohoria zostávajú nezmenené.“ Je škoda, že si túto dôvtipnosť neosvojili americkí Indiáni, pretože napriek rovnakým horám a pohoriam produkovali diametrálne odlišnú politiku ako neskoršie Spojené štáty.„
A teraz obrana, hoci minimalistická
Aj ja sám používam pojem geopolitika, a áno, myslia sa tým geografické, ekonomické a veľmocenské súvislosti politiky štátu (národnej politiky) resp. štátov. Zásadnou otázkou katolíckeho (alebo ak chceme všeobecnejšie „kresťanského“ – pričom už za tento pojem by som iste mohol byť predmetom kritiky tradicionálnych slovenských katolíkov) postoja ku geopolitike je iste prisudzovaný determinizmus. Ak by nevyhnutne mal byť podmienkou geopolitického myslenia materialistický determinizmus, nebolo by slova, ktorým by sa tento spôsob uvažovania dal obhájiť.
Hovoria, že nás iní vlastniť budú,
vlastniť jak osla, psa, či búdu,
o prevrátená filozofia.
(Karol Strmeň, Epištola)
Nie veru, podobne ako iné „spoločenské vedy“ (postrádajúc prírodovednú metódu s jej mechanicizmom, či biologizmom, s jej presným pozorovaním javov a sporným prisudzovaním príčinnej väzby), s ktorými je politológia i geopolitika rovnorodá svojou povahou i temer fantastickou metódou, ide tu v podstate o filozofický diskurz o „ne/prekonateľnosti“ geografických limitov života polis.
Isteže, Michalka má a musí mať pravdu, keď píše, že Boh si môže národ stvoriť i z kameňov, povýšiť ponížených, zhodiť mocnárov s trónov, a nemravnú expanziu (hoci geopoliticky „prirodzenú“) strestať.
Rovnako však nás všemohúci, vševediaci Pán a Boh (Dominus et Deus) môže spasiť každého hriešnika, ktorý je disponovaný spásosnú milosť prijať. Rovnako sa však presvätý vládca vesmírov môže zdržať (akéhokoľvek) činu. Ak by náš skutočný a Jediný vládca túto moc a slobodu nemal (a sloboda konať je vždy súčasťou moci a moc je vždy vyjadrením slobody), bola by spása zaslúženou, nie nezaslúženou milosťou a zaslúžená milosť nebola by už viac milosťou ale zjednanou odmenou z podobenstva o vinici.
Ak sa ale Boh, i vo svete činný, v konkrétnej situácii môže zdŕžať činu, môžeme sa dovolávať Jeho zázračného, nadprirodzeného zásahu proti argumentom prirodzeného rozumu ? Istež nie ! Čo teda potom ostáva z Michalkovej jadrnej sarkastickej kritiky ? Čo z jeho sardonického úškrnu svätca si uchováme aj po desaťročiach ? (Možno bude tento záver nečakaný pre neho rovnako ako sa javí byť prekvapivým pre mňa, ktorý dávno nedúfam v iné nasledovanie než ironický úsmev môjho syna).
Geopolitika je ďalší nepresný pokus vymedziť, uchopiť hranicu medzi provinciou racionálnych objektívnym vonkajším svetom podmienených okolností mocenského, (geo)politického života národov a štátov a na jednej strane náhodným dejovým priebehom a na druhej Božím zásahom.
Náhoda, prirodzenosť a nadprirodzenosť. Chaos, Prírodný Zákon, Slobodná vôľa a Božia moc. Začiatok nášho myslenia. A začiatkom myslenia je stratiť dôveru k sociologickým a psychologickým zákonitostiam v prospech: a) prírodných zákonov, b) Božieho poriadku, c) slobody vôle a svedomia.