Tradičné medzinárodné právo pred rokom 1918, ako je známe, zákaz použitia sily v medzištátnom obcovaní nepoznalo, a ius ad bellum do nejakej miery bolo ešte udržiavané ako právo štátov i do roku 1945. Potom, čo sa v San Franciscu víťazi rozhodli praktické a jednoznačné právne normy nahradiť novým morálnym kódexom, ktorého kazateľmi sa ex offo stali mnohí medzinárodní právnici, ukázal tento kódex svoju zmysluplnosť i zraniteľnosť.
Bol kritizovaný častejšie ako Pakt Spoločnosti Národov, právny vývoj smerujúci k internacionalizácii práva, obmedzovaniu suverenity i tvorbe nových a nových kogentných noriem medzinárodného práva (dokonca destilovaním právnych obyčajov na pozadí zmluvných noriem) a ľudskoprávnych noriem.
Jednou z horúcich tém studenej vojny sa stala zvrchovaná rovnosť štátov, zákaz intervencií či zákaz použitia sily bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. V prvom desaťročí od skončenia studenej vojny, ktorej výsledok je doposiaľ predmetom konkurenčných naratívov, sa nespochybniteľným politickým hegemónom svetového poriadku stali Spojené štáty americké. Ich vplyv po roku 2001 súčasne kulminoval a súčasne vzbudil nové dlhodobé opozičné taktiky menej šťastných účastníkov medzinárodného života. V tejto stati ma teraz vnútorná štruktúra Spojených štátov nebude zaujímať, a to vrátane politickej megaštruktúry Uniparty (globalistov) ich ideových posunov či neúspešného pokusu časti non-intervencionistov či izolacionistov osedlať si Trumpa, a úspešného pokusu Trumpa osedlať si nespokojnosť.
Čo ma bude zaujímať (a budeme nutne kĺzať po povrchu, lebo v týchto zápiskoch sa k povahe štátu a práva približujeme jemne, z diaľky, pomaly, a na takýchto úvodných rande gentleman nemôže ísť do uspokojujúcej hĺbky), je postupné pomalé prelamovanie zákazu použitia sily, a to či povaha imperfektnej normy, alebo mechanizmu (ne)presadzovania práva bola len náhodným, alebo podstatným prvkom, ktorý funkčne, z hľadiska zástancov tzv. realistickej teórie medzinárodného práva podmienil jej opustenie.
Deskriptívu prenechávam tým právnym vedcom, ktorých vážne baví uvažovať o tom, či ruská alebo americká intervenčná politika boli už opustením alebo iba oslabením príslušnej normy (napokon, právni vedci sú za takéto úvahy aj platení).
Imperfektná norma
Študenti a absolventi práva pojem imperfektnej normy poznajú. Pre neprávnikov: Imperfektná norma je taká právna norma, ktorej hypotéza nejaké konanie zakazuje alebo prikazuje, ale porušenie zákazu nespája so žiadnou sankciou. Takých imperfektných noriem právo vraj obsahuje dosť i v pomeroch vnútroštátnych, v skutočnosti zväčša nachádzame normy, ktorých sankcia je neurčitá, alebo je ťažko presaditeľná (ako napríklad nárok na náhradu škody, alebo naopak liberácia od takého nároku v prípadoch objektívnej zodpovednosti), alebo je jej presadenie podmienené kvalifikovanými (sťaženými) procesnými podmienkami (ako napríklad preukázanie „naliehavého právneho záujmu“). Sťažená (častokrát úmyselne na predchádzanie frivolných, právo na prístup k súdu zneužívajúcich žalôb) vykonateľnosť normy, či sťažený prístup k právnym prostriedkom nápravy nespadá síce plne do pojmu imperfektnej normy, avšak ovplyvňuje jej reálnu regulačnú efektivitu.
V rámci Charty OSN môžeme skoro každú normu označiť za imperfektnú, ak ide o výslovné určenie jej sankcií. Na druhej strane, nezaškodí si „právnu“ úpravu (pri všetkých výhradách autora k akejkoľvek mimozmluvnej „záväznosti“ medzinárodného práva) odcitovať:
Čl. 2, ods. 1 Charty: „Organizácia je založená na zásade zvrchovanej rovnosti všetkých svojich členov.“
Čl. 2, ods. 3 Charty: „Všetci členovia Organizácie Spojených národov riešia svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami tak, aby neohrozili medzinárodný mier a bezpečnosť ani spravodlivosť.„
Čl. 2, ods. 4 Charty: „Všetci členovia Organizácie Spojených národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov.„
Čl. 39 Charty:
„Bezpečnostná rada určí, či ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin a odporučí, alebo rozhodne, aké opatrenia sa majú robiť podľa článkov 41 a 42, aby bol zachovaný medzinárodný mier a bezpečnosť.„
Čl. 51 Charty:
„Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď Bezpečnostnej rade a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti Bezpečnostnej rady podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.“
Pozornému čitateľovi azda neuniklo, že zákaz použitia ozbrojenej sily v charte je smerovaný k politickej nezávislosti a územnej celistvosti členského štátu. Mnohé intervencie počas studenej vojny síce boli v rozpore so zvrchovanou rovnosťou štátov, a podliehali aj vzájomnej kritike mocností pre zásah do politickej nezávislosti štátu (vazalské štáty, bábkové vlády, režimové zmeny a prevraty, revolúcie a potlačenie revolúcií a povstaní) ale aj intervenciami nastolené režimy (pro-sovietske, pro-americké) si zachovávali aspoň nejakú mieru formálnej ak už nie funkčnej politickej nezávislosti. Na druhej strane, je zrejmé, že v americkom hegemonálnom období sa intervencie takýmto obmedzeniam čím ďalej tým väčšmi vymykali.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sme mohli pozorovať znovuzrodenie humanitárnych intervencií (tento pojem azda prvýkrát použili Francúzi pri koloniálnej intervencii v Maroku a ako sa vtedy zdalo definitívnom podrobení Marockého šerafiánskeho sultanátu ešte pred prvou svetovou vojnou, neskôr sa naň na dlhú dobu zabudlo). Po Kosove nasledovala humanitárna intervencia Ruska v Južnom Osetsku a Abcházsku počas gruzínskeho útoku na Južné Osetsko (2008), a tu podobne ako na Ukrajine sa otázka územnej celistvosti a otázka povahy „ozbrojeného útoku“ či „útočného činu“ ukázala byť jednou z horúcich.
Zdá sa teda, že ako ruská intervencia v občianskej vojne na Ukrajine v roku 2014–2015, tak aj americké intervencie (ako v Kosove, Somálsku, Jemene, Sudáne, Sýrii, Venezuele a kde-kade inde), americké vojny v Iraku a Afganistane, izraelské vojny a intervencie v Libanone a Sýrii, či najnovšia vojna proti Iránu všetky spochybňujú význam zákazu použitia sily v medzinárodných vzťahoch. Zdá sa, že jediný efektívny nástroj pre napadnutý štát je čl. 51 Charty, teda sebaobrana (okrem nej ešte predchádzanie intervencii nezaujímavosťou alebo odstrašením, ani jedno z toho nie je predmetom tejto state). Ako uvidíme, skutočným terčom, skutočne zrušenou právnou normou nie je zákaz použitia sily (aj keď bude výrazne oslabený), ale s miernym obchvatom práve princíp zvrchovanej rovnosti členských štátov OSN
Daddy Trump, Rutte a regulačný význam výprasku
Už keď bol Trum generálnym sekretárom NATO označený za „daddyho“ mal som pocit, že miesto politického úniku informácii ide o únik informácií intímnych, a Rutteho oddaný masochistický pohľad na Trumpa pri každom ich stretnutí ma utvrdzuje v tom, že ďalšie scény, ktoré by mali byť do 18 rokov neprístupné, nás ešte vo vzťahu Trumpa k Európe čakajú. To však neznamená, že daddy Trump neverí v regulačný význam otcovského výprasku aj v inom než sexuálne netradičnom zmysle.
Použitie sily vo Venezuele i prvé použitie sily v Iráne vykazovali značné prvky „disciplinárnej akcie“. Na druhej strane, oficiálne, verejné vyhlásenia o exkluzívnom americkom vplyve na výber vedenia oboch krajín a v prípade Iránu na to, že z vojny vyjde tak, že „nebude na mape vyzerať rovnako ako pred vojnou“, svedčia o tom, že regulačný význam a dlhotrvajúci vplyv otcovského výprasku majú byť podstatne silnejšie ako sme v medzinárodnom živote zvyknutí.
Klienti, vazali, neutráli
Skutočná zrušená norma je norma o zvrchovanej rovnosti. Kto bude naďalej chránený normou o zákaze použitia sily ? Efektívne sa zjavne už bude vzťahovať len na tých, ktorí
- sa dokážu ubrániť sami,
- sú významnými klientmi alebo vazalmi veľmocí a útok na nich je útok na veľmoc, a to v miere v akej sa dokážu ubrániť sami, alebo s pomocou veľmoci, alebo spojencov, alebo v miere v ktorej sa nedohodne riešenie kompromisom čo aj na ich úkor
- sa dostanú do konfliktu s klientom a vazalom druhého bloku, a to takým spôsobom, že sa ochraňujúca veľmoc brániaceho rozhodne zapojiť a veľmoc konkurenčného bloku nezapojiť do konfliktu.
Neutráli budú môcť dosiahnuť postavenie rovnakej ba vyššej istoty a bezpečnosti ako klienti a vazali práve za predpokladu, že budú disponovať nielen primeranou silou na to, aby útok odvrátili alebo aspoň urobili asymetricky nákladným, alebo (a súčasne) ak budú dostatočne nezaujímaví alebo umiernení vo svojej zahraničnej politike na to, aby sa predmetom ozbrojeného konfliktu nestali.
Nepripadá Vám takáto norma dostatočne určitá ? Nepripadá Vám spravodlivá ? Nuž, to azda bude tým, že taká nie je. Norma o zvrchovanej rovnosti štátov bola tak dlho nepoužívaná, až jej platnosť skončila. Nová norma nie je spravodlivá, a je aj dosť ohybná. Ale medzinárodné právo je svojou povahou vždy nespravodlivé. Dojednávali, formovali a formujú ho najmä mocnosti, a predsa je ťažko tvrdiť, či je podstatne nespravodlivejšie ako právo vnútroštátne, rozhodne je však svojou povahou úplne iné, o čom najlepšie svedčí skutočnosť, že je v právnej filozofii i v samej teórii medzinárodného práva dodnes sporné, či je vôbec naozaj záväzným právom (true law) alebo aspoň „slabým právom“ (weak law) alebo len spoločenským javom mimoprávnej povahy.
Skôr ako sa zasa budeme dojímať nad porušovaním a oslabovaním medzinárodného práva, opýtajme sa: je táto norma naozaj platná ? Môže byť platná, ak jej vynútenie je ponechané na ľubovôli veľmocí ? Môže byť záväzná pre veľmoci, ak ju veľmoci neuplatňujú ? A môže existovať norma bez autority ?