Žijeme v štáte, ktorý sa hrdí svojou ústavou. Ústava má napokon v živote národov celkom trvácnych 34 rokov, a ústavné zriadenie v nej zakotvené, ktorého materiálne jadro nie je síce na rozdiel od Českej republiky nikde priamo textovo vyjadrené, ale v právnej sfére je nesporné, že demokratický štátny režim so zastupiteľskou a súčasne (hoci ústavne obmedziteľnou) priamou účasťou občanov na zákonodarnej moci je súčasťou materiálneho jadra ústavy spolu s nezrušiteľnosťou, nepremlčateľnosťou a nescudziteľnosťou základných práv a slobôd.
Ako samozrejmosť sa preto javí, že obmedzenia aktívneho (ale aj pasívneho) volebného práva sú extrémne citlivou ústavnou otázkou. Návrhy na obmedzenie spôsobu výkonu volebného práva, ktoré sa vo verejnej debate objavili v posledných týždňoch, sa týkajú najmä obmedzení a podmienok výkonu volebného práva slovenských občanov v zahraničí.
Absurdná a implicitne protiústavná voľba poštou
Argumentačné línie sa objavujú v zásade dve. Najrozšírenejšia a najväčšmi limitovaná sa zaoberá práve a výlučne zrušením voľby poštou. Minister spravodlivosti Boris Susko, komentátor portálu Marker Dag Daniš, Andrej Danko a mnohí ďalší argumentujú hlavne tým, že existuje jasne definovaný problém s tajnosťou voľby, resp. aj s jej rovnosťou (slovenským občanom, ktorí sa zdržiavajú na Slovensku sa ukladá povinnosť voliť vo volebnej miestnosti).
Prekvapivo pôsobivé rozvinutie tejto argumentácie priniesol Andrej Danko: pri voľbe poštou k nej dochádza často pomerne skoro pred dňom voľby, teda vo fáze kampane, kde ešte neboli voliči v zahraničí vystavení argumentom kandidátov ani spôsobu vedenia kampane, teda takýto spôsob voľby ohrozuje ich možnú informovanosť (čo sa opäť môže dotýkať ako slobody tak aj rovnosti výkonu volebného práva).
Pokiaľ ide o základnú argumentáciu o tajnosti voľby, „garantovanej“ dnes systémom dvoch obálok, je zrejme vecne správna a je možné že prejde testami ústavnosti na Ústavnom súde. Chcel by som povedať, že je to pravdepodobné, ale s ohľadom na to, že náš Ústavný súd vo Fiačanovom období vykazuje občas opustenie princípu zdržanlivosti v prípadoch, ktoré ja osobne neviem spojiť žiadnym právnym princípom, predvídať sa to dnes už ja osobne neodvážim.
Ak by malo byť vodidlom rozhodovanie o volebných sťažnostiach, ak sa nemýlim, žiadne nezrovnalosti ani vady voľby poštou súd v doterajších konaniach nekonštatoval (účinkov nezrovnalostí pri voľbe poštou sa domáhal vo svojich volebných sťažnostiach Štefan Harabín), pravda bolo to pred slávnou novelou, ktorá umožnila sťažovateľom aby sa domáhali pri ústavnej sťažnosti aj abstraktnej kontroly ústavnosti, teda podali súčasne podnet na vyslovenie nesúladu zákonných predpisov s ústavou, pri ktorom je ich postavenie kvalifikovaného subjektu stále obmedzené (obdobne ako pri podnete všeobecného súdu na preskúmanie súladu právnych predpisov).
Z článku 30, ods. 1) Ústavy vieme, že účasť na správe vecí verejných je právo občanov, ktoré je pre voľby samospráv rozšírené na trvale usadených cudzincov:
„Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.“
Článok 30, ods. 3) zasa traktuje, že „Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.“
Podmienky výkonu volebného práva môže samozrejme upraviť zákon temer ľubovoľne (v medziach iných ústavných predpisov, ktoré niektoré podmienky už priamo ustanovujú). Tajné hlasovanie ešte nikto nikdy nezaručil a nikto nikdy nezaručí pri poštovom hlasovaní. Je to pojmovo vylúčené na oboch stranách obálky. Na strane odosielateľa nevieme kto hlasuje, (hlasovací lístok môže vyplniť ktokoľvek kto ho na základe právneho či bezprávneho konania získa do svojej faktickej moci), nevieme zabezpečiť tajnosť hlasovania (nevieme, kto pri ňom stojí, sedí a prečo, nevieme ako ho presviedča ani čím, nevieme nakoľko toto presviedčanie je donútením alebo volebnou korupciou, a nemáme žiadne nástroje aby sme to zistili, predchádzali tomu, či následne hlasy zneplatnili ako pri zistení volebnej korupcie pri voľbách na území Slovenska.)
Navyše pri národných voľbách ešte nikto nikdy neplatnosť volieb nevyhlásil, to sa ústavný súd občas odváži urobiť pri voľbách do miestnej alebo územnej samosprávy, vyhlásenie neplatnosti celoštátne organizovaných volieb naráža na značné politické bremeno. Na druhej strane treba povedať, že v celoštátnom meradle sa rozsiahle volebné porušenia, ktoré by mali vplyv na výsledok nikdy nepodarilo preukázať, a nepokúšalo sa o to ani Progresívne Slovensko keď mu vstup do parlamentu ušiel o naozaj tak malý počet hlasov, že by sa technicky „oplatilo“ výsledky spochybniť.
Dnes už volebné sťažnosti ohľadne orgánov samosprávy rozhoduje Najvyšší správny súd, kým volebné sťažnosti ohľadne národných volieb a volieb do Európskeho parlamentu Ústavný súd, ale doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu sú významným autoritatívnym zdrojom aj pre konania pred NSS, a samozrejme nás tu zaujímajú najmä otázky volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb prezidenta.
Zo starších rozhodnutí ÚS kde sa k hlasovaniu neoprávnenej osoby pripojilo posudzovanie obsahu princípu tajnosti voľby je pre posúdenie potreby zákonnej zmeny veľmi informatívny Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 31/2014 zo 4. februára 2015 (nie v oblasti jeho právnej vety, ktorú citujem v druhej časti článku, ale práve v oblasti tajnej voľby.
V okolnostiach prípadu vo voľbách starostu hlasoval volič, ktorému nesprávne boli vydané lístky napriek jeho odhláseniu z trvalého pobytu (ktoré ohlasovňa pobytu v obci prijala, no obec opomenula vyznačiť zmenu v zozname voličov), a následne vyhlásil notársky overeným vyhlásením že nevolil kandidátku č.1, ktorá zvíťazila pomerom 106:105:5 hlasov. Voľby boli vyhlásené za neplatné (nebol vyhlásený ich iný výsledok, hoci by pripadalo do úvahy vylúčenie iba tohto konkrétneho hlasu, resp. prihliadnutie na vyhlásenie neoprávneného voliča) pričom k neprihliadaniu na vyhlásenie neoprávneného voliča ústavný súd uviedol:
„Podľa názoru ústavného súdu povaha zisteného porušenia volebného zákona neumožňuje v tomto prípade presne kvantifikovať jeho vplyv na výsledky volieb, pretože vzhľadom na čl. 30 ods. 3 ústavy (a teda tajnosť hlasovania) na čestné vyhlásenie P. B. o tom, koho v skutočnosti volil (bod 8), nemožno prihliadnuť. Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 76/2011 v tejto súvislosti uviedol, že «esenciálnym predpokladom tajných volieb je „tajnosť hlasovania“, t. j. zabezpečenie a garantovanie stavu… „aby hlasovací lístok upravil (volič, pozn.) sám... a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia“ (Milan Čič…)». Podobne v tejto súvislosti ústavný súd v citovanom rozhodnutí poukázal na názory relevantných predstaviteľov ústavnoprávnej teórie, podľa ktorých „Tajnosť volebného práva (hlasovania) ako princíp vyžaduje, aby nikto iný nevedel o rozhodnutí voliča, ktoré prebieha vo forme odovzdania hlasu“ (Alexander Bröstl…). „Princíp výkonu volebného práva tajným hlasovaním… spočíva v tom, že pre voliča sú zabezpečené podmienky, ktoré znemožňujú zisťovať a zistiť, ako konkrétny volič hlasoval a aký bol obsah jeho rozhodnutia.“ (Jan Filip…), „Tajné hlasovanie má zaručiť, že nikto nemôže zisťovať a zistiť, ako ktorý volič hlasoval.“ (K. Klíma…), „Úlohou štátnej moci je zabezpečiť také podmienky, aby nikto nemohol zisťovať či zistiť, ako kto hlasoval, a tak znemožniť ovplyvnenie volebných výsledkov… Tajnosť voľby je voličovi zaručená aj v prípade, keď na nej on sám nemá záujem…“ (Karel Klíma…). „Obsahom princípu tajného hlasovania je požiadavka zabezpečiť také podmienky na výkon volebného aktu, ktoré znemožňujú zistiť, ako volič hlasoval...“ (Marek Antoš…).
Korekčný mechanizmus v prípade manipulácie, falšovania, volebnej korupcie či zásahov do slobody voľby nátlakom, si nevyhnutne vyžaduje dôkazy. Slovenské štátne orgány majú prakticky nulovú možnosť také dôkazy v cudzine obstarať, a ešte menšiu šancu ich obstarať majú strany a kandidáti. Ex definitione však je nad mieru rozumne primeranú akémukoľvek dokazovaniu vylúčené preukazovať porušovanie nášho volebného zákona politickými stranami či kandidátmi alebo ich podporujúcimi organizáciami v zahraničí. Bráni tomu navyše aj skutočnosť, že jurisdikčnou oblasťou slovenského práva je štátne územie. Samozrejme, je možné – v obmedzenej miere – uplatňovať pri vyvodzovaní dôsledkov volebnej korupcie, zodpovednosť za ňu (alebo zasahovania do slobody či tajnosti voľby) aj u osôb, ktoré sa zdržiavajú v zahraničí alebo konaní, ktoré sa odohrajú mimo štátneho územia, avšak porovnanie bezpečnosti voľby vo volebnej miestnosti s voľbou poštou hovorí vždy a všade pre volebnú miestnosť a osobný výkon volebného práva.
Cenzus usadlosti či cenzus nexu?
Druhou argumentačnou línou a súčasne významnejším zásahom do reglementácie podmienok volebného práva, je argument o dánskej úprave, resp. analógii volieb do orgánov samospráv. Pri dánskej úprave ide o vylúčenie hlasovacieho práva osôb, ktoré sa trvale (dlhodobo) zdržujú mimo dánskeho územia a nejavia úmysel sa vrátiť, a pri analógii volieb do orgánov samosprávy o väzbu volebného práva na miesto trvalého pobytu. Táto argumentačná línia sa potom rozvíja do potešiteľných úvah o ďalších možných a potrebných cenzoch.
Pokiaľ ide o podmienku trvalého pobytu, treba poznamenať, že jej účel, ako aj možnosti účelovej zmeny trvalého pobytu Ústavný súd opakovane posudzoval ba vyvinul v rozhodovacej činnosti test účelnosti, a teda ide o jednak celkom obvyklý predmet jeho rozhodovacej činnosti, a súčasne na ňom dobre vidieť, kam sa rozhodovacia prax ÚS posunula.
Predtým, ako by som stručne zhrnul argumenty ÚS v prospech cenzu usadlosti a súčasne v prospech jeho materiálneho výkladu namiesto úplne formálneho výkladu právnej normy, zdôrazním podstatné rozdiely medzi úpravou volieb do orgánov územnej samosprávy a voľbami „národnými“ keďže limitujú použiteľnosť týchto argumentov pri uvažovanej zmene právnej úpravy:
a) Väzba volebného práva v prípade volieb do orgánov územnej samosprávy je priamo ustanovená v ústavnej norme (čl. 69, ods. 2 pre voľbu obecných zastupiteľstiev, čl. 69, ods. 3 pre voľbu starostov, čl. 69, ods. 5 pre voľbu zastupiteľstiev samosprávneho kraja, čl. 69, ods. 6 pre voľbu predsedov samosprávneho kraja) preto nepadá do úvahy jej konflikt s ústavným právom priznaným občanom v čl. 30 ústavy.
b) Väzba tohto volebného práva na trvalý pobyt je priamo spojená s pojmom, účelom a definíciou samospráv ako právnických osôb združujúcich práve osoby s trvalým pobytom na území obce (kraja) ako to ustanovuje čl. 64a ústavy.
c) Obec a kraj sú politické spoločenstvá s podstatne obmedzenými právomocami v oblasti normotvorby, a limitovaným miestom v ústavnom zriadení, v národných voľbách, či už parlamentných alebo prezidentských, nielenže požiadavka trvalého alebo obvyklého pobytu na území štátu absentuje, ale cenzus usadlosti by za istých okolností mohol narúšať princíp všeobecnosti volebného práva.
„Ústava Slovenskej republiky (čl. 64a a čl. 69 ods. 3), ako i platná právna úprava považuje „trvalý pobyt“ za štandardnú podmienku nadobudnutia aktívneho, ako i pasívneho volebného práva vo voľbách do orgánov samosprávy miest a obcí. V situácii, ak je zákonom ustanovená podmienka trvalého pobytu conditio sine qua non výkonu aktívneho volebného práva vo voľbách do orgánov samosprávy obcí, nemožno ju ako takú nahradiť samotným „úprimným záujmom o politickú situáciu v obci“, resp. akoukoľvek inou „citovou väzbou k rodnej obci“. Z takto konštruovanej podmienky možno podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky jednoznačne dôvodiť, že na samospráve spoločenstva občanov sa majú podieľať iba tí, ktorí do tohto „spoločenstva“ na základe trvalého pobytu i patria. „
(Právna veta: Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 31/2014 zo 4. februára 2015)
Táto právna veta je koncentrovaným vyjadrením toho, čo je prekážkou ľahkej analogickej aplikácie princípu že na samospráve spoločenstva občanov sa majú podieľať iba tí, ktorí do tohto „spoločenstva“ na základe trvalého pobytu patria. Gro argumentácie ústavného súdu sa opiera o samostatné články Ústavy, ktoré sa vzťahujú výslovne a výlučne na územnú samosprávu.
Ich mechanický prenos ako podmienok výkonu aktívneho volebného práva na národnú úroveň „per analogiam“ je vylúčený ustanoveniami čl. 30 ústavy.
Na druhej strane, rozvinutá judikatúra ÚS ohľadne testu účelovosti v prípadoch účelového prehlasovania trvalého pobytu krátko pred voľbami bez „skutočnej väzby k obci“ (tzv. test účelovosti) by mohla naznačovať, že úpravu, ktorá by obmedzila aktívne volebné právo podmienkou trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, alebo podmienkou aby dlhodobý pobyt v zahraničí nebol spojený s nezáujmom o návrat na Slovensko, (hoci netuším, ako by si navrhovatelia predstavovali preukazovanie takéhoto nezáujmu) by Ústavný súd za protiústavnú neoznačil. Ak už Ústavný súd dokázal opakovane vyhlásiť voľby za neplatné pre prehlasovanie trvalého pobytu, a vyvinul test účelnosti, ktorý sa zaoberá skutočnou, materiálnou väzbou na obec ako spoločenstvo (pričom pri jej existencii nepovažuje prehlásenie pobytu krátko pred voľbami za účelové) možno argumentom o obmedzení aktívneho výkonu volebného práva u občanov, ktorí sa dlhodobo na území Slovenskej republiky nezdržiavajú prisvedčí.
K testu účelovosti odkazujem napríklad na rozhodnutia rozhodnutí ústavného súdu PL. ÚS 34/2018, PL. ÚS 110/07, PL. ÚS 6/2011, PL. ÚS 68/2014, z ktorých vyplýva, že každý má právo na slobodný výber miesta pobytu, no zmysel volieb do orgánov samosprávy obec sa stráca, ak sa na trvalý pobyt bezprostredne pred uskutočnením volieb prihlási značný počet osôb, u ktorých nie je preukázaná žiadna väzba k obci (na druhej strane napríklad vo veci III. ÚS 600/2024 prijal Ústavný súd na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť voči obdobnému rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 14Svp/1/2024, pričom v sťažnosti sa sťažovateľ domáha zrušenia rozhodnutia NSS pre jeho arbitrárnosť, práve pre nesprávne vykonanie testu účelnosti, a teda vyhlásenie neplatnosti volieb napriek tomu, že sa na trvalý pobyt prihlásili osoby s preukázateľnou vlastníckou, rodinnou a inou významnou väzbou k obci). Tieto rozhodnutia a konania sú súčasne dobrým obrazom toho, kam nás posudzovanie náročných ústavnoprávnych konceptov a prípadného súladu cenzu obmedzujúceho volebné právo môže dostať.
Ak je totiž politickým spoločenstvom obec alebo samosprávny kraj, je politickým spoločenstvom par excellence štát.
V skutočnosti však v prípade obmedzenia volebného práva osôb argumentácia trvalým pobytom nie je zďaleka silnou analógiou. Ustanovenia volebného zákonodarstva, ktoré sa týkajú voľby poštou a vôbec voľby v zahraničí predsa ani nie sú ťažiskovo smerované na osoby s trvalým pobytom v zahraničí, ale najmä na slovenských občanov v zahraničí, ktorí sa v zahraničí zdržiavajú dočasne (hoci dlhodobo) a to najmä z dôvodu práce v zahraničí, a to najmä na území jednotného európskeho trhu.
Členstvo v EÚ, a s ním súvisiaca posilnená sloboda pohybu, pobytu, voľný tok kapitálu a pracovných síl, boli, ba dosiaľ sú, ako „boj proti zvyškom minulosti…. za čakaného, ale tým spontánnejšieho súhlasu širokej verejnosti“ (Karol Strmeň, Modrá kuna, in: Znamenie Ryby, Petrus 2001) predsa podporované všetkými relevantnými politickými silami, (a reprezentatívnosť politických strán už neraz prišla na pretras na ÚS, napríklad v súvislosti s volebnými kauciami a ich ústavnosťou, pozri nález PL. ÚS 6/08-49) a Slovenská republika je žiaľ plnopovinnou (chcelo by sa užívať výraz plnoprávnou, ale to by bola nemiestna irónia) časťou Európskej únie, teda „nadnárodného“ politického spoločenstva.
Ako by mohol okrem zrušenia voľby poštou (ústavne konformného, ba priam želateľného na odstránenie doterajšieho protiústavného stavu) vyzerať účinný cenzus usadlosti ? Ako môže vyzerať, ak značná časť osôb, ktoré sa dlhodobo zdržiavajú mimo Slovenska a majú minimálny záujem o slovenské dianie, ktorý, ako je zrejmé z výsledkov, je distortovaný pokusom o ultrakonformné výsledky volieb na Slovensku a politickým diskurzom v krajinách ich skutočného pobytu ?
Scylla a sinistra…
Rozhodne je vylúčené, aby Ústavný súd akceptoval taký spôsob zásahu do volebného práva, ktorý by mal za následok podobné zmätky pri národných voľbách ako sa pravidelne vyskytujú kvôli cenzu usadlosti na úrovni obecnej samosprávy. Súd totiž dlhodobo uvádza, že voľby môžu byť vyhlasované za neplatné iba v prípade ak ide o vážne porušenia, ktoré môžu ovplyvniť výsledky, že výkon práv musí byť reálny nie fiktívny a súčasne že opakované rušenie volieb pri menej závažných nezákonnostiach by mohlo úplne paralyzovať parlamentnú demokraciu. Ústavný súd dokonca judikoval, že je nemožné vykonať akékoľvek voľby úplne v súlade so zákonom (túto perličku si ponecháme na inokedy, pretože hovorí oveľa viac ako sa zdá o komplikovanom vzťahu medzi štátnym zákonodarstvom, štátnymi orgánmi, politickým spoločenstvom a realitou hmotného sveta). Ak by právna úprava umožňovala také siahodlhé volebné cyklické spory ako je tomu v obciach, nemám najmenších pochýb, že si Ústavný súd nájde cestu (a ak ju nenájde tak si ju vytvorí ) aby takéto normy – a to promptne – vyhlásil za protiústavné.
…Charybdis a dextra
Rovnako je však nemožné, aby prinajmenej Progresívne Slovensko, alebo strany, ktoré boli nadpriemerne úspešné vo voľbe poštou, nenapadli akúkoľvek zmenu (vrátane odstránenia voľby poštou) v konaní o nesúlad novely zákona s Ústavou. V prípade voľby poštou sú dobré dôvody očakávať, že nebudú úspešné, v prípade úplného zrušenia aktívneho volebného práva občanov s trvalým pobytom v zahraničí, si tento dopad bude musieť vláda posúdiť aj s ohľadom na počet osôb so slovenským občianstvom a trvalým pobytom v zahraničí (čo je samozrejme poznatok, ktorý Ministerstvo vnútra vďaka hláseniu zmien trvalého pobytu a „odovzdávaniu občianskych preukazov“ má), pretože obmedzenie tohto práva vo vyšších tisícoch, alebo aj nižších desaťtisícoch oprávnených voličov bude jedným z argumentov opozície. Masívny zásah, ako je napríklad efektívne vylúčenie osôb s trvalým pobytom na Slovensku ale bez zmeneného trvalého pobytu (pričom je zrejmé, že podobný účel dosahuje už zrušenie voľby poštou) potom už ani nespadá do pojmu Charybdy… to si už takmer vyžaduje poetický um…
…a iné cenzy
Prakticky každý iný zásah, ktorý by zaviedol reálny nexus medzi aktívnym volebným právom a záujmom o spoločenské veci, alebo záujmom o politické spoločenstvo, by následne znamenal porušenie ústavy, a/alebo medzinárodných dohovorov o ľudských právach.
Pasívne volebné právo môže byť podmienené majetkovým cenzom, dicit Ústavný súd, a zhodne napr. o volebných kauciách rozhodoval ESĽP, aktívne volebné právo je v prípade volieb do zákonodarného zboru problematické ešte aj pre osoby vo výkone trestu odňatia slobody.
Návrhy padajú, komentátori komentujú, diskutéri pod článkami diskutujú (a politici na oboch stranách spektra celkom nesprávne ignorujú, aký je dnes vplyv diskusií pod článkami v najrozšírenejších online médiách), konštruuje sa mravný princíp, že človek, žijúci v cudzine, ktorý nemá priamu väzbu a záujem o Slovensko, nemá tu „centrum životných záujmov“ ako by povedali medzinárodní daňoví právnici, nemôže predsa rozhodovať o zložení parlamentu či obsadení funkcie prezidenta.
Sú to stále slovenskí občania, ktorí majú nejaké osobné práva. Ale v hre je oveľa viac. Ak sme sa už vo verejnom diskurze dostali (a opakovane sa dostávame) k navrhovaniu cenzov pre výkon aktívneho volebného práva odhaľujeme si po sto rokoch zanedbávané, zaprášené a zabúdané argumenty proti všeobecnému volebnému právu.
Nejde pritom o argumenty iba jednej strany. Okrem návrhov daňového cenzu v diskusiách o zahraničných voličoch sme mohli počuť rázne návrhy vzdelanostného cenzu (pri pasívnom volebnom práve už bol sčasti aj presadený).
„Právo na rovnaké zaobchádzanie v prístupe k voleným a iným verejným funkciám je, rovnako ako iné Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) garantované práva, obmedziteľné za podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a/vrátane rešpektovania princípu proporcionality. Pre ústavne prípustné obmedzenie základného práva sa požaduje existencia legitímneho cieľa spočívajúceho v dôležitom verejnom záujme a primeranosť prostriedku na jeho dosiahnutie. Zásah do základného práva tak musí obstáť aj z hľadiska proporcionality.
Obmedzenie práva kandidovať a byť volený na funkciu starostu obce (primátora mesta) osobám, ktoré nezískali aspoň stredné vzdelanie podľa § 16 ods. 4 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré predstavuje ústavne neprípustný spôsob obmedzenia práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí a princípu všeobecnosti volieb, ako aj práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (a v spojitosti s týmto právom aj práva na rovnaké zaobchádzanie), má vplyv na slobodnú súťaž politických síl, pretože z nej ústavne neprípustným spôsobom vylučuje osoby, ktoré napadnutou právnou úpravou požadované vzdelanie nedosiahli, a taktiež obmedzuje vo výbere kandidátov osoby uplatňujúce svoje právo voliť.
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2014 z 22. marca 2017)
Je celkom zrejmé, že ak je neprípustné cenzom stredoškolského vzdelania obmedziť volebné právo pasívne, môžeme smelo zabudnúť na akékoľvek cenzy vzdelania, občianskej spôsobilosti, alebo hoci aj bazálneho IQ (napríklad nad 75) ako obmedzenia aktívneho volebného práva. U občanov, ktorí sa zdržiavajú v čase volieb v cudzine, a je dôvod si myslieť, že sa tam zdržiavajú dlhodobo, aspoň bez zmeny ústavy, je možné volebné právo obmedziť iba zabezpečením rovnakého spôsobu jeho výkonu ako je tomu u občanov, ktorí sa na území Slovenskej republiky zdržujú. A je celkom zbytočné pri tom úvahy smerovať medzi Scyllu a Charybdu a argumentovať nespôsobilosťou voličov, a ich nedostatočným záujmom o našu politickú obec, takáto argumentácia skôr podporí tých, ktorí v náhlom záujme vlády o čistotu volieb vidia skôr snahu o získanie politickej výhody.
Stofuntovým drúkom
Na záver k výkonu tejto vládnej koalície vo veciach politických či právnych reforiem. Je žiaľ už jasné, že zo všetkých vlád Roberta Fica je toto personálne najslabšia vláda. Nedá sa pritom povedať, že by na tom bola horšie ako vlády dnešnej opozície, ale úplne sa nedá ignorovať, že debata o takej „politicky nabitej“ zmene volebného práva ako je zabezpečenie tajnosti voľby zrušením šialeného nápadu o voľbe poštou, sa začína v roku 2026, teda rok a pol pred voľbami, a to ešte s dánskou inšpiráciou a dumkami o „absentujúcej skutočnej väzbe občanov s dlhodobým pobytom v zahraničí k Slovensku“. Tá väzba naozaj absentuje. Je zrejme politicky nepriechodné, že by ju vláda mohla riešiť ústavným zákonom s predĺžením funkčného obdobia samospráv, je úplne zrejmé, že ju nemohla riešiť s „hodnotovou“ novelou ústavy. Ale mohla ju riešiť napríklad od začiatku debaty o volebných obvodoch (kde reformovaný cenzus usadlosti mohol aj brániť rýchlym zmenám pôsobiska v prípade kandidátov), ktorá je tiež debatou ústavnoprávneho typu. Ak však jednotliví vládni aktéri vedia, že ich jediným cieľom je zrušenie voľby poštou, mohli s tým prísť podstatne skôr, postačuje na to novela zákona, ktorá mohla prísť v období menej politicky citlivom. Naopak, téma sa nám urodila v čase stupňujúceho sa konfliktu vládnej koalície s Ústavným súdom.
Po tomto politickom výkone v oblasti legislatívnej politiky už asi koalícii ostáva pri pohľade do zrkadla len parafrázovať Janka Doránskeho:
Voličom naším, ktorí perom hýbu
"prípísať načim, jednú veľkú chybu:
namiesto ruže delikátnym pukom
hnať by nás mali stofuntovým drúkom."