Vedú vodcovské masové strany k permanentnej revolúcii ? Ako je naše politické zriadenie závislé od odcudzenia medzi ľudom a politickou sférou? Predbežné načrtnutie problému. Skepsa voči snahe umiestniť do stredu politického zápasu strany s jasne vykryštalizovanou ideológiou, ktoré môžeme označiť za akýsi „čistý typ“.
Trump a jeho osobná dominancia nad republikánmi i hnutím MAGA ukázali, nielen to, že americký ústavný model závisel nie od ideologicky silných, ale naopak, od ideologicky ba aj ideovo slabých strán, navyše od strán, ktoré neboli masovými stranami. Úspech ideologicky organizovanej, ukotvenej či vymedzenej strany priamo vylučoval ústavný systém.
Aliancia MAGA/MAHA je v niečom (bez Trumpom vylúčených „heretikov“) podobná davovému, masovému hnutiu, ktorého prejavy a dopady pre štátne zriadenie i právny systém zaujímavo popisuje prof. Tuka v diele „Právne sústavy“, kde o dave, profánnej sekte a ich dopade na štát pojednáva v rámci popisu tzv. tumultínnej sústavy.
Jeho popis masy a davu ako osobitného typu spoločenstva, a súčasne jeho väzby na „veľké časy“ či „veľké deje“, ako aj možnosti ustálenia a udržiavania takého poriadku nie sú ľahko zrozumiteľné.
Osobitne bez pochopenia jeho typológie, ktorá bola široko kritizovaná (a naozaj arbitrárna) ale jeho argument o udržiavaní excitovaného davu novými „udalosťami“ sa u Trumpa napĺňa bezozbytku, a ukazuje aj to, prečo je sám Trump permanentne nervózny a háklivý na všetky prejavy nesúhlasu, ale súčasne prečo je pre neho nevyhnutné inscenovať nové a nové „udalosti“ na to aby „hnutie-sektu“ udržal vzrušené.
Postulujem nielen samozrejmú tézu, že je práve takým „tumultinným“ davovým vodcom, ktorý vyrástol z pôdy rozpadu doterajšieho amerického systému.
Postulujem tiež tézu, že v súčasnom stave spoločnosti, straníckeho systému a ústavného zriadenia je pozitívom slovenskej skutočnosti odstup, odcudzenie a riadna dávka skepsy voči „vedúcim“ politických strán a tiež skutočnosť, že okrem strán s vnútorným usporiadaním a elektorátom profánnej sekty existujú aj strany, ktoré slúžia pragmatickým záujmom svojich zakladateľov („majiteľov“).
Bývalý český prezident prof. Klaus veľmi rád, dôsledne a v koncentrovanej podobe zdôrazňuje úlohu strán v demokracii, kritizuje tzv. občiansku sféru a jej „nepolitickú politiku“ a súčasne predstavuje politiku ako stret ideí, hoci strany raz popisuje ako zoskupenia záujmové a inokedy ideové:
„Chtěli jsme systém, v němž budou soupeřit standardně vymezené a standardně budované politické strany, nikoli různá amorfní hnutí, jednorázově vytvořené, účelové, zájmové či nátlakové skupiny či takzvané nevládní či neziskové organizace, jejichž význam a vliv jim dodává jen jejich neurčitost a netransparentnost. Stejně tak jsme odmítali dát „volnou kartu“ politickým ambicím médií, které jsou také „neziskovkou“ svého druhu. Fungují na podobném principu jako ostatní subjekty nestandardní politiky. Na počátku jsme měli pocit, že jsme v tomto ohledu v naší zemi uspěli a že se nám podařilo na dlouhou dobu přestavět naši politickou scénu.“1
„Různí lidé mají různé zájmy. V jednu chvíli si někteří uvědomí, že mají podobné záujmy jako někteří jiní. Proto se spojí, aby své zájmy ve společnosti prosadili. Tak vznikne politická strana. Obrací se k občanům a říká jim: „Máme takovou a takovou představu o tom, jak by to u nás mělo vypadat, jak zajistit pro celou zem bezpečnost, stabilitu a prosperitu. Kdo si myslí, že je to správný názor, ať nám ve volbách dá hlas a pověří nás tím, abychom jeho zájmy zastupovali.“2
„Základem každého smysluplného politického postoje je a být musí jasné ideové zakotvení, protože jedině to umožňuje, aby se člověk ve spleti krátkodobých či úzce skupinových zájmů dokázal orientovat a aby viděl dále než na horizont právě probíhajícího dne. Takový postoj se v současnosti – u nás, ale i v celém západním světě – bohužel stává výrazně menšinovým. Je považován za staromódní přežitek, který řadu soudobých aktérů politických zápasů o mocenský vliv jen brzdí a zdržuje.“3
Strana ako záujmovo-ideologický mechanizmus
Keď prof. Tuka v Právnych sústavách popisuje stranícku činnosť v tzv. mercinnom type právneho a spoločenského poriadku (obchodno-priemyselnom štáte v jeho stave pred výrazným vzrastom triednych sporov) prisudzuje mu podobu oddelenia podniku.
Strany zamerané viac na funkčné, technokratické otázky či rozdielnu reprezentáciu tej istej majetkovej skupiny (napríklad pri volebnom práve obmedzenom majetkovým cenzom) sú racionálne, pokojné, počítajúce práve s technokratickými riešeniami.
Toto pozorovanie možno v skutočnosti rozšíriť aj na bežnú zákonodarnú moc v pokojných dobách mimo prechodov či kríz, ba aj v čase, keď sa rozšíri vplyv špecifických záujmových skupín, pričom záujmom nemusia byť iba záujmy hmotné.
V skutočnom živote záujmové strany či záujmové spolky boli často formované na základe konkrétnej ideológie4, existovali strany, ktoré sa tvárili, že na ideológiu rezignovali, a presadzujú konkrétne hmotné záujmy svojho elektorátu, ale aj také, ktoré v skutočnosti konkrétne záujmy halily do ideologického hávu (príkladom prvej bola v Československu Živnostenská strana, dobrým príkladom druhej republikánska strana, zameraná na trvalé zabezpečenie politickej nadvlády agrárneho obyvateľstva v Československu nad mestami a rentou štátnej podpory, a ČSL pod zámienkou svojho katolicizmu obhajujúca prakticky výsostne majetkové záujmy svojho vedenia).
Ideologické strany, ktoré boli v napätom hodnotovom spore (nemecké strany navzájom, nemecké strany voči československým „štátotvorným stranám“, slovenské autonomistické strany voči centralistickým, maďarské voči slovenským, či v rámci maďarskej komunity na Slovensku Maďarská národná strana voči Krajinskej kresťansko-socialistickej strane), dokázali dlho formovať koalície veľkých kompromisov.
Tieto koalície veľkých kompromisov však zväčša riešili napokon práve a len technokratické otázky (žiaden veľký kompromis ohľadne trvale rozporných cieľov koaličných partnerov sa nepodarilo dosiahnuť). Podobne to vyzeralo v posledných dekádach Uhorska pri snahe o volebnú reformu i v ideologicky rozmanitých vládach na Slovensku.
Posuny – odstup – odcudzenie
Myslím, že po obnove demokratických režimov vo východnej Európe sa prejavili dva veľké posuny.
Prvým bol koaličnými vládami na západe Európy ticho uznaný princíp „územie za mier“, kde sa ľavicové ostro ideologické videnie presadzovalo ako ľudskoprávny nárok, a koaličné vlády stredopravých strán za koaličný mier odovzdávali agresívnej ľavici nové a nové územia, čím samé strácali svoj programový charakter a obsah.
Na východe Európy posun predstavoval najmä boj o jej „mentálnu integráciu do (západnej) Európy“.
V „nových členských krajinách EÚ“ ako v čase prístupového procesu tak po vstupe do únie takmer nestihol stuhnúť betón ústavného rámca, nieto ešte stranícka štruktúra, a už sa vyformovali davové, masové línie sporu, ktoré sa objavujú a vyhasínajú. A opäť objavujú a vyhasínajú, nakreslené podobne a predsa v každej krajine a v každej iterácii trochu inak.
Po vstupe do EÚ a NATO v týchto krajinách na chvíľu konflikt o mentálnu integráciu vychladol a nahrádzal ho odstup, odcudzenie a sklamanie voličov z politickej triedy.
Cyklické odcudzenie a sklamanie z nepevných postojov, z neschopnosti politikov splniť ideologicky formované (ale napokon aj navýsosť praktické) sľuby, prípadne oslabenie ich dôležitosti umožňuje politickú prevádzku a oslabuje riziko, že sa rozvinú masové strany toho typu, ako predstavujú dnes v USA Maga-republikáni, ale aj socialistickí Demokrati.
S antropologickým prerodom, spôsobeným vplyvom západoeurópskych vzorov, rastúcej prosperity a voľného pohybu obyvateľov, tak aj západoeurópskych a amerických grantových schém a úspešnou mentálnou integráciou občianskej pravice vo východnej Európe do schémy „územie za mier“, sa súčasne vynorila nová línia sporu medzi „somewheres“ a „anywheres“, euroatlantistami a národnou pravicou resp. takzvanou národnou či vlasteneckou ľavicou.
Dav – sekta – vodca
(Opäť vo väzení: Štúdia k štvorportrétu prof. Tuku, Slavomír Jančok, olej, plátno, 2026)
„Analogiou periodického spoločenstva hôrd z primitívnych čias je na vyššom kultúrnom stupni davová spoločnosť. Paradoxne povedané, je to s času na čas sa hýbajúci chronický sbeh s “latentnými“ a “aktuálnymi“ fázami. Je znovu oživovaný explozívnymi rozruchmi, ktoré pôsobia dramaticky vysokým tlakom. Preto potrebuje prestávku. Len čo senzácia pominie, obráti sa pozornosť zase ku všedným veciam. “Revolúcia ide domov na obed”. Ale veľká udalosť ďalej pôsobí, hoci zriedene, a jej vplyv sa potom ešte dlho uplatňuje. Precitlivelá davová spoločnosť zostáva zalarmovateľná, zotrvá v pohotovosti a hocikedy, keď je tu príčina, dvíha svoj tisíchlavý dračí krk. Davová spoločnosť dá sa novou senzáciou vždy zas uviesť do pohybu. To je celkom jedno, či sa nová udalosť stala náhodou, alebo bola úmyselne vykonaná. (…)
Druhou formou tumultinnej spoločnosti v lone štátu iného typu je sekta. Skladá sa z malých skupín, ktoré sa však pravidelne schádzajú. Na rozdiel od davovej spoločnosti má zvláštnu metódu oživenia. Miesto toho, aby sa neustále starala o nové senzácie, oživuje sa pravidelným napodobnením a opakovaním pamätnej udalosti, dramaticky prepracovanej. Výrazu “sekta sa najčastejšie používalo na označenie tumultinnej skupiny náboženského rázu. Právom sa ho však používa aj na profánne útvary, hlavne strany. Náboženská sekta má tri pojmové elementy: učenie, kňazstvo a kult. Tiež profánne útvary “veľkých čias” vykazujú tie isté charakteristické znaky. Majú svoje “božstvo”, modly, “svätú vec”. Táto môže byť vzatá z rekvizitára iných typov (národ, rasa, reč, kultúra), tu je však povýšená na božskú dôstojnosť. (…)
Vedúci tumultinného soskupenia je ako by na jeho vlastný obraz stvorený. Ako masa, tak aj sám vedúci v rozbúrených časoch koná v omámení, vo vzlete, pudovite, intuitívne. Preto nepotrebuje ani múdrosti, ani vzdelania, ani talentu, ani rozhľadu a súdnosti. Koná podľa najjednoduchších, všeobecne srozumiteľných myšlienok a metód. Vysoká inteligencia mu je často na škodu (Bouglé). Jedine je mu potrebná nezvratná viera vo svoje poslanie vedúceho, ďalej sugestívna moc a nezlomná vôľa. “Dav miluje silných mužov. Dav je žena.” (Mussolini.) Tumultinný vedúci má tie isté božské vlastnosti ako masa: je vševedúci, všadeprítomný, nikomu nie je zodpovedný. Len jedinú božskú vlastnosť nemá spoločne s masou:večnosť…
Tumultinný vedúci môže si držať pozíciu iba vo svojom milieu, t.j. vo “veľkých časoch”. Preto musí udržovať, keď už prestávka odpočinku osudne dlho trvá, tumultinné vzrušenie a tým vlastnú nepostrádateľnosť periodicky inscenovanými udalosťami. Bez stáleho hluku, reklamy a atrakcií prestala by pomaly jeho úloha vedúceho, bola by bezpredmetná, práve tak ako sa rozchádza dav, keď je po senzácii a nenasleduje pokračovanie. Vedúci rušných dôb je mužom rozmarného osudu aj v tom smysle, že jeho životná cesta má v sebe čosi meteoricky tragického. Nádej na výsledok je jeho legitimáciou. K nemu sa pripojujú ľudia preto, lebo veria v jeho šťastie a chcú z tohto ťažiť. Pokladajú ho za predvídaného víťaza. Preceňujú ho, veria, že sa vie vynájsť v každom položení a všade nájde prostriedky a cesty. Neúspech zbavuje hérosa jeho nadľudského lesku. Ako rýchle sa dostal na piedestál, tak náhle môže tiež zmiznúť v prepadlisku.“ 5
Bez ohľadu na to aká bola úloha Tuku pri budovaní „masovej“ strany na Slovensku, a o aký typ strany išlo (za profánnu sektu ju na rozdiel od slovenských „odborníkov na fašizmus“ nepovažujem a jej masovosť bola skôr simulacrum, ktorá v časoch autoritatívneho režimu a mocenského oligopolu mala harmonizovať s jej zahraničnými „partnermi“ z Osi Berlín-Rím, než že by k strane patrila v rokoch 1919-1938 ako funkčný prvok), jeho popis, hoci nie je originálny a veľa nepridáva k iným známym popisom davovej psychológie a profánnej sekty, je predsa cenný.
Je cenný najmä vo väzbe na to, že na ním klasifikovanom „tumultínnom“ základe môžu vyrastať štáty i právny poriadok (či už davový alebo sektársky), ale súčasne tým, že zdôrazňuje prvky verejnosti, času a osudu/osudnosti ako také elementy, ktoré tumultínne režimy (aj staroveké či stredoveké) priniesli do právneho života.
Je otázne, či sa trumpizmus bez Trumpa môže stať základom nového štátneho režimu v Spojených štátoch brzdeného len rigidnosťou americkej ústavy a silnou socialistickou opozíciou. Napokon, Demokratická strana na druhej strane vnútropolitického sporu v USA predstavuje rovnako profánnu sektu a zdá sa, že aj so zúrivejšími nasledovníkmi.
Pokiaľ ide o ústavné medze, v Nemecku o ústavnosti nástupu NSDAP boli prinajmenej pochybnosti; v prípade fašistického Talianska a boľševického režimu v Rusku nejaké zdržiavanie sa dovtedajšou ústavou nik nepredvádzal.
Paralelofília
Po udalostiach v Maďarsku, kde „heretické“ hnutie Tisza úplne porazilo režim „národnej spolupráce“ ortodoxného Fideszu, ktorému nepomohla ani mobilizácia vzrušenia prívržencov všetkými skutočne i údajne hroziacimi katastrofami, sa často hľadajú paralely medzi slovenským a maďarským vývojom. Je to tematický paralelizmus známy z ľudovej tvorivosti a rozprávok, akurát bez paralely.
Orbán mal niekoľko období ústavnú väčšinu, reálne zorganizovanú propagandistickú schému, štruktúry „štandardnej strany“ a ideológiu „štandardnej strany“.
Značná časť jeho národno-konzervatívnej agendy bola v skutočnosti predstieraním za účelom zakrytia podstatnej časti režimu, ktorou boli obrovské renty jeho vládnucej skupiny ťažené zo štátu.
Používam slovo „režim“ nie preto, že by malo ísť o nedemokratický režim, ale preto, že jeho ústava bola presadená ústavnou väčšinou samého Fideszu a KDNP, jeho systém deľby moci, slabé postavenie prezidenta, slabšie ústavné brzdy v rukách ústavného súdu oproti susedným štátom a dlhodobý vplyv na nominácie všetkých systémovo nezávislých prvkov ako je najvyšší a ústavný súd, naozaj sformovali štátne zriadenie, ktoré sám Fidesz označoval ako Nemzeti Együttműködés Rendszere – Systém/Poriadok národnej spolupráce.
Fico ústavnú väčšinu nikdy nemal a keď (raz za čas) dosiahol ústavné zmeny, vždy iba na základe negociácie a s podporou opozície, čo ukazuje zdravší, odolnejší stav režimu liberálnej demokracie na Slovensku oproti režimu národnej spolupráce v Maďarsku.
Magyar a jeho Tisza majú ústavnú väčšinu teraz a jeho meteorický zjav, ale aj nekritický obdiv jeho vedenia zo strany minimálne tvrdého jadra voličov a jeho výrazná tematizácia národnej a trianonskej symboliky a tiež „zrady“ Fideszu umožňujú hovoriť o profánnej sekte. Jej údajným cieľom je obnova právneho štátu a „návrat do Európy“ čo je zvláštne u údajne národnej strany, ktorej vodca dlhodobo na stave právneho štátu i spore s Európou profitoval, súc jedným z ťažiarov renty za dnes už „bývalého“ režimu.
Ústavná symbolika a spôsob, ako sa frakcia Tisza bude správať v najbližších mesiacoch, najmä možné jednorazové zmeny ústavy za účelom zosadenia prezidenta a zmeny obsadenia Ústavného súdu a využitie trestných sankcií proti „oligarchom Fideszu“ nám ešte ukážu, či excitovaný stav davu bude Magyar naďalej pravidelne prikrmovať.
Quicumque vult salvus stultus esse
Vzrušenie svojich „veriacich“, teda tvrdého voličského jadra, vzbudzujú pravidelne ako opozičné strany na Slovensku tak aj Smer. Medzi opozičnými stranami sa ako profánne sekty pritom správajú najmä Progresívne Slovensko, subjekt Igora Matoviča a Demokrati.
Na vyššej úrovni je kult nazývaný „transatlantický“, ktorý podporuje mentálnu integráciu so západnou Európou a jej koaličným princípom „územie za mier“ rozšírenejší, ale jeho dogmatika je nepevná, a ak by sme ho mali celý definovať ako profánnu sektu, museli by sme povedať, že má natoľko heterogénne zloženie, až je heretikov viac než ortodoxných prívržencov sekty (tí sa zhromažďujú najmä v PS).
Naviac sa mu otriasa spasiteľná pravda skoro ako svojho času jehovistom po prorokovaných koncoch sveta.
Keď za Atlantikom ostáva prívržencom európskeho modelu permanentnej revolúcie iba Kanada, vyzerá transatlantizmus otrasne a správa sa tiež otrasne, hoci revolúcia pokračuje a voľby antiprogresívnych strán prinášajú maximálne onú Tukom glosovanú „prestávu na obed“.
Atanázovské vyznanie viery začína slovami „Quicumque vult salvus esse„, teda „Ktokoľvek chce byť spasený“, a pokračuje článkami viery, ktoré musí zachovávať každý verný katolík, aby udržal svoju vieru v celku, neporušenú, keďže odpadnutie od nej s istotou znamená jeho zatratenie.
S ohľadom na obsah profánneho náboženstva „transatlantizmu“ a liberálnej demokracie a ďalšie články viery, stačí nám nateraz nahradiť slovo „salvus“ – spasený – slovom „stultus“ – hlúpy.
To neznamená, že prívrženci alebo vedúci jednej či druhej profánnej sekty, v ktorých je zmyslom viery ostať hlúpy, nemôžu niekedy vysloviť niečo pravdivé, či správne (Interdum stultus bene loquitur – Aj hlupák niekedy dobre hovorí – vraví príslovie).
Iste je možné pospisovať zásady profánneho náboženstva aj v ortodoxnej časti PS aj u opozície aj u Smeru. Je namieste povedať, že antiprogresívne smery majú ešte nejasnejšiu dogmatiku a preto je aj ich schopnosť mobilizovať davy nižšia. Namiesto masových strán a masových médií sa už aj Smer dlhodobejšie domáha skôr skepsy voličov a zotrvačnosti.
Ak by sa na národno-konzervatívnej strane objavil niekto so silou sugescie a s vodcovskými schopnosťami, liberálna demokracia by to neprežila. To nutne neznamená, že by ju nahradilo niečo lepšie.
Skepsa, pravidelné sklamanie a odcudzenie voličov vo vzťahu voči stranám vyvažujú a oddeľujú dve silné profánne náboženstvá a umožňujú nám vyhnúť sa stupňovaniu konfliktu. Pri pohľade na procesy v Spojených štátoch, Maďarsku či Poľsku na tom nie sme až tak zle. Aj vďaka tomu, že máme na Slovensku málo štandardných strán s riadnou mašinériou a mobilizáciou, a ešte menej strán „ideologicko-masových“.
- Klaus, V. 30 let cesty ke svobodě. Ale i zpět. Mladá fronta 2019, s. 28-29, cit. podľa Klaus, V. Myšlenky, (Břicháček T. ed.) Institut Václava Klause, 2021, s. 88 ↩︎
- Rozhovor pro Lidové noviny, 19.10.2019, cit. podľa Klaus, V. Myšlenky, (Břicháček T. ed.) Institut Václava Klause, 2021, s. 87 ↩︎
- Klaus, V. My, Evropa a svět, Fragment, 2012, cit. podľa Klaus, V. Myšlenky, (Břicháček T. ed.) Institut Václava Klause, 2021, s. 84 ↩︎
- Nie nadarmo sa prednáška J. Tisu v Prahe vydaná neskôr knižne aj volala „Ideológia Slovenskej ľudovej strany“ ↩︎
- Tuka, V. Právne sústavy. Náčrt právnej filozofie, Bratislava 1942, Knižnica Právnickej fakulty Slovenskej univerzity Bratislava, Nový rad, Sv. 9., s. 95-108 ↩︎