(Úvahy o základe ústavnej identity)
Krajina, ktorú nepoznáme,
Karol Strmeň, Znamenie ryby, Poézia III (Prolegomena 1, s. 110, vydavateľstvo Petrus, 2001)
a kde sme nikdy neboli,
je zázemím a zmyslom našej drámy:
vrchy a nebo
a ľudia čo nám dávno boli známi
pred terajšími storočiami.
Konštantín Kövári-Kačmárik: Spišská Kapitula (1908-1915, webumenia.sk, voľné dielo
Po novele slovenskej ústavy, ale aj v súvislosti s bojom proti tzv. ideologizácii ústavy, ktorú vedú niektoré „osvietené“ právne kruhy, samozrejme v mene nášho „spoločného“ ľudskoprávneho priestoru a priestoru európskeho práva, a v snahe zvrátiť účinky novely, a súčasne v kontexte nedávneho, široko komentovaného a explicitne neuveriteľne hlúpeho rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky ohľadne konkordátnej zmluvy medzi českým štátom a Sv. Stolicou, (TZ 11/2026) sa konečne dostávam po takmer dvoch rokoch k tomu, aby som dokončil text, ktorý vznikol z mojich poznámok z viacerých priateľských rozhovorov, ktoré sa týkali v zásade otázky, nakoľko je pravdivé normatívne tvrdenie, že sa slovenská ústava neviaže na žiadnu ideológiu a náboženstvo, a nakoľko je takáto norma splniteľná a želateľná.
Pre mňa ako právnika bolo zaujímavé uzrejmiť si, že mnohí moji spolubesedníci niektoré normatívne vety ústavného textu za normatívne nepovažujú, uvažujú o nich nie ako o vyslovenom záväzku štátu, ale ako o skutkovom tvrdení alebo zmysluprázdnej deklarácii (pri znení týchto normatívnych viet a ich častokrát absurdnom súdnom výklade sa veľmi niet čo diviť).
V týchto rozhovoroch sa opakovali v rozličných formách tri otázky, či problémy: 1) univerzálnosti prirodzeného práva, resp. jeho väzby na kresťanstvo, alebo súčasnú náuku o ľudských právach, 2) vágnosti ako prekážky normatívnej záväznosti právneho pravidla a otvorenosti ústavných noriem obsahujúcich garancie ľudských práv 3) kultúrnej podmienenosti noriem.
(Upozornenie: Tento text je neprimerane dlhý, je vhodné ho čítať nelineárne, teda prv časť od posledného medzititulku a potom postupne v akomkoľvek poradí ostatné časti).
I. Univerzálne prirodzené právo ?
Úvahy o tom, že právo je prejavom – či už vývoja objektívneho ducha (Hegel) alebo naopak ducha národa či ľudu (Volksgeist, von Savigny) sú popri stanoviskách ako právneho pozitivizmu (ergo práve ako „tom čo skutočne jestvuje v pozitívnych právnych normách“), alebo prirodzenoprávnej teórie (teóriách) nie sú neobvyklé.
Vznikajú často z potreby odôvodniť také právne ustanovizne (inštitúty), ktoré sa principiálnemu výkladu buď bránia alebo rozdiely medzi nimi nie sú redukovateľné na bežné výkladové metódy, prípadne sa zdajú byť v rozpore s (princípom, mýtom) fikciou racionálneho zákonodarcu.
Mohli by sme ako kresťania (ba aj ako nekresťania, či ateisti) pripustiť že existujú isté spoločné hodnoty, ktoré zdieľa celé ľudstvo. Napríklad v medzinárodnom práve k nim patria také hodnoty ako právo národov na sebaurčenie, mier, bezpečnosť, či rovnosť štátov ba aj rovnosť ľudí pred zákonom, ba možno i pacta sunt servanda (zmluvy sa majú plniť) či autonómia vôle. Veľká časť kogentných predpisov medzinárodného práva verejného sa zaoberá či už záväznosťou zmlúv alebo takými princípmi medzinárodného spoločenského života, ktoré by právna veda chcela vynucovať, a niekedy by ich chceli vynucovať i veľmoci voči narušiteľom, ktorí veľmocenský status nemajú.
Ale pokiaľ je pozitívne právo ukotvené vo voči nemu samému externom hodnotovom kódexe potom to súčasne znamená, že hodnoty môžu alebo byť internalizované (výslovne uznané) priamo v pozitívnom práve, alebo naopak, jestvujú naďalej mimo neho.
Predstava objektívneho hodnotového kódexu ako základu práva potom má len dve formy: Večný zákon (lex æterna ktorý je vlastne aspektom božskej vôle a rozumu) a Prirodzený zákon (obdobne ako koncept Večného zákona a ním stvoreného prirodzeného poriadku), ktorý by mal byť poznateľný svetlom prirodzeného rozumu.1 Katolícka právna filozofia pritom, ako to vyjadril Suarez pritom považovala lex æterna za „legum omnium fons et origo“ prameň a zdroj všetkých zákonov. Na druhej strane, aj prirodzený zákon je popisovaný v scholastike ako mravný poriadok, ktorý ale vychádza z prirodzenosti vecí. (Božský zákon lex divina je potom Starý a Nový zákon, ktorý kodifikuje a prejavuje výslovne resp. promulguje niektoré časti prirodzeného zákona resp. jeho zdroja – zákona večného, hoci v Starom Zákone ustanovené rituálne predpisy skončili podľa Sv. Tomáša Akvinského).
Na jeho odlíšenie od osvietenských a súčasných teórií úplne postačí uvedomiť si, že u scholastikov ide nielen o zákon prirodzeného mravného poriadku, poznávané rozumom a súčasne (aspoň ich prvé princípy) nezmazateľne vštepené do srdca každého človeka (ba u Sv. Tomáša Akvinského ide o zákon spoločný ľuďom a zvieratám), 2 a súčasne ide o zákon, ktorý je jeden pre všetkých (univerzálne platný),3 ale súčasne o predpisy, ktoré sú prejavom a teda nemôžu sa protiviť Lex aeterna.
Takáto predstava na absolútne a univerzálne prirodzeného právneho poriadku, usporiadania vecí nie je úplne cudzia ani iným náboženským tradíciám, a samozrejme vychádza ešte z rímskeho pojmu a či skôr predstavy prirodzenosti. Napriek monoteistickej tradícii dvoch ďalších poriadkov, ktoré vznikli na Blízkom východe sa týmto venovať nebudem, iba v skratke naznačím, že kresťanskí autori v zásade dlhodobo vychádzali z pojmu prirodzeného práva odvodeného od rímskych vzorov pohanského práva (napr. Ulpiana).4 Po všetkých následných stredovekých a novovekých recepciách rímskeho práva tzv. prirodzenoprávna škola v skutočnosti nevychádzala z filozofickej predstavy o jednotnom zákone spoločnom všetkým národom, ľuďom či zvieratám (ktorý skôr zodpovedá pojmu prírodnej zákonitosti než pojmu právneho zákona), ale dovodzovala skôr prirodzenosť, rozumnosť jednotlivých právnych inštitútov. Iné náboženské tradície potom majú ako hinduisti pojem Ṛta či ako zoroastriáni Áša/Arta, pričom v zásade oba pojmy zahrňujú poriadok, správnosť či pravdu, ako princíp „behu sveta“ ale v nejakej miere aj ako spravodlivosť či jej základ. Zdá sa tak, že naozaj v rozličných náboženských tradíciách existujú stopy po tom, že ľudia majú kapacitu vnímať a pochopiť aspoň sčasti nejaký typ večného poriadku, ktorý je dostupný kritickému rozumu.
Kým však kresťanstvom či už adoptované alebo následne prehĺbené a formované pochopenie takejto večnej platnosti zákona či poriadku, vychádzajú z princípu, že každý zákon má autora alebo zákonodarcu, moderné prirodzenoprávne teórie (už od čias osvietenstva) sa snažia bez tohto základu zaobísť.
Samozrejme, jedným z dôvodov odklonu osvietenstva od Sv. Cirkvou ovplyvneného nazerania na prirodzené právo, ale aj viazanosť „pozitívneho“5 či „ľudského práva“ prirodzeným právom, bola snaha oslobodiť človeka od „diktátu Cirkvi6“ (v osvietenstve už vlastne cirkví resp. cirkevných spoločenstiev), ale aj pokrok v prírodných vedách.
Treba si totiž uvedomiť, čo si často vlastne neuvedomujú ani právnici (ani teoretici ľudských práv) je, že základom, pre ktorý nebolo pozitívnemu právu „posit“ uložené, vlastné, či prijateľné, meniť normy prirodzeného zákona, bola v skutočnosti „požiadavka“ formovať normy mravného poriadku tak, aby neodporovali ľudskej prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť však (a prirodzené vlastnosti zvierat a prírodných elementov) nebola v náboženskej filozofii doménou teológie, ale práve filozofie, presnejšie prírodnej filozofie.
Odpovede na otázky o prirodzenom práve ukazujú ako Doctor Angelicus popisuje ľudské inklinácie ako vôľu k životu (pud sebazáchovy), snahu udržať ľudský rod (rozmnožovací pud) a ďalšie takéto základné prirodzené potreby, ako súčasť i predpoklad prirodzeného zákona7.
Absurdne pôsobiaca ústavná norma americkej Deklarácie nezávislosti o práve ľudí nielen na život a slobodu ale na „pursuit of hapiness“ teda nasledovanie svojho šťastia, teda usilovať sa o niečo, čo by sme mohli vágne označiť za snahu žiť „dobrý, naplňujúci život“ hneď vyzerá inak, keď si uvedomíme osvietenskú snahu usporiadať spoločnosť tak, aby sloboda človeka určovať si svoje životné ciele bola akceptovaná plnšie než tomu podľa ich predstavy bolo v európskom civilizačnom okruhu v stredoveku.
Prirodzenoprávna škola síce dodnes je veľmi obľúbená u katolíckych a kresťanských konzervatívnych mysliteľov, ale jej otvorenost skúmaniu ľudskej prirodzenosti inými odvetviami a cestami poznávania, potom jej závery o prirodzenom práve vo vzťahu k manželstvu, rodine, a postmodernej progresívnej transformácii predstavy o človeku, podmieňuje udržateľnosťou jej biologickej a psychologickej vedeckej základne.
Na prvý pohľad to vyzerá ako omyl či logická chyba. Prečo by filozofická abstrakcia o ľudskej prirodzenosti, tobôž náboženská pravda, zjavená kresťanstvom, alebo „biblické právo“ mali svoje normy korigovať, keď sa koriguje ľudské poznanie, ktoré i tak je nedokonalé ?
Druhý a ďalšie pohľady ozrejmujú čoraz väčšmi, že hoci ľudské poznanie je nedokonalé, zákon Boží ako je zjavený v Starom a Novom Zákone je platný „iba“ nábožensky (a niet ani medzi kresťanmi jednoty o tom, nakoľko je a má byť mierkou prirodzeného, a už vôbec nie pozitívneho zákona), potom, za predpokladu že normy prirodzeného práva sú prístupné ľudskému rozumu (nepoznám školu, ktorá by tvrdila opak), potom požiadavka na súlad medzi podstatnými normami prirodzeného zákon a právom pozitívnym je súčasne požiadavka na to, aby prirodzený zákon bol naďalej skúmaný vo väzbe na prirodzenosť človeka.
Dnes túto prirodzenosť ale viac než filozofia skúmajú psychológia, sociológia, medicína (vrátane psychiatrie), ekonómia, kulturológia, antropológia, a to s presahmi do primatológie, etiológie zvierat, biochémie a genetiky. Vo filozofii ale ani v spoločenských vedách už dávno jednotný obraz o človeku neexistuje, a azda preto sa pri otázkach ľudskej prirodzenosti čoraz viac obraciame k štatistickým dátam aj v takých otázkach ako je užitočnosť tranzície.
Kultúrny boj devätnásteho storočia sa zmenil na zápas antropologických škôl a rozličných pohľadov na biologickú normu, funkciu rodiny a zmysluplnosť samotného rozmnožovania, ba aj zmysluplnosť udržania svojho vlastného života.
II. Môže ústava kodifikovať ľudské práva ?
Prirodzenoprávne teórie, v rozsahu v ktorom nemajú ako svoj základ náboženský imperatív, postupujú buď z princípu viazanosti prirodzeným právom z dôvodu jeho všeobecného prijatia, alebo z dôvodu jeho súladu s istou axiológiou teda s uznaním určitej hodnotovej sústavy za všeobecne záväznú. Akákoľvek predstava lex naturalis ak aj nevyžaduje rozumného, racionálneho zákonodarcu, nevyhnutne však predpokladá rozumného adresáta či rozumného človeka poznávajúceho pravidlá prirodzeného práva.
Z hľadiska prirodzenoprávneho potom konečným meradlom platnosti a záväznosti pozitívneho práva nie je samotná existencia alebo validita normy, ale to či aj základné, principiálne normy sú v súlade s tou (alebo inou) axiologickou sústavou. Takéto posudzovanie je vždy úplne nevyhnutne spojené s restrospektívnosťou, ba aj retroaktívnou nulifikáciou normy.
Ak nespravodlivé právo vôbec nie je právom, čo bráni občanom aby sa postavili na odpor, alebo aspoň občianskou neposlušnosťou vyžadovali
Ale aj v prípade, ak je hodnotová sústava tým meradlom, ktorým posudzujeme ultimátnu platnosť normy, posudzujeme, či ide o právo alebo neprávo, potom, či už v zmysle Radbruchovej formuly alebo jej moderných interpretácií a inovácií, nerozumné, nevhodné alebo neužitočné ba aj nespravodlivé predpisy sú záväzným právom, ak nevytvárajú neznesiteľný rozpor s prirodzeným právom.
Súčasné teórie ľudských práv sa už veľmi málo dovoláva prirodzenoprávnych konceptov. V skutočnosti sú niektoré princípy jej axiologie postavené samé na sebe, nemajú a nepotrebujú žiadne ďalšie odôvodnenie. Odvolávky na kresťanských filozofov, teológov ale na druhej strane aj na predkresťanskú metafyziku či veľkých osvietenských „filozofov“ sú už len ornament.
Sú ornamentom preto, lebo kogentné normy pozitívneho ľudského práva (tu myslené oproti večnému či Božskému právu) už „ľudské práva a slobody“ postavené síce údajne na starom koncepte univerzálneho prirodzeného práva pozdvihli tak, že ich recipovali, ba priamo začlenili do ústavného textu.
Zo samotnej koncepcie univerzálnych nepodmienených, nescudziteľných a nezrušiteľných ľudských práv, potom je zrejmé, že ústavný text (či už ústavy našej alebo európskej) alebo ich deklaračné charty nikdy nemôžu byť kodifikáciou ľudských práv. Odporuje tomu povaha uznania. Napriek začleneniu do konkrétnych právnych noriem, ide o „uznanie“ práv, ktoré existujú a existovali pred ústavou ba aj pred štátom, ba údajne pred existenciou akéhokoľvek štátu. Pri niektorých je to pravda, pri niektorých je veľmi otázne či to je alebo nie je pravda, pri niektorých sa to dá s určitosťou vylúčiť. Vždy ide o otvorený text. Je to dané aj jeho vágnosťou. Vágnosť, neurčitosť takýchto právnych noriem, ktoré sa skôr podobajú na právne princípy, si nevyhnutne vyžaduje alebo rozsiahly výklad, alebo ich implementáciu normami tzv. jednoduchého (podústavného) právneho poriadku. Súčasne však platí, že normy tohto jednoduchého práva sú podriadené ústavným normám podľa „princípov hierarchie normovej“, a to zasa značí, že orgány ochrany ústavnosti (či už špeciálne ústavné súdnictvo alebo najvyššie súdy v štátoch kde niet samostatného ústavného súdu alebo obdobného orgánu), vo svojej praxi majú možnosť výkladom takto nadradenú normu či jej pôsobnosť implicitne rozširovať. To je osobitne citlivou otázkou v systéme vied, kde definovanie ľudskej prirodzenosti bolo ponechané na jednej strane prírodným vedám a na druhej strane odovzdané „humánnym“ a sociálnym „vedám“, a akademická dišputa, či jej absencia, a akademická uniformita „táboru demokracie a pokroku“ (obdobne ako kedysi v tábore mieru a socializmu).
Ústavná „kodifikácia“ ľudskoprávnych noriem tak vlastne slúži viac-menej ako vyjadrenie „rozsahu“, v ktorom sú tvrdené normy „prirodzeného práva“ uznané alebo neuznané zo strany štátu.
Mohli by sme azda s Tomášom Akvinským povedať, že ide o také normy, ktoré sú aj v tradične chápanom práve prvými, principiálnymi normami, kým od nich odvodené normy (i prirodzeného práva) už zmeniteľné a zrušiteľné sú, a preto ich štát nevyhnutne (aspoň ako nezrušiteľné) uznávať nemusí.
III. Duch národa a kultúrna podmienenosť noriem
Savignyho „Volksgeist“ napriek jeho adopcii Štúrom nie je po roku 1945 (a z dobrých dôvodov) dobrým meradlom prirodzeného práva, napokon ho tento zakladateľ nemeckej historickoprávnej školy a predsa obhajca funkčnej recepcie rímskeho práva v nemeckom práve a odporca kodifikácie ani za prirodzenoprávny princíp nepovažoval, naopak tvrdiac, že „právo vzniká s spolu s národom, spolu s ním sa vyvíja a napokon zomiera, ak národ stratí svoj charakter“. 8 Savigny celkom príhodne generalizoval nemeckú skúsenosť s recepciou rímskeho práva prostredníctvom práva obyčajového, čím ale (samozrejme nevedomky) otvoril aj cestu neskoršej Jellinkovej téze o normatívnej sile faktickosti (skutočností aj mimoprávnych).
(Franz Krüger: Friedrich Carl von Savigny, okolo 1850, licencia Wikimedia Commons)
Tragický vývoj kritiky pojmu univerzálneho (či univerzalistického) prirodzeného práva, ako sa prejavil prv v právnom pozitivizme a napokon v „tumultinných“9 diktatúrach dvadsiateho storočia, ale neuberá na význame tvrdeniu, že vnímanie základných, principiálnych axiologických noriem je podmienené zdieľanou kultúrou.
Dokonca aj pri poslednej ústavnej novele reprezentanti najprogresívnejšej strany parlamentnej opozície kritizovali ústavnú novelu nielen za to, že zasahuje do imaginárnych práv skupiny osôb, alebo, že také osoby vymazáva normatívna veta o dvoch pohlaviach (čo je samozrejme hlúposť, o ktorej sa dišputa viesť nedá o nič väčšmi ako o tom, že prečo sa z plochozeme zle obletúva Mesiac, alebo o tom, prečo Zem nemá tvar kúzelníckeho klobúka) ale aj za to že, prepytujem „rozdeľuje spoločnosť“.
K tomu treba povedať, že ak je na niečom v spoločnosti trvalá stopercentná zhoda, je to zrejme tak vágna norma, že o norme nenačim hovoriť.
Právo reguluje ľudské správanie (ústavné právo najmä správanie ľudí, ktorí predstavujú orgány myslenej entity zvanej štát), a teda normy príkazové, zákazové aj povoľovacie (permisívne) vždy predpokladajú, že niekto ich nedodrží, vždy predpokladajú kapacitu nesúhlasu.
Ústavná novela získala predpísané hlasy v ústavodarnom orgáne a teda potrebnú spoločenskú podporu.
Tu by som mohol skončiť (keby som bol jednoznačným stúpencom pozitivistickoprávnych škôl)
Ale získala aj dlhodobú podporu od výraznej majority populácie vo všetkých relevantných prieskumoch verejnej mienky.
Navyše však, strany, ktorých programatika je súladná s novelou ústavy a nehlasovali za ňu vcelku z politických dôvodov, predstavujú svojou účasťou v parlamente blok, s ktorým by návrh novely dosiahol pri hlasovaní pokojne aj 100 hlasov.
Voličská masa, ktorá hlasovala za strany, ktoré sa za novelu postavili, prípadne ktorých program vylučuje agresívne progresívne redefinície zodpovedá v zásade spomínaným prieskumom.
Spoločenské a kultúrne normy, ktoré sa prejavili v novele ústavy, vydesili niektorých právnych vedcov a mnohých ideológov neideologickej ústavnosti.
Do oblastí, kde títo ľudia nachádzajú právo, ja ísť nechcem, a takisto ma veľmi nezaujímajú ich dojaté odporúčania ústavnému súdu ako účinky novely zmraziť výkladom, a „uviesť do súladu s európskym právom“.
Niektorí z dotknutých sa dokonca naľakali až tak veľmi, že začali hovoriť o cirkevnej dominancii, protústavnosti zasahovania Cirkvi do svedomia veriacich poslancov („no toto, no teda, no na infarkt“ sú jediná logická odpoveď na tieto „argumenty“) ba aj o tom, že pravicový náboženský extrémizmus ohrozuje sekularizmus našej ústavy. Nezneuctím túto stať menom autora tejto úžasnej myšlienky. Ako každý blud, skrýva v sebe zrniečko pravdy. No zrniečko. Skôr atóm. Kvark ?
Veľká časť konzervatívneho spektra, v ktorom sú v slovenských podmienkach v jeho podobe „čistého typu“ či „jadra“ zúčastnení najmä veriaci kresťania, medzi nimi často nábožní katolíci, odvodzuje značnú časť nároku na zmenu, udržanie či obhajobu právnych inštitútov, či postoja k právnym hodnotám, v hodnotách či už katolíckej morálky, alebo katolíckej filozofie, či katolíckeho politického myslenia, ktoré sa celkom prirodzene opiera o numerickú prevahu katolíkov, ale aj ba ešte väčšmi ako o ňu, práve o „večné pravdy“, ktoré sa následne pokúšame bez priameho náboženského odôvodnenia predkladať verejnosti a získavať ju pre ne aj na základe „vedeckého konsenzu“ či „laickej interpretácie“. Jednou z takýchto spoločenských otázok, v ktorých taktiež v posledných dňoch bolo dosiahnuté malé víťazstvo je vypustenie novej rodinnoprávnej úpravy z Občianskeho zákonníka.
Pozitívne je, že tak nedochádza k žiadnym novým krokom v transoblasti, ale pokiaľ ide o veľké výhrady k zaradeniu rodinného práva do Občianskeho zákonníka a k uľahčeniu rozvodov a liberalizácii dedičského poriadku pokiaľ ide o ochranu zákonných podielov, myslím, že v tomto prípade došlo k dvom chybám. Prvou je predčasná oslava víťazstva, druhou je nedostatočné pochopenie miery a zdrojov sekulárnosti slovenskej spoločnosti a jej, dá sa povedať selektívneho charakteru.
Hodnotový základ slovenskej kultúry (a nemyslím ňou ľudové umenie, ale duchovnú kultúru, ideu o spoločnosti, spoločenské vzťahy ako sú formované výchovou, myšlienkový svet, ktorý nutne nemusí byť usporiadanou ideológiou, ale ide o svet spoločných, zdieľaných obrazov) nie je výlučne, ba ani väčšinovo katolícky.
Napriek miernej katolíckej väčšine populácie, táto katolícka väčšina bola získaná v predosvietenskej a osvietenskej dobe z troch zdrojov: a) malej ochoty dvoch hlavných protestantských cirkví, teda reformovaných a evanjelikov (helvétskeho a ausburského vyznania) spolupracovať v boji proti habsburskej dynastii i pri ochrane svojich záujmov (úmyselne nehovorím práv), b) rekatolizácii ako apoštolátom tak aj dynastickým tlakom a presunmi majetku v prospech katolíckej šľachty, čo so sebou viedlo zmenu vyznania poddaných c) spojeniu stavovských povstaní s osmanskými záujmami, čo výrazne obmedzilo popularitu značnej časti protestantských vodcov.
Odkedy sa uhorské reformované spoločenstvá oddelili od katolíckej Cirkvi (čo bol inak postupný proces a trval takmer sto rokov) storočie stavovských povstaní (1604-1711) a súbežne prebiehajúce náboženské spory, vzájomné prenasledovania a kompromisy, sa v Uhorsku líšili ako od dedičných dŕžav habsburských (kam od porážky pri Bielej Hore, staromestskej popravy 1621 a obnoveného krajinského zriadenia 1627/8 patrili i krajiny koruny českej), tak aj od výsledkov ausburského (1555) a vestfálskeho (1648) mieru.
Rekatolizácia v dedičných habsburských krajinách (najmä Slovincami obývaných Kraňsku, Korutánsku, Štajersku, Gorici a Gradiške) ako aj v Čechách na stavovský odpor už nenarážala, a tieto krajiny predstavovali hlavnú oporu myšlienky aliancie Trónu a katolíckej Cirkvi. V ostatných častiach Sv. rímskej ríše platila zásada cuius regio eius religio, ktorá po r. 1648 bola spojená s praktickou suverenitou štátov ríše (do jej oficiálneho rozpustenia počas napoleonských vojen). Táto nadlho znamenala, že v protestantských kráľovstvách a štátoch bola štátnou cirkvou príslušná krajinská cirkev.
Medzi týmito krajnými stanoviskami stál uhorský model10, v ktorom síce rekatolizácia naďalej prebiehala v rokoch 1713 – 1780, ale nikdy nedosiahla násilné centrálne mocensky organizované a trestné pomery habsburských starých dedičných dŕžav (hoci od roku 1713 bolo do vymretia dynastie za dedičnú krajinu považované aj Uhorsko). O stave v čase vestfálskeho mieru napríklad Kowalská píše: „V Uhorsku bol v rovnakej dobe v platnosti dobový extrém – zákonom (1647) ošetrený slobodný výkon náboženstva pre definované kresťanské konfesie, ktorý sankcionoval aj panovník. Ten sa dostal do situácie, že predstavoval (v súlade s učením evanjelickej a. v. cirkvi) zároveň svetskú hlavu (patróna) cirkvi a mal dbať o jej ochranu v rámci existujúceho právneho rámca. Preto sa aj katolícki zemepáni museli najprv obrátiť na uhorského kráľa, aby dostali od neho povolenie zakročiť proti nekatolíckym „predikantom“ na svojich vlastných majetkoch!“
Do roku 1731 (vydania Resolutio Carolina) sa síce situácia pre protestantov sťažila a aj samotná Resolutio Carolina ich náboženskú „slobodu“ obmedzovala, ale náboženská sloboda nemeckého povestfálskeho typu by ich asi neuspokojila – spočívala okrem iného v organizovanom vysídľovaní náboženskej menšiny, ktorá mala tú smolu, že sa protivila náboženstvu vyznávanému panovníckym dvorom príslušného nemeckého štátu (Vrchovecký udáva pekný prehľad zdrojov ako takéto vyháňanie protestantov z Čiech a Moravy, ale aj ďalších dedičných habsbursko-nemeckých krajín kritizovali českí a česko-nemeckí katolícki hodnostári).
Slovenský národ bol stáročia formovaný ako multikonfesionálny národ s nosnou rímskokatolíckou a evanjelickou kultúrnou vrstvou, a samostatnými slovenskými „ostrovmi“ v gréckokatolíckom a kalvínskom prostredí, tieto menšie komunity svoj vzťah k slovenskej identite aj k slovenskému územiu v čase menili, a dochádzalo v nich k vyhrotenému etnocentrizmu (v prípade kalvínov kvôli maďarskej dominancii a v prípade gréckokatolíkov rusofilnej a neskôr sčasti ukrajinofilnej orientácii kultúrnych spolkov Rusínov v Uhorsku, a súčasne maďarizácii nielen hierarchie, ale i lokálneho kňažského stavu, ktorá sa pervazívnosťou so stavom slovenského kňazstva porovnávať nedala).
V konfrontácii konzervativizmu a liberálnych prúdov, či už počas zápasov o cirkevnopolitické zákony v Uhorsku, alebo neskoršom zápase medzi na jednej strane „pokrokovými smermi“ v Československu a na druhej strane HSĽS a SNS (resp. tzv. Martinským centrom) sa opakovane ukázalo, že konzervatívna katolícka väčšina nie je dostatočná na to, aby svoju ústavnú dominanciu presadila bez diktatúry, a to aj pre inštitucionálny odpor mnohých štruktúr, ktoré na proticirkevné heslá počúvali už od roku 1894. Po desaťročiach komunistickej diktatúry a sekularizácie posledných tridsiatych rokov je dnes celkom zrejmé, že kresťanský konzervativizmus, v našich podmienkach katolícky, ani s podporou menšinových cirkví nedokáže agendu nastoľovať, nie to ešte svoj pohľad presadiť. Slovenský národ je dnes väčšinovo katolícky, avšak to je povrchný dojem. Spoločnosť je sekulárna. A argumentovať v nej prirodzeným právom v duchu Sv. Tomáša Akvinského je v nej zbytočné. Ak sa teda ústavná identita má opierať (aspoň sčasti) o zdieľané hodnoty, potom môže a musí ísť iba o také hodnoty, ktoré podporuje sekulárna majorita praktických ateistov.
Autorská vysvetlivka: Som katolík, narodený ako ateista, ktorý krst prijal v dospelosti. Slabý. Hriešny. Padajúci. Veriaci do hĺbky hriechom zranenej duše. Som monarchista. Som Slovák. Som dedič ľudáctva (aj by som sa označil za ľudáka, ak by niečo také v našej politike ešte existovalo, lebo mimo politiky tento pojem žiaden zmysel nemá). Nie som modernista. Nie som liberál. Nie som konzervatívec. Kedysi som túžobne očakával pád modloslužobnej modernity a ex definitione falošnej demokracie (iná nikdy nebola a nikdy nebude). Som ale aj dedič generácií Slovákov, ktorí nežili v žiadnej mytologickej uhorskej porobe, ale vo veľmi reálnom uhorskom kráľovstve, ktorého celý spoločenský život s nimi, a našimi životnými formami, zvykmi, obyčajmi interagoval a pretavil ich do právnych princípov, ktoré sú nám dosiaľ vlastné, a ktoré podmieňujú slovenskú skepsu voči nábožensky striktnej spoločenskej organizácii.
- Najjadrnejší kresťanský filozofický popis medzi lex aeterna, lex naturalis, lex humana (a lex fomentis, ktorý už do právnofilozofických úvah nezapadá takmer vôbec) podáva celkom nepochybne Doctor Angelicus, Sv. Tomáš Akvinský v Summa Theologica, (I-II, q. 90-108) teda v tzv. Tractatus de legibus, najpodrobnejšie sa však prirodzenému právu z katolíckej strany venoval Doctor Eximius Francisco Suaréz vo svojom Tractatus de Legibus ac Deo Legislatore (vo vydaní z. r. 1612, Lib II. De lege Æterna,naturali et iure gentium s. 99-195. najmä v kapitolách V. až XX. ) Viac k ich štúdiu: Rommen H. A.: De legibus of Francisco Suarez, Notre Dame Law Review, Vol.24, Nr. 1, 1948, dostupné na: https://scholarship.law.nd.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=3810&context=ndlr, v prekladoch do angličtiny a bibliografii odporúčam webstránku https://www.sydneypenner.ca/suarez.shtml a www.freddoso.com, najmä nasledovné prekladové linky:
a) Qæstio de Legibus, Dis. 3. q.3. „Whether natural law is only one (Utrum lex naturalis sit una tantum) https://www.sydneypenner.ca/su/QDL_3_3.pdf,
b) De legibus, book 2, chap. 6 Is the natural law truly a preceptive divine law? https://freddoso.com//courses/301/suarezdelegii6.htm
c) Tractatus de legibus, Freddosov preklad online sprístupnený autorom: https://freddoso.com/summa-translation/TOC-part1-2.htm
Originál Tractatus de Legibus ac Deo Legislatore pre tých, ktorí ho chcú prelúskať vo vydaní z r. 1612 a nevadí im typografia renesančnej a barokovej latinky s jej strašnými ligatúrami a zápismi „s“ https://archive.org/details/tractatusdelegib00suar/page/n139/mode/2up
↩︎ - Doctor Angelicus Summa Th., Pars I-II, Tractatus de legibus, Otázka č. 94, 6 princípy prirodzeného práva sú nezmazateľné, Otázka č. 94, 5 – princípy sú nemenné a ich „partikulárne pravidlá“ teda ich konkrétnejšie prejavy môžu byť zmenené ↩︎
- Doctor Angelicus, Summa Th., Pars I-II, Tractatus de legibus,Otázka č. 94.4, Doctor Eximinius QdL, Dis. 3. q 3. pozri aj poznámka č.1 ↩︎
- Pre dôkladnejšie štúdium k pojmu prirodzeného práva a prirodzenosti u T. Akvinského odporúčam pre tých, ktorých téma zaujíma hlbšie v slovenčine napr. štúdiu Brtko, R.: Prirodzenosť a prirodzené právo v dielach Tomáša Akvinského, in: Quid leges sine moribus, Trnavská univerzita, PraF, 2014 dostupné na: https://ukftp.truni.sk/lan/17382.pdf ↩︎
- Poznámka pre neprávnikov: pozitívnym právom sa má na mysli jestvujúce právo, v starších teóriach akékoľvek právne normy určené alebo recipované ľudským zákonodarcom, neskôr právne normy jestvujúce na základe jednoznačného určenia a odvodenia z alebo základnej normy (ako u Kelsena) alebo tzv. sekundárnych noriem (noriem o zisťovaní noriem, zákonodarstve alebo procese akými normy možno zmeniť alebo zrušiť). ↩︎
- Cirkev (katolícka) bola často úplne hlúpym spôsobom obviňovaná zo snahy, ba dokonca priamo zo zavedenia teokracie, český katolícky apologeta Josef Vrchovecký v spise Masaryk a náboženství v časti Církev katolická a stát tieto nezmysly šírené aj profesorskou hlavou prvého „československého“ prezidenta, z ktorého by aj dnes mnohí radi urobili Slováka (horribile dictu) prehľadne a s tak potrebným nadhľadom uvádza na pravú mieru, pozri: Vrchovecký J, T.G. Masaryk a náboženství, KSPP Přerov 1937, s. 59 – 81), osobitne primitivne táto kritika bola znela od protestantských cirkví a ruského pravoslávia, kde v štátoch, v ktorých tieto spoločenstvá získali spoločenskú dominanciu samostatná existencia cirkví prakticky zanikla a tie sa stali slúžkou či odvodeným duchovným úradom štátnej moci, čo bolo skutočným návratom k rímsko-pohanskému vnímaniu. Aj toto otrocké nasledovanie štátnej autority „reformáciou“ v nemeckých krajinách (ktoré sa ale nestalo súčasťou uhorského – a slovenského – modelu protestantských cirkví, špecificky pokiaľ išlo o augsburské vyznanie) bolo neskôr dôvodom, prečo napríklad mohol „tradičný nemecký protestant“ Erich Koch, gauleiter Vých. Pruska a ríšsky komisár Ukrajiny a neskôr Ostlandu tak nenútene hovoriť o nacizme ako pokračovaní Lutherovej reformácie. ↩︎
- Pre hlbšie štúdium „teórií prirodzeného práva“ ale aj ich kritiky je veľmi dobré začať Germainom Grisezom, Christoferom Tollefsenom alebo Johnom Finnisom, veľkým repozitóriom zdrojov je http://www.nlnrac.org/contemporary/new-natural-law-theory.html, a samozrejme ťažisková, nádherne napísaná (a pre pochopenie právnych princípov takmer nepoužiteľná Finnis, John, Natural Law and Natural Rights, Clarendon Law Series, dostupná na https://api.pageplace.de/preview/DT0400.9780191616655_A24389845/preview-9780191616655_A24389845.pdf ) Ako úvod do českej a slovenskej recepcie J. Finnisa poslúži azda aspoň článok P. Osinu z PrF Olomouckej univerzity v Studia Cassoviensa Iuridica (2016) č. 1, dostupné na: http://sic.pravo.upjs.sk/files/12_osina-john_finnis_on_law_and_justice.pdf
↩︎ - Stern, J. Thibaut und Savigny, Berlin 1914, s. 76-78,86 citované podľa Blaho, P. Rímsko-právny gén európskej identity, eds. Bröstl, A. Holländer, P. Kalligram, Bratislava, 2022 ↩︎
- Tumultinný typ právneho poriadku a štátnej organizácie ako typus ovládaný pobúreným či excitovaným „poriadkovým citom“ máš bol prvý a poslednýkrát definovaný prof. Tukom, a hoci jeho systematika typológie právnych sústav bola oprávnene ako svojvoľná (arbitrárna) kritizovaná Juliusom (Gyulom) Moórom (kritika bola zaradená do výboru právnofilozofických statí vydaných nedávno v maďarčine a nemčine, ale v slovenčine žiaľ nie je k dispozícii, ale keďže sa chystám publikovať na www.zapisky.sk jej komentovaný preklad, tento odkaz nepripájam), myslím, že rozličné autoritatívne režimy revolúcií proti revolúcii pojem „tumultus“ (lat. rozruch, nepokoj) nielen vyjadruje ale vďaka kultúrnej dominancii angličtiny v západnom svete ho mnohí čitatelia porozumejú cez anglické „tumultuous“ (angl.) ↩︎
- Bližšie k uhorskému modelu rekatolizácie a tolerancie ale aj náboženským vojnám a ich väzbe na stavovské povstania: Schwarz, Karl W.: Das Ringen um Religionsfreiheit im Donau- und Karpatenraum zwischen 1681 und 1781, In: Historia Ecclesiastica, Časopis pre dejiny cirkví a náboženstiev v Strednej Európe, 2012, č.1., Centrum excelentnosti sociohistorického a kultúrnohistorického výskumu Prešovskej univerzity v Prešove vo Vydavateľstve Prešovskej univerzity, Kónya Peter Šopronské články, Resolutio Carolina a Tolerančný patent – Tri zákonné normy pre existenciu protestntov v Uhorsku v 17. – 18. storočí, tamže, Kowalská Ewa, Uhorsko 1681 – 1731 Rekatolizácia v znamení práva, tamže, vôbec odporúčam Historia Ecclesiatica a celé č. 1 z r. 2012 (takmer sa dá povedať, čo článok, to informačná žatva). ↩︎