Napriek riziku, že sa chvíľu budú tieto zápisky podobať na akýsi blog polemík s redakciou Markeru, anketa o Osobnosti slovenských dejín obsahuje vo svojom úvode výzvu zapojiť sa do nej.
Mnohí tak učinili v komentároch pod článkom, ja však, keďže nemám dar stručnosti Martina Sentivániho (ani teologickú domýšľavosť slávneho jezuitu) a na druhej strane mám tento blog vnútorného exilu, činím tak tu.
Metodologická poznámka
Téma ankety je tak široká, že doc. Palko do takto ponímaných dejín začlenil aj Marca Aurelia a jeho Myšlienky k sebe samému. Zadanie či otázka nehovorí ani o počte, či poradí významnosti osôb, ba ani o tom, či priebeh naších dejín ovplyvnili pozitívne a či negatívne. Ak by som mal postupovať metódou doc. Palka asi by sa v prvej desiatke osobností slovenskej histórie objavili aj Hitler, a Lenin na slovenské a európske dejiny mal každý z nich podstatne väčší (hoci negatívny) vplyv ako Marcus Aurelius (a obaja územie Slovenska navštívili síce v čase, keď dané územie nepatrilo Slovensku – Hitler návštevou Petržalky – Engerau ako nemeckého mesta a Lenin výstupom na Rysy, ale aspoň v čase keď existoval moderný slovenský národ, resp. aspoň slovenská národnosť).
Z odpovedí je zrejmé, že v najlepšej tradícii zmiešanej česko-slovensko-uhorskej koncepcie slovenských dejín môžeme slobodne do slovenských dejín zahrnúť osobnosti od čias Vanniovho kráľovstva až po azda deväťdesiate roky (v roku 2026 napokon prinajmenej rok 1993 je už dejinnou udalosťou).
Zvolil som preto pre moju odpoveď zvláštnu systematiku. Je mierne hegeliánska a či savignyovská a vyznieva, akoby sa národný duch (hoci nie je objektívny) stáročiami zdokonaľoval či nadobúdal viac podrobností a podôb (hoci je možné, že jeho vývoj v skutočnosti opisuje tvar gotického oblúka a jeho uholný kameň sa nachádza v niektorom mieste dvadsiateho storočia, keďže je zrejmé, že dnes opäť zažívame pokles).
Vybral som 32 osobností, z nich 24 sú moje obľúbené osobnosti a 6 naopak osobnosti, ktoré sú síce významné ale dopady ich činnosti boli temer úplne negatívne.
Dve z negatívnych osobností som spojil do jednej rubriky pre významné spojenie ich počinov, dve z pozitívnych takisto, lebo sa prejavili výrazne súladným činom, ktorým sa zapísali do slovenských dejín.
Súčasne som päť osôb, ktoré sú vnímané všeobecne nekonfliktne, alebo sa na ne nezabúda úmyselne vyradil (lebo jednou z úloh Ankety malo byť bojovať proti zabúdaniu a pripomínať menej známe dôležité osoby): Rastislav, Svätopluk, Ľudovít Štúr, Štefan M. Daxner, Andrej Hlinka.
Pôvodne som chcel časové členenie podrobnejšie ale zoznam sa tak rozmnožoval na ďalšie a ďalšie desiatky osobností (nezaslúžene som pre zostručnejšie obetoval mená ako Ján Vitéz, kanonik, prepošt a vicekancelár univerzity Istropolitany Juraj von Schönberg, Ján z Čazmy, Regiomontanus, Vavrinec Koch, z počiatkov reformácie Leonard Stoeckel a Vavrinec Serpilius s ich zmierlivými evanjelickými vyznaniami viery, ktoré sa snažili v kráľovských mestách zachovať možnosti zmieru reformy s katolicizmom, a hoci len jedno z nich dosiahlo arcibiskupské schválenie, boli a sú dosiaľ veľmi významné ako zdroj tradicionalizmu slovenského evanjelického myslenia, z obdobia rekatolizácie Zachariáš Zarevúcky – Zarewutius, Panteleón Roškovský, Pavlín Bajan OFM, Adalbert Gazda OFM, ďalej celý evanjelický rod Institorisovcov – Mošovských vrátane správcu slovenského evanjelického gymnázia (jedného z tzv. patronátnych gymnázií), Martin Čulen (riaditeľ slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia v Kláštore pod Znievom), Andrej Jaslinský SJ (posledný rektor Trnavskej univerzity pred jej presťahovaním do Budína, fyzik, filozof a teológ, predstaviteľ newtonovskej fyziky a kritiky vplyvu scholastickej kozmológie na fyziku) Matej Bel, Samuel Mikovíni, Maximilán Hell, Ján Feješ, Ján Francisci, Terézia Vansová, Pavol Mudroň, Matúš Dula, z dvadsiateho storočia Andrej Kmeť, Florián Tománek, Fero Skyčák st., Vladimír Makovický, Marián Blaha, Jozef Fedák, Marína Jusková, Jozef Kačka, Karol Krčméry, Ján Balko, Ján Farkaš, Norbert Beňuška, František Galan, František Slameň, Rudolf Čavojský, Ján Smrek, doc. Ján Futák, Viktor Ravasz, Adolf Záthurecký, Karol Antolík, Jur Hronec, Ľudmila Pajdušáková, Jur Janoška, Ľudovít Ruman, Ján Lajčiak, Viktor Ravasz, arcibiskup ad personam Karol Kmeťko, biskup Ján Vojtaššák, kardinál Tomko, kardinál Korec, Vendelín Javorka, Ovídius Faust, prof. Ľudovít Novák, Tido Gašpar, dr. Vojtech Krajčovič, prof. Rudolf Briška, RNDr. et ThDr. Štefan Luscoň, prof. Dionýz Ilkovič, vyslanec Ján Spišák, knieža Lívio Odescalchi, gróf Vladimír Zichy, Ondrej Jozef Markuš, Michal Markuš, prof. Ing. Anton Bugan, prof. Ing. Peter Danišovič, Matúš Černák, Jozef Cieker, Ján Šmigovský, Konštantín Čulen, Henrich Bartek, Jozef Cíger-Hronský, prof. Ferdinand Ďurčanský, Karol Sidor, Rudolf Dilong, prof. MUDr. Emanuel Boehm, kŕdle slovenských tvorcov v Maďarsku, europskom zahraničí a Amerike, (Furdek, Hušek, Bosák ml., Hletko, Pelikán,) nedotkol som sa ani dejín slovenských kalvínov od prvých autorov slovenskej kalvínskej literatúry po J. Tomašuľu a Š. Štundu, a slovenských gréckokatolíkov (Polykarp Oleár OSBM, Pavel Spišák, M. Fillo, Dr. Pichonský), slovenských rehoľných sestier a ich účasti na vzdelávaní, vrátane v katokíckej časti slovenskej Ameriky, a dá sa povedať desiatky ďalších ľudí ktorí výrazne formovali tvárnosť dnešného slovenského národa. Toto už len v sebe zoradiť a spracovať bez jasnejších kritérií je takmer nemožná úloha.
Je to sui generis čitateľský zoznam, ktorý zároveň nabáda k čítaniu ako o týchto osobnostiach, tak aj čítania ich diela v prípade, ak sa nejaké ich dielo zachovalo.
Od najstarších dôb do roku 1526
| Meno | Dôvody |
| Pribina | Prvé po mene známe nitrianske knieža, súčane aj po vyhnaní účastný christianizácie, Blatenské kniežaststvo. Skutočne i symbolicky a mytologicky významný pre koncepciu národnej samobytnosti. |
| Sv. Bystrík | Slov(i)ensky mučeník staromaďarského pohanstva, prvý po mene známy nitriansky biskup v Uhorsku (je možné že iba ad personam), zabitý pri snahe uchýliť sa do bezpečia ku kráľovičovi Ondrejovi spolu s biskupmi Sv. Gerhardom a Sv. Buldusom počas Vatovho pohanského povstania. Spoločná smrť etnicky rozdielnych mučeníkov a ich kult výrazne upevnili rannostredoveké uhorské štátne spoločenstvo. |
| Sv. Alžbeta Uhorská | Narodená na Bratislavskom hrade (1207), kde prežila ledva 4 roky života, vydaná v Durínsku, terciárka Sv. Františka, úcta ako v Bratislave tak aj v Košiciach (kostol Sv. Alžbety v Bratislave, Dóm Sv. Alžbety), prenasledovaná príbuznými muža po jeho smrti na križiackej výprave, 1231 umrela v službe chudobným a chorým. Postava, ktorá po stáročia oduševňovala rády zamerané na činnú sociálnu lásku na území dnešného Slovenska. |
| Matúš Čák Trenčiansky | Významná postava zmiešaný odkaz pozitívne: zmysel pre udržateľnosť myšlienky možnosti oddelenia slovenského územia od územia dolnouhorského, napr. s mytologickým podaním u francúzeho slavistu E. Denisa a Štúrovcov, ako aj pre jeho vyvrátenie Škultétym. Predstaviteľ ambícií domácej šľachty, odolnosť v praktickej politike a správe vlastnej domény. Negatívne: de facto nebol oveľa lepší od úspešného lúpežného rytiera, jeho obrátenie proti Karolovi Róbertovi a aliancia s Omodejovcami viedli jednak k vojne na území Uhorska a tiež k posilneniu nemeckej elity v spišských mestách ich spojenectvom s trónom, čo bol sám o sebe zmiešaný význam s pozitívnymi i negatívnymi dopadmi. |
| Ján Thurzo | Spoluzakladateľ Thurzovsko-Fuggerovskej spoločnosti, jedna z hlavných osobností známeho bansko-hutníckeho rodu, významne sa podpísal na tvárnosti slovenského banského dedičstva a postavenia Horného Uhorska v rámci habsburských dŕžav. |
| Majster Pavol z Levoče | Naozaj treba zdôvodňovať ? Ale dobre: Spišská gotika a prechod k renesančnému sochárstvu a vplyv na tvárnosť našej mestskej teda autorskej, nie ľudovej kultúry. |
Od roku 1526 do roku 1894
| Meno | Dôvody |
| Juraj Selepčéni Pohronec | Nitriansky biskup, ostrihomský arcibiskup počas protitureckých vojen a súčasne diplomat, významný účastník rokovaní s Osmanskou ríšou, vicekráľ Uhorska, predtým šéf uhorskej dvorskej kancelárie (de facto cisárom poverený najvyšší úradník habsburského „kráľovského Uhorska“. |
| Daniel Krman | Evanjelický hodnostár účastník rákocziovského povstania (poslednej stavovskej vojny), autor Rudimenta grammaticae slavicae (Základy slovenskej gramatiky 1704), v rokoch 1711-1718 v emigrácii, 1731-1740 (až do smrti) vo väzení v Bratislave, jeden z hlavných zodpovedných aj obetí náboženského konfliktu katolíkov a evanjelikov. |
| Ján Šimbracký | Prvý po mene známy slovenský hudobný skladateľ, podobne ako W. Byrd skladal súčasne protestantskú. súčasne katolícku duchovnú hudbu, jeden z príkladov tzv. národného ekumenizmu, a protiliekov na náboženské odôvodnenie denominačnej neznášanlivosti |
| Jakub Jakobeus | Gentis Slavonicae lacrimae, suspiria et vota (1642) |
| Anton Bernolák | Slovenské učené tovarišstvo (Slowenské učené Towarišstwo – Towarišstwo litterného umeňá), Grammatica slavica |
| Štefan Moyzes | Spolupredseda Matice slovenskej, biskup, súčasne vedúci delegácie vo veci Viedenského memoranda, predtým prof. v Ostrihome, kazateľ slov. rkat. farnosti v Pešťbudíne, spolupracovník J. Palkoviča a záhrebského biskupa Slováka Haulika, poslanec Uhorského snemu 1847 za Chorvátsko, podporovateľ Štúrovych snemových návrhov, autor návrhu na otvorenie prvého dievčenského gymnázia v BB (neúspešne). Bol tak významnou postavou, že jeho jediným negatívnym vplyvom na slovenské dejiny bola jeho predčasná smrť. |
| Andrej Radlinský | Spoluzakladateľ Matice slovenskej a a Spolku Sv. Vojtecha, autor učebnice Školník (1871) zameranej na fyziku, geografiu a astronómiu, ale aj pôdoznalectvo, praktické poľnohospodárstvo a ústavovedu pre katolícke základné školy, zaslúžil sa o poslovenčenie a záchranu gymnázia v Banskej Bystrici, redaktor Slovenských novín, Cyrila a Metoda, autor Nábožných výlevov. Všestranná osobnosť s dlhotrvajúcim vplyvom |
| Maximilián Jalovecký | Autor a zostaviteľ prvej učebnice fyziky v slovenčine, Silozpyt (1852). Staré slovenské učebnice vydávané 1850-1880 napomáhali udržiavať slovenské vzdelávanie aj v čase najtuhšej maďarizácie (aj vtedy Stephaneum vydávalo učebnice v slovenčine, avšak výrazne cenzurované uhorský dejepis napríklad v slovenskom vydaní z r. 1896 a 1901 o Slovanoch pred Uhorskom spomína toľko že v Karpatskej kotline „žili aj Slovania“. Učebnice prírodovedných predmetov v slovenskom jazyku boli o to dôležitejšie že umožňovali neuzatvoriť celý myšlienkový svet po 2-3. ročníku národnej školy do maďarčiny. Značná časť fyzikálnej terminológie Jaloveckého sa neujala, a to pre celkovú neustálenosť slovenského pravopisu ako aj pre významné snahy o puristickú slovakizáciu termínov. Napriek tomu ho pre prístupnosť základných poznatkov fyziky v slovenskom jazyku pre verejnosť a žiakov považujem za jednu z významných pozitívnych osobností. |
| Viliam Paulíny-Tóth | Jediný slovenský poslanec v období medzi založením SNS a jej politickou pasivitou (okrem Jána Nepomuka Bobulu, ktorého koncepcia sa v danej dobe výrazne neosvedčila) |
| Dionýz Štúr | Geológ, riaditeľ Geologického ústavu vo Viedni, podporovateľ slovenských škôl, účastník memorandového hnutia a spoluzakladateľ Matice Slovenskej, súčasne s vlastnými značnými vedeckými zásluhami v geologii a paleontológii. |
| František Žaškovský | V spolupráci s bratom Andrejom a s Andrejom Radlinským zostavil a vydal v roku 1853 zbierku latinsko – slovenských cirkevných spevov Manuale musico-lithurgicum (Chorálna kniha obriadov cirkewných), ktorá sa stala vzorom pre iné zbierky a spevníky i za hranicami Uhorska. (Vybral som ho z celej rodiny Žaškovských práve pre Manuale). |
| Peter Víťazoslav Rovnianek | Spoluzakladateľ Národného slovenského spolku, známy príbehom vylúčenia z teologických štúdií pre spor o sprístupnenie slovenskej seminárnej knižnice uzavretej počas maďarizačného tlaku, v USA redaktor, krajanský organizátor a obchodník od r. 1894 súčasne zakladateľ bankového obchodu Rovnianek. Negatívny dopad sa prekavil až po roku 1911 jeho krachom a ohrozením s ním prepojenej Hornouhorskej banky Tatra. |
Od roku 1894 do roku 2004
| Meno | Dôvody |
| Jozef Tiso | Manévrovacie schopnosti tohto politika mu umožnili po Hlinkovej smrti umierniť politiku HSĽS a súčasne jeho častá váhavosť pravidelne zhoršovala dôsledky jeho konania i nekonania. Už počas prvej československej republiky viedol spolu s JUDr. et ThDr. Jozefom Budayom tzv. umiernené resp. skôr kňažské krídlo strany. Paradoxne, Andrej Hlinka bol podstatne radikálnejší a do r. 1938 bol tak vodcom radikálov jeho blízky spolupracovník a dedič Karol Sidor. Jeho politika a presvedčenie do roku 1918 nebolo o nič menej prouhorské ako u prof. Tuku, a predsa dokázal inštrumentalizovať jeho obraz ako maďaróna, aby súčasne udržal národno-záchranný konsenzus inak politicky nesúrodej HSĽS, ktorá sa nesprávnym rozhodnutím o jednotnej kandidátke stala ešte nesúrodejšou prijatím centralistických politikov. Jeho zdržiavacia taktika nebola vždy úspešná, a jeho príbeh neoddeliteľne spojený s príbehom 1. Slovenskej republiky je príbehom štyroch vážnych zlyhaní, z ktorých mu je dodnes vyčítané najviac jedno, a dve sú dokonca ako-tak kvitované s uznaním: a) hamovanie vyhlásenia nezávislosti počas Mníchovskej krízy (najmä 6. októbra 1938 hoci už niekoľko dní bolo zrejmé, že takýto krok by bezprostredne získal uznanie mníchovských mocností, Maďarska i Poľska, a mohol viesť k priateľskému pokonaniu s maďarskou vládou na báze odovzdania nesporne maďarských území a lokálnych plebiscitov, ktoré zďaleka nemuseli dopadnúť tak zle ako sa Tiso obával) b) boj s radikálmi a špecificky prv so Sidorom a následne Tukom, ktorý bol najmä bojom o klerikálnu dominanciu v strane a hlboko podmienený nedôverou k laikom, ale aj obavou z politického vplyvu Tukovho martýrskeho mýtu. Oveľa účinnejším spôsobom neutralizácie radikálov mohla byť voľba či už Škultétyho alebo Tuku za prezidenta, čo podľa urbánných mýtov bolo obom zo strany Tisa ponúknuté. Ak tomu aj tak bolo, bol to formálny krok, keďže Tisov vplyv i jeho vyjednávacie schopnosti by celkom nepochybne doviedli v r. 1938-39 či už Tuku alebo Škultétyho k prijatiu pozície. Výhody nie-kňažského vedenia štátu sa ani nedajú preceniť, a najmä účasť ktoréhokoľvek z menovaných by znamenala výraznú marginalizáciu radikálneho krídla HSĽS, kde mali oveľa vyššiu mieru účasti laici a evanjelici. c) absolútne slabá vnútroštátna bezpečnostná politika za účasti Macha, šanujúca všetky protištátne pohyby aké sa len dali tolerovať, a značnú časť takých, ktoré sa tolerovať nedali. d) zlyhanie v protižidovskej politike, kde napriek veľmi dobrým manévrovacím schopnostiam vymanévroval Tiso veľmi málo, a dynamika vnútroštátneho tlaku na hospodárske vylúčenie židov z konkurenčných dôvodov, politiku numerus clausu a arizáciu či likvidáciu podnikov, sa úplne mravne zrútila pri deportáciách. Toto však nie je čisto osobné zlyhanie, je to zlyhanie pod tlakom, ale aj ústupok vábeniu kresťanského antisemitizmu prítomného v oboch hlavných cirkvách kresťanstva od raného stredoveku resp. v prípade evanjelickej cirkvi od jej vzniku, a najmä antisemitizmu slovenskej romantickej i realistickej literatúry. Sociálna kritika židovského hospodárskeho vplyvu (hoci ho do značnej miery podporovala hospodárska politika cirkevných veľkostatkov a kresťanskej šľachty) spolu s predstavou posilnenia nacionálnej majority. mala pritom minimálne rovnaký vplyv na ovzdušie ako konca Uhorska, tak aj medzivojnového Československa a 1. Slovenskej republiky. Iba v podmienkach nemeckého tlaku, nemeckej organizácie a nemeckej propagandy sa však zrealizovalo pomerne surovo organizované vyhnanie väčšiny židov zo Slovenska. Politika deportácií (kam sa zahŕňa aj premiérom Tisom v novembri 1938 nariadený tzv. „administratívny postrk“ na arbitrážne územie) si vyžaduje osobitné zhodnotenie. Ostáva ale faktom, že žiadne iné konanie Jozefa Tisa v rokoch 1938-1944 by deportáciám nezabránilo, a už vonkoncom by im nezabránilo keby aj po 14. marci ostala zachovaná existencia Česko-Slovenska (už s autonómnym Slovenskom) ktoré by bolo beztak zmenené na nemecký protektorát, prípadné rozdelenie Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko by za rovnakých okolností malo približne rovnaký výsledok, kým výsledok pre slovenský národ by bol podstatne horší (stačí si porovnať straty slovenskej národnosti v Maďarskej armáde na východnom fronte so stratami Slovenskej armády, alebo straty vojakov slovenskej národnosti v 1. sv. vojne ktoré desať-pätnásťnásobne prevyšovali staty životov k pomere k stratám slovenskej armády). Netreba zabúdať (čo sa v našej mytologickej hystériografii deje často a mnohokrát s propagandistickým účelom), že hlavnými organizátormi a iniciátormi deportácií ako „vnútronemeckých“, tak aj z Protektorátu, západnej Európy, Slovenska, Rumunska, Maďarska a Balkánu boli Nemci. Áno súčasťou nemeckej kultúry je od šesťdesiatych rokov hanba a odsudzovanie páchateľov avšak mnohí hlavní páchatelia, ktorí sa dostali na západ boli potrestaní prakticky len symbolicky (najlepším prípadom za všetky je hlavný nacistický diplomat poverený organizovaním a vyjednávaním deportácií Edmund Veesenmayer). |
| prof. PhDr. Jozef Škultéty | Čítajte koľko môžete, Škultéty sa takmer nezmestí do slovenských dejín nieto ešte do tejto tabuľky. Redaktor, hlava martinského ideového centra konzervatívneho luteranizmu, redaktor Slovenských pohľadov a Národných novín, bojovník za národnú ekuménu, hrdinský bojovník proti maďarizácii a predsa autor dejín slovenskej literatúry pre maďarskú verejnosť (A tót irodalom története 1911) priateľ kniežaťa Odescalchiho (s ktorým vydal dvojjazyčnú knihu vyzývajúcu na návrat šľachty slovenského pôvodu k slovenskej národnosti: Leng a zászló! Zástava veje!, 1925) prof. Karola Krčméryho i prof. Tuku, výrazne angažovaný v hľadaniach spojníc medzi kresťanskými sociálmi, katolíckou ľudovou stranou a SNS, bojovník proti vylučovaniu tzv. „októbristov“ zo slovenského života, podpredseda štátnej rady, ktorý ešte v deväťdesiatychtroch rokoch veku dokázal pred súdom „národa“ hrdo povedať: “ ..Škoda, že pre cudzie záujmy nemôžeme ísť ďalej“. |
| Matej Metod Bella a Vavro Šrobár | Dve azda najhoršie osobnosti slovenských moderných dejín. Rozmýšľal som že sem zaradím Milana Hodžu, jeho vplyv na slovenské dejiny s jeho večnými zmenami koncepcií, utilitarizmom, a ospevovaným myslením, ktoré v skutočnosti najmä zakrývalo jeho neuveriteľne a nenásytne skorumpovanú povahu sa naopak výrazne preceňuje. Obe osobnosti sú eklatantnými príbehmi československej orientácie a viery v neexistujúci československý národ. Dôvodom ich československej orientácie bola ako veľká ambícia stíhaná podstatne menšími schopnosťami, tak aj snaha zakryť svoje neúspechy a prekryť ich fiktívnymi objektívnymi podmienkami. Jednoznačnosť ich prihlásenia k československému jednotnému národu a neschopnosť tento idiotský názor opustiť, boli do značnej miery zodpovedné za trestuhodné zlyhanie nášho národného potenciálu a príležitosti získať nezávislosť. Poníženie M.M. Bellu prehrou vo voľbách v roku 1910 a zlyhanie Šrobára v černovskom a Hlinkovom procese, spôsobilo v oboch taký silný strach z maďarskej dominancie, že ani v čase najväčšieho maďarského oslabenia nevideli pre Slovákov iné východisko ako splynúť s Čechmi. Iné východisko nevideli ani v roku 1928, ani v roku 1938 ani po roku 1945 vŕšiac chybu na chybu, a neskôr u Šrobára aj zločin za zločinom. U M. M. Bellu by sa chcelo za záslužnú činnosť považovať aspoň činnosť Slovenskej ligy, a účasť pri kolonizácii, a pozemkovej reforme, celkové výsledky boli tristné, Bellova účasť aj ako predsedu ligy aj ako predsedu Zemedelskej rady akurát zhoršila slovensko-maďarské vzťahy a to pritom bez reálnych výsledkov kolonizácie zato s reálnymi výsledkami reformy najmä v oblasti zbytkových statkov (čo ani v reforme nebol podstatný problém). Slovenské školy v oblastiach, kde bola slovenská menšina boli azda jediná pozitívna zásluha Bellu, avšak aj tu bola aktívnejšia školská matica Slovenskej ligy s Jurigom, liga mala nedostatočnú reálnu politickú podporu napriek tvrdeniam takmer všetkých slovenských strán. U Bellu je aspoň pozitívum, že sa v roku 1938 stiahol a po 1938 sa venoval už len svojmu zbytkovému statku. Škoda len, že sa tak nerozhodol už v roku 1910 alebo aspoň v roku 1918. |
| prof. JUDr. Vojtech Tuka | Zmiešaná a trpká postava slovenských dejín, ale nepochybne postava, ktorá ich po roku 1918 významne ovplyvnila v oboch smeroch. Hoci napísal jednu náročnú hĺbkovú a oceňovanú štúdiu o slobode (A szabadság, Politikai tanulmány 1910, autor ju má k dispozícii a zhoduje sa s maďarským právnym filozofom Gyulom Moórom, že ide najmenej do roku 1945 o najvýznamnejšiu právno-filozofickú prácu o slobode v uhorskej a maďarskej spisbe) tá slovenské dejiny neovplyvnila, ešte menej ich ovplyvnil seminár z právnej filozofie, kniha v slovenčine a nemčine (syntéza jeho právnej typológie) Právne sústavy. Náčrt právnej filozofie (Rechtssysteme. Grundrisse eine Rechtsphilosophie), ktorá bola prijatá pozitívne i kriticky ale kritické recenzie boli rozhodne lepšie než pozitívne. Slovenské dejiny ovplyvnili úplne iné Tukove kvality a osobné vlastnosti (hoci ich ovplyvnil aj jeho na katolíka neobvyklý hegeliánsky filozofický základ). Úplne nepochybne pozitívnym vkladom prof. Tuku (okrem výchovy množstva slovenských právnikov na Alžbetínskej univerzite, hoci i v maďarčine, ako JUDr. et ThDr. J. Budaya, už pred rokom 1918 poslanca trenčianskeho župného zastupiteľstva „právomocného výboru“ za SĽS, dlhoročného poslanca a senátora, podpredsedu strany a podpredsedu Snemu) bola jeho činnosť v redakcii Slováka, a jeho krátka poslanecká činnosť v Česko-Slovensku. Jeho návrhy na autonómiu, jeho zahraničné obrany práva Slovákov na autonómiu ako predústavného, konštitučného princípu česko-slovenskej štátnosti a napokon jeho budovanie rodobrany a jeho podzemná činnosť a tieňová diplomacia, ktorá dokázala maďarské vlády odhovoriť od podpory priamych revíznych spolkov a tzv. reprezentantov „slovenskej akcie“, mohli viesť k slovenskej nezávislosti desať rokov skôr než sme ju prvýkrát dosiahli. Jeho stať Vaacum iuris, za ktorú začalo jeho vyšetrovanie a ktorá dala podnet politickému procesu proti nemu, (hoci sa skončil odsúdením za špecifických a absurdných podmienok) sa stala jedným zo základov mentality HSĽS, ktorá postupne upúšťala súc sklamaná panskou koalíciou a evidentnou neschopnosťou českej strany dodržať akúkoľvek dohodu, a súčasne stálym čechizačným tlakom (ktorý dnes úplne podceňujeme, ale jeho dobrým príkladom je štatistika, podľa ktorej v 130 tisícovej Bratislave boli v roku 1938 desaťtisíce obyvateľov s domovskou príslušnosťou v Čechách a na Morave, prakticky tvorili Česi a sudetskí Nemci s fluidnou identitou v Bratislave okolo pätiny obyvateľov, to tempo sa s maďarizáciou mesta v neskorom uhorskom období nedalo porovnávať). Jeho snaha odtrhnúť Slovensko od českých krajín (bola rovnako správna ako bol vznik československého štátu chybou) by samozrejme v danej dobe viedla k strate značnej časti juhu, ono tzv. južné Slovensko však bolo súčaťou Slovenska len administratívne, ústavne to bola rovnaká čiastka československého unitárneho štátu ako ktorákoľvek iná časť Slovenska, ktoré až do roku 1927 nepredstavovalo ani len administratívnu jednotku, jeho župy boli priamo spravované z Prahy. Nemám vážnejšie pochybnosti o tom, že už v rokoch 1920-1921 Tuka komunikoval s tzv. Bulišovou Slovenskou ústrednou kanceláriou, a že ak by došlo k presadeniu návrhov delegácie Hlinku a Jehličku na mierovej konferencii, o ústavnom ba medzinárodno-právnom zakotvení autonómie Slovenska (ktorú podporovali v tej dobe aj prudko protimaďarskí predstavitelia evanjelikov ako Emil Stodola či Samuel Zoch, ktorý napríklad prvý obvinil Hodžu z falšovania Martinskej deklarácie) či azda návrhov o plebisicite na Slovensku, situácia by viedla rýchlo k rozpadu česko-slovenského štátu. Nemám ani pochybnosti o tom, že prvý proces s Tukom bol odpočiatku manipulovaný a že vojenskú špionáž nevykonával a vlastizrady v trestnom zmysle sa nedopustil. Jeho odsúdenie bolo spolu so stíhaním evanjelického nacionalistu a jeho podporovateľa Ľudovíta Bazovského jedným z hlavných prvkov, ktoré využívala iredenta, maďarské strany na Slovensku i HSĽS, hoci Hlinka ako z taktických, tak aj finančných dôvodov (kvôli sanácii Ľudovej banky štátnymi prostriedkami) z prvých strán Slováka po roku 1929 Tukovu kauzu vypustil. Bola to kauza medzinárodná, ktorá bola široko pretriasaná v zahraničnej a to i francúzskej a britskej tlači a proces sa nie bezdôvodne prirovnával k sovietskym politickým monsterprocesom. Po roku 1938 ovplyvnil Tuka slovenské dejiny opäť zmiešaným spôsobom, pozitívne boli už len dva prvky: a) jeho schopnosť zakryť či už mladým radikálom alebo Nemcom občas oči predstieraným postojom bez nádeje, že by sa realizoval, b) symbolická hodnota jeho väznenia. Hlavným negatívnym prvkom, ktorý v tomto období výrazne prevážil, je samozrejme konflikt s Tisom v rokoch 1940-1942, využívaný výrazne nemeckou diplomaciou i vplyvovým aparátom. V tomto konflikte sa Tuka ocitol ako v zajatí svojich ambícií (ako morálneho odškodnenia za roky vo väzení, ale aj za to ako ho Hlinka ľahko hodil cez palubu), ale aj podpory laickej mladej radikálnej generácie ako v HSĽS tak aj mimo nej, ktorá dominanciu kňažského prvku strany a všadeprítomnú, každodennú hierarchickú nie epistemiologickú autoritu jednej cirkvi v strane rázne kritizovala. Túto katastrofálnu zrážku rozoberiem inokedy, ale paradoxne, generátorom sporov do roku 1940 boli väčšmi Ďurčanský a Mach ako Tiso či Tuka. Tukov vplyv na protižidovskú politiku sa preceňuje ešte väčšmi (slúži najmä ako dobrý prostriedok očisty umierneného krídla). Samozrejme, jeho účasť pri rokovaniach o deportáciách a podpora tohto nemeckého „návrhu“ logicky nadväzovala na arizáciu a likvidáciu podnikov, ale alternatívne riešenie s pracovnými tábormi na Slovensku (ktoré boli podstatne menej hrozivé a ktoré predstavovali až do septembra 1944 nepomerne lepšie zaobchádzanie než bolo v nemeckých pracovných táboroch) existovalo, a miera nemeckého donútenia nebola rozhodne taká, aby zbavovala obe krídla HSĽS a ich predstaviteľov ich zodpovednosti. Na záver k zodpovednosti a tlaku: Odolnosť slovenských politikov ako triedy v tejto skúške, hoci v nej zlyhali, bola ďaleko za hranicami toho, čo sme v slovenskej politike videli dovtedy i odvtedy. Keď človek vidí ako sa ľahko ohýbajú chrbtice komunistov, sociálnych demokratov i tzv. suverenistických konzervatívcov a liberálov v mierovej dobe, alebo hoci aj dnes, keď „brutálny nátlak“ Eurokomisie nedosahuje ani tisícinu nemeckého tlaku počas vojny, nechcem si ani predstavovať, ako by to vyzeralo, keby boli skutočnému geopolitickému tlaku agresívnej svetovej veľmoci vystavení ľudia politických generácií súčasnej republiky. Na jedného Sidora, Spišiaka či Orlického by nám tu Tukov, Tisov a Machov vyrástli stovky (a to bez toho, aby ich vinu vyvažovala akákoľvek zásluha). Napokon to bolo dobre vidno pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve. |
| Jozef Hanula | Suverénne najlepší slovenský maliar prelomu 19. a 20. storočia ako aj 20. storočia. |
| prof. RNDr. František Valentin Dr. Tech. | Prvý predsedsa Slovenskej akadémie vied a umení. Organizoval na Slovensku všeličo vrátane prvej prednášky Wernera Heisenberga. Pôvodne kňaz, laicizovaný, ženatý. |
| MUDr. Mária Bellová | Prvá slovenská detská chirurgička, lekárka (1910) od roku 1925 ftizeologička v Dolnom Smokovci (Sonntághovo sanatórium). neuveriteľný príbeh vrátane problematickosti jej uplatnenia po návrate na Slovensko. |
| prof. MUDr. Emanuel Filo | Dekan LF SU v Bratislave, rektor SU, internista a gynekológ, po vojne prenasledovaný ako pre pozíciu počas 1.SR tak aj pre „ukrývanie“ Ladislava Hanusa v nemocnici v Žiline, a pre údajné (neexistujúce) spojenie s Kolakovičovou Rodinou. |
| prof. JUDr. Karel Kizlink prof. MUDr. Alojz Chura | Pôvodom český profesor obchodného a zmenkového práva na Právnickej fakulte UK (a PraF SU), ktorý ostal pôsobit aj po r.1939 na Slovensku, (napísal tu niekoľko učebníc z obchodného práva a z právnych dejín, pričom publikoval po r. 1938 v slovenskom jazyku a to až do šesťdesiatych rokov). prof. MUDr. Alojz Ján Chura, rektor UK (1938), v rokoch 1936 – 1939 za pomoci K. Kizlinka spracoval svoje veľdielo, trojdielnu štatistickú a sociologickú (sociálno-patologickú) štúdiu „Slovensko bez dorastu ?“. Pomoc K. Kizlinka na tvorbe a príprave diela je s ohľadom na jeho právne odbory úplne prekvapivá. Ak by sme chceli hľadať jeden super svetlý príklad českého pôsobenia na Slovensku bol by to bezosporu práve prof. Kizlink. |
| Henny Fiebigová – Siváková | Hľadajte prečo som túto slovenskú učiteľku a poetku pôsobiacu aj na takých zvláštnych miestach ako Stráže pri Čope zaradil medzi významné osobnosti. Jej dopad spočíva práve v jej oneskorenej či prerušovanej prítomnosti v našej kultúre. |
| Ján Čarnogurský | Zásadný prínos: Triezvy hlas v roku 1999 a istý čas v diskurze o vzťahoch Rusko- Európa, Rusko-Slovensko. Opozícia voči nechutnému komunistickému režimu. Obhajoba náboženských práv. Zásadná chyba: Odluka od stola a od lôžka slovenského nacionalizmu a historickej ľudovej strany (uhorskej i slovenskej) od kresťanského politického hnutia. Vzdanie sa nezávislosti (rozhodnutia 1990-1992 boli presne tým hoci boli údajne „odkladom“ či programom „stoličky a hviezdičky“). Uvoľnenie miesta zakladateľa-obnoviteľa štátnosti Mečiarovi. Jeho postoj v rokoch 1990-1992 k slovenskej štátnosti bol tragickou chybou. To že si ju KDH, ale ani jeho bývalí súputníci ani on dosiaľ nepriznávajú, je chybou, ktorá je menej závažná, ale výrazne obmedzuje našu možnosť a schopnosť zabezpečiť čo i len miernu prevahu zdravého rozumu v našej politike a štátnom živote. |
| Stanislav Pánis | Zásadný prínos: SNS (1990), zhromaždenia za nezávislosť (1991), správny postoj proti vstupu do NATO a EU. Udržanie historického kontextu (západná civilizácia, uhorská história, Tiso, i protipovstalecký étos). Zvyšok sú skôr negatíva, niektoré nie osobné ale situačne podmienené. Ale hlavnú zásluhu: podchytenie energie masy smerom k nezávislosti a jednoznačný signál, že česko-slovenský štát je neudržateľný, toto Stanislavovi Pánisovi nikto nikdy nevezme. (Bez týchto jeho raných protestov 1990-1992 by obávam sa, Čarnogurského smer mal kapacitu aj zvíťaziť). Osobná poznámka: Som zaujatý. V dávnej minulosti bol Stanislav Pánis mojim politickým mentorom. Naša spolupráca skončila veľmi tvrdým ostrým sporom, a pre tento zoznam je úplne jedno za akých okolností, myslím, že je ale z toho jasné, že jeho zaradenie nie je vecou spomienkového optimizmu. Podstatnou vecou pre jeho zaradenie v tomto zozname je jeho správny postoj k nezávislosti, EÚ i NATO a jeho schopnosť v danom čase prispieť k masovému prejavu túžby Slovákov po samostatnosti. Ak by sa vo všetkom inom mýlil a všetko robil zle, výrazne sa zaslúžil o urýchlenie rozkladu česko-slovenského štátu, a tak prispel k tomu, že prebehol bez nákazy z mrtvolného zápachu. |