Mnohí vážni autori prác a príspevkov na medzinárodných konferenciách sa zaoberajú krízou právnej vedy, oslabovaním štátu v období právneho pluralizmu, súdnym dialógom medzi súdmi medzinárodnými a ústavnými, či SDEÚ a ústavnými súdmi členských štátov Európskej únie.
Hoci krízou právnej náuky (ktorá je vedou natoľko nakoľko je vedou filozofia či sociológia) sa dá zaoberať aj metódami sociometrickej či sémantickej analýzy (ako napríklad počítaním počtu výskytu právnych termínov v korpuse právneho jazyka, či počtom slov celého právneho poriadku v príslušnom štáte) kríza právnej náuky vyplýva zo zmätenia pojmov, čo je inak obľúbená filozofická disciplína už od čias Hegela.
V týchto zápiskoch má však až tak nezaujíma, či je pravdivé tvrdenie doc. F. Cvrčeka 1, že je nový český občiansky zákonník na tom horšie čo do štruktúrovanosti textu, ako starý rakúsky AGBG (a to sa ním výrazne inšpiroval). Hoci o jeho záveroch v konkrétnej analytickej otázke nepochybujem, o jeho metóde istú pochybnosť mám, ale to presahuje rámec filozoficko-právnej eseje a na hlbší rozbor možných limitov metodológie štatistických analýz v oblasti „právovedy“ nemám ani čas ani chuť.
Skôr ma zaujíma to, nakoľko je kríza teórie práva či právnej filozofie spojená s výrazným bujnením normatívneho i právneho pluralizmu s jeho osobitnými prejavmi v „zmnožovaní a rozmývaní pojmov“, „súdnom dialógu“, tzv. „juristokraciou“ či „zdvojením štátu a práva“.2
Na rozdiel od prof. Bélu Pokola (napriek tomu, že nedosahujem jeho rozhľad a vonkoncom ústavnoprávnu prax) si pritom nemyslím, že by hlavným problémom vývoja posledných desaťročí bol ústup demokracie do úzadia, či napätie medzi tzv. jednoduchým právom a ústavným právom.
Nebezpečenstvo juristokracie, súdnej svojvôle ale hoci aj legitímnej (alebo tzv. hodnotovo neutrálnej) súdnej tvorby práva, identifikujú mnohí autori (v našom kontexte azda počnúc prof. Raticom v roku 19413, ktorý ho však nekritizoval ani nezavrhoval z dôvodov politických či ideologických, ale ako právno-filozofických, tak aj praktických), ale hoci je jedným z ťažiskových dôvodov prognózovanej implózie, nie je jej ani prvotnou, ani dostatočnou príčinou.
Prelom dejín, či PTSD ?
Po skončení dvoch svetových vojen v Európe, ktoré niektorí autori zhrňujú do pojmu „európskej občianskej vojny“ (1914-1945) vznikli dva ambiciózne systémy právnej sústavy moderného sveta.
Jedným z nich je pervazívna „reforma“ medzinárodného práva na pôde (najmä ale nie len) Organizácie spojených národov a samotná štruktúra OSN a spôsob, ktorým nahradila Spoločnosť národov.
Druhým je európska integrácia vo vzájomnej interakcii s juridifikáciou a judicializáciou4 obrovského a čoraz širšieho okruhu spoločenských vzťahov.
Systém medzinárodných vzťahov postavený na (relatívnej) rovnosti účastníkov s osobitnou ochranou práv a privilégií stálych členov Bezpečnostnej rady OSN sa rozpadá už dlhšie, pričom sa dlhšiu dobu zdalo, že ho dopĺňa či nahrádza „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“.
Jeho rozklad sa však po roku 2004 zrýchľoval a napokon dospel do fázy, keď jediné predstaviteľné zbrzdenie je tvrdé pristátie. Z úpadku či rozpadu sa stal pád.
Tento systém medzinárodných vzťahov podmieňujúci judicializáciu medzinárodnej politiky a snahu o posilnenie vymožiteľnosti medzinárodného práva verejného však nevznikol náhodne ani samovoľne, mal svoju vnútornú logiku, a tiež svoje celkom prozaické vonkajšie (mimoprávne) príčiny.
Základnými príčinami pre vznik moderného systému medzinárodných vzťahov v podobe OSN s podobou jej Bezpečnostnej rady a rozdielmi oproti Spoločnosti národov boli:
1) kritika nefunkčnosti Spoločnosti národov a jej „sankčnej politiky“
2) oslabenie hlavných mocností Rady SN, teda v jej poslednom štádiu Británie a Francúzska,
3) víťazstvo mimoeurópskych mocností v „európskej občianskej vojne“
4) trauma ľudskoprávnej katastrofy, ktorú predstavovalo nacistické vedenie Novej Európy a japonské vedenie vojny vo východnej Ázii, spolu s cenzúrou traumy spôsobenej neveľmi odlišným sovietskym spojencom západných mocností a angloamerickým spôsobom vedenia vojny ako v Európe tak aj voči Japonsku.
Snaha zabrániť „opakovaniu hrôz svetovej vojny“ viedla k snahe o postavenie útočnej vojny „definitívne“ mimo medzinárodné právo, čo samozrejme malo a má hodnotu väčšmi propagandy než právneho pravidla, a to nielen preto, že voči členom BR OSN je prakticky zákaz nevymožiteľný. Dá sa s úspechom pochybovať, či vôbec sú adresátom normy, s ohľadom na ich funkčnú imunitu pred ich legálnym sankcionovaním postupom podľa Charty OSN.
Potreba predchádzať „nefunkčnosti podobnej Spoločnosti národov“ potom viedla k dvom podstatným zmenám v systéme Charty OSN oproti Paktu Spoločnosti národov.
Jedna z nich bolo zrušenie práva veta „nestálych“ členov Rady (v Spoločnosti národov mal veto každý člen Rady SN)5 ktorá organizáciu opticky posilnila práve zvýšením jej funkčnej legitimity, teda schopnosťou častejšie dospieť k rezolúcii. Druhou z nich bolo „zjemnenie“ úpravy medzinárodných sankcií.
Kým podľa čl. 16 Paktu Spoločnosti národov boli sankcie voči „narušiteľovi“ ex offo dôsledkom jeho porušenia mieru, a to tak, že sa na úplné obchodné embargo a prerušenie stykov s narušiteľom zaväzovali všetky členské štáty Spoločnosti národov, súčasné znenie Charty OSN obsahuje síce možnosť uvalenia sankcií, ale vždy podľa rozhodnutia BR OSN (nejde v žiadnom prípade o obligatórne, mandatórne nastupujúcu sankciu).
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že čl. 16 Paktu Spoločnosti národov je silnejším, pevnejším nástrojom. V skutočnosti práve jeho rigidita viedla k jeho praktickému porušovaniu, pričom intenzita porušovania (omisívneho, nezavedením sankcií) napokon viedla k tak surovému rozporu medzi „normou“ a jej ignorovaním zo strany „adresátov normy“ až to predstavovalo jej praktické opustenie a obsolétnosť.
Dôležitým prvkom a či sprievodným javom nového medzinárodného systému bolo posilnenie duálneho systému ochrany práva a vývoj ochrany ústavnosti (a osobitne ochrany ľudských práv) vnútroštátnymi súdmi a súčasne vznik medzinárodných súdov a rozširovanie ich oprávnení (jurisdikcie), ako v prípade MSD a ľudskoprávnych súdov.
Z judicializácie medzinárodných vzťahov sa zrodil koncept transcivilizačného právneho systému, objektívneho, univerzálneho systému kogentných medzinárodných zmlúv, ich prednosti pred vnútroštátnymi zákonmi, a univerzálneho kódexu správania všetkých štátov podľa stále rastúceho korpusu pravidiel jednotného celosvetovo platného medzinárodného práva verejného a to dokonca postaveného nielen na zmluvách uzavretých rovnoprávnymi členmi medzinárodného spoločenstva – štátmi – ale aj na kogentných normách medzinárodného obyčajového práva, ktoré pomocou konceptu „kryštalizácie“ nových kogentných noriem medzinárodného obyčajového práva dokáže cementovať, rigidizovať, aj zmluvy, od ktorých signatár odstúpi. Funkčná legitimita tohto modelu sa vyčerpala počas amerického unilaterálneho momentu a definitívne sa zrútil počas obdobia 2014 – 2026 s gradáciou v priebehu posledného roka a pol.
Ako dlho vydrží „podložie“ nové vrstvy betónu ?
Takzvaný spoločný európsky dom je druhým pokusom o transcivilizačný právny systém v tom istom časovom rámci. Oproti globálnemu, údajne hodnotovo neutrálnemu systému (so zabudovanou demokratickou preferenciou) či už na báze OSN alebo na báze „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“, stojí snaha o čoraz dokonalejšiu európsku integráciu. Európska vlasť „od Lisabonu po Vladivostok“ o ktorej sníval Gorbačov, samozrejme predpokladala univerzálnosť toho „ordo“ toho poriadku, a toho zdroja legitimity, ktorú zdieľa „celá Európa“.
V kulturologicko-politologickom zmätku „európskeho civilizačného okruhu“ boli časom sformované skratkovité, sloganovité vyhlásenia o kresťanskom, judeo-kresťanskom, či rímsko-helénsko-judeo-kresťanskom základe Európy, doplnenom o univerzalistický nárok a záväzok na ochranu ľudských práv.
Katalóg ľudských práv sa však rozširoval, a jeho individuálni i skupinoví nositelia tiež, a dnes by slogan o civilizačných hodnotách síce azda stále mohol začínať slovami „Rímsko-helénsko…“ ale končil by zoznamom náhradných hodnôt a identít dlhším ako je táto esej.
Chcelo by sa mi napísať, že ani nevieme ako sa to stalo, že má zrazu európsky Manderlák akosi priveľa poschodí (a to sme ešte nehovorili o suteréne) a už je to skôr skutočný mrakodrap z downtownu. V skutočnosti však na to netreba žiaden mimoriadne veľký analytický um a bujný nárast európskej „ústavnej“ stavby sa dá pochopiť.
V právnej teórii a čo je horšie, v právnej praxi, je systém európskeho právneho pluralizmu a „súdneho dialógu“ medzi ústavnými súdmi a Súdnym dvorom EÚ podrobne, obsiahlo, neúplne a nejasne popísaný/popisovaný spolu s povahou práva Európskej únie, ktoré je výrazne zamerané na funkčnú legitimitu (je správne lebo to má pozitívne výsledky) a napriek tomu univerzalistický hodnotový nárok (je správne lebo zodpovedá „naším spoločným hodnotám“ hoci absencia spoločných hodnôt je definičný znak modernej spoločnosti).
Z jeho známejšej časti sa chcem podrobnejšie venovať len dvom prvkom, jedným je typologický rozdiel v povahe noriem, ktoré tvorí súd oproti normám, ktoré tvorí zákonodarný orgán a druhým povaha prednosti európskeho práva za súčasnej neexistencie európskeho politického národa.
Z jeho menej známej časti považujem za rozhodujúce obmedzenia hodnotovej neutrality „systému právneho pluralizmu“ a presadzovania záujmov členských štátov konštituovaných politických národov v protive so záujmami centra ktoré je zrejme potrebné definovať funkčne nie kompetenčne.
V právnej filozofii stále nie je (a zrejme ani nikdy nebude) zhoda na tom, akým spôsobom nachádzame normy. Je dokonca stále sporné i to, či téza G. Jellineka o normatívnej sile Faktického (normative Kraft der Faktischen) už bola normativizmom Kelsena alebo prirodzenoprávnymi koncepciami ľudských práv vyvrátená.
Sú normy pozitívneho práva skutočne odvodené od reálne existujúcej základnej normy ? Aká je referenčná sústava medzi prirodzeným právom (prípadne v kresťanskej filozofii absolútnym a objektívnym Božím právom) a pozitívnym právom ? O spore o interpretáciu noriem alebo naopak ich nachádzanie interpretáciou normatívneho textu ani nehovoriac. Napokon právna filozofia bola vystavená rovnakej deštrukcii pôsobením kultúrnej revolúcie ako všetky spoločenské vedy, o čom svedčí pomerne rozšírené používanie odkazov na Habermasa6 v produkcii teoretikov práva.
Terminologická odbočka k pojmu typologického rozdielu
Typologické právne myslenie7 je niekedy zahrnuté do oblasti právnej filozofie inokedy právnej sociológie či sociologickej agendy v právnej vede, inokedy do právnej metodológie. Typologická kategorizácia právnych inštitútov, ich pôvodu, účelu či povahy je potom (niekedy explicitne inokedy implicitne) chápaná ako základ pre posudzovanie primeranosti použitia právnej analógie, odvodzovania, alebo ako spôsob hľadania účelu či významu úpravy inštitútu v obyčajovom práve či dejinách práva.
Samotný pojem „typ“ vďaka nemeckému (najmä neohegeliánskemu) filozofickému mysleniu, spolu s hľadaním ideálneho účelu (idealer Zweck) ale súčasne namiesto jedného významu, či charakteristickej funkcie pojmu (Merkmale einer Begriff) hľadajúc reťaz významov charakterizujúcu vo viacerých formách alebo prejavoch ten istý účel (Typusreihe) je otvorenou štruktúrou, a tak napriek jeho využívaniu germanistickou právnou školou a následne nacistickou právnou vedou, sa rozšíril resp. po renesancii prirodzenoprávnej teórie a nástupe nových nedogmatických škôl aspoň udržal v právnej metodologii nemeckej právnej filozofie.
V právnom myslení na Slovensku je napätie medzi pojmom a typom do istej miery podceňované, a to aj pre výrazné uprednostňovanie pozitivistického výkladu „normatívneho textu“ pred pôvodom a účelom inštitútu, či právneho pojmu, ktorý si vyžaduje buď uvedomenú akulturáciu alebo naopak prirodzenú spätosť s konkrétnou právnou kultúrou.
Konkrétno-všeobecný základný pojem (konkret-allgemeine Grundbegriff) sa prejavuje v jednotlivých typoch a stojí v protiklade k úplne abstraktným všeobecným právnym pojmom, ktoré sú rigidné8.
Typologický rozdiel medzi normou, ktorú vytvára súd, a normou, ktorú tvorí zákonodarný orgán teda v tomto texte neznamená, že by v oboch prípadoch nepredstavovali kryštalizovaný prejav v „reťazi typov“ ktorá umožňuje rekonštruovať pojem normy či normotvorby ako celku.
Rozdiel medzi tvorbou práva zákonodarným orgánom a súdom
Netreba vysvetľovať rozdiel medzi abstraktným, všeobecným znením zákonov a konkrétnym znením rozsudku. Občan moderného štátu, či už intuitívne alebo vďaka dlhodobému imprintu vzdelávania chápe, že právna norma ako norma správania, ak má byť všeobecnou, spadá pod pojem zákon.
Predstava, že existuje jednotný právny poriadok, môže byť podmienená psychologicky alebo výchovne, môže byť odrazom náboženského vedomia, či výchovy (či už konceptom Božieho zákona alebo dokonalej Božskej spravodlivosti), alebo odvodená z rovnosti, či rovnakej dôstojnosti adresátov práva.
Netvrdím, že ľud, či nejaký konkrétny občan požaduje alebo si uvedomuje vždy, všade a v každom ohľade, že právo má platiť pre všetkých rovnako, alebo má byť rovnaké.
Myslím si (hoci bez sociologického výskumu), že človek s určitou mierou životných skúseností (napríklad po dovŕšení tridsiateho roku veku, alebo inak po najmenej jednom trvalom pracovnom pomere a aspoň niekoľkých aspoň mimosúdnych právnych sporoch, či správnych konaniach na akomkoľvek úrade, alternatívne založení aspoň jednej spoločnosti a opäť alternatívne jednom rozvode, pričom si nenárokujem s určitosťou povedať, ktorá z týchto skúseností je horšia, keďže je to veľmi individuálne) chápe, že existuje rozdiel medzi spravodlivosťou, zákonom a rozhodnutím a predsa požaduje buď rozhodovanie súdu podľa zákona alebo podľa princípov spravodlivosti, vždy však rozhodnutie „podľa práva“ (inou otázkou je, že vo vlastnej veci mu splýva rozhodnutie správne či spravodlivé s rozhodnutím v jeho prospech).
„Zákon platí/ má platiť/ musí platiť rovnako pre všetkých“ môže znieť ako floskula, odráža však presvedčenie, že sme všetci – aspoň na jednotnom štátnom území – podrobení tomu istému právu.
Zákonodarca, isteže, v ideálnom type alebo aspoň typizovaný zákonodarca – politická zákonodarná moc (jadrovým prejavom takého zákonodarcu je volený orgán, iným prejavom môže byť priamy výkon zákonodarnej moci ľudom), normu vytvára, aprobuje alebo zrušuje (ešte i v prípade splnomocňovacích zákonov či nahrádzania a pretvárania obyčajového práva), deliberatívne, s úvahou o vhodnosti.
Dôvodová správa k zákonu málokedy otvorene kritizuje „nespravodlivosť zákona“ skôr jeho „tvrdosť“, „nezrozumiteľnosť“, „aplikačnú nejasnosť“, prípadne skúsenosti z aplikačnej praxe, požadujúce jeho zmenu, zjednodušenie, uvoľnenie či naopak sprísnenie hypotéz či sankcií normy. Kampaň k referendu sa už častejšie obracia na „ľudového ducha spravodlivosti“ ale stále tam vidieť úvahy a protikladné stanoviská zamerané na vhodnosť normy.
Súdne rozhodnutie sa primárne javí byť aktom aplikácie práva, a väčšinou aj jednoduchým aktom aplikácie práva je. V občianskom (súkromnom) práve sa veľmi ťažko predstavuje taký akt aplikácie všeobecného práva, ktorý by právo menil.
Čím väčšmi však v rozhodovaní prípadu proces ustupuje od skutkových okolností konkrétneho prípadu, a čím viac sa posúva k výkladu normy, tým väčšmi sa celkom nevyhnutne otvára priestor na „dotváranie práva“ súdom. Dotváranie práva súdom, či lepšie priamo súdna tvorba práva, si ako pojmový znak priam vyžadujú, aby išlo o rozhodnutia vyšších súdov, osobitne v prípade systémov ovplyvnených obyčajovým a precedentným právom.
Ak súd prvého stupňa rozhodne contra legem, alebo tak rozhodne odvolací súd, nemôžeme hovoriť o tvorbe práva, iba o nesprávnom výklade. Predrozsudočná právna norma nijako nebola ovplyvnená súdnym výrokom.
V prípade vyšších súdov (na Slovensku napr. Najvyšší súd, Ústavný súd a Najvyšší správny súd) už môžeme hovoriť o sudcovskej normotvorbe a to aj v rámci ich „dialógu“ s ESĽP a SDEÚ. Najvýznamnejšie sú však súdy mimo našej súdnej sústavy, a to práve preto, že okrem toho, že tvoria právo, posilňujú navyše právny pluralizmus tým, že rozhodujú obvykle podľa iného právneho poriadku. K tomu v EÚ navyše ešte pribudol Jednotný patentový súd, ktorý sa považuje za vnútroštátny súd štátov – signatárov Dohovoru o JPS, ktorí ho ratifikovalo (k nim zatiaľ hoci sme signatárom Dohovoru, našťastie nepatríme).
Napriek postupnému vzdialeniu sa od konkrétnej situácie a nárokov účastníka, typologicky, a dobre to vidno na právnych vetách judikatúry ÚS, NS, NSS ale aj európskych súdov, formulácia samotnej právnej vety je často najmä v súdnom dialógu medzi ÚS a ESĽP ovplyvňovaná konkrétnostiami prípadu, a je ťažko ju bez štúdia celého rozhodnutia vôbec pochopiť. Ani na úrovni ústavných sťažností či sťažností na ESĽP sa typovo nedokáže rozhodnutie, hoci už aj obsahuje abstraktnú právnu vetu priblížiť všeobecnosti zákonnej normy.
Prednosť európskeho práva a neúspešný pokus o plurálnu suverenitu
Je už aj medzi neprávnikmi pomerne známou skutočnosťou, že prednosť práva Európskej únie Súdny dvor EÚ odvodil zo znenia pôvodných zakladajúcich zmlúv skôr ako bola na úrovni únie ústavnoprávne petrifikovaná zásada prednosti práva EÚ pred zákonmi členských štátov. Viaceré štáty vedú latentný zápas s EÚ o prednosť ich ústavného práva pred právom unijným či komunitárnym a takýto zápas je súčasťou toho slávneho „súdneho dialógu“.
Bez toho, aby som musel sebe alebo inému čitateľovi predkladať kompendium európskeho práva, poznamenávam, že európsky ústavný a právny pluralizmus je napriek prednosti európskeho práva očividným a hmatateľným, politicky podmieneným prejavom latentného konfliktu medzi súperiacimi suverenitami.
Už vnútroštátna dualita medzi ústavným a jednoduchým právom si vyžaduje kritiku (viď Pokol), ale napriek tomu, že implicitná „protiväčšinovosť“ ústavnoprávnej ochrany práv negatívnou normotvornou právomocou ústavných (resp. najvyšších) súdov, kritike podlieha, ide stále o prejav toho istého typu národného (suverénneho alebo kvázi-suverénneho) štátu.
Hoci už v tomto národnom štáte je právo ako súbor platných noriem veľmi komplikované a juridifikáciou sa ďalej komplikuje, uvažovanie o práve je ešte o stupeň zložitejšie vďaka dynamickému prvku zmeny zákonov, uvažovania o zákonoch de lege ferenda (teda o budúcom práve, o tom aké by právne normy „mali byť“ ako by sa mali zmeniť) a napokon úvahy o jeho nachádzaní a o dichotómii súkromného práva a verejného práva, a o vzťahu pozitívneho práva a práva prirodzeného, preniknúc z právnej filozofie do právnej praxe (osobitne v hodnotovom diskurze ústavných súdov pri abstraktnej kontrole ústavnosti), právnu štruktúru štátu preťažujú.
Decízna sféra sa zdá byť takmer paralyzovaná (bez ohľadu na konkrétnu politickú štruktúru v danom členskom štáte EÚ) rozsahom právneho i mimoprávneho, procesného odporu voči akémukoľvek pokusu preťažovanie zastaviť, a vyhodiť s okna preťaženej budovy aspoň pokazenú a naozaj nie nevyhnutne potrebnú mikrovlnku (ako napríklad Ústav na ochranu oznamovateľov) hoci stavba a dynamické procesy, čo v nej prebiehajú, by si vyžadovali oveľa radikálnejšie oprostenie, ktoré však vylučuje povaha stavby.
Členský štát Európskej únie nepredstavuje až tak nový typ v taxonómii medzinárodného práva, ako jeden z jeho prejavov: ide o štát, ktorého decízna sféra ešte verí, že disponuje suverenitou aj v oblastiach kde ju roky či desaťročia nevykonával, ale časť jeho právnej vedy a súdov už nad touto fikciou mávla rukou a rozmýšľa buď o nejakom zladení suverenity vedeného štátu s vodcovskou ochrannou mocnosťou zvanou „európske centrum“ ktoré je pre túto školu myslenia „Dominus“ (pre niektorých dokonca Dominus et Deus), ktorému sú povinní záväzkom lojality nie nepodobným dobám ranného stredoveku (akurát mravný kódex bol podstatne pootočený a reorientovaný).
Štáty s obmedzenou suverenitou nie sú žiaden nový jav medzinárodného práva, napriek predstave, že nezávislosť sa rovná plnej faktickej suverenite, celý vývoj medzinárodného práva svedčí o opaku. Azda prvýkrát v histórii sme však svedkami snahy skĺbiť existenciu suverénnych štátov s novým mocenským centrom vybaveným skutočnou, veľmi reálnou podporou veľkej časti západoeurópskych elít, ktoré síce má čiastočne zmluvnú podobu, ale dávno pred vstupom východoeurópskych členských štátov prestalo byť medzinárodnou organizáciou a stalo sa niečim novým, stalo sa druhom štátu.
Eurounijný štát sa typologicky ťažko charakterizuje (možno sa o to inokedy pokúsim), je to najmä štát, ktorý ponecháva takú veľkú mieru formálnej suverenity (často už len virtuálnej, predstieranej) členským štátom, až je ťažko včas spoznať, že skutočne ide o štát.
Napokon, nateraz to pred svojím vlastným obyvateľstvom radšej zatajuje, a to najmä preto, že priame priznanie jeho štátnej povahy by znamenalo aj priznanie toho, že tento zvláštny jav v štátnom živote je síce formálne demokratický ale predsa je v protive s pojmom vlády a suverenity ľudu (lebo tá predpokladá existenciu politického národa ako spoločenstva, kde je možný zmysluplný politický dialóg).
Európska únia ako štátny (nie nadštátny ako sa tvári) typ, je pokus o vybudovanie ríše s pluralitou právnych prameňov a systémov, s recepciou unijného práva ešte väčšmi pervazívnou než bola v stredoveku i novoveku recepcia rímskeho práva pod vplyvom šírenia ríše, ale aj justiniánskej kodifikácie a kanonického práva a osobitnej povahy Svätej rímskej ríše.
Je však navyše ešte aj pokusom uplatňovať právo transcivilizačným spôsobom, na teritóriu, ktoré už dnes nepredstavuje jednotnú európsku civilizáciu, a to súčasne s dekonštrukciou jej doposiaľ ako tak fungujúcich princípov (samozrejme môžeme sa prieť o to, či dochádzalo k deštrukcii a dekonštrukcii prv v mysli, v duchu, a až potom v realite, alebo naopak, alebo či ide o moju vlastnú rekonštrukciu reality, ale absenciu jednotnej civilizácie skúsim načrtnúť v ďalších odsekoch).
Trhliny z preťaženia a hlas kyborga
Som presvedčený (a esejistická, zápisková forma týchto textov z vnútorného exilu mi umožňuje neudávať k tomu zdroje), že svetské právo, právo ako fakt spoločenského života, si vyžaduje moc a štát. Som presvedčený, že súkromné právo a autonómia vôle majú predštátny charakter, a že prvé zmluvy v živote človek uzatvára v detstve, keď sa s rodičmi dohodne, že prestane vrieskať buď preto, lebo mu hrozí trest, alebo preto, že môže skôr či neskôr jeho správanie byť odmenené.
Som ale rovnako presvedčený, že implicitná dôvera v zmluvy vyprchá v človeku skôr ako akúkoľvek písomnú zmluvu uzavrie. Človek sa zväčša nechá poučiť skutočnosťou. Človek sa (niekedy) nechá poučiť nadobudnutou vedomosťou aj predtým, než sa predpokladaný dej uskutoční.
Uvažujúc nad prechodom od rodiny či rodu k štátu je možné spätne odôvodniť, prečo bolo potrebné nahradiť prirodzenú dôveru a každodennú vzájomnú závislosť rodinnej, rodovej či kmeňovej štruktúry pravidlami a ich vynucovaním. Problémom tejto konštrukcie je to, že ani u tzv. primitívnych kmeňov empiricky nepoznáme ich minulosť na toľko, aby sme mohli povedať, že ich život je prvotný, naozaj predštátny, či bezštátny spôsob života.
Štátna moc, je moc, ktorá si žiarlivo alebo menej žiarlivo uplatňuje monopol na násilie a prinútenie. Ak si ho aj uplatňuje menej žiarlivo (napríklad umožnením svojpomoci, alebo ignorovaním donucovacích mechanizmov v činnosti európskeho centra) vždy ide o vzťah vládnucej a ovládanej skupiny.
Ak by bol štát celkom jednoduchej spoločnosti (nie zloženej zo spoločností iných), bola by úplne tak málo diferencovaná, že by sa riadila totalitou kmeňového práva, obyčajovej normy, alebo nábožensky posvätenej normy, ktorá by bola bezozbytku akceptovaná. Hoci sa podobné tvrdenia objavujú o predmodernej, tradičnej či homogénnej spoločnosti, taká spoločnosť v princípe v žiadnom štáte nikdy neexistovala.
Každý štát, vrátane Slovenskej republiky či Poľska, Rakúska, alebo hoci Lichtenštajnska, (azda s výnimkou mestského štátu Vatikán ale ten sa vymyká z tejto analýzy s ohľadom na jeho funkciu „tela“ ako podriadenej zložky „duše“ Svätej Stolice, s jej vlastnou medzinárodnoprávnou povahou i vnútroštátnou povahou, hoci o prijatej a žitej záväznosti mimoprávnych noriem a rovnorodosti jeho občianskej zložky tiež možno mať pochybnosti) je vždy štruktúrovaná „spoločnosť spoločností“, kde neexistuje úplná totožnosť mimoprávnych noriem správania.
Naopak, rastúca právna reglementácia, rastúce využívanie právnych sporov a správnych konaní svedčí o tom, že dobrovoľné plnenie, ale aj vnímanie mimoprávne dojednaných povinností ako záväzných, klesá.
Minimálne od čias reformácie neexistuje jednotná európska civitas ani jednotná európska civilizácia, ani jednotné európske mimoprávne normy. V mimoprávnych normatívnych systémoch pojmy už vtedy nahradili typy.
Rozdielny je aj obsah, nie forma inštitútu manželstva, u katolíkov nerozlučiteľného, u protestantov rozlučiteľného, a to je príkladom, že morálna normativita (a následne jej právna kodifikácia) v tak primárnej sociálnej štruktúre ako je rodina, je traktovaná v rozdielnych typoch európskych štátov rozdielne (vrátane pravoslávia, ktoré napriek účasti v EÚ nebudem rozoberať pre jeho spoločenskú – hoci často formálnu – recepciu západného typu štátu už od vymanenia z osmanského jarma).
V jednotlivých členských štátoch EÚ prebiehajú všetky zápasy ovládaných a vládnúcich o výklad práva, a všetky typické procesy kooptácie podrobených elitami, akulturácie elít ich životom s „poddanými“ ako aj opätovného odcudzenia mocenskej i kultúrnej elity od „sedliakov“ či „post-sedliakov“.
Vo všetkých členských štátoch pritom prebiehajú aj zápasy o tvár vnútroštátneho poriadku a individuálne ústavné práva obyvateľov, v ich konkrétnych právnych záujmoch a procesoch, ale súčasne aj v podobe formovania nových právnych viet v rozsudkoch najvyšších súdnych autorít.
Vo všetkých dochádza aj k reakcii na justičný aktivizmus, a to často v podobe či už zmätočných alebo dôsledných, politicky vždy citlivých pokusov obmedziť bujnejúcu vládu procesného práva nad hmotou, čoraz rigidnejšieho a náročnejšieho procesu zmeny zákonov a čoraz väčšieho počtu posvätných hájov právneho štátu, na ktoré nik nemôže siahnuť kradmou rukou prinajmenej bez vyvolania posvätného hnevu otvoreného listu alebo komentára autority typu prof. Mazáka, alebo priamo intervencie ústavného súdu. Funkčnú legitimitu majú tieto posvätné háje približne rovnakú ako háje starých Slovanov a Germánov. Podobné vnútroštátne procesy vidíme aj inde po svete a dobre ich popísali ako prof. Pokol tak aj Vallinder a Tate.
Okrem toho však na európskej úrovni dochádza k omnoho významnejšiemu procesu presadzovania toho, čo si európsky suverén uplatňuje ako svoje právo. Ide o pervazívny, viacúrovňový a nátlakový spôsob cementovania „kompetenz-kompetenz“ európskeho centra. Žiadne písané pravidlo si nemôže byť isté, keď rozhodujú európske súdy a komisia. Žiadne písané ba ani nepísané pravidlo nie je určité keď zasadá Európska rada.
Je to asertívna moc, mierne autoritárska „rule by law“ namiesto „rule of law“. Európsky štátny suverén, (ktorý dobre reprezentujú Ursula von Layen a Kaja Kallas), je síce odrezaný od našej reality čo vzbudzuje miestny odpor, zato však je „well versed“ v realite záujmov, ktoré ochraňuje. Nie sú to záujmy konkrétneho štátu, a predsa sú to záujmy, ktoré umožňujú identifikovať vládnucu skupinu a hodnoty a záujmy skupiny, ktorú táto „Európa“ reprezentuje.
Dlho bola jemná a opierala sa o soft-power hoci bola súčasne žiarlivá na kompetenz-kompetenz SDEÚ, a doposiaľ je ešte stále jemnejšia ako iné štáty pri svojom „honfoglalás“ zaujatí vlasti. Ale je tu.
A jej zásahy, tak ako vzbudzujú odpor, si súčasne vyžadujú donútenie, a silnejšiu normatívnu oporu. Čoraz viac donútenia, a čoraz viac legitimizácie ako normami právnymi, tak aj spoločenskými a mravnými, a preto čoraz emotívnejší slovník a čoraz menej zábran, čoraz viac opúšťania hodnotovej neutrality a čoraz striktnejšie trvanie na úplnej poslušnosti. Nie je to zlá vôľa. Je to pud sebazáchovy, je to akútne pociťovaná priam nutkavá potreba zachrániť si život (život onej bájnej kolektívnej bytosti).
Euronijný štát je ústavná stavba-obor, ktorá stojí na pleciach členských štátov. Oni vykonávajú väčšinu rozhodnutí európskych orgánov (a to dokonca aj väčšinu rozhodnutí učinených v neprospech členského štátu), je to stavba, ktorá zaťažuje tisícami ton balastu krehké telá európskych demokracií.
Po Brexite sú trhliny už viditeľné. A „Impérium vracia úder“. S ohľadom na svoju povahu má úder podobu venca, ktorý má držať členské štáty ako múry a stĺpy pokope, aby sa táto prekrásna nová babylonská veža nerozpadla.
Súčasne nás pritom cenzúra a propaganda, dve sestry ktoré nechodievajú nikam samé, ako Vestálky presviedčajú o svojej čistote, hoci si súčasne ako neviestka z eposu o Gilgamešovi myslia, že je ich úlohou civilizovať divé štáty východnej Európy, akéhosi mýtického Enkidu, človeka, ktorý až pod ich vplyvom prestane byť divochom, a pochopí výhody toho, že sa jeho národný štát petrifikuje aby sa stal oporným stĺpom cudzej štátnej stavby.
Obe sestry popritom vychádzajú na povrch v členských štátoch z ich suterénov právnych, mravných i finančných, aby faktická dominancia európskych peňazí, európskych fondov a grantov dokázala stavbu vystužiť, zvýšiť jej odolnosť proti otrasom. Je to odvážne podujatie, akási injektáž podložia moderného štátu.
Zápas, ktorý prebieha, nie je sporom o výklad či tvorbu práva. Je to zápas o moc. Je to zápas o povahu suveréna.
Provincie, či „štátne zvyšky“, ktoré boli kedysi plne suverénnymi štátmi a sú národnými organickými štátmi s vlastnou individuálnou kultúrou a identitou, a dnes sú v konflikte suverenity s európskym centrom, sa ešte chvíľu môžu zakrývať pojmami (ktoré sa dostatočným prezentovaním jednotlivých prvkov dajú rozmyť na „Typus als offene Struktur“) ako „súdny dialóg“, „pluralizmus práva“, či „multi-suverenita“, a mocenské centrum sa zasa môže zahaľovať do „boja proti ohrozovaniu právneho štátu“, „boja proti hoaxom a hybridným hrozbám“ a iných floskúl.
To, čo prebieha, je pokus vybudovať štát bez civilizačného spojiva. Vybudovať polis bez civitas. Vytvoriť akýsi multidimenzionálny právny vesmír kde zvnútra štruktúr národných štátov vybudovaný mechanický štát pohltí a v postmodernom svete nanobotmi kolonizuje krvné riečište organických foriem národných štátov.
Kolektívny štátny zväzok štátov-kyborgov, ktorí majú spoločné vedomie, a ich organický základ je zaplavený nanobotmi šíriacimi cenzúru a propagandu. Borgská kolektivita z nie veľmi dobrého sci-fi, kde hovoriace hlavy von der Layen, Kallas, Costa et tutti quanti hlasom filmovej postavy Locutus oznamujú národom: Resistance is futile.
Kultúrna doložka: Danse Macabre?
Túto stať som písal takmer rok. Štúdium Pokola a mnohých ďalších zdrojov pri súčasných pracovných povinnostiach mi dokončenie dlho znemožňovalo. Napriek tomu sa stalo, že som v čase dokončovania tejto state čítal článok Danky Vitálošovej v Markeri o „škandáliku“ s Radio Head Awards. Nepatrí to do právnej štúdie, toto je však „rozbiehavá právna esej“, ktorej formu som si sám vymyslel.
Zápisková forma mi tak umožňuje poznamenať pre seba i pre tých pár ľudí, čo tento text budú čítať: Niet lepšej predstavy o nanorobotoch v krvnom riečišti národnej kultúry (niežeby autor podporoval jej nepodarenú reorientáciu a la Machala a Oľha), ktorá je základom existencie národného štátu, ako ani nie tak vystupujúci ocenení ale samotné logo ceny Radio Head Awards.
V jeho sochárskom vyjadrení extrémne chudého v zásade bezpohlavného jedinca v dynamickom kŕči s hlavou nahradenou niečím čo z diaľky skôr ako rádioprehrávač pripomína budovu ministerstva dopravy, a zblízka zasa robotickú hlavu, je ukryté poetické zhrnutie tejto state:
Ani dvadsaťsedem tancujúcich kyborgov neudrží na pleciach Berlaymont a tobôž SDEÚ, a to ani za pomoci dopingu a nanobotov, veď aj udržať robotickú hlavu, ako symbol cenzúry a propagandy ide ťažko. Postavy členských štátov (hoci držia stavbu EÚ na svojich pleciach spoločne) však na rozdiel od spomenutého loga či ceny už dávno nie sú ani chudé, ani šľachovité a ich pohyby teda tanec nepripomínajú, jedine ak Danse Macabre s mierne vyčerpaným tempom.
Napriek všetkému posilňovaniu odolnosti, dopingu a nanobotom vedie budova namiesto hlavy namontovaná na organizmus členských štátov naopak k neduživosti svalov, obezite spôsobenej civilizačnou chorobou bezpečného prostredia a závislosti od nanobotov a podporných látok.
Keď táto stavba spadne z pliec národných štátov, nebude to pekný pohľad. A je otázka, či sa všetkým podarí spod trosiek dostať aspoň ako tak nenarušene, najmä pokiaľ ide o zakrpatené hlavy stratené v útrobách onej budovy.
Snaha európskeho centra zmeniť národné štáty na súsošie Karyatíd, Atlasov a Telamónov, skamenených ako Lótova žena, z ktorých samostatného života nezostane nič, je nemožné podujatie.
Ale i tak je treba dúfať, že sa pri páde budovy národné štáty nebudú musieť z tuhnúceho muriva európskej stavby vysekávať dlátom a kladivom, a že národný štát zmenený na kyborga sa bude schopný vyliečiť, teda vrátiť plne k ľudskosti svojho obyvateľstva.
- Cvrček, F. Je teorie práva v krizi ? In: Barány, E. ed., „Zmeny v chápaní práva: Pluralita systémov, prameňov, perspektív…“, Zborník z konferencie Ústavu štátu a práva SAV, Bratislava, 2019, Krízou teórie štátu a práva, či právnej vedy sa v tomto zborníku zaoberajú viacerí autori, doc. Cvrček je však zaujímavý práve prezentovaním terminologického obratu a analytického výskumu jazykového korpusu ako aj korpusu platného práva v Českej republike, pričom štatisticky mierne spochybnil niektoré závery právnej praxe o rozsiahlosti právneho poriadku v podobe zákonov, a tiež je jeho príspevok miestami vtipný, čo sa právnikom stáva málokedy, ↩︎
- Pokol, Béla, Double State and the Doubling of the Legal System: Double State
and the Doubling of the Legal System, Ludovika University Press, Budapest, 2021 ↩︎ - Ratica, J. Súd a tvorba práva, 1. vyd. Bratislava, Slovenská univerzita 1941, 2. vyd. Bratislava, Eurokodex, 2009 ↩︎
- Juridifikáciou rozumieme čoraz širšiu úlohu právnej reglementácie čoraz širšieho okruhu spoločenských vzťahov, nahrádzanie tzv. jednoduchých obchodných vzťahov vzťahmi odborne negociovanými, nahrádzanie pravidiel slušnosti, etiky a morálky ako mimo-právnych normatívnych systémov štátnym pozitívnym právom za účelom využitia jeho donucovacej sily. Judicializáciou zasa postupnú, čoraz silnejšiu úlohu súdov ale aj kvázi-súdnych telies s výrazne formalizovaným procesným postupom pri rozhodovaní v polis, ktoré čoraz väčšmi nahrádza uvažovanie, teda deliberačnú činnosť politických orgánov o praktickej vhodnosti, správnosti, riešenia, uvažovanie sudcovského typu o spravodlivosti riešenia, alebo ako by povedal prof. Ratica, o rozsudočnom „má byť“ Bližšie pozri ibid pozn. 3, ako aj: Vallinder, Thorbjörn, The Judicialization of Politics. A World-Wide Phenomenon: Introduction, International Political Science Review / Revue internationale de science politique, dostupné na https://www.jstor.org/stable/i272309, Vallinder, T. – Tate, N.: The Global Expansion of Judicial Power, NYU Press, 1997, Blichner, L. – Molander,A. What is juridification ? In Arena, Centre for European Studies, University of Oslo, 2005, ↩︎
- Pozri čl. 5 Paktu Spoločnosti národov, ods. 1. Požiadavka jednomyseľnosti sa nevzťahovala na procedurálne otázky postupu Rady. ↩︎
- Azda najčastejšie citovanou je Jürgen Habermas, Between Facts and Norms, Cambridge, Mass.: MIT Press, 1996, ↩︎
- Bližšie pozri Larenz, K: Methodenlehre der Rechtswissenschaft (prvé vydanie 1960), Sechste Neubearbeitete Auflage, Springer Verlag 1991, Larenz, K.Typologisches Rechtsdenken: Bemerkungen zu V. Tuka: Die Rechtssysteme, Archiv für Rechts – und Sozialphilosophie, Vol. 34 (1940/41) pp. 20-30 (11 s.) Petraschek, K. Typus, System, Recht, Archiv fü Rechts – und Sozialphilosophie, Vol. 34 (1940/41), pp. 1-19 (19 s.), k Larenzovi jeho súputníctve s nacistickou diktatúrou ale súčasne dlhodobejšie pretrvávanie jeho metodológie a typologického myslenia pozri, Sigmund, Ch.: Rechtsgewinnung und Erbhofrecht, dizertačná práca 2005, časť 3.2., s. 73 – 106, k Typendenken s. 97 a nasl., ďalej Kokert, Der Begriff des Typus bei Karl Larenz, Berlin 1995, k rozdielu medzi logicky uzavretým „pojmom“ a otvorenejším „typom“ s praktickým príkladom pojmu resp. typu „zamestnanec“ pozri aj: Ehmann, H.: Vom logischen Begriff zum Typus – erörtert am Begriff des Arbeitnehmers, dostupné online na: https://www.uni-trier.de/fileadmin/fb5/prof/eme001/ado_fs_logbegr.pdf
↩︎ - Rovnako dobre tento všeužitočný nástroj na prekračovanie písaného práva vedel používať prof. Larenz vo svojej kariére nacistického právneho vedca ako vo svojom povojnovom návrate ako jeden z metodológov prekonávania písaného, normatívneho práva, v prospech práva prirodzeného a „hodnotovej jurisprudencie“. ↩︎