Je dvadsiatyšiesty marec 2026. Hlavné pojednávanie vo veci, v ktorej zastupujem dvoch poškodených, sa skončilo skôr. Ušetril som tak asi dve hodiny času, z ktorých polhodinu som čítal dva články na portáli Marker (Vyhlasujeme rok Tomislava Kolakoviča od Jaroslava Danišku a Transgenderismus a transľudskosť Danky Vitálošovej) a hodinu som mal na napísanie tohto textu, potom, čo som sa polhodiny vyrovnával s obsahom, tónom a duchom prvého spomínaného článku.
Keďže tieto zápisky sú určené najmä pre mňa a úzky okruh blízkych známych, prípadne čitateľov zo spoločenstva Marker v prípadoch, keď odkaz použijem v diskusii pod článkom, nemusel by som sa ospravedlňovať za jeho tón. Ale na vysvetlenie: článok šéfredaktora vo mne vyvolal akútny záchvat anómie, a hoci sa neprejavil atopickým ekzémom a ani depresiou, ovládol ma obyčajný ľudský smútok.
Hlboký smútok z roku pseudonymického vylúčeného jezuitu
Smútok, aký pri čítaní poézie Strmeňa, Beniaka či Zvonického (najmä Beniaka), môže ľahko viesť k plaču. Smútok za nenaplnenou predstavou, že Marker nebude sui generis spin-offom Postoja, či týždňa. Smútok z toho, že niektorí ľudia sú vo svojich presvedčeniach oveľa odolnejší pri zrážke s realitou, než som ja sám.
Plachý smútok z toho, ako portál – útočisko skupiny komentátorov, ktorých písanie mám rád a zhodujem sa s nimi približne v tretine ich verejne známych názorov (čo je u mňa nezvykle vysoké číslo) – prevzal jeden mentálny vzorec eurobyrokracie: ak nás niečo doviedlo do slepej uličky, viac toho istého nás z nej vyvedie.
Napred cesta nemožná, naspäť sa ísť hnusí
V jednej konkrétnej slovenskej povojnovej katolíckej, kresťanskodemokratickej a podzemnou cirkevou formovanej subkultúre, niekde na poliach slávy kolakovičovskej Rodiny, samizdatov, katolíckych odborárov Čavojského razenia (alebo teda kolakovičovského jocistického vplyvu), a napokon zrodu a pádu KDH a jeho slávneho rozvodu s požiadavkou nezávislosti pod vplyvom Čarnogurského (stolička a hviezdička bol štátoprávmy nezmysel nehodný právnika) by ma to nemalo prekvapovať.
Od prvého anomického záchvatu vyvolaného v roku 2014 článkom autorskej dvojice Daniška – Majchrák v „týždni“ je predsa zrejmé, prečo si kresťansko-demokratická názorová skupina nezvolila ako vzor Dezidera Kišš-Kalinu, či ešte lepšie evanjelického farára Hrušku zo Sučian, ktorý pre istotu po vojne opustil aj evanjelickú cirkev a publikoval ateistické spisy.
Hľadajúc niekoho s romantickým cvengom a profesorským rangom, kto by mohol naplniť túžbu po rozvode katolíckeho historického vedomia a svedomia s biľagom „nekresťanského Tisovho režimu“, nebolo možné nájsť dostatočne „elitného“ katolíka.
V článku v týždni (https://www.tyzden.sk/casopis/16144/s-kr-om-proti-tisovi/) 23. augusta 2014 doslova autori konštatovali:
„Nebyť jedného muža, dalo by sa povedať, že účasť katolíckej elity v Slovenskom národnom povstaní nestojí za významnejšiu zmienku. V septembri roku 1943 však na Slovensko prišiel Tomislav Kolakovič, chorvátsky jezuita, ktorý ovplyvnil novú generáciu katolíckej inteligencie, pričom Tisov štát nazýval „nekresťanským“. A bol to práve tento Chorvát a niektorí jeho žiaci, ktorí v temnej hodine slovenského katolicizmu našli odvahu a postavili sa proti „vlastnému“ štátu, čím neskôr významne ovplyvnili dejiny slovenského 20. storočia.
Vlastne by som s týmto výrokom aj mohol sčasti súhlasiť. Jeho prvá veta je pravdivá. Zdá sa však, že autorom v roku 2014 nemohla napadnúť otázka, ako je možné, že katolícki biskupi nepodporili takzvané Slovenské národné povstanie. Napokon, vychádzajú z tradície KDH vz. 1990, teda rozvodu medzi národným a katolíckym, z pocitu hlbokej trýznivej hanby za slovenský štát. Netvrdím, že človek by mal obhajovať chyby a tobôž zločiny svojich predkov či ideových predchodcov. Ani ich neobhajujem, a neobhajujem ani ich páchateľov. Predsa je však rozdiel, a to podstatný rozdiel napríklad medzi terorom proti nemeckému civilnému obyvateľstvu na Slovensku (a podotýkam, mám na mysli občanov Slovenskej republiky, nie ríšskych Nemcov, hoci aj u nich sa povstalci vyznačovali afinitou k masakrovaniu žien a detí), a súčasne teroru proti katolíckym kňazom, ktorí rozpútali povstalci, a napríklad deportáciami židovského obyvateľstva (čo je v zásade hlavný zločin vyčítaný ľudáckemu režimu). Na deportácie bol jednoznačne vyvíjaný veľký nemecký tlak. Ešte raz pre porozumenie: Na deportácie židovskej populácie bol vyvíjaný veľký nemecký tlak ako na Slovensku, tak aj v Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku, Bulharsku či Grécku.
Mnohí autori porovnávajú bulharský (nie úplne úspešný) a dánsky (úspešný) odpor proti deportáciám so slovenskou „absenciou“ odporu (hoci od jesene 1942 do jesene 1944 bol tento odpor účinný, a najneskôr od januára 1944 ho plne podporoval zásluhou biskupa Vojtaššáka aj zástupca predsedu vlády a minister vnútra Mach, ktorý síce trestuhodne zlyhal v oblasti činnosti protikomunistického odboru ÚŠB, napokon nominujúc na jeho čelo kryptokomunistu, ale v oblasti zastavenia transportov a odolávania následnému nemeckému tlaku zohral pozitívnu úlohu), samozrejme ignorujúc rozdiely v politickej realite Bulharska, s jeho excentrickou polohou a susedstvom neutrálneho Turecka, a neistého Rumunska, ako aj Dánska (pártisícová židovská komunita, vplyv susedstva Švédska, realistická možnosť záchrany v akcii bielych autobusov, či Kerstenov vplyv na Himmlera) ale v oboch prípadoch najmä väčšie štátne skúsenosti Dánska a Bulharska, lepšiu kvalitu diplomatickej služby a väčší odpor tradičných elít na ministerstvách (ktoré mal podstatne dlhšiu tradíciu než Slovensko, ktorého politická a úradnícka elita bola hamovaná dvadsaťročnými českými brzdami). Naše reálne možnosti boli menšie. Ale nevyužili sme ich. Ba využili sme ich zle. Naše štátne vedenie pri transportoch zlyhalo. Zlyhalo spôsobom, ktorý bol vážnym zásahom do ľudských práv židovského obyvateľstva a viedol k tragédii, za ktorú nesú mravnú zodpovednosť. Mnohí niesli za toto zlyhanie aj právnu zodpovednosť. Podstatne vážnejšiu ako nemeckí organizátori nátlaku.
Masakry slovenských politických činiteľov vrátane slovenského kresťanského odborára a robotníka Františka Slameňa, masakry kňazov, pričom išlo často o vraždy vykonané osobitne beštiálnym a mučivým spôsobom nepožadovali po slovenských kresťanských demokratoch ani komunistoch ani Moskva ani Londýn.
Osobitne trýznivým spôsobom bol týmito podľa Danišku a Majchráka „väčšinovo katolíckymi partizánmi“ napríklad 17. 11. 1944 umučený Ján Nemec, lieskovský farár, už 17.9. 1944 bol spolu s desiatimi ďalšími civilnými osobami vrátane Karola Klinovského, ktorý na povstalecké územie pricestoval ako odborník na zásobovanie, ktorý sa aj zúčastnil predzásobenia povstalcov, a teda u neho sa dá pochybovať o označení „nevinná obeť“ avšak je pravdou, že ani súd toho „temného obdobia katolicizmu“ by ho neodsúdil na smrť, ktorú promptne vybavili „väčšinovo katolícki” povstalci, zastrelený zvolenský kňaz Anton Šalát, prívrženec tzv. národného ekumenizmu, vydavateľ novín Štúrov hlas. Šalát sa „aspoň“ previnil tým, že bol poslanec Snemu. Možno bolo spravodlivé a oprávnené za hlasovanie o ústavnom zákone o deportáciách, alebo za hlasovanie o splnomocnení vlády na arizáciu poslanca Šaláta zastreliť bez súdu. Ale čo už kňažské obete ako Rudolf Scheda, Martin Martinka, Ján Nemec a ďalší, ktorí žiadne politické funkcie nezastávali.
Už 27. augusta 1944 na príkaz posádkového veliteľa, príslušníka československého odboja, M. Vesela sa vojaci ružomberskej posádky spojili s partizánmi na vykonanie niekoľkodňovej masakry civilného obyvateľstva v Ružomberku – Bielom Potoku, so 146 obeťami z toho najmenej 64 internovanými členmi Nemeckej strany (na Slovensku, teda slovenskými Nemcami civilmi, ak nechceme tvrdiť, že celá miestna organizácia nemeckej strany bola legitímny vojenský cieľ).
Nasledujúci deň teda dvadsiateho ôsmeho augusta ďalšia kreatúra s vyznamenaním z východného frontu – a súčasne ďalší hrdina SNP Cyril Kuchta organizoval vraždenie nemeckej diplomatickej misie vracajúcej sa z Rumunska (27-32 obetí vrátane najmenej 1 ženy a 2 detí). Donútil ho k tomu azda sovietsky vyslanec, a či nejaký mýtický sovietsky beráter ? Nie, to vysoké štandardy civilizovanej československej dôstojníckej výchovy, masarykovskej demokracie a určite aj “katolíckej väčšiny dobrovoľníkov a vojakov“ zapojených do SNP prebili temný vplyv „klérofašistickej“ diktatúry a zachránili nám všetkým možnosť, aby SNP bolo sviatkom aj pre katolíkov. Len k tomu treba ešte jedno okrem katolicizmu – kognitívnu disonanciu.
Kognitívna disonancia: Diktatúra včera a dnes – kedy je legitímne sa postaviť proti tyranii
Veľakrát som už videl tento typ kognitívnej disonancie. Pri každej novej občianskej vojne či pokuse o režimovú zmenu, či už inšpirovanú Ruskom alebo Spojenými štátmi, sa objaví kresťanský či konzervatívny intelektuál, ktorý aplikuje pravidlá spravodlivej vojny, alebo podmienky legitímneho odporu voči tyranii či nejakej forme utláčateľského režimu. V Markeri s takýmto uvažovaním majú dosť skúseností.
Vari sa „nedalo predpokladať“, že po začatí občianskej vojny (lebo tú rozpútali povstalci) bude stav ľudských práv na Slovensku horší ako predtým ? Za daných strategických a taktických okolností, azda nik nevedel posúdiť, či židovskej populácii na Slovensku (vtedy ešte stále najmenej 20000 ľudí a to nevieme presne koľko židovských obyvateľov z Maďarska so slovenským občianstvom sa dostalo naspäť na Slovensko vďaka úsiliu slovenského vyslanectva) hrozí od Nemcov väčšie nebezpečenstvo po prípadnej okupácii Slovenska než bez nej ? Od marcovej prvej okupácie Maďarska predsa Nemci zintenzívnili tlak na Maďarsko a dosiahli deportácie obrovských más židovských obyvateľov Maďarska do koncentračných táborov v gubernáte. To vážne chceme uvažovať v kategórii že Golian, Peknik, Vavro Šrobár /dobre pri jeho senilite by sme ešte mohli urobiť výnimku/ Vesel, Kuchta, Karvaš, Zaťko, et socii netušili, nevedeli, ako sa bude vyvíjať ich slávna akcia na zachránenie osobných majetkov a pozícií ?
Chápem Fica, Blahu a celý ľavicovo-progresívny tábor. Dokonca chápem, prečo sa SNS vzdala ľudáckeho dedičstva. Napokon, pecunia non olet, a Husákov hrob s eurofondami ladí lepšie ako Tisov. Hnutie Republika podstúpilo podobnú trepanáciu, lebo potrebuje posun do mainstreamu, potrebuje revolučnú akceptáciu novým Ľudovým frontom (nemyslím Národný front).
Dokonca chápem, že pre kresťansko-demokratické hnutie (nemyslím stranu, ale myšlienkový politický prúd kam nepochybne patrí aj významná časť redakcie resp. „vydavateľského domu“ Marker) je SNP uholným kameňom ich demokratickej sebaidentifikácie a sebahodnoty.
A keďže katolíci sa naozaj v tejto vzbure proti štátu, ktorý na rozdiel od Jaroslava Danišku nepovažovali za „vlastný“ ale za vlastný, zúčastnili najmä na mobilizačný rozkaz (a matrikoví katolíci v KSS a ČSSD by sa naozaj rátať nemali – aj keď ako vieme, medzi „katolícke osobnosti“ v SNP je zaraďovaný aj taký velikán ako Dezider Kišš-Kalina) bolo treba zrejme hľadať iné postavy.
Jednou takou postavou je aj profesor Stjepan Poglajen, ktorý na Slovensku vystupoval pod pseudonymom Tomislav Kolakovič.
Ako Don Quichote de la JOC verného sluhu hľadal a Rodinu našiel
V článku, ktorý ma tak rozosmutnil, je čo-to naznačené o pamätnej tabuli, aj o význame donkichotského pansláva a bojovníka proti nacizmu, komunizmu a liberalizmu, ktorý si na Slovensku našiel tak oddaných nasledovníkov (v zásade je úplne jedno koľko a akých, napokon aj iné smery si našli oddaných nasledovníkov, ale to nič nehovorí ani o pravdivosti ich teológie ani o ich inšpiratívnosti pre súčasnosť a tobôž nie o správnosti ich postojov).
Čomu sa ale venuje článok len veľmi okrajovo, sú záhady zo života podivuhodnej postavy, ktorá sa nápadne podobá Don Quichotovi, akurát menej strnulému a oveľa viac rojčiacemu.
Fantázia prof. Pseudonymoviča a jeho nasledovníkov sa nejako záhadne dokázala vysporiadať ako s vatikánskou kritikou, tak s naivitou jeho sovietskeho plánu, a napokon aj s podivuhodnou afinitou k Čankajškovej diktatúre ako v pevninskej Číne tak aj na Taiwane, a dokonca s jeho spomienkami, ktoré miestami pripomínajú naliehavosť sebaprezentácie iných odbojových skupín v ich médiách, či knihách (Ďurčanský v Bielej knihe hrozne preháňal ohľadne toho, nakoľko ho ľudácky odboj rešpektuje ako svojhu hlavu, ale „Božie podzemie“ je oproti tomu skôr žáner inšpirovaný prvým chorvátskym autorom sci-fi Šufflayom).
Prišiel teda profesor sociológie (ten odbor, ktorý ešte ako jezuita vyštudoval v Belgicku by u človeka tiež asi mal vzbudiť anomický záchvat, ale žiaľ, už v roku 1943 sa sociológia považovala aj v katolíckych kruhoch za vedu, a odvtedy sa situácia zhoršila a za vedu sa už považujú aj všelijaké iné kratochvíle) zo Splitu (kde práve padla temná talianska fašistická vláda – ktorej veľmi antifašista Poglajen nevadil – a ovládli „na druhú umocnené“ temné sily ustašovského fašizmu) do Bratislavy „evanjelizovať“ mládež a robotníkov.
Je to práve slovenský vyslanec Jozef Cieker, ktorý bol tradičným ľudáckym katolíkom (a následne vyslancom vo frankistickom Španielsku a neskôr v emigrácii polooficiálnym zástupcom slovenskej emigrácie v tom istom frankistickom Španielsku) a nepochybne prívržencom umierneného Tisovho krídla HSĽS , kto zabezpečuje Poglajenovi víza potrebné pre únik na Slovensko. Vraj mu pritom hovorí, že práve niekoho ako on Slovensko potrebuje. Iste, v tomto naratíve v rámci „boja s radikálmi“, či zápasu so zhubným vplyvom klérofašizmu na premýšľavých slovenských katolíckych robotníkov a mládež to Cieker mohol povedať. Najmä ak sa opierame o spomienky vylúčeného jezuitu s rozprávkarským vzťahom k pravde.
Nevylučujem, že si aj Cieker mohol myslieť, že z rúk „moderného evanjelizátora“ určite ochutnajú lepšiu duševnú stravu než od slovenských kultúrne zaostalých „provinčných“, ako by som to povedal, rustikálnych ba až sedliackych farárov, prípadne laických katolíckych intelektuálov, ktorí na Slovensku boli asi „uviaznutí v klerikalizme“. Akurát by som tú pravdepodobnosť odhadoval niekde okolo 8 ppt (parts per trillion).
Cieker si ale zjavne podľa prameňov dobre rozumel aj s ministrom zahraničia Tukom, a paradoxne ho ten musel neskôr v roku 1944 odhovoriť od snahy urýchliť nástupnú audienciu u caudilla intervenciou nemeckého vyslanca, doslova pokynom „Radšej žiadna audiencia ako audiencia s nemeckou intervenciou, ktorá by umožňovala potom napádať nemecký vplyv a status chráneného štátu“ (čo by bola celkom dobrá rada aj pre Pellegriniho ohľadne Mišustina, ale kto by sa už vŕtal v prehratých vojnách).
Tento Cieker, ako uvádza Daniška, vybavil Poglajenovi doklady a zorganizoval čosi ako azyl. Nuž také sú zákony azylu. Príde azylant do Bratislavy a poď ho organizovať odboj proti režimu. Nota bene „nehumánnemu a nekresťanskému režimu“ ktorého „nekresťanský“ vyslanec vybavil Poglajenovi azda taký „nekresťanský azyl“, že sa ten necítil mravne viazaný tu neorganizovať odboj. A nadšeným nasledovníkom Dona Quichota de la JOC to vôbec nepríde divné. Ale že vôbec. No.
A pre mňa zasa to, že prof. Pseudonymovič považoval Ciekera za dostatočne kresťanského, aby mu vybavil únik pred ustašovcami, ale útočisko na Slovensku poskytnuté vládnym režimom nepovažoval za dôvod na zachovanie neutrality vo vnútropolitickom zápase v štáte útočiska, celkom sedí s tým druhom hodnotovej konzistentnosti, ktorý preukázal aj priateľstvom s diktátorskou, a nechutne skorumpovanou čankajškovskou rodinou, ktorej režim bol nepomerne tvrdší a brutálnejší k oponentom ako v Číne, tak aj na Taiwane než bol ten „nekresťanský režim“ ktorý pomáhal búrať prof. Pseudonymovič. To celkom pekne dokresľuje tento novovyhlásený rok. A to, že tradíciu slovenských osobností začne Marker Chorvátom, ktorý sa tu zdržal necelé tri roky, to už ani netreba komentovať.