Prvé návrhy na neutrálne postavenie Slovenska sa mi podarilo vysledovať v období mníchovskej krízy, keď neutralizáciu Slovenska v prípade jeho nezávislosti (či vyhlásenia nezávisosti Slovenska s autonómnym Podkarpatskom) navrhovali niektorí nemeckí politici, a následne po skutočnom rozpade Česko-Slovenska v marci 1939 Neville Henderson, britský vyslanec v Berlíne.
V skutočnosti samozrejme už koncepcie nezávislého (protimaďarského v predstave Adalberta Tholta-Veľkoštiavnického, či promaďarského v predstavách a plánoch K. Bulišu, F. Jehličku, V. Bajana či V. Tuku) slovenského štátu, celkom organicky predpokladali neutralitu. Všetky totiž znamenali v okolnostiach rozpadu Rakúsko-Uhorska úplné pochovanie (v skutočnosti nikdy nefungujúceho) cordonne sanitaire, ktorý mal v mysliach západoeurópskych veľmocí (je celkom zaujímavé ako os Londýn-Paríž-Rím v tej dobe dokázala takému nezmyslu uveriť), nastálo a definitívne vytlačiť zo stredovýchodnej Európy ako Rusko, upadnuvšie do boľševickej diktatúry, tak aj Nemecko, síce porazené a ekonomicky oslabené, ale etnicky posilnené práve novoobjavenou gravitáciou rakúskych, českomoravských a karpatských Nemcov k Nemeckej ríši.
Neutralizácia celého Česko-Slovenska po mníchove bola požiadavkou mníchovskej konferencie, a jej neúspešný priebeh, zamieňajúci neutralizáciu s odzbrojením, bol pre slovenské myslenie značným poučením.
Napriek Ochrannej zmluve, a napriek sporu s Poľskom sa Ďurčanský teóriu o neutralite Slovenska pokúšal udržať až do roku 1940, napriek Ochrannej zmluve. Po vojne s Poľskom, kde právno-politicky prvýkrát slovenská politika doplatila na nadmerný vplyv predsedu vlády a budúceho prezidenta Tisu, a generála Čatloša, to samozrejme bolo takmer nemožné.
„Doplatením“ tu nemyslím účasť slovenskej armády v obsadení sporných území, či už obsadených poľskou vládou v roku 1938 alebo v rokoch 1920-1924, ale účasť mimo tohto územia, pri súčasnom tvrdení ministra zahraničia Ďurčanského, že taký rozkaz vydaný nebol, a že sa slovenské jednotky iba bránili.
Zlyhaním slovenskej vlády v tej dobe bola aj neúčasť v Spoločnosti národov, hoci trend bolo vystupovanie z nej, poskytovala mechanizmy, ktoré napríklad Litve, ktorá pri IV. delení Poľska získala od Sovietov do daru vyše 8000 km2 územia i s hlavným mestom Vilniusom, aby poľské tvrdenia o protiprávnej anexii odmietla, a poukázala na skutočnosť, že Litva poľskú jurisdikciu nad spornými územiami nikdy neuznala – ako vidíme na mape, má ich Litva dodnes, napriek následnej sovietskej okupácii v rokoch 1940-1991 a súčasne tvrdému „zbavovaniu sa sovietskeho dedičstva“, práve tohto dedičstva sa Litovcom z pochopiteľných dôvodov zbavovať nechce, hoci na danom území sa dodnes nachádza značná poľská menšina. Slovenská republika prišla v roku 1945 nielen o nezávislosť, ale slovenský národ aj o územia Severného Spiša (odkiaľ pochádza jednou rodinnou líniou aj autor) a Hornú Oravu, tak slovenskú Hornú Oravu, že opakovane až do 1. svetovej vojny volila slovenských poslancov do Uhorského Snemu.
Slovenská skúsenosť 1939-1944
Napriek tomu, že tvrdenie o vyhlásení vojny zo strany SR voči Británii a USA je jemne povedané pochybné (možno sa tejto otázke niekedy venovať budem), a samotní Nemci boli ešte v januári 1944 toho názoru, že Slovensko je vo vojne so Sovietskym sväzom, ani túto vojnu slovenský snem ústavne nevyhlásil, a nik ho o to nepožiadal, vláda vyhlásila iba brannú pohotovosť a prerušila diplomatické styky so Sovietskym sväzom (s tým je v konflikte správa o notifikácii vojnového stavu slovenským vyslancom Dr. Juliánom Šimkom v Moskve, ale pramenne je neistá). Dosť na tom, že bez vyhlásenia vojny alebo s vyhlásením vojny protiústavným spôsobom, Slovensko sa dostalo do vojny s agresívnym komunistickým režimom, ktorý preukázateľne plánoval expanziu do severnej i centrálnej Európy, ba v skutočnosti ju už od rokov 1939 – 1940 uskutočňoval (pominúc rozpad Poľska, kde Ukrajinci a Bielorusi v danej dobe v značnej časti sovietsku moc vítali – za rok ich to prešlo) je dôkazom anexia časti fínskych území, pobaltských štátov, Besarábie a Bukoviny (v prípade Besarábie môžeme hovoriť o spornom území, kde Sovieti ani žiadna ruská vláda predtým jej rumunskú príslušnosť neuznali a bola do roku 1918 časťou Ruskej ríše, vonkoncom sa to nedá povedať o severnej Bukovine, ktorá dodnes ako mnohé iné sovietmi nakradnuté územia ostáva súčasťou „demokratickej“ Ukrajiny.
Bulharsko, Slovensko, Fínsko a rozdielny prístup Sovietov
Osud Bulharska, ktoré sovietske jednotky v septembri 1944 okupovali, zvrhli tamojšiu vládu, vyvraždili väčšinu kráľovskej rodiny a väčšinu parlamentu, napriek tomu, že Bulharsko nikdy vojnu Sovietom nevyhlásilo, naopak udržiavalo so Sovietskym sväzom v rokoch 1941 – 1944 diplomatické styky ako jediný štát Osi je často dôkazom či argumentom, že práve voči Sovietom nemala neutralita veľkú nádej na úspech.
Paralýza slovenskej politiky nám neumožňovala ani v roku 1944 neutralitu uskutočniť, ba bránili tomu aj niektoré právne prekážky, ktoré sa týkajú zmeny postavenia bojujúcej strany na neutrála, tie by sa prekonať dali. Vplyv československej ilegálnej štruktúry na armádu, ktorého neodstránenie, napriek nabubrelým radikálnym rečiam gen. Čatloša a jeho dočasnému príklonu k Tukovmu krídlu HSĽS, boli azda hlavným problémom. Rozhodným konaním sa i tomu dalo zabrániť. Návrhy na prechod na sovietsku stranu a rýchle dobytie Viedne spolu s vojnou proti Maďarsku boli opäť prejavom naivity, nedostatok koordinácie práve s Maďarskom, ktoré sa taktiež pokúšalo (neúspešne) prejsť na stranu „Spojencov“ (a pri rokovaniach obhajovalo potrebu zachovania samostatného Slovenska hoci samozrejme v oklieštených hraniciach) bol jedným z dôvodov neúspechu, fatalizmus rozkladajúceho sa režimu, ktorý mal na svoju stabilizáciu iba sub specie æternitatis zanedbateľných päť rokov, počas ktorých štátna myšlienka zapustila korene, ktoré sa už nikom nikdy nepodarilo vykopať, ale nemal dostatočne vybudované štruktúry, ani nadobudnuté a zvnútornené skúsenosti na prežitie tejto krízy, to boli dôvody neúspešnosti akýchkoľvek úvah od roku 1943 o zmene jeho zakotvenia (ak láskavý čitateľ vidí rozpor medzi mojou obhajobou vyhlásenia a udržateľnosti nezávislosti v roku 1918 v inom mojom texte, a argumentom o nedostatku skúseností v roku 1944, poprosím zvážiť rozdiel medzi medzinárodnou situáciou po páde Rakúsko-Uhorska – hlavného pretendenta na slovenské územie, za situácie oslabeného Nemecka a oslabeného Ruska, a situáciu v roku 1944, povahu situácie dostatočne objasní mapa).
Fínsko, napriek sovietskej priamej príprave na začlenenie, existencii Karelofínskej SSR, predchádzajúcej vojne v roku 1939/1940 a napokon oveľa väčšej a silnejšej účasti na vojne so Sovietskym sväzom z vojny vystúpilo práve neutralizáciou.
Oproti Bulharsku bola jeho výhodou absencia vojny s USA (Bulhari vo vojne s Britmi a USA boli kvôli svojim územným nárokom voči Grécku a Juhoslávii) oproti Slovensku bola jeho výhodou absencia exilovej vlády uznanej Spojencami (jej autonómny vplyv a vplyv samého uznania sa samozrejme v historiografii preháňa typickým post factum ergo propter hoc bludom, SNP a sovietske dobytie východnej Európy bolo jedným z rozhodujúcich faktorov reálnej reinštalácie Beneša ako prezidenta, ako jedinej hlavy emigračnej vlády z východnej Európy, ktorá sa domov úspešne vo funkcii vrátila, a jediného režimu východnej Európy, ktorý sa obnovil na báze fikcie právnej kontinuity).
Fínsko však, podobne ako Slovensko, malo vlastnú a masívnu ľavicovo-komunistickú opozíciu, ktorá dokonca bola účastná občianskej vojny v rokoch 1918-1919 a Zimnej vojny 1939/1940 na strane Sovietov. Malo však na rozdiel od Slovenska, armádu, a bezpečnostné zložky, ako aj politickú decíznu sféru, ktorá túto ľavicovo-komunistickú opozíciu dokázala kontrolovať, izolovať a potlačiť. My sme miesto toho mali povstanie.
Odhliadnuc od Slovenska, prečo bolo Bulharsko vystavené rýchlej sovietskej operácii, a Fínsko naopak v tom istom období dosiahlo prímerie ? Prečo boli Sovieti ochotní pristúpiť na neutralizáciu Fínska ? Bulharsko predsa bolo rovnako na periférii Európy ako Fínsko zdá sa prostým pohľadom na mapu. Zdá sa, ale nie je tomu tak. Sovietske aktivity v Grécku a Juhoslávii, poloha na línii Berlín – Istanbul – Bagdad, ktorá mala svoj význam v I. svetovej vojne, ruská túžba po silnejšej pozícii v úžinách Bosporu a Dardanell, povaha Čierneho mora ako mora dvakrát oddeleného od svetového oceánu, a sovietska turecká politika. To všetko sú dôvody sovietskeho tlaku na Bulharsko už v rokoch 1939-1940 a následne okupácie v roku 1944.
Československo 1945-1992
Nedávno sa v Denníku N objavil komentár o tom, že o politike mostov, štyroch strán a neutrality vraj hovorili v povojnovom Československu mnohí, a to vrátane komunistov, ktorí už pracovali na začlenení Československa do východného bloku. Stručne povedané: Je to lož. V rokoch 1945-1948 o neutralite Československa nikto nesníval. Všetky strany Národného frontu, ak aj náhodou hovorili o dobrých vzťahoch so západom, hovorili o nich ako o vektore sovietsko-západných vzťahov, a v súvislosti s československo-sovietskym spojenectvom a jasným zakotvením vo formujúcom sa sovietskom bloku, ktorý obhajoval a presadzoval každý povolený prvok Národného frontu.
Povojnové usporiadanie nespochybňujem, nekritizujem a nehodnotím ho. Konštatujem. Bolo súčasťou obnovenej, hoci v zoslabnutej podobe, československej ideológie, posunutej načas do teórie o rovnoprávnych národoch, pričom súčasne žiadne z týchto krokov nehodnotím. Bližšie sa k zmysluplnosti výmeny nezávislosti za návrat území stratených viedenskou arbitrážou vyjadrím inokedy. Bolo súčasťou takého formátu medzinárodných vzťahov aký sa rozvinul po roku 1945.
Vstup do NATO, EÚ a súčasnosť
Vstup do NATO v roku 2004, päť rokoch po Poľsku, Čechách a Maďarsku, ukázal celkom jasne, ako zle je na tom slovenská politická elita s geopolitickým myslením dodnes. Vojna v Juhoslávii a vojna v Iraku mohli slovenských politikov presvedčiť. Hlavne ich však mohla presvedčiť tá okolnosť, že samozrejme nikto v NATO vrátane nikoho z našich susedov, v danej dobe nepredstavoval pre Slovensko hrozbu. Naši susedia mimo NATO, teda Rakúsko a Ukrajina taktiež hrozbu nepredstavovali.
V roku 2007, tri roky po našom vstupe do NATO, odznel Putinov prejav v Mníchove, v roku 2008 vojna v Gruzínsku, vnútroukrajinský spor sa začal už v roku 2005 a pokračoval v roku 2007 a 2010-2013 postupným vyostrovaním až dospel do občianskej vojny.
V čom presne v rokoch 2004-2022 spočívalo zlepšenie našej bezpečnosti členstvom v NATO netuší nikto. Údajný vplyv na investície, je stručne povedané nezmysel, Slovensko v tej dobe vstupovalo aj do EÚ a pokiaľ by bolo vstúpilo iba do EÚ podobne ako Cyprus, teda bez členstva v NATO, nič by to v danej dobe nespôsobilo. Akurát by dnešná „neutrálna“ pozícia v konflikte medzi Ruskom a Západom bola zrejme uveriteľnejšia.
Karpatská „geopolitika“
Slovensko neleží na žiadnej hlavnej osi záujmu žiadnej veľmoci. Jeho jediný historický „protivník“ a sused, u ktorého existuje nacionálna politika, ktorá by mohla mať záujem na geopolitickom oslabení Slovenska v skutočnosti taký záujem nereprezentuje (Orbán). Ak taký záujem prejaví, z našej histórie máme celkom pekný predpoklad ako dopadne. Ak taký záujem prejaví skupina orientovaná bruselsky (Magyar) je to ešte pravdepodobnejšie. Členstvo v NATO, ale ani podpora európskych postojov v OSN ohľadne Ruska nám neprinášajú nič.
Náš štát je malý, a má tomu zodpovedajúci politický význam. Je až smiešne, koľko úsilia venujú aktéri slovenskej vnútornej politiky politike zahraničnej, a najmä koľko úsilia venujú veľkým geopolitickým otázkam, ktoré vieme ovplyvniť asi tak ako hypotetickú 7. svetovú vojnu na Gliese 581d.
Náš prirodzený životný priestor leží v Karpatskej kotline. Naše hlavné ohrozenia i spojenectvá (Ukrajina, Maďarsko, Srbsko) i deficity (Rumunsko, Chorvátsko, Rakúsko) sú v Dunajskom priestore. Nášmu štátu sa nemôže stať nič lepšie, ako vyťažiť čo sa dá z rozličných obranných nástrojov súčasného zmätku na vybudovanie silného obranného priestoru, bilaterálnych zmlúv technického typu, a následne, otvorená, pevná a rozhodná neutralizácia.
Namiesto geopolitiky štyroch svetových strán by úplne stačila „geo“ politika, ktorá by začínala štúdiom nášho geoportálu, a rozumná dunajská a karpatská stratégia.
Ozaj počul tu niekto o našom pláne B pre prípad víťazstva Magyara a pláne C pre prípad ďalšieho rozpadu Ukrajiny ? Uvedomuje si niekto v slovenskej politike že o rok o dva môže byť naším východným susedom náš južný sused ?