V ultrakonzervatívnych ale aj niektorých spoločenských kruhoch či už dedičnej aristokracie alebo pseudoaristokracie sekulárnych či katolíckych „rytierskych rádov“ sa v krajinách bývalej zdvojenej monarchie rakúsko-uhorskej stále a znovu (ako v zakliatej sansáre moderného slovenského televízneho seriálu) objavuje prehnaná úcta k právam habsburského rodu, a nepochopiteľná túžba oživiť mŕtvolu monarchie, a nechať tohto dunajského Zombie panovať od Rakúska po Železné vráta.
Geopolitická logika takzvanej dunajskej monarchie (čo bol vždy zmätočný názov), resp. sebaorganizácie dunajského priestoru či už odvodzovaná od M. Hodžu alebo od plánov Aurela Popovici či belvederskej dielne, sa tu mylne (a to veľmi mylne) zamieňa posvätným právom Habsburgovcov v rámci „európskeho legitimizmu“. Žiaden legitimistický konsenzus pritom v Európe nikdy nevládol, v stredoveku i rannom novoveku (v čase jeho pomerného rozkvetu) neraz panovníkov povolávali snemy, typickou volebnou monarchiou bolo Poľsko, a bola ním aj naša vtedajšia vlasť (počas celej vlády Habsburgovcov) hoci dlhý čas so suspendovanou voľbou.
Ohľadne habsburských práv a uhorskej ústavy by som si mohol pomôcť rozličnými prameňmi, ale i na ukážku, ako ďaleko dospel všetkými reformami úpadok nášho školstva budem citovať z učebnice Ústavovedy pre V. a VI. ročník katolíckych škôl, (Martin Hámori, Spolok Sv. Štefana, Budapešť 1902) hoci obdobne popisujú ústavné dôsledky pragmatickej sankcie a zákonov z r.1790/1791, ako aj rakúsko-uhorského vyrovnania aj iné vtedajšie učebnice pre počiatočné a opakovacie slovenské školy, prípadne evanjelické školy:
„Zákony aj dnes platné sú nasledujúce:
Pragmatická sankcia (A pragm. sanctio, 1728.), s jednej strany ospravedlňuje dedičenie uhorskej koruny, s druhej strany ale zabezpečuje starodávnu ústavu krajiny. Hlavné jej zásady sú toto:
a) Kráľ krajiny uhorskej je vždy z panujúcej Habsburgskej rodiny to arciknieža katolíckeho náboženstva, ktoré je spolu dedičom korunných zemí rakúskych. (Rakúsko len neskôr 1806-ho roku stalo sa cisárstvom). b) Keby mužské pokolenie panujúcej rodiny Habsburgskej vymrelo, trón prejde na ženské pohlavie tejže rodiny. c) Po vymretí ženského pohlavia habsburgského navráti sa národu právo slobodného volenia kráľa.
d) Poneváč uhorská krajina a rakúske dedičné krajiny len jedneho panovníka majú, isté záležitosti sú spoločné (közös), državu ale menujeme rakúsko-uhorským mocnárstvom (monarchiou)). Zákony na krajinskom sneme v rokoch 1700. a 91. prinesené tak znejú, že Uhorsko je samostatná, neodvislá krajina, ktorá v smysle jej ústavy musí byť spravovaná. Vypovedajú aj to, že nový kráľ je povinný po smrti svojho predchodcu za šest mesiacov s korunou svätého Štefana dať sa korunovať.“
Aj legitimisti vedia, že sa posledný panovník blahoslavený Karol Habsburský vzdal výkonu kráľovských právomocí ako v Rakúsku tak i v Uhorsku. Legitimisti tvrdia, že kráľ sa týmto nevzdal trónu. To je síce pravda, ale oba úkony zverovali národným radám právo rozhodnúť o štátnej forme. Týmto panovník hrubým spôsobom porušil svoje ústavné povinnosti, a pokiaľ v rakúskom prípade by sa to dalo azda ospravedlniť tým, že národným zákonodarným orgánom, ktorému umožnil konať bez panovníckej sankcie (podotýkam, že podľa ústavy ako rakúskej tak i uhorskej parlamentné komory tvorili zákonodarnú moc spolu s panovníkom) aspoň bol personálny substrát totožný s členmi ríšskej rady zvolenými za územie „Nemeckého Rakúska“, kým v prípade Uhorska sa moc sústredila v rukách nevolenej Maďarskej národnej rady.
Keď 23. októbra 1918 odstúpila koaličná vláda Sándora Wekerleho, vznikla celkom príznačne uprostred noci z 23. na 24. októbra 1918 vznikla Maďarská národná rada (Magyar Nemzeti Tanács). Členmi Maďarskej národnej rady boli niektoré opozičné strany, teda (Károlyiho prúd) Strany nezávislosti a ose- maštyridsiatnikov (Függetlenségi és 48-as (Károlyi) Párt), Radikálna občianska strana ( Polgári Radikális Párt) a Maďarská sociálnodemokratická strana (Magyarországi Szociáldemokrata Párt). Išlo tak o strany, ktoré nielen, že nemali väčšinu v Snemovni, nepredstavovali ani len väčšinu opozície.
Táto rada v rámci svojho programu okrem iného uznala právo národností Uhorska na sebaurčenie.
Od 24. októbra 1918 prepukali v hlavnom meste Budapešť demonštrácie za vytvorenie novej vlády z národnej rady a za vymenovanie Mihálya Károlyiho premiérom. Karol IV. však preferoval prívrženca umiernenej opozície, grófa Jánosa Hadika. Arcivojvoda Jozef ako kráľovský miestodržiteľ menoval Hadika 28.10. za ministerského predsedu a poveril ho zostavením novej vlády. Maďarská národná rada a vojenská rada, v tej dobe už do značnej miery infiltrovaná komunistickými prúdmi sociálnych demokratov, (ktorí neskôr republiku ovládali počas celej jej krátkej existencie), rozpútali nepokoje, ktoré armáda ani policajné sily nepotlačili, osobitne preto, že sa jednotky, vracajúce sa z frontu podriaďovali častokrát viac Vojenskej rade ako svojim riadnym veliteľstvám. Po intenzifikácii pouličných nepokojov organizovaných Vojenskou radou, hommo regius arciknieža Jozef menoval grófa Károlyiho za ministerského predsedu (31.10) a ten následne 1. novembra požiadal o zbavenie prísahy, a o dôveru požiadal namiesto snemu Maďarskú národnú radu.
Wekerleho vláda počas posledných dní existencie však urobila ešte jeden protiústavný krok, vypovedala rakúsko-uhorské vyrovnanie (20.10.1918) a vyhlásila krajiny svätoštefanskej koruny za úplne nezávislé. Zrušenie vyrovnania nutne neznamenalo zrušenie pragmatickej sankcie, podľa vládneho vyhlásenia bolo naďalej Uhorsko v personálnej únii s Rakúskom.
Blahoslavený … a politicky neschopný
Netvrdím, že politicky neschopná osoba nemôže byť svätcom, je však nešťastím, ak je súčasne ústavným vládcom s významnými právomocami. Značná časť ozbrojených síl bola samozrejme ešte k dispozícii panovníkovi s nejakou mierou lojality, istá časť politických síl by mohla predstavovať oporu pre udržanie monarchie. Pri zlom vedení štátnych vecí mohlo nástojenie na udržaní monarchie skončiť občianskou vojnou, a panovník sa rozhodol radšej stiahnuť z výkonu svojich právomocí zoči voči revolúciám v Prahe, Viedni i Budapešti. Právnická kľučka, ktorej sa následne dovolával pri pokusoch o získanie maďarského trónu dokazovala jeho politickú naivitu ešte väčšmi. Podľa pragmatickej sankcie nebolo ani pojmovo možné aby bola reštaurovaná habsburská moc v Uhorsku, kým nebola reštaurovaná v Rakúsku (pričom ju navyše zakazujú mierové zmluvy).
Pragmatická sankcia zanikla
Legitimita panujúceho rodu v Uhorsku, bola legitimitou panovníka, ktorý prisahal na domáce zákony, (ústavu), panovníka s obmedzenými právomocami, ktorý nebol panovníkom absolútnym, a jeho legitimita nebola primárne náboženská, hoci muselo ísť o katolícke arciknieža.
Potom, čo sa z Rakúska stala republika, je celkom zjavné, že neexistuje „panujúca habsburská rodina“ a už vonkoncom nie taká, ktorá by bola „spoludedičom korunných zemí rakúskych“.
Aj po zmene štátnej formy Maďarska na monarchiu, tvorili legitimisti menšinu a prívrženci „slobodnej voľby“ väčšinu. Ak ale zanikol nárok Habsburgov počas Maďarského kráľovstva (1920-1946), ktorému dokonca svätá Stolica neuznala ani platnosť predvojnového konkordátu ani titul apoštolských kráľov (nešlo podľa nej vôbec o totožný subjekt ústavného a medzinárodného práva), tým menej môže pretrvávať v zmysle dedičnej legitimity v nástupníckych štátoch.
Ak by sa aj stalo, že by monarchia bola obnovená v ktorejkoľvek z krajín okrem Rakúska, a bol by opäť zvolený habsburský rod (na maďarský, chorvátsky, či český trón) bude to slobodná voľba s novými právami a povinnosťami.
Monarchia ako politeia a slovenský monarchizmus
Sám som monarchista, a sám by som sa, ak by taká možnosť bola pätil proti obnove monarchistickej štruktúry postavenej na habsburskom dedičstve. Je to dedičstvo národnej a národnostnej nerovnosti, extrémnej nevyrovnanosti politických pomerov, a dobrodružných konfliktov v Nemecku a Taliansku, ríše, ktorá nikdy nevedela kde začína a kde končí, a mala štruktúru, ktorá sa posledných sto rokov udržala vždy viac náhodou ako štátnickým umením.
Ak nejaké politické spoločenstvo v prípade rozpadu Európskej únie v Podunajskej oblasti vznikne, môžu byť jeho súčasťou rovnako republiky ako monarchie (napokon taký prípad sme mali v prípade Švajčiarska, kde jeden z kantónov bol dlhodobo monarchiou spojenou s prusko-hohenzollernskou dynastiou). Ak by aj viaceré boli monarchiami, niet dôvodu na to aby boli monarchiami tej istej dynastie (prípadov federálnych monarchií s viacerými dynastiami je tiež viacero, dodnes napríklad Malajzia a Spojené arabské emiráty).
Žiadna konštitučná monarchia od stredoveku nebola nikdy ničím iným ako politeou, kde vládli mnohí, avšak tak, aby či už dedičný alebo doživotný vládca ako jednočlenná tretia komora parlamentu dokázal zvrátiť požiadavky väčšiny ak ich považoval za principiálne nebezpečné pre štát.
Ak má byť monarchia ozdobou, môžeme si radšej postaviť nejakú novú budovu, pamätník s vysokou umeleckou hodnotou, vládnu štvrť s jednotnou architektúrou, poriadne pamätníky vysťahovalectva, obetí komunizmu a neznámeho vojaka alebo hoci vybudovať lepší fond národnej galérie. Ozdôb národného života môže byť veľa, a panovnícke háby sú v roku 2026 najhlúpejším odevom na ples.
Ak má byť monarchia zmysluplným prvkom ústavného zriadenia, stelesňovať návrat k politei, niekto by sa musel na nej dohodnúť, zaujímavá historická zhoda okolností, síl alebo úsilia nejakej skupiny politicky aktívnych ľudí sa musí zladiť. A samozrejme, je možné, že sa nešťastnou krátkozrakosťou zhodne na voľbe niekoho z habsburgovcov, čo sa jej s určitosťou vypomstí, avšak bude to opäť ustanovenie panovníka ab novo, bez skutočnej legitimity rodu, ktorý prehajdákal vlastné dedičstvo potom čo sto rokov zlyhával v jeho správe. Ak by sa nový ústavodarca odvolával na takú fiktívnu legitimitu, hoci aj zo symbolických dôvodov narobil by si tým iba problémy.
Ak sa raz republikánska štátna forma otrasie natoľko, aby bola nahradená monarchiou (pri udržaní záruk ústavných slobôd občanov a teda jadra súčasného ústavného zriadenia) nemyslím si, že pobežia noví politici a vojenskí činitelia za Habsburgom, to už radšej ustanovia na prvých 10-20 rokov štátneho správcu (regenta) či vyzdvihnú knieža od pluhu alebo takého cuzdinca, ktorý v konkrétnej situácii bude môcť byť prínosom pre nový štát.
A naši slovenskí legitimisti budú môcť ďalších 100 rokoch chodiť v rytierskych plášťoch, povyšovať sa navzájom do neexistujúceho šľachtického stavu, a registrovať si „rodinné a občianske“ erby v Heraldickom registri Slovenskej republiky /to osobitne odporúčam tím, ktorí sa chcú ešte väčšmi zosmiešniť/.