Jedným z našich zakladateľských národných mýtov s pozoruhodnou trvácnosťou, je tvrdenie, že slovenský národ bol v Uhorsku v prípade jeho zachovania odsúdený na pomalý (alebo dokonca zrýchlený) zánik asimiláciou či maďarizáciou, a že vznik Československa a následný kultúrny impulz výpomoci českými učiteľmi, bol nevyhnutným predpokladom kultúrnej záchrany či rozvoja a následne možnosti vyhlásenia nezávislosti vo vhodnom čase (napríklad v roku 1939 alebo 1993 ako k tomu v skutočnosti došlo).
Myslím si, že pravidelné zalievanie rastliny tohto mýtu vodou československej historiografie nie je jediným dôvodom jeho trvácnosti. Napokon, rozšíril sa nielen v československo-progresívnej ale aj v národno-konzervatívnej, ľudáckej či ľavicovo-nacionalistickej historiografii.
Práve táto (v niečom iba zdanlivá) zhoda autorít rozličných názorových prúdov ba hodnotových svetov vedie preto pozorovateľov, čitateľov historických diel, ba aj študentov histórie a mladých historikov k prijatiu tohto mytologického naratívu bez toho aby sa ktorékoľvek z jeho základných skutkových tvrdení preskúmali a to najmä aby sa skúmali s ohľadom na skutočné primárne pramene.
Ak by som mal na to niekedy čas, ktorý nemám, pokúsil by som sa spracovať (alebo zadať to niektorej z firiem zaoberajúcich sa dátovou analýzou) pomer citácií historických štúdií v historických štúdiách oproti pomeru citácií pôvodného dokumentu (archívneho alebo knižničného pôvodu).
Teraz to viem posúdiť iba pocitovo, ale som presvedčený z môjho štúdia právnej, politickej a ekonomickej histórie, že pomer „regurgitácie“ tvrdení starších historikov oproti citovaniu prameňov bude rozhodne vyšší ako 1:5 a to nie v prospech práce s prameňmi. Ďalším logickým dôsledkom takéhoto formovania konsenzu je, že selekcia používaných prameňov uprednostňuje tie, ktoré potvrdzujú mytologický naratív.
Skeptik a či kontrarián by povedal, že ak sa na niečom zhodne vlastne takmer celá historická obec napriek všetkým názorovým rozdielom a to vrátane amatérskych historikov (ak sa na niečom zhodne Chmelár s Lackom a Hajkom) je o to pravdepodobnejšie že je to omyl, o čo je pravdepodobnejšie, že ide o axiómu či apriórny základ ďalšieho skúmania či uvažovania.
Tento náš národný mýtus bude onedlho sláviť ďalšie kostrbaté výročia 28. a 30. októbra (1918) a pritom mohol sláviť aj iné výročie (ktoré by mu „svedčalo“ menej a preto bolo ignorované a to výročie 22. októbra 1915, teda podpísania clevelandskej dohody, ktorá ako cieľ českých a slovenských krajanských združení určovala nezávislosť českého a slovenského národa, a združenie týchto konštituentov do federálnej únie, ktorej ústavným zriadením mala byť demokratická monarchia po vzore Británie (Anglicka), ktorá sa zasa v inom článku uznačuje za personálnu úniu.)
Argumentačnú líniu tohto mýtu podrobujem pochybnosťami vyvolanému skúmaniu dlhodobo, predsa však, keďže nie som profesionálnym historikom (a teda nemám najmä časový priestor na to, aby som sa sám hĺbkovo a dostatočne systematicky venoval archívnemu výskumu) sústredím sa na spochybnenie a vyvrátenie tohto mýtu v jeho minimalistickej podobe.
Rozličné prúdy československej a slovenskej historickej vedy traktujú zachraňujúci vplyv vzniku československého štátu (a jeho vývoj od projektu česko-slovenského súštátia k unitarizmu a späť) rozlične. Odhliadnuc od nostalgikov, ktorí vznik slovenského štátu, ba aj ideu slovenskej štátnosti doposiaľ spochybňujú (o ktorých som si naivne myskel, že ich už vlastne nažive ani nenájdeme), prípadne historikov, ktorí počas svojho života považovali československé riešenie za trvalé, sa členia zástancovia záchrannej teórie na dve nerovnako veľké skupiny:
1) Menšiu národno-konzervatívnu resp. (post-, či neo-)ľudácku, ktorá tvrdí že záchranný efekt československej štátnosti je nepochybný, ale v roku 1939 slovenský národ už dospel do fázy keď bol „pripravený“ na samostatnosť, a obnovenie československého štátu bolo slepou uličkou slovenských dejín.
2) Väčšiu československo-progresívno-ľavicovú (post-povstaleckú), ktorá má záchranné mýty dva, druhým je najsvetlejšia kapitola svetových pardon, slovenských dejín (samozrejme mám na mysli horúcu jeseň roku 1944), a jej logická propozícia je, že obnovenie Československa bolo super, a zasa sa delí podľa odpovede na otázku, či bolo chybou, že v ňom dominovali komunisti, alebo aj to bolo zasa najsvetlejšie obdobie budovania socializmu, a následne sa líši v určovaní bodu pripravenosti slovenského národa na to, na čo bolo niekoľko desaťtisícov amerických osadníkov pripravených v roku 1776 a iné národy od šestnásteho storočia, či od rozpadu teórie univerzálnej kresťanskej ríše.
Jedni tento bod vidia v roku 1968/69 (federalizácia a operetná inštitúcia Slovenskej socialistickej republiky ako údajný „základ štátnosti“ dnešnej Slovenskej republiky), iní v roku 1989, 1991, 1993 a poniektorí by za ideálny rok rozdelenia Česko-Slovenska radi určili rok 2004 (plynulý prechod do Európskej únie aby sme si suverenitu vlastne nikdy nevyskúšali). Tejto smiešnej skupine sa nebudem venovať. Je síce väčšinová ale podstatne hlúpejšia ako tá prvá. Ak niekto verí tomu, že v roku 1944 sme sa vďaka jednému neúspešnému pokusu o vojenský prevrat, ktorý sa následne zmenil na krvavú občiansku vojnu s dvojitou intervenciou sovietskych partizánov a nemeckých intervenčných jednotiek, „dostali na stranu víťazov“, nemyslím si že sa mu dá pomôcť, ale možno to raz skúsim to v inej sérii článkov (Národný mýtus č. 2). Ak niekto proponuje, že v roku 1945 nebola iná možnosť ako obnoviť československý štát budem sa mu venovať v tej istej sérii. (ktoré sa tu objavia zrejme okolo r. 2028).
Teraz teda rekapitulácia argumentácie prvej skupiny. Jej najlepšie vyjadrenie znie asi takto:
Československo po roku 1918 malo pre Slovákov veľký, až obrovský význam, a prinieslo nevídaný kultúrny rozvoj. Vznik československého štátu zachránil slovenský národ pred dovŕšením maďarizácie a úplným zánikom, ako sme to videli na slovenskej menšine v Maďarsku. V roku 1918 Slováci k československému riešeniu nemali alternatívu. (a) Alternatívu zotrvania v Uhorsku, prípadne v podobe autonómie Slovenska v Uhorsku vylučovala tvrdá maďarizácia rokov 1907-1918, plány uhorských vlád na jej zostrenie, existencia maďarónskej vrstvy ovládajúcej slovenské mestá, ba aj mestečká. (b) Alternatívu vyhlásenia a udržania nezávislosti Slovenska v roku 1918 vylučovala zaostalosť a početná slabosť slovenského národa, ekonomická nesebestačnosť, chýbajúce ekonomické podmienky nezávislosti, nedostatok slovenského kapitálu, slovenskej inteligencie (submýtus o 500 uvedomelých Slovákoch), neexistencia slovenských škôl a pôsobenie maďarónskych učiteľov, kňazov a FEMKE, ale súčasne aj existencia uznanej československej vlády, ktorá bola spomedzi vlád na území rozpadajúceho sa Rakúsko-Uhorska uznaná mocnosťami Dohody ako prvá.
a) Argument existujúcej vlády je najslabším argumentom. Časovým súvislostiam vyhlásenia československej vlády a jej uznania a jeho účinkov, sa budem venovať inokedy a to aj s porovnaním so situáciou vzniku Kráľovstva SHS (juhoslovanského štátu). Postačí sa zamyslieť nad inou skutočnosťou:
Význam uznania oproti „situácii na tvári miesta“.
V takom prípade, ako bolo vyhlásenie nezávislosti Poľska došlo napríklad k tomu, že ešte dlhé mesiace po vytvorení vlády podliehajúcej ako hlave štátu gen. Pilsudskému, dohodové mocnosti presadzovali iný vládny formát vybudovaný na pro-dohodovom Poľskom národnom výbore R. Dmowského v Paríži, keďže Pilsudski nielen že nepatril k pro-dohodovým poľským skupinám ale naopak aktívne s jeho poľskými legionmi bojoval proti Rusku na strane Ústredných mocností a mal istú dobu blízko k Poľskému štátu vyhlásenému práve Ústrednými mocnosťami (hoci si chvíľu počas vojny aj posedel).
Situácia na mieste, odhodlanosť, schopnosť presadiť sa, a samozrejme vojenské schopnosti Pilsudského a hrozba spojenia ofenzív Červenej armády s Maďarskou republikou rád, viedli napokon k tomu, že sa presadila poľská vláda vo Varšave. Námietka voči tejto analógii je samozrejme geopolitický význam Poľska, jeho veľkosť, ľudské zdroje et cetera ad libidum.
Potvrdením analógie je však osud baltských štátov, ktoré boli vyhlasované s nemeckou podporou, uznané Nemeckom, a napokon uznané dohodovými mocnosťami. K baltským štátom sa ešte vrátim pri iných argumentoch „Záchrany“.
„Slováci jsou Vám zavázáni díkem za vaše smýšlení, jsou nadšeni pro český společný stát. My tam máme však organisovaný veliký sbor pracovníků, čítající nejméně 200.000 hlav vzdělaných, inteligentních lidí, který životním cílem je vyvinouti agitaci proti československému státu. Živel úřednický na Slovensku začal agitovat mezi lidem slovenským tím způsobem, že staví nesprávně otázku k tomu československému člověku. Chceš býti pod Maďarem nebo pod Čechem? Otázka tato jest nesprávná, poněvadž nemůže býti řeči o tom, že by mohl býti Slovák pod Čechem, pod Maďarem, t. j. přirozeně něco jiného. Když svitla na Slovensku svoboda, tu chytili se naši lidé myšlenky české, poněvadž jen v ní viděli svobodu. Našim lidem se opět zejména se strany úředníků řiká: Když nechceš být pod Maďarem, nemusíš být pod Čechem. Vždy jsou dosti silný. Vždyť je nás 5 milionů. Dříve ovšem bylo jinak, dříve dle úřední statistiky bylo nás jen 1.800.000. Vypočítává se tomu našemu lidu, co všechno na Slovensku jest a říká se mu: Ty buď volný! Aby těch 200.000 exponentů maďarismu mohlo dále na Slovensku zůstat, poněvadž když by slovenský stát byl neodvislý, všech těchto 200.000 aneb snad 500.000 exponentů by pak mohlo na Slovensku vyvinovati vliv. (…) Neračte zapomenout, že ještě asi milion našich lidí neví ničeho o státu československém, že tam slovenské národní výbory jsou v rukou maďarských. Jsou to všechny stolice od Staryše, Spiše, Zemplína, Užhoroda až k Marmaroši. Tam nevědí o československém státu a o národním výboru nic. To učinil úřední aparát s názvem Národní rady slovenské, který psal Národnímu výboru dopis, že nemá s ním co činiti, že lid náš si nepřeje býti s Čechy. Košice jest střediskem toho a pokud nemáme odtud postup na východ, nevykonáme ničeho. S 50-60 muži neb četníky se nedá působiti na tak velkém teritoriu jako jest Slovensko. Na Slovensku není to tak, jak si to v Čechách myslí. Na Slovensku čeká těžká práce a proto nesmíme býti lehkomyslní. Musíme býti si vědomi těžkosti této práce a musíme vykročiti co nejrychleji, abychom lid slovenský od příslušenství k Československému státu nezdrželi. Musíme hledět k této akci, jsou to naši protivníci a ti mají dosud velkou moc.“M.M. Bella, Stenoprotokol zasadania Národného výboru československého v Prahe, 9.11. 1918
“ Národ slovenský tlumočí ústy našími jedno ubezpečenie: počuli sme, s rozkožom duše sme počuli ubezpečujíce slovo z úst vysoko nám milovaného a cteného Dra Kramářa, ktoré ohladom národa slovenského znelo takto: Slováci po svojom a volne v slobode budú sa mócť vyvinovať vo vlasti svojej. V to ubezpečení my veríme, toho ubezpečenia sa my prídržať budeme, to ubezpečenie bude v budúcnosti našou nádejou, naším dúfaním a ubezpečením, že ani neni možno, aby v jednom národe dvojaká sloboda bola, že ani neni možno, aby v československom národe bola sloboda česká a sloboda slovenská, ale len sloboda československá.
… Známa vec, že národu slovenskému už ponúkají slobodu, slobodu mu ponúkajú Maďari. Ponúkaná nám je sloboda slovenská. My sa tu osvedčujeme verejně a tohoto slubu pridržat sa budeme a na to prisaháme, že my takúto slovenskú slobodu nechceme. My chceme, veríme, dúfame a pridržat sa budeme len slobody československej v slobodnej československej republike!“M.M. Bella, Stenoprotokol 1. Schôdze Národného zhromaždenia 14.11.1918
Kto bol onen slávny (z môjho pohľadu skôr – azda sčasti s výnimkou jeho pôsovenia na čele Slovenskej ligy na Slovensku a Podkarpatskej Rusi – neslávne známy) M.M. Bella ? Bývalý uhorský poslanec za SNS v r. 1906-1910, podporovateľ dohody SNS s vládou Khuen-Héderváryho vyjednanou Hodžom, ktorý v roku 1910 voľby v Liptovskom Mikuláši prehral s iným slovenským evanjelikom, kandidátom uhorskej „Národnej strany práce“ ministerským úradníkom ministerstva školstva (!) a „tichým Slovákom“ Zsilinszkym. Za mňa suverénne najneschopnejší slovenský politik dvadsiateho storočia, a náhodou predok M. Šimečku, ktorým sa tento slovenský politik dosiaľ chváli (napriek všetkým výhradám voči M. Šimečkovi a politike Progresívneho Slovenska, aj za krátku dobu sa ukázalo, že je rozhodnejšie podstatne schopnejší politik než bol M. M. Bella, čím nechcem povedať, že by bol politikom schopným, skôr sprítomniť obraz neschopnosti M.M. Bellu, ktorý sa podobá politickej neschopnosti autora tohto textu, pravda s tým rozdielom, že autor tohto textu politické ambície hoci nie úplne včas – včas by bolo dovršením 19. roku veku, ale napokon predsa v porovnaní s M. Bellom dostatočne skoro stratil).
To že českí poslanci Národného zhromaždenia si predstavovali vznik Československého štátu ako anexiu slovenských území neprekvapuje. Napokon celý štát aj považovali za český národný štát, ako vidno napríklad na prejave poslanca Nohela, ktorý aj v závere prejavu o zásobovaní musel štyrikrát zdôrazniť exkluzívnu českú povahu nového štátu (niežeby bol v tomto vnímaní osamotený): „Představte si, co by náš český stát byl dnes na příklad bez uhlí, kdyby naše cukrovary byly nuceny veškerou cukrovku nechati mrznout a my neměli žádného cukru, neboť naše cukrovary opravdu nemají jiného uhlí, než ostravského! Proto nedopusťtež, aby Ostravsko a Slezsko byly nuceny hladověti, kdežto ostatní části Moravy a českého státu měly by poměry snesitelnější! Vznáším na konec tento apel: Český stát máme a chceme-li jej udržeti v jeho celistvosti, – a to vztahuji zejména na Ostravsko – pak bude nám třeba, abychom celý tento český stát řádně živili.“ (posl. Nohel 27.11. 1918 v „Národním shromážedení“)
Nie je to epizodický príkladov stotožnenia československého s českým, podobných príkladov sú stovky, jedným z pomerne hanebných bol proces prv obmedzovania obnovených slovenských škôl na Podkarpstsku a následne ich nahrádzania československými školami s „československým vyučovacím jazykom v českom znení“ (tento pojem sa používal minimálne, skôr sa stretávame s občasným zdôrazňovaním existencie „československého jazyka v slovenskom znení“ kým „československý jazyk“ bez akéhokoľvek dodatku bol samozrejme český, ale občas to napríklad v správe školského referátu v Užhorode za r. 1933 o školskej sústave na „Podkarpatskej Rusi“ ušlo, a v najmenej polovici prípadov slávne školy s československým jazykom otvorene označuje za české).
Možno ešte zaujímavejšie však pre otázku uznania československej vlády a jej vplyvu na miesto sú zborníky dokumentov z miest, kde vidíme ešte v priebehu novembra ba aj decembra 1918 úradníkov nepochybnej slovenskej národnosti (ako pezinský notár a člen slovenskej národnej rady Otakar Jamnický, dlhoročný člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a so synom P. Mudroňa Jankom Mudroňom, neskorším senátorom za SĽS a HSĽS člen Uhorskej radikálnej strany) skladať sľuby vernosti uhorskej vláde.
Fluidnú identitu tak nevymysleli až dnešní progresívci (ostatne, čo by tak dnešní progresívci mohli vymyslieť, ich fantázia je bujná až rozbujačená a predsa neplodná, a teda sa regulérne prejavuje utajeným napodobovaním javov skutočného života a ich prenesením na pitoresknú pláň fantazijných bytostí) akurát nešlo o identitu rodovú ale národnú.
Taký poslanec (uhorského snemu za popradský volebný obvod) Takáč (Nemzeti Munkapárt), ktorý ešte v októbri 1918 v Dolnej Snemovni dezavoval Slovenskú národnú radu a Jurigu a zdôrazňoval, že on je rovnako slovenský poslanec ako Juriga a vykrikoval či má sídlo v Čechách, v januári 1919 vítal československé vojská.
b) Neexistencia slovenských škôl, inteligencie a mýtus o 500 Slovákoch
Jeden z našich najobľúbenejších mýtov. Mýtus je to hneď dvojnásobný: Jednak v značnej miere odporuje skutočnosti, jednak v miere, v ktorej je skutočnosťou, je zasa mytologizovaný čo do dôsledkov.
Pokiaľ ide o ľudové školy, na dnešnom území Slovenska bolo podľa rozličných štatistík približne 3000 ľudových škôl, z toho po Trefortových a Apponyiho „reformách“ bolo približne 400-500 „ešte stále“ slovenských škôl so slovenským vyučovacím jazykom, hoci mali nedostatok učiteľov a učebníc (a v takmer 200 z nich sa podarilo zavádzať postupne aj dvojjazyčnú výučbu) a išlo o školy pre deti do 10-12 rokov, pričom meštianky a ďalšie pokračovacie a stredné školy boli maďarizované v zmysle jazyka výučby úplne. Je tu ešte otázka slovenských ľudových škôl v Uhorsku mimo súčasného slovenského územia, ale pre zjednodušenie ju vynechám.
V rokoch 1910-1914 počas obdobia keď sa jedinými poslancami slovenského „národnostného hnutia“ stali poslanci za Slovenskú ľudovú stranu, ale najmä počas 1. svetovej vojny sa napokon podarilo dosiahnuť ďalšie ústupky. Boli zriadené dve hospodárske roľnícke (gazdovské) školy so slovenským vyučovacím jazykom v Oravskej a Šarišskej župe, boli vydané nariadenia ministerstva školstva, ktoré rozširovali v školách na území trvale osídlenom slovenskou národnosťou vyučovanie v slovenskom jazyku v prvom a druhom ročníku (prakticky ho nariaďovali, avšak ako svedčia články Jurigových Slovenských ľudových novín sabotovali tieto nariadenia mnohé školy v ktorých už učili vlasteneckí učitelia zúčastnení na činnosti FEMKE).
V tej istej dobe boli na Slovensku rozšírené štátne a cirkevné učiteľské ústavy ako stredoškolské inštitúty, ktorých vyučovanie bolo výlučne maďarské, azda okrem vyučovania cudzích jazykov – a slovenčiny. Áno, na niekoľkých uhorských učiteľských ústavoch (či už cirkevných oboch hlavných vyznaní, alebo štátnych) sa vyučovala slovenčina. Je pravdou, že na Učiteľskej akadémii Prešovského evanjelického lýcea, známeho kedysi spolu s Právnickou akadémiou lýcea ako liaheň slovenskej národnej inteligencie dvaja z učiteľov slovenčiny v skutočnosti vyučovali šarištinu (jeden z nich bol evanjelický farár Liptay, povestný spolupracovník Viktora Dvortsáka a Gejzu Zsebráckeho,) ale na druhej strane iní učitelia učili spisovnú slovenčinu.
V tej istej dobe existovali na území dnešného Slovenska inštitúcie vysokoškolského typu, a to Alžbetínska univerzita v Bratislave (právnická fakulta vybudovaná z bývalej Kráľovskej právnickej akadémie a Lekárska fakulta), Banská a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici, Právnická akadémia Prešovského evanjelického lýcea, a Kráľovská právnická akadémia v Košiciach. Všetky mali vyučovací jazyk maďarský ale ich osudy po rozpade Uhorska ukazujú značne iný obraz než je obraz o nedostatku inteligencie a 500 Slovákov.
Právnická fakulta Alžbetínskej univerzity (neskúmal som osudy Lekárskej fakulty o ktorej viem azda len toľko že na nej ako šéf očnej kliniky pracoval brat neslávne známeho I. Dérera, MUDr. Jozef Dérer, známa postava slovenskej medicíny po roku 1918) pôsobila v Bratislave do roku 1921 stále s vyučovacím jazykom maďarským s tým, že mala povolenie iba dokončiť štúdiá a skúšky študentov, ktorých prijala do r. 1918, následne bola rozpustená. Gro jej profesorského zboru opustilo Slovensko, jediný kto ostal bol prof. JUDr. Vojtech Tuka, (ktorý bezúspešne požiadal o prevzatie na Právnickú fakultu Univerzity Komenského) ktorému sa pôsobenie na univerzite s maďarským vyučovacím jazykom samozrejme vyčítalo a používalo ako dôkaz jeho maďarskej národnej príslušnosti (samozrejme sa tomu bránil, samozrejme mu to v československej spoločenskej atmosfére nepomohlo). Pôsobenie prof. Dérera na rovnakej univerzite s rovnakým maďarským vyučovacím jazykom problémom nebolo (rovnako ako pôsobenie jeho slávnejšieho politicky aktívneho brata ako úradníka vojenskej cenzúrnej kancelárie).
Právnická akadémia Prešovského lýcea evakuovala do Miškovca, podobne ako evakuovala Banská a lesnícka akadémia do Šoprone (a to vrátane Ing. Z. Svieženého, jedného s prouhorských slovenských „separatistov“). Kráľovská právnická akadémia v Košiciach napokon zmenená na Štátnu právnickú akadémiu pôsobila až do roku 1922, a študovali na nej aj Slováci, zaviedla výučbu slovenského právneho názvoslovia a slovenských právnych podaní a následne úspešne zanikla.
Tento článok, i tak pridlhý, nebudem predlžovať ďalšími úvahami a faktami o stave slovenských učebníc, o tom, nakoľko sa v prípade nezávislosti mohli využit neformálne štruktúry či už Muzeálnej spoločnosti, slovenských učiteľov na ľudových a vyšších školách, ani príbehmi o tom, ako bleskurýchlo sa rozšírili napr. Sivákove učebnice, pričom bol sám Jozef Sivák učiteľ vyznamenaný FEMKE. O technickej inteligencii a jej nedostatku zbytočne hovoriť, osobitne vo väzbe na to, že tajomníkom klubu slovenských poslancov v čs. národnom zhromaždení bol inžinier elektrotechnik Ladislav Protuš z Radvanky (B. Bystrica), že v Záhrebe a Brne pôsobil prof. Ing. Michal Ursíny ako profesor staviteľstva ako na Kráľovskej vysokej stavebnej škole (Záhreb) tak aj na Českej vysokej škole technickej vrátane funkcií dekana postupne troch jej odborov a rektora, z toho dva odbory viedol do roku 1918). V predvojnovom a vojnovom období sme mali Slovákov (neskôr často politikov SĽS, SNS ale občas aj centralistických strán) ktorí v Uhorsku pôsobili neraz vo verejnej sfére, vrátane právneho odboru uhorských krajinských železníc (JUDr. Ján Gašperík), čo bolo v časoch prevratu pomerne zaujímavé angažmá, ale aj niektorých lokálne pre prevrat významných železničných úsekov, elektrární či nemocníc. Pred československým prevratom sme mali prvú ženskú absolventku evanjelickej teológie a súčasne prvú detskú chirurgičku Máriu Bellovú (vyššie spomínanému M.M. Bellovi bola veľmi vzdialenou príbuznou) ktorá po návrate zo Sedmohradska na „oslobodené“ Slovensko v záľahe českých umiestnencov nemohla dlho nájsť primerané miesto až sa z nej napokon stala phtizeologička v Sonntághovom sanatóriu v Tatrách (a jedna z našich najznámejších odborníčok na tuberkulózu).
Samozrejme, netvrdím, že by Slovensko bolo v roku 1918 „pripravené na nezávislosť“ spôsobom ako keď koloniálny správca odovzdáva mandát či zverenecké územie, ktoré 10-20-30 rokov „pripravoval“ na nezávislosť. Nebolo však pripravené o nič horšie než Estónsko, Lotyšsko, Litva v rokoch 1918-1919 nebolo pripravené horšie než Libanon v roku 1943, a už vonkoncom nebolo pripravené horšie ako ktorákoľvek stredoamerická republika či aj väčšie republiky Latinskej Ameriky v čase rozpadu španielskeho impéria. Jediné, čo nám chýbalo, bol dostatok rozvahy, odvahy a organizácie. Samozrejme, jedným z dôvodov, pre ktoré nám toto všetko chýbalo bol odliv mozgov, menej významným bol odliv do Ameriky (odkiaľ sa Slováci pomerne často vracali, a kde ostávali Slovákmi) ako odliv do Čiech a na Moravu, kde mnohí z nich získali československé národné uvedomenie, (hoci zväčša nepevné a u značnej časti z nich neskôr prevážila realita samostatnej existencie slovenského národa) a najmä kde pokroková časť slovenskej politicky aktívnej inteligencie vynašla československú identitu prv ako spôsob ako zainteresovať českú politiku na „slovenských čiastkach Uhorska“ a potom ako riešenie podstatne menej náročné ako boj či práca za nezávislosť. Nevyčítam. Konštatujem.
V rokoch 1918-1938 Slovensko nedokázalo získať techniku, právnická fakulta v Bratislave bola do dôsledkov počeštená a prakticky celá právnická literatúra vydávaná fakultou bola česká. Na slovenských stredných školách, ľudových školách a meštiankach sa českí učitelia uplatnili na neskutočne dlhú dobu, ak človek uváži produkciu učiteľských ústavov a samotnej Univerzity Komenského. Ale to všetko bledne v porovnaní s populačným, vzdelanostným a ekonomickým stavom pobaltských štátov v čase, keď získali nezávislosť.
K mýtu o 500 vzdelaných Slovákoch stačí poznamenať, že ide o parafrázu Vavra Šrobára, ktorý vo svojej knihe Oslobodené Slovensko republikoval dva zoznamy „panslávov“ a „nebezpečných panslávov“ zhotovených uhorským ministerstvom vnútra pred a počas I. svetovej vojny. Boli celé župy, kde župný úrad nikoho na tento lahodný zoznam nenahlásil, a za nie „nebezpečných“ panslávov často boli označení aj takí, ktorí sa zúčastnili neskôr či už československej akcie, autonomistického hnutia a dokonca sa tam ako pansláv samozrejme nebezpečný nachádza aj Dr. Ľudovít Bazovský, ktorý sa neskôr naopak orientoval (po r. 1929) na maďarské vlády a bol za skôr údajné než reálne kontakty so „prouhorskou emigráciou“ či „iredentou“ stíhaný (hoci sa ho na rozdiel od prof. Tuku nepodarilo právoplatne odsúdiť). Na zozname sa množstvo ľudí aktívnych v slovenských družstvách, Muzeálnej spoločnosti, Spolku sv. Vojtecha, slovenských bankách najmä lokálnych, vôbec nenachádza. Dokonca na ňom nenájdete drvivú väčšinu neskorších členov miestnych a oblastných národných výborov a národných rád, či mnohých organizátorov dobrovoľníckych jednotiek a národnej gardy, či armádnych dôstojníkov a poddôstojníkov c.a.k. armády, ktorí plynule prešli do armády československej a bojovali okrem iného proti maďarskej červenej armáde počas boľševického vpádu na juhovýchodné Slovensko.
c) K populačnému a ekonomickému stavu.
V čase rokovaní Pavla Fábryho, Emila Stodolu, a následne Milana Hodžu (poslední dvaja ako delegáti čs. vlády, dr. Fábry ako delegát Slovenskej národnej rady) s maďarskou vládou a maďarskou národnou radou, bolo Uhorsko rozvrátené, prišlo o časť štátnej štruktúry, nemalo medzinárodne uznanú vládu, jeho južné územia ovládalo či už Srbsko alebo Štát Srbov Chorvátov a Slovincov (ktorý sa k 1.12.1918 spojil so Srbskom do Kráľovstva SHS) väčšinu Sedmohradska ovládali Rumuni a prebiehali tam pomerne náročné boje. V čase týchto rokovaní malo Slovensko v dnešných hraniciach čosi cez 3 milióny obyvateľov, etnicky väčšinové slovenské územie malo približne dva a pol milióna obyvateľov. Opäť sme na úrovni pobaltských štátov, a to vlastne najľudnatejšieho z nich, teda Litvy. Lotyšsko a Estónsko sa motali medzi jedným a dvomi milionmi obyvateľov, ich školská sústava z hľadiska etnicky majoritných lotyšských a estónskych škôl bola nápadne podobná slovenskej (aj keď je pravdou, že obom štátom prospela v tomto ohľade nemecká okupácia, u Estónska ale pomerne krátka). Na rozdiel od Slovenska, po boľševickom prevrate v Rusku, tieto štáty získali istú lojalitu svojej nemeckej ba i ruskej šľachtickej elity, ktorá sa následne zapojila do ich vojny o nezávislosť.
Ekonomický stav všetkých vojnou rozvrátených ekonomík bol nepochybne zlý. Na druhej strane, Slovensko, v prípade rozhodnej, pripravenej a riadne uváženej akcie politickej elity, podporenej vhodnou a limitovanou poriadkovou operáciou posádkových veliteľstiev a brachiálnych oddielov (ak by pravda niekto niečo urobil pre ich infiltráciu, a ak by existovala hoci aj úzka skupina slovenských dôstojníkov s kontaktom na politické vedenie) mohlo na rozdiel od dvojročnej ekonomickej krízy Estónska po vojne za nezávislosť, keď 55 % príjmov štátneho rozpočtu išlo na vojnové účely (pozri bližšie napríklad Eesti Pank, Occasional Papers, The First 20 years of Estonia’s independent economy in 1920–1940 https://haldus.eestipank.ee/sites/default/files/2025-11/op_1_2025_eng.pdf) využiť niečo, čo pobaltské štáty využiť nemohli:
SLABOSŤ A OCHOTU ROKOVAŤ na maďarskej strane. Slovenská politika nikdy nerokovala s maďarským politickým vedením v tak oslabenej, roztrasenej a povoľnej podobe. Samozrejme, nebolo možné s vtedajšou maďarskou vládou Károlyiho dojednať uznanie nezávislosť. Bolo však možné postaviť ju pred fait accompli. Iste, nezávislé Slovensko v roku 1918 by vyzeralo inak ako Slovensko dnešné. Väčšina nášho juhu by bola naďalej maďarská, získanie Košíc či Bratislavy ako hlavného mesta by bolo náročné (nie nemožné, opäť poukazujem na silu fait accompli, ale aj slovenské politické a ekonomické podhubie Bratislavy, Záhoria, slovenskú ľudovú Banku v Seredi, lokálne národné zázemie v Modre, Pezinku, Sv. Jure, ohľadne Košíc zasa na zázemie slovenských obcí obkolesujúcich i vtedy Košice, z ktorých ani v najviac falšovanom sčítaní pokročilej maďarizácie nebolo žiadnej obce, ktorá by umožnila spojiť mesto Košice s maďarským jadrovým územím na juhovýchod od Veľkej idy a Perína-Chymu. Prešov, ktorý vykazoval v sčítaní maďarskú väčšinu žiadnu takú väčšinu samozrejme nemal, a Šariš mal slušnú účasť na rýchlom prevrate. Isteže, jednoduchšie bolo počkať na príchod československých vojsk. Tento článok nie je alternatívnou históriou, a nehodnotí konkrétne scenáre ako mohla slovenská politická elita konať.
Podstatné je, že dôvodom jej československej orientácie, a československej opcie, ktorá sa napokon realizovala, nebol nedostatok objektívnych podmienok. žiadne ekonomické prekážky, žiadne strategické nemožnosti, či údajný odpor veľmocí k malým štátom (čo je asi najhlúpejší argument, aký som kedy v tejto súvislosti počul, a ktorý úplne odporuje vystupovaniu štátov Dohody voči štátom pobaltským, Fínsku, ale aj voči uznaniu maďarskej vlády, či riešeniu ženevského sporu medzi delegáciou belehradskej srbskej vlády a delegácie Štátu SHS, kde prakticky všetky dohodové veľmoci boli šokované zo srbskej vierolomnosti v rokovaniach s Chorvátmi a Slovincami a anekčnej stratégie Pašićovej vlády).
Hlavným dôvodom, prečo v roku 1918 nevzniklo nezávislé Slovensko, nebol nedostatok kádrov, ani maďarizácia, dokonca ani nedostatky ekonomické, ale nedostatok psychologických predpokladov, najmä sebavedomia u slovenskej národnej elity, a súčasne rozdrobenosť katolíckej politickej formácie na Slovensku.
Keby malo ísť len o pomery osobné, skôr by som vedel povedať, kto by predstavoval kvalifikovanú slovenskú vládu na výške doby v roku 1918 než aby som to vedel posúdiť dnes. Viem si predstaviť ako by mohla vyzerať úspešná slovenská vláda v roku 1918 i v roku 1928. Oveľa ťažšie je pre mňa predstaviť si úspešnú slovenskú vládu v rokoch 2018-2028.
Je to žiaľ stav, ktorý sa v slovenskej národnej politike vynára opakovane a s väčším či menším šťastím sa ho pokúšame prekonať. V roku 1918, 1928, 1938-39, 1944-45, 1947-48, 1990-1993, v roku 2008-9, a opäť po roku 2022, vždy v rozhodujúcich chvíľach, buď tesne uspejeme, alebo zlyháme. Zlyhania žiaľ vždy nie sú také tesné ako úspechy.
V každej z rozhodujúcich kríz slovenského života si popľujeme do dlaní, nasypeme soľ do rán, a pokračujeme ďalej. Po každom neúspechu naň nadväzujeme. Po každom úspechu urobíme všetko preto aby sme ho odčinili.