V slovenskej i českej mediálnej, ba často aj analytickej či politickej sfére sa objavujú tri analógie rusko-ukrajinského konfliktu. Považujem ich za falošné preto, pretože prehliadajú, alebo skôr odmietajú prihliadať na podstatne odlišné okolnosti analógu ktorý používajú. Chcem o nich krátko napísať tu, aby som ich nesprávnosť nemusel zdôrazňovať v každom článku o rusko ukrajinskom konflikte.

Česko-slovenský vzťah ako analóg rusko-ukrajinského

V diskusiách pod spravodajskými článkami i komentármi, niekedy priamo vo vyhláseniach politikov či rozhovoroch s „expertmi“ sa proponenti tejto analógie pokúšajú formulovať argument, ktorý (vo všeobecnosti) pozostáva z tvrdenia, že ruské tvrdenia o neexistencii ukrajinského národa (alebo etnika, lebo existujú tvrdenia v ruskej propagande ale aj vážnom politickom myslení, že existencia ukrajinského národa je politická otázka, a ako politický národ sa konštituoval, kým etnicky ide o zloženinu „malorusov“ obývajúcich strednú prípadne severovýchodnú Ukrajinu, a „haličanov“ obývajúcich v princípe časti Ukrajiny kedysi tvoriace územia Rakúsko-Uhorska prípadne Poľska) alebo o tom, že Ukrajinci (Malorusi) sú časťou ruského národa je analogické obdobiu či teórii čechoslovakizmu v česko-slovenskom vzťahu najmä v rokoch 1918-1938 keď sa teória jednotného československého národa naozaj v československej politike aplikovala. Sú to teda rovnaké prípady nationalbuildingu keď silnejší národ potláča slabší a chce ho „prevychovať“ alebo priamo „pohltiť“ samozrejme s tým rozdielom, že Slováci v roku 1918-1919 zďaleka nekládli odpor, ale značná časť z ních zjednotenie s Čechmi v jednom štáte (a podstatne menšia časť v jednom národe) vítala.

Príťažlivosť tohto argumentu spočíva v tom, že v oboch prípadoch (i) ide o slovanské národy, (ii) slabší národ zápasil o udržanie kultúrnej a jazykovej samostatnosti, (iii) slabší národ vo chvíli krízy spoločného štátneho celku vyhlásil nezávislosť (Ukrajinci 1918, 1919 a 1941, Slováci 1939) a napokon (iv) mali štátne celky v poslednej fáze existencie formu federácie a teda existovala suzerénna, podriadená štátnopolitická jednotka, ktorá pri obnove nezávislosti mohla nadviazať na existujúce národné mocenské inštitúcie (a súčasne si doniesli do vnútropolitického diskurzu spor o legitimitu prvého separačného pokusu, v prípade Slovákov Slovenskej republiky 1939-1945 s jej antisemitskou politikou a vojnou proti Poľsku a Sovietskemu zväzu) a v prípade Ukrajincov ukrajinských štátnych celkov rokov 1918-1920, a „banderovcov“ teda OUN, UPA a ich boja proti Sovietom, Nemcom, Poliakom a Židom)

Podstatné rozdiely, ktoré tento argument zneplatňujú sú (i) dĺžka a politická stabilita spoločnej existencie v jednotnom (nefederalizovanom) štátnom celku), (ii) spôsob vzniku spoločného štátneho celku, (iii) spôsob formovania hranice a jej stabilita počas režimových zmien, (iv) kultúrno-jazykový význam hranice a menšiny, (v) etnopolitické dôsledky prijatia okupačnej teórie spoločného štátu v prípade Ukrajiny, a odmietnutia takejto teórie na Slovensku.

Dĺžka a politická stabilita spoločnej existencie v jednotnom štátnom celku

Napriek mytologickému podaniu, Česi a Slováci žili v jednotnom štátnom celku od roku 1919 (v novembri a decembri 1918 sa o jednotnom štátnom celku, v ktorom by žila podstatná časť Slovákov trvale obývajúcich horné Uhorsko, hovoriť nemožno) do roku 1938, teda dvadsať rokov, pričom prvé desaťročie bolo poznačené ešte vysokým vplyvom nostalgie za Uhorskom u promaďarských Slovákov, a u konzervatívneho krídla slovenskej politiky, teda Slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany, obhajobou autonómie, ale aj prípravami radikálov (Tuku a Bazovského) na vyhlásenie nezávislosti, a po roku 1928 zasa Procesom s prof. Tukom, silnejúcim odporom HSĽS voči centrálnej vláde, a jej volebnému posilneniu, a napokon zhoršeniu medzinárodnej situácie až po Mníchovskú dohodu, Viedenskú arbitráž a prvý rozpad Česko-Slovenska (eufemisticky nazývaný rozbitie). Do roku 1918 bol kultúrny vplyv českej kultúry na Slovensku minimálny, hoci sa po roku 1848 zvýšil (v štúrovskom hnutí napriek definitívnemu ustáleniu slovenského spisovného jazyka bol významný pozitívny vzťah k Čechom, a celkovo k všeslovanskej vzájomnosti). Počas ostrej maďarizácie (najmä v rokoch 1901 – 1910) tento vplyv zosilnel, predstava o československej národnej (hoci nie jazykovej) jednote však bola až do samotného vyhlásenia Československa marginálna. Existencia historického Uhorska spojeného s predlitavskými krajinami reálnou úniou (panovníkom, spoločnou zahraničnou, obrannou a finančnou politikou, a to finančnou politikou iba v rozsahu financovania spoločných obranných a zahraničných potrieb) v rámci rakúsko-uhorského vyrovnania (1867) nebola však len akýmsi intermezzom, aberáciou, bola návratom k požiadavkam uhorskej revolúcie v rokoch 1848-1849, ktorá zasa nadväzovala na historický stav habsburskej ríše pred napoleonskými vojnami, ba aj pred vládou Márie Terézie. Všetci zrejme zo školy vieme, že Mária Terézia a po nej Jozef II. vykonávali centralizačnú politiku, no a niektorí vieme aj to, že Jozef II. väčšinu svojich reforiem ešte pred svojou smrťou odvolal. Česi a Slováci však nikdy, ani v časoch Márie Terézie ani v časoch Jozefa II. ani v rokoch 1800-1848 neboli občanmi (poddanými) toho istého štátneho celku, nikdy neboli podriadení jednotnému právnemu poriadku, a nikdy nemali vedomie, že sú podriadení panovníckemu domu Habsburgov z akéhokoľvek iného dôvodu než z toho, že ide o uhorských kráľov. Nenašiel sa dosiaľ žiaden historik (a to sú naši historici v mytológii veľmi vynaliezaví), ktorý by tvrdil, že existovalo spoločné občianske vedomie obyvateľov jednotlivých krajín, nachádzajúcich sa kratšie alebo dlhšie pod habsburským žezlom. Hoci habsburskú ríšu propaganda nazývala žalárom národov, bol to žalár s veľmi lenivým žalárnikom, ktorému veľmi nezáležalo na jednotnom domácom poriadku.

Na druhej strane do ruskej moci sa dostávali podstatné časti dnešnej Ukrajiny postupne, a to najmä po hetmanských povstaniach (najmä) záporožských kozákov proti poľskej vláde, a následne pri deleniach Poľska v osemnástom storočí, a to osobitne pri druhom delení (1793, to je to isté delenie pri ktorom Rakúsko získalo územia tvoriace následne Haličsko-Vladimírske kráľovstvo v Habsburskej ríši) a v menšej časti treťom delení (1795 z dnešných ukrajinských území iba Volyň). Jediné územia dnešnej Ukrajiny, ktoré neprešlo 200-300 ročnou ruskou vládou boli Halič a Podkarpatsko ktoré boli začleňované už do Ukrajinskej SSR, z toho Halič sa stala v habsburgovskej ríši jadrovým územím ukrajinskej identity (aj pritom však ešte v druhej polovici devätnásteho storočia pôsobil v Haliči silný proruský smer, ruská akadémia Stavropegion a dokonca v niektorých haličských obvodoch vo voľbách do Ríšskej rady ešte aj s všeobecným volebným právom vyhrávali aj zástupcovia ruských strán, podobne v Česko-Slovensku podkarpatskí Rusíni – podľa zmluvy, ktorou toto územie Česko-Slovensko získalo „Rusi na juh od Karpát“ boli rozdelení na tri etno-kultúrne smery ruský, rusínsky a ukrajinský, ktoré neskôr prešli do dvojčlenenia na ukrajinský a rusínsky smer – ktorý považoval Rusínov za samostatný národ a súčasne časť „soborného“ ruského národa teda podľa nich už disponujúceho nie tromi ale štyrmi „vetvami“ – áno podobnosť s kmeňmi a inými divotvornými prvkami všeslovanského myslenia otráveného romantizmom vidno aj tu). Ak sa pozriete na mapu delení Poľska, všimnete si inú vec: žiadne delenie Poľska sa netýkalo Kyjeva, území Ukrajiny na východ od Dnepra či území Divých polí na juhu dnešnej Ukrajiny. Žiadne z dnešných „sporných“ území, či je to Krym, Donbas alebo Záporožie, ba ani Charkov a Kyjev, neboli súčasťou týchto delení. Rusko ich získalo inak, alebo od iných subjektov (Krym a Tauridu porážkou Krymského chanátu, a jeho anexiou v roku 1783, po stáročiach striedavých prímerí a bojov a potláčania otrokárskych nájazdov krymských tatárov do Ruska i Poľska, Kyjev a územia Kozáckeho hetmanátu a Záporožskej siče andrusovskou mierovou zmluvou s Poľskom 1667, a to časť do priamej suverenity, časť ako kondomínum s Poľskom, hetmanát bol v roku 1764 v ruskej štátnej štruktúre nahradený Maloruským guvernementom). Sič si nejakú mieru autonómie zachovávala do roku 1775, pričom vtedy bola spolu s Novým Srbskom a Slaviano-Srbskom (vojenskými oblasťami založenými Ruským cárstvom na územiach dobytých od Turkov a Tatárov) vytvorená Novoruská gubernia, do ktorej bolo začlenené aj Záporožie. Hetmanát ako ukrajinský národný štát, či protoštát je jedným zo zakladajúcich mýtov ukrajinskej histórie (popri Haličsko-vladimírskom kniežatstve a Kyjevskej Rusi ako ukrajinskom národnom štáte). Etnopolitické rozdiely medzi ukrajinskými i „ukrajinskými“ kozáckymi entitami a Rusmi sa začali stierať už skôr než v roku 1775, začali sa v 17. storočí povstaniami proti Poliakom, a súčasne prosto životom v jednom štátnom celku, v ktorom navyše ukrajinské inštitúcie neboli (napríklad na rozdiel od žúp v Uhorsku) stabilné, a pravidelne tieto inštitúcie viedli proruskí Ukrajinci.

Spôsob vzniku spoločného štátneho celku

Vznik Česko-Slovenska, napriek výhradám k nedodržiavaniu dohôd, bol založený na súhlasných prejavoch zástupcov oboch národov, či už hovoríme o Clevelendskej a Pittsburskej dohode, vyhlásení nezávislosti Národným výborom v Prahe a Martinskej deklarácii 30. októbra 1918. Jeho unitarizácia bola v rozpore s ústanovujúcimi dohodami (konštitutívnymi prejavmi oboch národov) a otázke jednotného štátneho režimu sa venujem v inom pripravovanom článku. Keď sa oba národy rozhodli pre spoločné štátne riešenie, bola existencia samostatného slovenského národa nepochybná a ešte aj tá časť politickej či kultúrnej sféry ktorá podporovala fikciu jednotného československého národa ho považovala za národ in spe, ktorého jednotu treba „dobudovať“ pričom ale nepochybovala o tom, že na západ od uhorsko-moravskej hranice žijú Slováci (pominúc teraz otázku moravských Slovákov, ich nárečí a vplyvu ich existencie na teóriu o možnom jazykovom zjednotení).

Rusko postupne v priebehu 300 rokov pripájalo územia Ukrajiny mierovými zmluvami s inými štátmi a to niekedy na žiadosť alebo so súhlasom obyvateľov – Ukrajincov či Malorusov, niekedy územia takmer spustnuté a opustené v dôsledku desaťročia trvajúcich vojen, a niekedy priamo v protivenstve s vôľou týchto obyvateľov prostžm dobytím a anexiou (Krymský chanát vrátane Tauridy teda územia väčšiny chersonskej a záporožskej oblasti dnes ovládanej Ruskom).

Sovietsky zväz sa na druhej strane po občianskej vojne a víťazstve boľševikov konštituoval zmluvou a jej účastníkmi boli ako RSFSR tak aj Ukrajinská SSR. Je nepopulárne o tom hovoriť, ale najsilnejší aspekt dnešného nároku Ukrajiny na územia, ktoré sú dnes v ruskej držbe, je argument hranicami sovietskej Ukrajiny, a uznania jej hraníc pri rozpade Sovietskeho zväzu. Ale Sovietsky zväz mal na etnické uvedomenie Ukrajincov a rusko-ukrajinský vzťah veľmi protikladný vplyv.

Spôsob formovania hranice a jej stabilita počas režimových zmien

Slovensko-česká hranica bola sformovaná v dávnych stáročiach, jej posledný podstatný posun bol v roku 1332 českou stratou Holíča (inak v princípe už po roku 1273 bola hranica takmer ustálená, a najväčšie „nejasné“ územie bolo azda veno Konstancie Uhorskej). Odhliadnuc od vpádov cez hranicu, ako bol vpád Matúša Čáka, alebo bratríckych vpádov na územie Uhorska, bola hranica pomerne stabilná. Samozrejme, jej úplnú stabilizáciu prinieslo zjednotenie vlády nad Českým kráľovstvom a markgrófstvom Moravským na jednej strane a Uhorskom na druhej strane v Habsburských rukách.

V prípade ukrajinsko-ruskej hranice, tá bola formovaná po vzniku Ukrajinskej SSR, ak odhliadneme od brestlitovského mieru, ktorý žiaden dlhodobejší význam nemal, a nebudeme chcieť hranicu odvodzovať iba z nárokov niektorej zo strán (brestlitovský mier navyše územia Ukrajiny vrátane dnešných ruských nesporných území ako Starodubská oblasť, neodovzdával Ukrajine ale uznával „iba“ právo Ukrajincov na sebaurčenie na danom území). Hlavný spor o jej formovanie totiž spočíval v tom, kto je legitímny subjekt, na rokovanie o hranici. Po víťazstve boľševikov v občianskej aj intervenčnej vojne a po rižskom mieri (1921) bolo už nepochybné, že tým mocenským subjektom, ktorý o hranici bude ruskými boľševikmi rokovať, budú ukrajinskí boľševici. Rokovania to pritom vôbec neboli ľahké, pretože ukrajinská sovietska vláda mala záujem dosiahnuť významné výsledky v prospech ukrajinskej národnej myšlienky, keďže ju považovala za jeden z delegitimizačných nástrojov voči bielej strane občianskej vojny (len v novembri 1920 juhoruské biele jednotky evakuovali z Krymu, a ešte v októbri 1919 ovládali Odesu aj Kyjev, Černigov, Charkov, Donbas, ale aj celú Kubáň, Orel, a sevrený Kaukaz) a vláde Ukrajinskej ľudovej republiky v exile. Následne boli k Ukrajinskej SSR pripojené územie Haliče a Volyne (1939 a opäť 1945), severnej Bukoviny (1940 a 1947) Podkarpatska (1945) a južného Budžaku (1947). Hranica medzi USSR a RSFSR samozrejme bola dojednaná bez Krymu, ktorý Ukrajina dostala do daru od Ruska v roku 1954. Formovanie hraníc tak bolo formovaním na základe rokovaní a následne politického vplyvu ukrajinského politického národa, reprezentovaného prosovietskou komunistickou stranou, ktorá zastávala v otázke existencie ukrajinského národa síce jasné stanovisko, ale ohľadne jeho ruskojazyčnej časti /a začasto väčšiny/ stanovisko premenlivé, rovnako ako k jazykovej ukrajinizácii Rusov a národností na juhu a východe.

Je celkom zrejmé, že stabilná hranica pomáha vymedziť národné celky. Stačí len pozrieť sa na postup ruského prisvojovania území dnešnej Ukrajiny v rokoch 1667-1793 a najstabilnejšia hranica dnešnej Ukrajiny, nebude o nič staršia než rok 1924. Pred vyhlásením nezávislosti Ukrajiny nebola jasná jej hranica na žiadnej strane, a žiadna jej hranica nezodpovedala dovtedajším štátnym hraniciam (s výnimkou hranice medzi Ukrajinskou ľudovou republikou a Západoukrajinskou ľudovou republikou).

Pred vyhlásením nezávislosti Slovenska ako v r. 1848 od Uhorska tak v r. 1918 ako súčasti Československa, tak aj v roku 1939 boli jasné hranice takmer všetky – v roku 1848 a 1918 nebola jasná južná hranica voči Maďarsku a východná voči Rusínom (čo inak mohla byť v oboch prípadoch hranica voči Maďarsku bez ohľadu na ktorej strane by sa Rusíni ocitli) v roku 1939 bola jedinou nejasnou hranicou hranica s Rusínmi čo aj viedlo k maďarsko-slovenskej Malej vojne.

Počas zmien prakticky všetkých režimov za posledných 300 rokov bola česko-slovenská hranica stabilná (čo je minimálne 12 režimových zmien od roku 1848). Ukrajinské hranice nemohli byť stabilné pretože sa čo i len ako-tak ustálili až v práve jednom režime a to režime sovietskom. Po rozpade sovietskeho zväzu tak bol nestály stav hranice úplne zjavný, a to najmä ohľadne Krymu.

V ostatných oblastiach je malým zázrakom, že Rusko s pokusom o revíziu neprišlo podstatne skôr a je to dané najmä tým, že od roku 1991 do roku 2007 malo celkom iné a vážnejšie existenčné problémy (pochod suverenít, ekonomická kríza, ústavná kríza, prvá čečenská vojna, nástup Putina, druhá čečenská vojna, ústavný spor o suverenitu Tatarstanu a podobne), v roku 2008 zabránilo obsadeniu Južného Osetska a Abcházska Gruzínskom /najmä preto, že Gruzínsko vtedy v skupine GUAM podporovalo reorientáciu Ukrajiny na západ).

Kultúrno-jazykový význam hranice a menšiny

Keď sa pozorovateľ zahľadí na mapu Ruska v roku 1991 a etnickú mapu ZSSR, vidí štát, ktorý bol akoby úmyselne zbavený veľkých ruských osídlení v oblasti východnej Ukrajiny a Kazachstanu, a je ťažko povedať, či úmyslom bolo zlepšiť kontrolu nad Ruskom zo strany ZSSR a vytvoriť hranice, pri ktorých Rusko nebude mať záujem o jeho rozpad, a súčasne nebude môcť zväz zmeniť na svoj etnický obraz, na nové ruské cárstvo, alebo to bolo dané rozsiahlymi zmiešanými oblasťami ako medzi vých. Ukrajinou a Kubáňou a severným Kaukazom, alebo azda tým, že ruské menšiny (často takmer väčšiny) mali následne dosiahnuť po vytvorení sovietskych republík ich či už jazykovú alebo mentálnu, kultúrnu rusifikáciu či sovietizáciu s „vytvorením nového človeka“. Je však zrejmé, že pri takomto rozhraničení sú hranice, strategické obavy ako aj národnostné práva extrémne významné. Naopak, pre Českú republiku práva Čechov na Slovensku nie sú politická otázka, rovnako ako práva Slovákov v Českej republike, čo je dané skutočnosťou, že nikdy nevytvorili jeden národ v oblasti domoviny druhého národa veľké enklávy, a tam kde taká situácia nastať mohla (dosídľovanie Sudet Slovákmi po roku 1945) nedošlo k žiadnej snahe o ich národnostnú organizáciu na územnom princípe. Ak by k nej došlo, mohlo by sa ľahko stať, že by sme videli pri delení Česko-Slovenska niečo podobné juhoslovanskej občianskej vojne.

Etnopolitické dôsledky prijatia okupačnej teórie spoločného štátu v prípade Ukrajiny a odmietnutia takejto teórie na Slovensku.

Na Ukrajine sa presadil model historiografie, kde je celá ukrajinská história zápasom s Rusmi (občas ešte Poliakmi) a to nielen takzvaná súčasná /najnovšia/ história ale aj história novoveku naozaj už od osemnásteho storočia. Ukrajina síce je v OSN právnym nástupcom Ukrajinskej SSR, ale na druhej strane sa považuje za nástupcu Ukrajinskej ľudovej republiky. Ani to by ešte nemalo také dopady, ako výklad ukrajinských akademických kruhov, podľa ktorých je obdobie Sovietskeho zväzu prakticky obdobie moskovskej okupácie a hladomoru, a ničoho iného ako etnického útlaku a genocídy.

Nejde o to, v akom rozsahu je tento výklad pravdivý, v popisoch sovietskeho útlaku je kus pravdy (hoci hladomory nemali etnicky výlučný charakter zasiahli nielen juh Ruska, ale aj stredoruské čisto ruské územia a Kazachstan kde zasiahli ruskojazyčné i kazašské územia hoci etnicky mali na Kazachov horší dopad stratami na životoch v podiele k populácii ako na Ukrajine). Išlo ale nielen o útlak etnický ale aj triedny, a pokračujúcu občiansku vojnu proti roľníkom, a osobitne kulakom, všetky tieto prvky zločineckého režimu môžu navodzovať dojem, že jeho jednoznačné odsúdenie nielen ako režimu, ale ako ruského nacionalistického pokusu o rusifikáciu Ukrajincov majú dobrý, pevný základ.

Problém je, že juh a východ Ukrajiny nikdy až do súčasnej vojny pred jednoznačnú etnickú sebaidentifikáciu postavený nebol. Sovietske vlády jej význam potláčali, a presadzovali prerod človeka do akejsi „vyššej nadnárodnej“ ťažiskovo východoslovanskej skupiny obohatenej o ostatné etnosy. Bol to v zásade imperiálny projekt, a dnešné Rusko je rovnako imperiálny multinacionálny projekt širších a užších vlastí a hierarchickej sebaidentifikácie pri ktorej ktorýkoľvek Čečen, Tatár, Tuvian alebo Udmurt môžu povedať „som Čečen a súčasne som Rus“. Rusi na to majú dokonca dva pojmy „russkyi“ a „rossianin“ a dnes sa v ich imperiálnom myslení presadzuje používanie „russkyi“ pre príslušníkov všetkých etník v Rusku.

To ale nič nemení na tom, že značná časť populácie Ukrajiny na východ od Dnepra, sa politicky identifikovala (v sporných oblastiach dokonca väčšina) s proruskými stranami a spojenectvom s Ruskom, ako aj úradným statusom ruského jazyka, a ukrajinskou pravoslávnou cirkvou moskovského patriarchátu. Nedostali historický čas (a obdobie od roku 1922 do roku 2022 je v skutočnosti krátky čas, z ktorého len obdobie 1992-2022 je obdobie mimo sovietskeho modelu) aby sa s Ukrajinou identifikovali.

To celkom postačuje na to aby sme pochopili, že medzi česko-slovenským a ukrajinsko-ruským vzťahom sú priepastné rozdiely a ako analógia je úplne nevhodný. V druhom dieli sa budem venovať ďalšej falošnej analógii a to Uhorskom.